6Sžfk/32/2021

1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozsudkom č.k. 11S/151/2019-78 zo dňa 9. februára 2021 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „S.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101705651/2019 zo dňa 11. júla 2019. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 168 S.s.p. tak, že žalovanému ich náhradu nepriznal. 2.

a zároveň z dôvodu porušenia § 45 ods. 1 písm. a/ a § 69 ods. 1 zákona o DPH, keď si uplatnil oslobodenie od dane ako prvý dodávateľ z tovaru, ktorý nebol prepravený druhému odberateľovi. Žalobca porušil aj § 49 ods. 5 zákona o DPH tým, že si uplatnil právo na odpočítanie dane z pohonných látok z celkovej hodnoty nakúpeného tovaru. 3. Žalobca napadol na krajskom súde správnou žalobou rozhodnutie žalovaného len v rozsahu neuznaného odpočtu DPH z faktúr od dodávateľskej spoločnosti WELLFIN s.r.o., za dodanie repky, paušálne výdavky za nákup PHL a ich neuznanie žalobou napadnuté neboli.

O výsledku daňovej kontroly vyhotovil Protokol z daňovej kontroly č. 9301402/5/2016276/Jud zo dňa 20. mája 2014. Žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa WELLFIN, s.r.o., ktorých predmetom bolo dodanie tovaru - repky v celkovom množstve 834,53 ton v celkovej sume 490703,64 € so základom dane 408919,94 € a DPH vo výške 20% v celkovej sume 84783,94 €.

6. Krajský súd poukázal na to, že dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca). Správca dane dokazovanie vykonáva a vedie. Úlohou správcu dane je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. 7. Ďalej dal krajský súd do pozornosti, že potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.

Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález ÚS SR sp.zn. I. ÚS 241/07-44 ). V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk.

8. Poukázal aj na to, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky Gemeente Leusden a Holin Group, C- 487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj Halifax, a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609, bod 71). Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok NS SR zo dňa 23. júna 2010, sp.zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím ÚS SR zo dňa 23. februára 2011, sp.zn. III. ÚS/78/ 2011-17).Taktiež SD EÚ vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby sa daňový subjekt (žalobca) uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť

10. Po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo dospel správny súd k záveru, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných spornými faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy. Zároveň správca dane a žalovaný vo svojich rozhodnutiach odstránili nedostatky, ktoré im boli vytknuté krajským súdom a NS SR, keď najmä upustili od nedôvodného dovyrubenia DPH na výstupe. Záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, že dodávateľ WELLFIN, s.r.o. dodal žalobcovi tovar uvedený na sporných faktúrach je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu. Na základe rozsiahleho šetrenia bolo zistené, že nielen u dodávateľa WELLFIN, s.r.o., ale ani na jednom článku obchodného reťazca sa nepreukázala materiálna existencia tovaru. Už len na základe tejto skutočnosti sú pochybnosti správcu dane a žalovaného o reálnom dodaní tovaru dodávateľom WELLFIN, s.r.o uvedeným na sporných faktúrach oprávnené.

Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH pre odpočet DPH. 11. Správny súd námietku žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci vyhodnotil ako nedôvodnú, keď správne orgány správne aplikovali ustanovenia zákona o DPH na zistený skutkový stav.

rozhodnutia. K osobe p. A. správny súd navyše dodal, že jej vzťah k dodávateľskej spoločnosti WELLFIN, s.r.o. nebol preukázaný. Žalobca si žiadnym spôsobom nepreveril, či bola oprávnená konať za dodávateľa WELLFIN, s.r.o. Žalobca si tieto skutočnosti vo vzťahu k

13. Podľa názoru správneho súdu nie je dôvodná námietka žalobcu, že správca dane si nie je istý v zisteniach, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Naopak, správny súd vyslovil názor, že správca dane a žalovaný jednoznačne uviedli, že rozhodnutie založili na zistení, že na žiadnom stupni obchodného reťazca, teda ani u dodávateľa WELLFIN, s.r.o. nebola preukázaná reálna existencia tovaru. Vychádzajúc z uvedeného je potom len jediný logický záver, že pokiaľ dodávateľ WELLFIN s.r.o. vystavil žalobcovi faktúru bez reálneho dodania tovaru, ide o fiktívny obchod, z ktorého sa nárok na odpočet DPH nemôže žalobcovi priznať.

Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí popísal jasne údajný priebeh zdaniteľných obchodov. V rámci daňovej kontroly bolo zistené, že tovar sa mal od spoločnosti RATMAX s.r.o. prostredníctvom dodávateľa žalobcu WELLFIN s.r.o. dostať k žalobcovi, ktorý ho mal následne dodať v rámci trojstranného obchodu odberateľovi PROTECO PRAHA, spol. s r.o. a ten ho mal následne dodať odberateľovi KLANEX Kft., ktorý ho mal opätovne bez vykládky v Maďarsku dodať na Slovensko spoločnosti RATMAX s.r.o.

rozhodnutia. 15. K námietke o existencii tovaru správny súd uviedol, že z rozhodnutí správcu dane a žalovaného vyplýva, že obaja ustálili, že tovar reálne neexistoval a uviedli aj dôvody tohto záveru. Na tomto závere nemôže nič zmeniť tá skutočnosť, že obchody boli formálne deklarované všetkými účastníkmi trojstranného obchodu. Pokiaľ sa v rozhodnutí žalovaného uvádza, že tovar prepravený do Maďarska bol bez vyloženia prepravený na Slovensko tými istými vozidlami, ide o výpoveď p. W., nie o záver žalovaného. Tvrdenie o nekontaknosti spoločnosti KLANEX Kft. správca dane v prvostupňovom rozhodnutí uviedol na správnu mieru, keď poukázal na omyl v protokole a namiesto spoločnosti KLANEX Kft. mali byť uvedené spoločnosti PLATINA STAR Kft. a AMMINPEX 2007 Kft.

W., ktorý uviedol, že tovar sa nevykladal v Maďarsku a tými istými dopravnými prostriedkami bol prepravený na Slovensko. Uvedená výpoveď však nepredstavuje dôkaz, ktorý by mal vplyv na nepriznanie odpočtu dane, nakoľko sa týkala trojstranného obchodu, v ktorom mal mať žalobca postavenie prvého dodávateľa. Trojstranný obchod, v ktorom bol žalobca prvým dodávateľom a spoločnosť PROTECO PRAHA, spol. s r.o. Praha prvým odberateľom, nie je predmetom vyrubenej dane za zdaňovacie obdobie apríl 2012. Zistené skutočnosti ohľadne trojstranného obchodu len dokresľujú celkový obraz o zdaniteľných obchodoch žalobcu s repkou, pričom na základe záverov správnych súdov správca dane žalobcom uplatnené oslobodenie od dane nezdanil, resp. upustil od neho, nakoľko sa pridržiaval názoru správnych súdov, že nie je možné dopočítať daň pri zdaniteľných obchodoch do iného členského štátu, ktoré sa reálne neuskutočnili, aj keď to žalobca predloženými dokladmi tvrdil.

Zo zistení vo vzťahu k ďalšej prepravnej spoločnosti AMMINPEX 2007 Kft. vyplýva, že majitelia vozidiel uvedených na prepravných dokumentoch pre uvedenú spoločnosť nevykovali žiadnu prepravu. Spoločnosti PLATINA STAR Kft. je nekontaktná a spoločnosť AMMINPEX 2007 Kft. potvrdila, že deklarovanú prepravu nevykonala, čiže sa nepodarilo preukázať, že preprava tovaru prebehla tak, ako to deklaroval žalobca, čo vyvoláva ďalšie pochybnosti ohľadne reálnosti uskutočnenia zdaniteľných plnení.

19. Správny súd konštatoval, že daňové orgány vychádzali pri svojom rozhodovaní z dokazovania orientovaného na predmet daňového konania, a to v rozsahu postačujúcom na učinenie záveru o nepreukázaní dodania tovaru dodávateľom WELLFIN s.r.o. prostredníctvom deklarovaného subdodávateľa spoločnosti RATMAX s.r.o. a jeho dodávateľa Start Team s.r.o. (ktorý bol nekontaktný). Na základe nimi vykonaného dokazovania s poukazom na ustanovenia § 49 ods. 1, ods. 2 zákona o DPH potom vec posúdili tak, že žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane v kontrolovanom zdaňovacom období v rozpore so zákonom, keď nepreukázal, že zdaniteľné plnenia boli skutočne realizované tak, ako je deklarované na sporných faktúrach, pričom zároveň nebolo preukázané, že v rámci trojstranného obchodu skončil tovar u deklarovaného konečného odberateľa.

žalobcu. Správca dane správne zameral a rozšíril dokazovanie aj na skutočnosti, ktoré presahujú rámec právnej sféry vplyvu žalobcu, t.j. aj na právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa deklarovaného na sporných faktúrach a jeho subdodávateľov ako aj na skutočnosti ohľadne trojstranného obchodu a v rámci neho na deklarovaných odberateľov žalobcu.

Uvedenú zásadu je možné vyabstrahovať napr. z bodu 49 rozsudku SD EÚ vo veci C-277/14 (PPUH Stehcemp). 22. V nadväznosti na uvedené správny súd poukázal okrem iného aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sžfk/8/2016 zo dňa 8. júna 2017 a uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn.

dospel k záveru, že uvedený svedok nie je zástupcom dodávateľskej spoločnosti WELLFIN s.r.o. a odpočet DPH žalobcovi nebol uznaný z faktúr od tejto dodávateľskej spoločnosti a priamo sa netýkal trojstranného obchodu, ku ktorému by svedok mohol vypovedať.

každý fiktívny obchod vykazuje znaky daňového podvodu a pokiaľ sťažovateľ prijal faktúry bez reálneho dodania tovaru, je nemysliteľné, aby o tom nemal vedomosť. Sťažovateľ opätovne poukázal na to, že správca dane výslovne uviedol, že neuznáva právo na odpočítanie dane z dôvodu porušenia § 49 a § 52 zákona o DPH nie z dôvodu účasti sťažovateľa na daňovom podvode a z uvedeného dôvodu nepreukazuje jeho vedomú účasť na podvodnom konaní. Žalovaný napriek tomu tvrdil, že správca dane získal dôkazy, že sťažovateľ mal a mohol vedieť, že predmetné obchody sú súčasťou podvodného konania.

rozpore s právnym názorom Najvyššieho súdu SR účelovo neobjasnil skutočný mechanizmus podvodného konania a správny súd uvedenú zásadnú námietku nechal bez povšimnutia. Daňové orgány v snahe vyhnúť sa dôkaznému bremenu a preukázať, že sťažovateľ vedel alebo mohol vedieť, že prijatím plnenia sa podieľal na plnení spojeným s daňovým únikom neobjasnili skutočný mechanizmus podvodného konania, účelovo vylúčili alternatívu, ktorá sa naozaj stala a svoje rozhodnutie založili na tvrdeniach o neexistencii tovaru.

aby p. A. nemala poverenie rokovať v mene dodávateľa s obchodnými partnermi. V danej veci faktúry, iné listinné dôkazy, ďalšie dôkazy a skutkové zistenia sú súčasťou uceleného logicky previazaného reťazca dôkazov, nijako si neodporujú, ale naopak vzájomné sa dopĺňajú. Ďalej krajský súd uviedol, že výsluch p. A. nebolo možné uskutočniť, a to ani po využití všetkých zákonných možností. Súd ale prehliadol, že sťažovateľ v žalobe poukazoval na to, že O.. O. už pri prvom stretnutí so zamestnancami správcu dane uviedla, že dodávateľa WELLFIN, s.r.o. zastupovala p. A., čo potvrdila aj vo svojej neskoršej výpovedi.

v Maďarsku, len vstúpil do krajiny a bol prepravený na Slovensko rovnakými dopravnými prostriedkami a bol predaný spoločnosti JAMBUL, s.r.o. a RATMAX, s.r.o., čo je plne v súlade so závermi Daňového úradu Bratislava o zapojení daňového subjektu RATMAX, s.r.o, do karuselových podvodov. Na uvedenú skutočnosť, na ktorú poukazoval aj sťažovateľ žalovaný nereagoval. S uvedeným sa súd vysporiadal oznámením finálneho záveru, že ide o výpoveď p. W., nie o záver žalovaného. Krajský súd okrem uvedeného nepovažoval vzhľadom na zistenia správnych orgánov za potrebný výsluch svedka p. T., Ak správne orgány tvrdia, že tovar neexistoval, potom celý trojstranný obchod je fiktívny a bolo potrebné preukázať, že tovar reálne existoval. 25. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s právnym záverom vysloveným v kasačnou sťažnosťou napadnutom rozsudku krajského súdu. V zásade zrekapituloval argumentáciu, ktorú už uviedol vo svojom rozhodnutí, resp. vo vyjadrení k žalobe a žiadal, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

Predmetná vec bola náhodným spôsobom pridelená do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.

28. Kasačný súd vychádzajúc z dôvodov kasačnej sťažnosti sa (s ohľadom na závery krajského súdu) zaoberal jednak posúdením otázky, v čom vzhliadli daňové orgány dôvod na nepriznanie nároku na odpočítanie dane sťažovateľovi a to v súvislosti s deklarovanou dodávkou tovaru - repky od spoločnosti WELLFIN, s.r.o, resp. ako jednotlivé zistenia v konečnom dôsledku kvalifikovali a vyhodnotili (náležite podložili skutkovými zisteniami). Zároveň sa zaoberal i možnými procesnými pochybeniami (a vyhodnotením ich závažnosti) v postupe daňových orgánov, ktoré by mohli indikovať porušenie práv sťažovateľa a mať tak za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

Daňové orgány pritom spochybnili existenciu tovaru - repku, ktorý tovar mal byť predmetom jednotlivých dodávok. 30. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť (napr. rozhodnutie sp.zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30. júna 2022), kde uviedol, že nárok na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia (sťažovateľovi) za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písm. a/ smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej „Smernica 2006/112/ES“) a jej transpozície do právneho poriadku Slovenskej republiky.

Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť odopreté.

3. daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ Zákona o DPH), 4. zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar dodaný (§ 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH), čo je však formálnou a nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane.

V uvedenom oboznámení boli daňovými orgánmi predostreté konkrétne pochybnosti, ktoré mali nasvedčovať tomu, že išlo iba o fakturačný predaj, ktorý nemal materiálny základ. Obdobne aj v protokole z daňovej kontroly správca dane okrem iného konštatoval, že po predložení dokladov sťažovateľom a získaní ďalších poznatkov, ktorými preveroval sťažovateľom deklarované dodávky tovaru nebola preukázaná existencia tovaru, z čoho vyvodzoval nesplnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 až § 51 zákona o DPH. Z uvedeného vyplýva, že už v počiatočnej fáze daňovej kontroly mal sťažovateľ možnosť oboznámiť sa so skutočnosťami, pre ktoré vznikli na strane správcu dane pochybnosti o oprávnenosti nároku na odpočítanie dane. Sťažovateľ tak mal v dostatočnom časovom predstihu možnosť oboznámiť sa zo zisteniami správcu dane, z ktorých bolo zrejmé, aké skutočnosti správca dane identifikoval (a ktoré priznaniu nároku bránia) a to tak, aby mal možnosť v tomto smere argumentovať a predkladať dôkazy, resp. návrhy na ich vykonanie.

konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. 34.

Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej“.

36. Vzhľadom na to, že sťažovateľ svoje tvrdenia o dodávke tovaru, resp. jeho existencii oprel o formálne doklady - predovšetkým faktúry, CMR a skladovú evidenciu, správca dane dôvodne pristúpil k jej prevereniu z hľadiska materiálneho, keď rozsiahlym dokazovaním, zameraným predovšetkým na preverenie existencie tovaru spochybnil jednu z hmotnoprávnych podmienok, ktorej splnenie je bezpodmienečne nutné pre priznanie nároku na odpočítanie

V tomto smere preto dôvodne vyvstala otázka, aký tovar bol sťažovateľom prijímaný, resp. vydávaný zo skladu, keď takýmito kapacitami nedisponoval. Sťažovateľ pritom nemal ani vedomosť o okolnostiach (deklarovanej) prepravy tovaru, ktorý tovar navyše sám nevidel ani žiadnym spôsobom nekontroloval.

Cestou dožiadania na príslušný daňový úrad bolo vo vzťahu k spoločnosti WELLFIN, s.r.o. zistené, že pokiaľ sa týka uskutočnených zdaniteľných obchodov, splnomocnený zástupca sa vedel vyjadriť len k účtovníctvu dodávateľa. Ústne (formálne) síce potvrdil vystavenie faktúr pre sťažovateľa a dodanie tovaru, ale k ďalším okolnostiam dodávky týkajúcim sa objednania, úhrady prepravy, odkiaľ a kam bol tovar reálne dodaný sa vyjadriť nevedel. Dodávateľ - WELLFIN, s.r.o. pritom obilniny ani nepestoval, ale ich väčšinou nakupoval od spoločnosti RATMAX s.r.o.

Miestne príslušný daňový úrad informoval správcu dane, že požadované informácie sa nebolo možné preveriť, keďže uvedený daňový subjekt nekomunikoval s miestne príslušným daňovým úradom. Rovnako správca dane dožiadaním preveroval i to, či daňový subjekt Start Team s.r.o., bol odosielateľom tovaru, tak ako je uvedené na CMR, pričom z odpovede vyplýva, že uvedený daňový subjekt je nekontaktný. Ani na strane subdodávateľov sťažovateľa tak po preverovaní vykonanom správcom dane neboli zistené také skutočnosti, ktorý by nasvedčovali existencii

39. Sťažovateľ taktiež namietal, že postupom správcu dane, ktorý nevypočul p. A. došlo podstatnému porušeniu ustanovení Daňového poriadku. V tejto súvislosti je potrebné primárne uviesť, že vzťah uvedenej osoby (majúcej podľa sťažovateľa konať za dodávateľa) nebol k spoločnosti WELLFIN, s.r.o. v konaní preverovaním správcu dane zistený.

p. A., kasačný súd nemohol nevykonanie tohto dôkazu vyhodnotiť ako porušenie ust. Daňového poriadku, nakoľko správca dane v tomto smere nezostal nečinný, keď predovšetkým lustráciou pobytu, následným bezúspešným pokusom o predvolanie a predvedenie sa mu účasť uvedenej osoby na výsluchu nepodarilo zabezpečiť. Správca dane sa tak vykonaniu dôkazu - výsluchom uvedenej osoby zjavne nevyhýbal, pričom nemožnosť zabezpečiť jej prítomnosť riadne zdôvodnil. S poukazom na uvedené preto ani kasačný súd v tomto postupe správcu dane nevzhliadol pochybenie, ktoré by malo vyústiť do porušenia práv sťažovateľa, resp. ktorým by boli (aj s ohľadom na ostatné zistenia správcu dane) spochybnené zistenia/závery správcu dane

41. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na právny názor vyslovený v uznesení Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 607/2021 zo dňa 30. novembra 2021, v ktorom okrem iného konštatoval, že: ,, Správca dane je pri výkone svojich právomoci v zásade limitovaný územným prvkom, t.j. neprináleží mu realizovať svoju právomoc vykonávať dôkazy v zahraničí (s výnimkou, ak to umožňuje medzinárodná norma) - nie je preto pochybením slovenského správcu dane, ak sa daňový subjekt nemohol zúčastniť úkonu pred zahraničným daňovým orgánom.

. . Navyše ani nariadenie v oblasti DPH neupravuje možnosť daňového subjektu zúčastniť sa výsluchu svedka, resp. iného úkonu pred zahraničným dožiadaným orgánom. V oblasti medzinárodnej spolupráce v administratívnych veciach absentuje obdobná norma, ako je napríklad nariadenie

. . Neupovedomenie daňového subjektu o výsluchu svedka dožiadaným zahraničným daňovým orgánom nemožno pričítať na ťarchu správcu dane, pretože upovedomenie sa vzťahuje len na postup podľa daňového poriadku, t.j. na výsluch svedkov uskutočňovaných v procesnej dispozícii slovenských daňových orgánov realizovaných podľa vnútroštátnych procesných noriem .

Samozrejme nemožno opomenúť ústavné právo vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy). 42. Kasačný súd zastáva názor, že správcovi dane nemožno vytýkať porušenie práv sťažovateľa, ku ktorému by malo dôjsť tým, že sťažovateľ nemal možnosť byť prítomný, resp. nebol upovedomený o výsluchu osoby, ktorý výsluch bol realizovaný v rámci MVI.

Ing. T., konateľa kupujúcej spoločnosti PROTECO PRAHA, spol. s r.o., ktorá sa (v rámci trojstranného obchodu, ktorý nie je predmetom vyrubenej dane za zdaňovacie obdobie apríl 2012) na zdaniteľných obchodoch žalobcu podieľala formálne t.j. bez osobnej účasti pri nakládkach a vykládkach tovaru, tovar mal ísť na neexistujúcich vozidlách priamo zo Slovenska do Maďarska. Za tohto stavu preto

daňových orgánov. 43. V súvislosti s výpoveďou p. G. - splnomocnenej zástupkyne dodávateľa, realizovanou dožiadaným správcom dane - Daňovým úradom Bratislava (dňa 7. septembra 2012) sťažovateľ taktiež namietal, že mu bolo vo vzťahu k tejto osobe odňaté jeho právo klásť otázky, čím došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Kasačný súd k tejto námietke uvádza, že bolo povinnosťou daňových orgánov informovať sťažovateľa o jej výsluchu, aj s ohľadom na to, že nešlo o výpoveď zabezpečenú z iného daňového konania.

Svoju výpoveď zároveň doplnila písomne. Z tohto hľadiska uvedené pochybenie kasačný súd nepovažoval za také, ktoré (aj vzhľadom na ďalšie zistenia správnych orgánov, vykonané dokazovanie a jeho komplexné hodnotenie) by zásadným spôsobom zasahovalo do práv sťažovateľa a v konečnom dôsledku malo vplyv na zákonnosť rozhodnutí daňových orgánov.

záverov bolo možné vyvodzovať, resp. by pripúšťali možnú existenciu iného tovaru, ktorý by mal byť predmetom dodávok). 45. Záverom kasačný súd poukazuje na to, že daňové orgány (a napokon i správny súd) svoje závery o nemožnosti priznať odpočítanie dane sťažovateľovi v súvislosti s deklarovanou dodávkou tovaru - repky od spoločnosti WELLFIN, s.r.o, kvalifikovali a vyhodnotili (s náležitým podložením skutkovými zisteniami) ako nesplnenie zákonom stanovených hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane v zmysle príslušných ustanovení zákona o DPH.

Daňové orgány pritom v priebehu daňového konania ani vo svojich rozhodnutiach nepredostierali úvahy o možnej účasti sťažovateľa na tzv. karuselových podvodoch (pri ktorých by sa dalo vychádzať z existencie tovaru). Napokon správny súd v odôvodnení rozhodnutia na vyššie uvedené reagoval, keď aj s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ a kasačného súdu dôvodil subsidiaritou skúmania podmienky účasti (vedomosti) daňového subjektu na daňovom podvode vo vzťahu k nevyhnutnosti splnenia hmotnoprávnych podmienok pre priznanie nároku na odpočet DPH.

47. Pokiaľ ide o kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p., kasačný súd sa nestotožnil s námietkou nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku. Ústavný súd SR sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie napr. v náleze č.k. III. ÚS 119/

Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky taktiež vyplýva, že „Súd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská.

Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 114/08 zo dňa 12.06.2008). 48. Zároveň podľa nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 825/2016 zo dňa 28.02.2017, v ktorom ústavný súd konštatoval, že „To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).“. 49. Kasačný súd považoval za rozhodujúce to, či sťažovateľ nielen splnil, ale i preukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane. Správny súd sa s týmto žalobným bodom sťažovateľa vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Kasačný súd taktiež uvádza, že správny súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevenoval iba tomuto rozhodujúcemu žalobnému bodu, ale i ostatným žalobným bodom. Navyše za predpokladu, že sťažovateľ si nesplnil svoju povinnosť preukázať splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane a ich splnenie je zo strany daňových orgánov spochybnené, nie je už následne úlohou daňových orgánov ani správneho súdu vysvetľovať možné iné alternatívy týkajúce sa existencie tovaru ani ich vyhodnocovať. 50. Kasačný súd s poukazom na vyššie uvedené (a po zistení, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neuviedol žiadne také relevantné skutočnosti, ktorými by spochybnil vecnú správnosť rozsudku správneho súdu) dospel k záveru, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia citoval relevantné právne normy, presvedčivým a zrozumiteľným spôsobom sa vysporiadal so všetkými pre vec zásadnými námietkami sťažovateľa, pričom ako spornú nenechal otvorenú žiadnu právnu otázku, ktorá by mala v kasačnom konaní vyústiť do zrušenia napadnutého rozsudku. Kasačný súd preto kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 461 S.s.p. zamietol. 51. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov konania nepriznal, keďže sťažovateľ nemal úspech v kasačnom konaní a u procesne úspešného žalovaného nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 S.s.p.). 52. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 S.s.p. v spojení s § 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.