6Sžfk/28/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): UNEX Prakovce, a.s., so sídlom Záhradnícka 70, 821 08 Bratislava, IČO: 44187424, právne zast. Weis & Partners s.r.o., so sídlom Priemyselná 1/A, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 47234776, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, v konaní o správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100005840/2016 zo dňa 04.01.2016, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23S/206/ 2019 zo dňa 12.08.2020, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zami et a. II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta. III. Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

3. Dňa 19.10.2016 vyhlásil Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) rozsudok sp. zn. 23S/34/2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), ktorým podľa § 190 Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“) zamietol žalobu ako nedôvodnú a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pokiaľ krajský súd pri posúdení zákonnosti rozhodnutia orgánov verejnej správy skúma ako jednu z podmienok aj dodržanie zákonnej lehoty na výkon daňovej kontroly, ktorá napadnutému rozhodnutiu predchádzala, potom sa nemôže vyhnúť ani posúdeniu, či správca dane prerušil daňovú kontrolu dôvodne a účelne.

daňovej kontroly. Rovnako je dôležité vyhodnotiť prístup kontrolovaného daňového subjektu počas daňovej kontroly, t. j. spoluprácu so správcom dane. Najvyšší súd SR upozornil krajský súd, že okrem účelnosti a dôvodnosti prerušenia daňovej kontroly z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií je tiež potrebné posudzovať aj primeranosť samotnej dĺžky prerušenia daňovej kontroly, pričom krajský súd sa v odôvodnení rozsudku nijakým spôsobom nevysporiadal so skutočnosťami dôležitými pre riadne posúdenie námietky žalobcu o nedodržaní maximálnej zákonnej dĺžky trvania daňovej kontroly (priebeh daňovej kontroly, účelnosť a odôvodnenosť prerušenia daňovej kontroly, primeranosť dĺžky trvania prerušenia daňovej kontroly a spolupráca daňového subjektu so správcom dane).

Vzhľadom na intenzitu zásahu do súkromnoprávnej sféry daňového subjektu, ku ktorému v súvislosti s daňovou kontrolou bezpochyby dochádza, je obzvlášť dôležité, aby bol tento zásah realizovaný v súlade so zásadou proporcionality a účelnosti, s cieľom zamedziť faktickému a neefektívnemu predlžovaniu daňovej kontroly.

Rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé, na základe čoho súd dospel k svojmu rozhodnutiu. 7. Najvyšší súd SR uložil krajskému súdu, aby v rámci ďalšieho konania opätovne vec prejednal v medziach podanej žaloby, najmä aby dôkladne posúdil priebeh daňovej kontroly, zákonnosť jej prerušenia, a to čo do dôvodov, účelu a dĺžky trvania tohto prerušenia, ďalej aby posúdil spoluprácu daňového subjektu s daňovými orgánmi, a v tomto kontexte vyhodnotil, či nedodržanie maximálnej lehoty na vybavenie žiadosti o MVI v zmysle nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „Nariadenie č. 904/2010“) malo alebo nemalo za následok porušenie princípu proporcionality v daňovom konaní. Po dodržaní tohto postupu bolo v zmysle záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu SR úlohou krajského súdu vo veci opätovne rozhodnúť a svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodniť.

9. Rozsudok sp. zn. 23S/206/2019 zo dňa 12.08.2020 krajský súd odôvodnil tým, že: - zákonom stanovená lehota jedného roka na vykonanie daňovej kontroly je lehotou zákonnou (maximálnou) a je záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. Podanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií je jedným zo zákonom predpokladaných dôvodov na prerušenie daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 10 a § 61 ods. 1 daňového poriadku. Počas prerušenia daňovej kontroly lehota na jej vykonanie neplynie.

Oznámením č. 9601401/5/103185/2015/C zo dňa 15.01.2015 správca dane žalobcovi oznámil, že dňa 15.01.2015 bola doručená posledná odpoveď na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií a pominuli tak dôvody, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená.

GmbH. Táto žiadosť mala byť zaslaná dňa 05.09.2014, dožiadaná správa zaslala odpoveď dňa 19.11.2014 a túto odpoveď správca dane obdržal 17.12.2014, c) tretia žiadosť o MVI č. 9601401/5/1913025/2014/C zo dňa 19.08.2014 sa týkala rumunskej daňovej správy, konkrétne obsahovala žiadosť o vypočutie šoférov, ktorí mali zabezpečiť prepravu tovaru zo skladu v Diakovciach do Poľska. Žiadosť bola odoslaná dňa 09.09.2014 a správca dane urgoval zaslanie tejto odpovede dňa 07.01.2015. Podľa formulára, ktorý je súčasťou administratívneho spisu, mala byť odpoveď zaslaná dňa 03.12.2014 a správca dane ju obdržal dňa 15.01.2015, d) poslednou žiadosťou o MVI č. 9601401/5/3967071/2014/C zo dňa 22.08.2014 žiadal správca dane o spoluprácu poľskú daňovú správu, a to ohľadne skutočností týkajúcich sa spoločnosti BARGENA Sp. z. o. o., ktorá mala tovar od žalobcu odobrať. Žiadosť bola zaslaná dňa 26.08.2014, odpoveď bola poľskou daňovou správou odoslaná dňa 30.09.2014 a správca

Preto správca dane pristúpil k zabezpečeniu výsluchu predsedu predstavenstva a rovnako aj členov dozornej rady cestou žiadosti o MVI. V odpovedi bolo oznámené, že predsedu predstavenstva sa nepodarilo vypočuť a dvaja členovia dozornej rady popreli, že by boli činní v spoločnosti žalobcu, a aj to, že by boli niekedy v Slovenskej republike. Vyslovili podozrenie, že niekto zneužíva ich osobné údaje aj ich podpis. Jeden člen dozornej rady uviedol, že bol na Slovensku a pracoval na stavbe. Uznal podpis na predložených dokumentoch týkajúcich sa obchodnej spoločnosti žalobcu s tým, že mu bolo povedané, že ide o pracovnú zmluvu.

PhDr. Peter Veselý, PhD. vypovedal, že predseda predstavenstva sa občasne zdržiava v Slovenskej republike, v priebehu daňovej kontroly boli predkladané plnomocenstvá na zastupovanie žalobcu s jeho podpisom, ale predseda predstavenstva sa so správcom dane neskontaktoval.

dane, - vo vzťahu k prerušeniu daňovej kontroly považoval krajský súd nedodržanie lehoty na zaslanie odpovede zo strany rumunskej daňovej správy na túto žiadosť o MVI za nepodstatnú, pretože odpoveď na túto žiadosť o MVI nespôsobila prerušenie daňovej kontroly až do dňa

odpovede zo strany rumunskej daňovej správy bolo zo strany správcu dane urgované. Krajský súd zvýraznil, že správca dane pristúpil k tejto žiadosti o MVI z dôvodu nedostatočnej súčinnosti zo strany žalobcu, pričom toto kritérium je vo vzťahu k posudzovaniu dôvodnosti prerušenia daňovej kontroly a podávania žiadosti o MVI jedným z podstatných kritérií zdôrazňovaných v judikatúre Najvyššieho súdu SR aj Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 24/2010 zo dňa 29.06.2010, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2009 zo dňa 29.01.2009).

osoby uvedené v zozname sú oprávnené tovar prevziať a odviezť do Poľska pre spoločnosť BARGENA Sp. z. o. o. . Správcovi dane bol zoznam s identifikačnými údajmi o motorových vozidlách a šoféroch aj predložený a správca dane za účelom preverenia tvrdenej prepravy tovaru požiadal rumunskú daňovú správu o vypočutie fyzických osôb, ktoré mali dopravu vykonať a tieto osoby vykonanie dopravy nepotvrdili. Taktiež odpoveď na v poradí tretiu žiadosť o MVI bola správcom dane urgovaná a išlo o poslední žiadosť o MVI, ktorá bola dôvodom na prerušenie daňovej kontroly do 15.01.2015. Podanie žiadosti o MVI bolo vykonané v nadväznosti na dôkaz o preprave, pričom išlo o vypočutie 19 osôb a teda o značný rozsah úkonov dožiadaným orgánom. Žalobca tvrdil určitý spôsob prepravy, o ktorom poskytol dôkaz, ktorého význam neskôr popieral a úplne zmenil tvrdenia a argumentáciu týkajúcu

zahraničných daňových správ poskytnuté v lehote troch mesiacov a skutočnosť, že sa odpovede dostali do dispozície správcu dane neskôr, bola zrejme spôsobená administratívnymi a technickými úkonmi (doručenie a spracovanie odpovedí, prípadné preklady a podobne), - k podaným žiadostiam o MVI správca dane ďalej uviedol, že správca dane tieto podal vo vecných a časových súvislostiach nadväzujúcich na to, čo v priebehu daňovej kontroly vyšlo najavo, teda aké skutočnosti z predložených dôkazov a tvrdení žalobcu vyšli najavo, ktoré bolo potrebné preveriť. Nešlo o také prerušenie daňovej kontroly, ktoré by nemalo opodstatnenie a nešlo ani o podávanie nedôvodných, prípadne opakovaných žiadostí o MVI.

kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať, - dôkazy o certifikátoch solárnych panelov, zoznam evidenčných čísel motorových vozidiel a identifikačné údaje o vodičoch, rovnako aj dôkazy o odberateľovi v Poľskej republike neboli žalobcom poskytnuté na začiatku daňovej kontroly, ale až neskôr počas jej priebehu.

V prejednávanej veci postupom správcu dane nedošlo k porušeniu princípu proporcionality a priebeh daňovej kontroly a jej prerušenie zodpovedá poskytnutej súčinnosti žalobcu a z jeho strany predloženým dôkazom. Nešlo o svojvoľný postup správcu dane a žiadostí o MVI boli odôvodnené vo svetle informácií, ktorými správca dane v čase ich podania disponoval, - druhá žalobná námietka týkajúca sa preukázania reálnosti dodania tovaru nie je dôvodná.

Z výpovede PhDr. Petra Veselého, PhD. (ktorý bol splnomocnený za žalobcu konať pri realizovaní deklarovanej obchodnej transakcie na základe plnomocenstva a zároveň bol konateľom deklarovaného dodávateľa) zo dňa 07.05.2014 nevyplýva, že by B. E. a druhý maďarský hovoriaci občan mali byť zamestnancami spoločnosti BESTCENA.SK. Uviedol len, že tovar odovzdali dve osoby maďarskej národnosti, presnú identifikáciu týchto osôb nepotreboval vedieť, pretože mal informáciu od pána C. H., že tovar odovzdávajú dve maďarsky rozprávajúce osoby. Pri tomto výsluchu PhDr. Peter Veselý, PhD. osobu Maroša Košeca nespomenul. V doplnení výpovede zo dňa 05.06.2014 uviedol, že tovar mu mal odovzdať B. E.. V skutočnosti mu tovar mali odovzdávať dvaja ľudia, jeden z nich sa mal predstaviť ako B. E., pričom ani z doplnenia výpovede nevyplýva jednoznačne, že by malo ísť o zamestnancov spoločnosti BESTCENA.SK, - žalobca nepredniesol návrhy na vykonanie dôkazov v takej podobe, aby ich bolo možné vykonať. Žalobca sa okolnostiam prepravy tovaru od deklarovaného dodávateľa jednoznačne nevyjadril a štatutárny orgán žalobcu bol nekontaktný.

PhDr. Peter Veselý, PhD. bol splnomocneným zástupcom žalobcu, konateľom deklarovaného dodávateľa a bol v určitom období aj predsedom predstavenstva spoločnosti CALIUMI, a.s., teda prostredníctvom tejto osoby mohli byť zistiteľné identifikačné údaje zamestnanca tejto spoločnosti.

tovaru. Predložil faktúru od dodávateľa, dodací list, odberateľské faktúry a doklady o preprave do Poľska. Predložené boli len formálne doklady a o realizácii obchodnej transakcie (konkrétne o dodaní tovaru do skladových priestorov v Diakovciach) žalobca nepredložil žiadne dôkazy.

Správca dane vykonal miestne zisťovanie dňa 15.01.2014 za účelom preverenia skladových priestorov v Diakovciach, kde mali byť uskladnené solárne panely. Pri tomto miestnom zisťovaní sa v týchto priestoroch skladu nachádzal jeden z nájomníkov (za spoločnosť G & G TRANS, s.r.o.), ktorý poskytol vyjadrenie, že v priestoroch sú dvaja nájomcovia G & G TRANS, s.r.o. a spoločnosť TyBobo tech LLC, o.z.p., že na otvorenom priestranstve bola v minulosti prevádzka píly a že v sklade v septembri minulého roka (2013) určite neboli uskladnené solárne panely. Zaznamenanie výpovede osoby pri miestnom zisťovaní, ktorá sa nachádzala v skladových priestoroch, nemožno považovať za výsluch svedka. Navyše išlo o uvedenie takých skutočností, ktoré pre meritum veci neboli podstatné, keď pre rozhodnutie o uplatnenom nároku žalobcu neboli výsledky tohto miestneho zisťovania a skutočnosti uvedené osobou zastihnutou v skladových priestoroch (ktorá sa vyjadrila odlišne v rámci vyjadrenia doloženého žalobcom k správnej žalobe) smerodajné.

. Podľa konateľov spoločnosti DREVAR-SZ, s.r.o., boli nájomné vzťahy realizované E. C., ktorý mal v tom čase žiť vo Francúzsku. Boli sprístupnené priestory - dve kryté haly o rozmeroch 20 x 20 m. Konatelia DREVAR-SZ, s.r.o. odmietli zápisnicu z miestneho zisťovania podpísať s tým, že nemajú nájomné zmluvy a nevedie preukázať požiadavky

miestnom zisťovaní nepredložili nájomné zmluvy, obsah ich výpovede sa menil, v konkrétnostiach nič neuviedli. Najskôr uvádzali, že nájomné vzťahy boli dojednané so Štefanom Ďuricom, potom že aj s pánom Veselým. Nepreukázal sa obchodný vzťah vo vzťahu k preverovanej obchodnej transakcii medzi žalobcom a spoločnosťami, v ktorých bol štatutárnym orgánom Štefan Ďurica. Výpoveď, že spoločnosť FROLIX SK, s.r.o. dodávala tovar aj spoločnosti TyBobo tech LLC, nemá vo vzťahu k preukázaniu reálnosti dodania tovaru od spoločnosti FROLIX SK, s.r.o. žalobcovi bez ďalšieho žiadnu výpovednú hodnotu. Žalobca neprodukoval žiaden konkrétny dôkaz o uskladnení tovaru, ani o preprave, - vyjadrenie C. D. sa v porovnaní s vyjadrením z 01.03.2016 líšila a navyše podľa výpovede

daňových orgánov, - pokiaľ ide o vyjadrenie N. E., ktoré bolo priložené k správnej žalobe, toto vyjadrenie je taktiež všeobecné, nekonkrétne, nepreukazuje reálnosť dodania tovaru od spoločnosti FROLIX SK, s.r.o., a teda nie je spôsobilé zvrátiť závery daňových orgánov, ktoré boli prijaté v preskúmavaných rozhodnutiach. Takýto dôkaz je na prelomenie záverov daňových orgánov nepostačujúci, nešlo o osobu priamo zainteresovanú na dodávke tovaru od spoločnosti FROLIX SK, s.r.o.

Pokiaľ uviedol informácie o preprave do Poľskej republiky, hodnovernosť dôkazu o preprave rumunskými občanmi na dodávkach bola vyvrátená v rámci odpovede poskytnutej rumunskou daňovou správou na žiadosť o MVI. Navyše v iných výpovediach bolo uvedené, že zodpovedný za skladové priestory mal byť Maroš Košec, ktorého v správnej žalobe uvádzal aj žalobca, - zo strany žalobcu nebola preukázaná preprava tovaru do Diakoviec, o tejto preprave zo strany spoločnosti FROLIX SK, s.r.o., resp. spoločnosti BESTCENA.SK nebol predložený žiaden dôkaz. Žiadne dôkazy neboli predložené o uskladnení tovaru a dôkazy o preprave do Poľskej republiky sa po preverení cez MVI ukázali ako nepravdivé, - súdne preskúmanie zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov, na základe podanej správnej žaloby, nie je pokračovaním administratívneho konania. Krajský súd len preskúmava zákonnosť rozhodnutí a postupov daňových orgánov a základný, nosný priestor na preukázanie podstatných skutočností pre uplatňovanie daňových nárokov prináleží daňovému subjektu v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania. Žalobca mal počas daňovej kontroly a

PhDr. Veselý, PhD. na výsluchu dňa 07.05.2014 uviedol, že úhrady mali prebehnúť postúpením pohľadávok. Z dôvodu, že k úhrade zo strany žalobcu nedošlo, spoločnosti, ktoré pán Veselý na Slovensku zastupoval, mali prevziať Rumuni. Uviedol, že ani spoločnosť BARGENA z Poľska nezaplatila žalobcovi a celé to malo byť zabezpečené zaisťovacími zmenkami, ktoré mali byť v trezore.

materiálneho plnenia. Daňové orgány žalobcovi nepričítali účasť na podvode, ale uplatnené odpočítanie dane nepriznali z dôvodu nesplnenia podmienok stanovených v zákone o DPH, a to že žalobca nepreukázal, že tovar bol dodaný deklarovaným dodávateľom, - skutočnosť, že na základe žiadosti o MVI poľská daňová správa poskytla informáciu, že spoločnosť BARGENA, Sp. z.o.o. uviedla v súhrnnom výkaze intrakomunitárne nadobudnutie tovaru od žalobcu v hodnote 103.985.439 PLN, nepreukazuje reálne dodanie tovaru samo o sebe, pretože ide len o účtovnú stránku deklarovanej obchodnej transakcie a údaj z účtovníctva deklarovaného odberateľa. Žiadne konkrétne skutočnosti neboli zistené ani dožiadanou poľskou daňovou správou, - žalobca nepreukázal reálne dodanie tovaru spoločnosťou dodávateľa FROLIX SK, s.r.o., čím neuniesol dôkazné bremeno. Správca dane vykonaným dokazovaním spochybnil dôkazy predložené žalobcom a dôkazné bremeno sa presunulo opäť na žalobcu. Preverovanie výstavby solárnej elektrárne v Rumunsku by nepreukázalo reálnosť obchodného vzťahu medzi žalobcom

III. Konanie na kasačnom súde

A) Kasačná sťažnosť 10. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) včas kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP a navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň žiadal, aby kasačný súd prerušil konanie, vzhľadom na podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vedeného na Súdnom dvore EÚ sp. zn. C-108/2020, v ktorom sa rieši otázka, ktorá má význam pre rozhodnutie krajského súdu a aj pre kasačné konanie. Sťažovateľ mal za to, že nakoľko mal krajský súd vedomosť o podanej prejudiciálnej otázke, mal prerušiť konanie a vyčkať na názor Súdneho dvora EÚ a až následne vo veci rozhodnúť. Ak by Súdny dvor EÚ odpovedal kladne a vyslovil by, že prekročenie lehoty ustanovenej v Nariadení č. 904/2010 spôsobuje nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly, znamenalo by to, že daňová kontrola u žalobcu bola nezákonná, pretože došlo k prekročeniu jednoročnej lehoty na jej vykonanie ustanovenej v § 46 ods. 10 daňového poriadku. Ak by Súdny dvor EÚ vyslovil, že prekročenie lehoty určenej v Nariadení č. 904/2010 je protiprávnym zásahom do práva daňového subjektu, opäť by to znamenalo nezákonnosť daňovej kontroly. 11. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že prvá žiadosť do Rumunska bola odoslaná v júni 2014 (12.06.2014) a daňová kontrola bola prerušená až dňa 09.09.2014. Ďalšie žiadosti o MVI boli odoslané až v auguste a septembri 2014. Sťažovateľ taktiež namietal vykonanie prvej žiadosti o MVI až po viac ako deviatich mesiacoch od jej začatia. Sťažovateľ nesúhlasil, že by kroky správcu dane boli v „logickej a časovej nadväznosti na informácie, ktoré vyšli najavo počas daňovej kontroly“. 12. Sťažovateľ ďalej v kasačnej sťažnosti namietal tvrdenie krajského súdu, podľa ktorého „na začiatku daňovej nepredložil všetky dôkazy, nezúčastnil sa začatia daňovej kontroly, nepreberal zásielky na adrese sídla spoločnosti a nereagoval na výzvy správcu dane v stanovených lehotách“. Uviedol, že dokazovanie v daňovom konaní nie je ovládané koncentračnou zásadou a dôkazy môže účastník predkladať počas celého konania (aj odvolacieho konania).

14. Vo vzťahu k tvrdeniu krajského súdu, že sťažovateľ nepredložil žiaden konkrétny dôkaz o tom, že by solárne panely boli uskladnené v skladových priestoroch v Diakovciach č. 868, sťažovateľ uviedol, že nie je povinnosťou nájomcu informovať prenajímateľa skladových priestorov, aký tovar v skladových priestoroch skladuje (najmä, keď sa snaží držať celý obchod v tajnosti z dôvodu predídenia jeho krádeži). Sťažovateľ uviedol, že sa v rámci možností snažil preukázať reálnosť obchodu, avšak správca dane a súd vyhodnotili tieto dôkazy ako nedostatočné. Ide napr. o podanie spoločnosti DREVAR-SZ, s.r.o. doručené dňa 21.07.2014, v ktorom potvrdili ústnu dohodu s pánom Veselým a s pánom Ďurinom o výpožičke priestorov a vyjadrenie Margity Szellerovej zo dňa 01.03.2016, ktorá potvrdila uskladnenie solárnych panelov žalobcu a obchodné vzťahy so Štefanom Ďurinom. B) Vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti 15. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, získané dôkazy vyhodnotil a posúdil ich vo vzájomných súvislostiach.

K namietaným skutočnostiam ohľadom prerušenia daňovej kontroly a nedodržiavania zákonných lehôt, ktoré neboli predmetom odvolania a sťažovateľ ich uviedol až v žalobe, žalovaný uviedol, že prerušenie daňovej kontroly bolo dôvodné, lehota na výkon daňovej kontroly bola dodržaná a práva sťažovateľa neboli porušené. Ku skutočnosti, že daňová kontrola bola začatá dňa 18.12.2013 a prerušená až dňa 09.09.2014 uviedol, že daňový poriadok neustanovuje deň ani lehotu, kedy je správca dane povinný prerušiť daňovú kontrolu. Podľa § 61 ods. 3 daňového poriadku je rozhodujúci dátum, ktorý je uvedený v rozhodnutí o prerušení. Žalovaný v danej veci nezistil pochybenie správcu dane v postupe, ani iné porušenie platných zákonov.

IV. Právny názor kasačného súdu

16. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 01.08.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu SR na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky odo dňa 01.08.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.08.2021 daná právomoc

17. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

2013. Predmetom napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorých zákonnosť bola preskúmaná krajským súdom, bolo vyrubenie rozdielu DPH, ktorý vznikol neoprávneným uplatnením odpočítania dane z pridanej hodnoty pri sťažovateľom deklarovaných dodávkach tovaru (solárne panely v počte ks 13.809) od deklarovaného dodávateľa - obchodná spoločnosť FROLIX SK, s.r.o.

20. Kasačný súd v prvom rade upozorňuje na to, že jeho prieskumná činnosť je v súlade s dispozičnou zásadou vymedzená sťažovateľom v kasačnej sťažnosti, ktorou napáda rozhodnutie krajského súdu. V zmysle dispozičného princípu je krajský súd viazaný vymedzením dôvodu, pre ktorý sťažovateľ považuje rozhodnutie krajského súdu za nezákonné ako aj vymedzenými sťažnostnými bodmi. Kasačný súd je teda viazaný tým, čo sťažovateľ považuje za nesprávne, čo ale neznamená, že je viazaný právnym názorom sťažovateľa.

22. Kasačný súd pre úplnosť uvádza, že kasačnú sťažnosť s poukazom na § 453 ods. 2 SSP preskúmal i z pohľadu možnosti jej posúdenia podľa § 195 SSP, avšak neidentifikoval žiaden z dôvodov, pre ktorý by nemal byť viazaný rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti. Sťažovateľom uvádzané sťažnostné body preto nemohol posúdiť ani z tohto dôvodu.

24. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 25. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

27. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu

29. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa

31. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

33. Krajský súd správnu žalobu sťažovateľa zamietol z dôvodu pochybností ohľadom sťažovateľom uplatneného odpočtu DPH za dodaný tovar (solárne panely RISEN ENERGY SYP145S) od spoločnosti FROLIX SK, s.r.o.

Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či si daňové subjekty splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. 35. Účinné uplatnenie práva na odpočet dane je v zmysle § 49 až § 51 zákona o DPH naviazané na kumulatívne splnenie obligatórne stanovených podmienok, pričom nesplnenie čo i len jednej z nich vylučuje priznanie nároku. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou daňového subjektu a následnou verifikáciou zo strany správcu dane. Reálne dodanie tovaru, v súvislosti s ktorým vznikla daňová povinnosť, predstavuje esenciálnu podmienku účinného uplatnenia práva na odpočítanie dane. Platiteľ dane musí vedieť preukázať, že pri dodaní tovaru vznikla daňová povinnosť tak z formálnej ako aj z materiálnej stránky, pričom obe sa vzájomne podmieňujú a doplňujú.

36. Je úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry nie je dostatočným predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. 37.

Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Obdobne rozhodol Najvyšší súd SR aj v rozsudku sp. zn. 8Sžf/19/2015 zo dňa 23.02.2017, v zmysle ktorého „dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový

38. Kasačný súd k rozloženiu dôkazného bremena medzi správcom dane a platiteľom dane už konštantne judikuje, že daňové konanie je postavené na zásade, že každý daňový subjekt má povinnosť priznať daň a povinnosť svoje tvrdenia preukázať. Daňový subjekt teda nesie jednak bremeno tvrdenia a jednak dôkazné bremeno. Je pravdou, že svoje tvrdenia preukazuje predovšetkým dokladmi z účtovníctva, avšak, ako bolo už vyššie spomenuté, samotná existencia faktúr spravidla dostatočne nedokazuje, že plnenie z nich vyplývajúce bolo uskutočnené. Správca dane môže vyjadriť svoje dôvodné pochybnosti o dôveryhodnosti, úplnosti predložených dokladov, pričom ho v zmysle § 24 ods. 3 daňového poriadku potom ťaží dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu dôvodnosti svojich pochybností.

39. Po preštudovaní obsahu administratívneho spisu kasačný súd konštatuje, že správca dane vo svojom rozhodnutí spochybnil vierohodnosť a pravdivosť tvrdení sťažovateľa na základe týchto skutočností: - na základe žiadosti o MVI správca dane preveroval prepravu odberateľovi do Poľskej republiky, pričom občania Rumunska, ktorí na základe predložených dokladov mali vykonať prepravu tovaru, popreli, že by vykonávali prepravu tovaru zo skladu v Diakovciach do Poľskej republiky,

40. Na základe uvedeného správca dane dospel k záveru, že nebolo preukázané reálne obchodovanie so solárnymi panelmi, nebol preukázaný reálny pohyb podľa predložených dodávateľských faktúr, vznik daňovej povinnosti u dodávateľskej spoločnosti, nebola preukázaná preprava a dodanie k odberateľovi. Dokazovaním nebolo preukázané a reálne zdokladované nadobudnutie, dodanie, uskladnenie, preprava a ani platba za tovar (solárne panely RISEN ENERGY SYP 245S). Sťažovateľ tak neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k splneniu zákonných podmienok v zmysle § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 zákona o DPH a nepreukázal tak nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty.

Potom, ako bol zrejmý výsledok žiadosti o MVI týkajúci sa rumunských občanov, ktorí mali vykonať prepravu solárnych panelov, sťažovateľ zmenil svoje tvrdenia a uviedol, že došlo k administratívnej chybe a dopravcov nevie špecifikovať, nakoľko títo boli dojednaní priamo odberateľom.

Správca dane správne skonštatoval, že sťažovateľ neuniesol svoje dôkazné bremeno, ktoré je primárnym predpokladom na uplatnenie nároku na odpočet DPH. Zistenia správcu dane boli potvrdené aj výsledkami v rámci MVI do Poľska a Rumunska.

43. Zistené okolnosti zjavne nasvedčujú tomu, že plnenia, ktoré sťažovateľ deklaruje ako prijaté a z ktorých si uplatnil odpočítanie dane, sa neuskutočnili tak, ako sťažovateľ tvrdil. Keďže sťažovateľ v daňovom konaní nepreukázal, že od deklarovaného dodávateľa prijal tovar, ktorý deklaroval predloženými faktúrami, že tento uskladnil a následne predal odberateľovi do Poľskej republiky, mohol kasačný súd len konštatovať, že krajský súd posúdil vec z hľadiska vymedzenia žalobných bodov po právnej stránke správne, keď sa z vyššie opísaných dôvodov stotožnil so žalovaným, že v danom prípade sťažovateľovi právo na odpočítanie dane, pre nesplnenie podmienok stanovených v § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 zákona o DPH, nepatrí. 44.

subjektu. Pokiaľ správca dane vyzve daňový subjekt, aby preukázal pochybné skutočnosti, je na daňovom subjekte, aby preukázal pravdivosť predložených dokladov, doplnil chýbajúce údaje alebo vysvetlil nejasnosti, inými slovami, aby preukázal, že dôvod pre pochybnosti v skutočnosti neexistoval a zdaniteľný obchod sa uskutočnil tak, ako ho daňový subjekt zdokumentoval. 45. Čo sa týka ďalších námietok sťažovateľa, kasačný súd súhlasí s tvrdením sťažovateľa, že daňové konanie nie je ovládané koncentračnou zásadou a sťažovateľ má možnosť predkladať dôkazy aj v priebehu odvolacieho konania. Toto napokon nerozporovali ani orgány verejnej správy, ktoré sťažovateľovi umožnili, aby v rámci daňového konania (vrátane odvolacieho konania) predložil a doplnil dôkazy, ktoré by preukázali uskutočnenie obchodnej transakcie v zmysle predložených faktúr. Sťažovateľ však túto svoju povinnosť nesplnil a ani do ukončenia odvolacieho konania nepredložil orgánom verejnej správy dôkazy, ktoré by preukázali reálne uskutočnenie deklarovaného obchodu (ako bolo vyššie uvedené sťažovateľ nepreukázal nákup,

47. Podľa § 37 ods. 2 daňového poriadku miestne zisťovanie je činnosť správcu dane, v rámci ktorej vyhľadáva dôkazy, preveruje a zisťuje skutočnosti, ktoré sú potrebné na účely správy daní. 48. Podľa § 39 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt alebo iná osoba je povinná poskytnúť zamestnancovi správcu dane, ktorý vykonáva miestne zisťovanie, pomoc a súčinnosť potrebnú na účinné vykonanie miestneho zisťovania, najmä mu podať potrebné vysvetlenia.

Kasačnú súd tu poukazuje napr. na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/60/2009 zo dňa 25.05.2010, podľa ktorého „miestne zisťovanie má povahu dôkazného prostriedku a umožňuje správcovi dane na základe vlastného pozorovania a zistení získať informácie potrebné pre správu daní a taktiež pre určenie ďalšieho postupu v rámci daňovej kontroly. Právo kontrolovaného daňového subjektu vyplývajúce z § 15 ods. 5 písm. d) zákona č. 511/1992 Zb. [v súčasnosti § 45 ods. 1 písm. e) daňového poriadku] netreba brať absolútne v tom zmysle, že daňový subjekt musí byť prítomný pri každom miestnom zisťovaní, nakoľko relevantné informácie vyplývajúce z miestneho zisťovania podliehajú prejednaniu s dotknutým daňovým subjektom, pri ktorom má daňový subjekt možnosť v plnej miere využiť svoje procesné právo vyjadriť sa k zisteniam správcu dane, navrhovať vykonanie ďalších dôkazov na podporu jeho tvrdení, resp. na vyvrátenie podozrenia o nevierohodnosti ním predkladaných dôkazov, prípadne klásť otázky tretím osobám zúčastneným na daňovom konaní“.

. Okrem toho dodal, že v septembri 2013 neboli v sklade uskladnené solárne panely. Krajský súd k predmetnému vyjadreniu uviedol, že zaznamenanie výpovede tejto osoby pri miestnom zisťovaní, ktorá sa nachádzala v skladových priestoroch, nemožno považovať za výsluch svedka. Okrem toho mal krajský súd za to, že „išlo o uvedenie takých skutočností, ktoré pre meritum veci neboli podstatné, keď pre rozhodnutie o uplatnenom nároku žalobcu neboli výsledky tohto miestneho zisťovania a skutočnosti uvedené osobou zastihnutou v skladových priestoroch smerodajné“.

o osobu, ktorá bola prítomná na mieste v čase miestneho zisťovania. Táto v zmysle § 39 daňového poriadku poskytla správcovi dane súčinnosť (poskytnutím potrebného vysvetlenia), potrebnú na účinné vykonanie miestneho zisťovania, keď správcovi dane oznámila osoby, ktoré si prenajímajú priestory od vlastníka nehnuteľnosti a informáciu, či v posudzovanom období (september 2013) videla, že by boli v sklade uskladnené solárne panely.

52. K spochybňovanej úplnosti dokazovania zo strany správcu dane kasačný súd dodáva, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane vykonal v rámci daňovej kontroly rozsiahle dokazovanie a až na základe rozsiahle vykonanej kontroly dospel k záveru, že sťažovateľ nepreukázal, že deklarovaný obchod bol aj reálne uskutočnený.

Kasačný súd zároveň poukazuje na to, že sťažovateľ bol oboznámený so všetkými dôkazmi, ktoré boli správcom dane použité ako podklad pre vydanie napadnutých rozhodnutí Ako už kasačný súd uviedol vyššie nie je úlohou správcu dane, aby prevzal úlohu daňového subjektu a aktívne preukazoval skutočnosti, že reálne došlo k uskutočneniu deklarovaného

V tejto veci došlo k zrušeniu rozhodnutia žalovaného z dôvodu viacerých procesných pochybení správcu dane, ktorý predovšetkým vykonával výsluchy bez upovedomenia daňového subjektu ako aj nesprávneho vyhodnotenia charakteru miestnych zisťovaní, čím došlo k porušeniu procesných práv daňového subjektu, čo je však nepochybne odlišná situácia ako v prípade sťažovateľa. V prejednávanej veci s ohľadom na zmienené okolnosti (bod 56) kasačný súd vyhodnotil, že správca dane nepostupoval nezákonne, keď v danej situácii zvolil konkrétny druh dôkazného prostriedku (miestne zisťovanie) a v jeho rámci žiadal osobu, prítomnú na mieste miestneho zisťovania o poskytnutie súčinnosti (poskytnutie vyjadrenia).

V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 906/2016 zo dňa 15.12.2016, podľa ktorého „túto právnu vetu samo osebe bez zohľadnenia skutkových okolností konkrétnej veci nemožno považovať za dostatočný a vyčerpávajúci podklad pre jednoznačný záver o aplikácii inštitútu výsluchu svedka, prípadne miestneho zisťovania. Pri súčasnej existencii inštitútu výsluchu svedka a miestneho zisťovania, ktoré má definičný prvok, ktorý je podobný výsluchu svedka, a to povinnosť daňového subjektu a tretej osoby poskytnúť súčinnosť podľa § 14 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. [v súčasnosti § 39 ods. 1 daňového poriadku], ktorá vychádzajúc z textu zákona, najmä zahŕňa povinnosť podať potrebné vysvetlenia zamestnancovi správcu dane, citovaná právna veta nemôže byť vnímaná ako vyčerpávajúce a dostatočné vymedzenie rozdielu medzi obidvoma inštitútmi.

daňovej kontroly. 56. Podľa § 46 ods. 10 prvá a druhá veta daňového poriadku lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. 57.

58. Podľa § 61 ods. 3 daňového poriadku konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania. Tento deň nemôže byť skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť skorší ako deň jeho doručenia.

žiadosti. Pokiaľ však žiadaný orgán už uvedenú informáciu má, lehota sa znižuje maximálne na jeden mesiac. 61. Podľa článku 11 Nariadenia Rady č. 904/2010 v niektorých osobitných kategóriách prípadov si môžu žiadaný a žiadajúci orgán navzájom dohodnúť iné lehoty, ako sú ustanovené v článku 10.

63. Podľa bodu 25 Nariadenia Rady č. 904/2010 lehoty ustanovené v tomto nariadení na poskytovanie informácií sa majú chápať ako maximálne lehoty, ktoré sa nemajú prekračovať, pričom zásada je taká, že na to, aby bola spolupráca efektívna, by sa informácie, ktoré má už žiadaný členský štát k dispozícii, mali poskytnúť bez ďalšieho odkladu.

dane, - oznámením č. 9601401/5/103185/2015/Mak zo dňa 15.01.2015 správca dane oznámil sťažovateľovi, že pominuli dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila, keď v tento deň došla posledná odpoveď na medzinárodnú výmenu informácií, - vypracoval protokol č. 129658/2015 zo dňa 25.03.2015 a tento doručil spolu s výzvou v zmysle § 46 ods. 8 daňového poriadku sťažovateľovi dňa 30.03.2015.

66. V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa nedodržania lehoty daňovej kontroly v zmysle Nariadenia Rady č. 904/2010, kedy sťažovateľ mal za to, že pominutie dôvodov, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila, je ohraničené maximálnou dĺžkou lehôt stanovených v Nariadení Rady č. 904/2010 pre poskytnutie požadovaných informácií, kasačný súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-186/20 Hydina SK s.r.o. zo dňa 30.09.2021. V bode 35 tohto rozhodnutia Súdny dvor EÚ uviedol, že „lehoty stanovené v článku 10 tohto nariadenia sa netýkajú vzťahov medzi príslušnými daňovými orgánmi, ktoré majú spolupracovať v rámci mechanizmu zavedeného uvedeným nariadením a zdaniteľnými osobami, ale len vzťahov medzi týmito orgánmi navzájom.“ Daňové subjekty tak ani nemusia byť oboznámené o predĺžení lehoty na vykonanie žiadosti, prípadne o nemožnosti odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote. „Zo znenia týchto ustanovení a následne z kontextu, do ktorého patrí tento článok 10, teda vyplýva, že prekročenie niektorej z lehôt stanovených

67. K uvedenému je potrebné dodať, že v súvislosti s posúdením zákonnosti dĺžky daňovej kontroly je nevyhnutné posudzovať aj primeranosť dĺžky prerušenia daňovej kontroly, aby tento inštitút nebol zneužívaný ako určitý nástroj na umelé a neúčelné predĺženie zákonnej dĺžky trvania daňovej kontroly. Kasačný súd však súhlasí s názorom a odôvodnením krajského súdu v tom, že jednotlivé procesné úkony zo strany správcu dane v rámci vykonaného dokazovania prebiehali v časovom slede bez zbytočných prieťahov. Správca dane taktiež pokračoval vo výkone daňovej kontroly, a to akonáhle pominuli dôvody na jej prerušenie. Predmetom žiadosti o MVI, teda dôvodom prerušenia daňovej kontroly, bolo poskytnutie informácií, za účelom preverenia deklarovaných obchodov, a to na základe predložených dokladov a skutočností tvrdených sťažovateľom. Nešlo o neúčelné a nepodložené konanie správcu dane, ktorým by tento mal sledovať len „umelé“ predlžovanie zákonnej lehoty na výkon daňovej kontroly, naopak, správca dane si týmto konaním plnil svoje úlohy vyplývajúce

69. Pokiaľ sťažovateľ v kasačnej sťažnosti žiadal kasačný súd o prerušenie konania (vzhľadom na podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vedeného na Súdnom dvore EU, v ktorom sa rieši otázka, ktorá má význam na rozhodnutie krajského súdu aj v tomto konaní), kasačný súd odkazuje na vyššie zmienený rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-186/20 Hydina SK s.r.o. zo dňa 30.09.2021, týkajúci sa výkladu článku 10 Nariadenia č. 904/2010. V tomto rozsudku Súdny dvor EÚ dal odpoveď na otázky kasačného súdu, či sa má článok 10 Nariadenia č. 904/2010 v spojení s jeho odôvodnením 25 vykladať v tom zmysle, že stanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením. Súdny dvor EÚ vo veci C- 186/20 vyslovil, že „toto nariadenie neupravuje maximálnu dĺžku daňovej kontroly ani podmienky prerušenia

Takto poskytnutý výklad Súdneho dvora EÚ odpovedá na otázky sťažovateľa, týkajúce sa zákonnosti dĺžky daňovej kontroly a vzhľadom na už zodpovedané otázky nie je potrebné v tomto štádiu konania prerušiť konanie a podať návrh na prejudiciálne konanie na Súdny dvor

72. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP (a contrario) a vzhľadom na neúspech sťažovateľa v kasačnom konaní mu nepriznal právo na náhradu trov vynaložených v tomto konaní; zároveň kasačný súd nevidel dôvod na postup podľa § 168 SSP.

V Bratislave dňa 28. apríla 2023