6Sžfk/33/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M (sudca spravodajca) a JUDr. Mariána Fečíka, v právnej veci žalobcu: SD - spoločnosť, s.r.o., so sídlom Bardošova 20, 831 01 Bratislava, IČO: 31390927, právne zastúpený: ŘEHÁK & TISOŇ spol. s. r. o., so sídlom Komenského 437/62, 909 01 Skalica, IČO: 47235349, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, za účasti osoby zúčastnenej na konaní: GRAPP s.r.o., so sídlom Pod Urpínom 21, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47377235, právne zastúpená: WITT&KLEIM ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA S.R.O., so sídlom Dolná 6, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47257164, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1307915/2015 zo dňa 19.08.2015, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu a kasačnej sťažnosti osoby zúčastnenej na konaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/65/2020-118 zo dňa 29.07.2020, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu zamieta. II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť osoby zúčastnenej na konaní zamieta. III. Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi finančnej správy

II. Konanie pred krajským súdom

4. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote (všeobecnú) správnu žalobu na Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“), ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, jeho zrušenia (vrátane prvostupňového rozhodnutia), vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a priznania práva na náhradu trov konania. 5. Žalobca v správnej žalobe namietal nevykonanie dôkazov navrhnutých žalobcom vo vyjadrení k protokolu a v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru orgánmi finančnej správy, nesprávne právne posúdenie veci orgánmi finančnej správy a nedostatočné zistenie skutkového stavu veci z ich strany. Žalobca ďalej vytýkal žalovanému, že neprihliadal na prechodné ustanovenie čl. I § 165 ods. 5 Daňového poriadku a doplnenie odvolania nesprávne posudzoval podľa § 72 ods. 3 Daňového poriadku. Žalovaný tak pri posudzovaní odvolania neposudzoval celý jeho obsah, ale podľa neúčinného právneho predpisu rozhodoval len na základe jeho jednej časti. Podľa žalobcu správca dane ani nezistil, že by sa preprava tovaru na územie Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“) uskutočnila na účet platiteľa dane alebo na jeho príkaz, resp. sa preprava tohto tovaru na územie SR uskutočnila na účet bezprostredného dodávateľa, platiteľa dane, alebo na jeho príkaz. V čase dodania tovaru platiteľovi dane sa tovar nachádzal na území SR a z okolností je zrejmé, že odoslanie tovaru obstaral niektorý z ďalších účastníkov na seba nadväzujúcich transakcií, ktorý však v časovej postupnosti nadobúdal tovar ešte pred bezprostredným dodávateľom platiteľa dane. Odoslanie tovaru sa preto malo pripísať dodaniu, ktoré predchádzalo dodaniu tovaru od bezprostredného dodávateľa platiteľovi dane, v dôsledku čoho sa považuje uskutočnenie dodania tovaru platiteľovi v štáte určenia zásielky, t. j. v danom prípade na území SR. S prihliadnutím na ostatné okolnosti je preto predmetom dane podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

V súvislosti s tým namietal, že s obsahom protokolov z daňových kontrol týchto iných daňových subjektov nebol oboznámený. 7. Krajský súd rozsudkom č. k. 2S/255/2015-68 zo dňa 06.06.2018 (ďalej aj „v poradí prvý rozsudok krajského súdu“) rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie správcu dane zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“) z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Pokiaľ ale orgány finančnej správy konštatovali, že dodávky tovaru od tuzemského dodávateľa žalobcovi neboli predmetom dane v tuzemsku, a preto týmto spoločnostiam nemohla vzniknúť daňová povinnosť a žalobca si potom nemohol uplatniť odpočítanie dane, tento svoj záver v napadnutých rozhodnutiach zrozumiteľným spôsobom neodôvodnili. Zastal názor, že z rozhodnutí orgánov finančnej správy nevyplýva, akým spôsobom sa zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu premietli do vyslovených záverov, t. j., že žalobcovmu dodávateľovi (Michal Hromjak - MIDIKOV) nevznikla v tuzemsku daňová povinnosť pri dodávkach tovaru. Orgány finančnej správy neurčili, ktorá z dodávok v reťazci transakcií od prvotného dodania z krajiny pôvodu tovaru až po preverované nadobudnutie tovaru žalobcom bola intrakomunitárna, a preto oslobodená od dane, či sa za intrakomunitárnu dodávku považovalo dodanie tovaru žalobcovým dodávateľom, v čom sa vôbec prejavil intrakomunitárny rozmer preverovaných obchodov, a ako sa premietol do záverov o nepriznaní odpočítania DPH.

Z uvedeného nebolo možné konštatovať, že skutkové zistenia dostatočne odôvodňujú prijatý záver, že žalobca bol vlastným pričinením zapojený do podvodného reťazca transakcií, ktorých cieľom bolo profitovať na odpočítaní DPH. Podľa krajského súdu nebol preukázaný vzťah žalobcu k zámeru získať v rámci súvisiacich dodávok medzi účastníkmi reťazca firiem nenáležitú daňovú výhodu, na základe čoho by prináležalo odmietnuť žalobcovi priznanie práva na odpočet DPH. V poradí prvom rozsudku krajský súd argumentoval tým, že právo na odpočet môže byť zamietnuté iba vtedy, ak je objektívne preukázané, že predmetná zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa, alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Námietku žalobcu, že žalovaný neprihliadal na prechodné ustanovenie § 165 ods. 5 Daňového poriadku a neakceptoval doplnenie odvolania, vyhodnotil krajský súd ako nedôvodnú.

12. Krajský súd rozsudkom č. k. 2S/65/2020-118 zo dňa 29.07.2020 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 168 SSP tak, že (v konaní úspešnému) žalovanému právo na ich náhradu nepriznal, pretože nezistil podmienky, na základe ktorých to možno spravodlivo požadovať. Krajský súd nepriznal náhradu trov ani osobe zúčastnenej na konaní podľa § 169 SSP, keďže jej nevznikli trovy v súvislosti s plnením uloženej povinnosti. 13. Úvodom odôvodnenia napadnutého rozsudku správny súd uviedol, že je viazaný právnym názorom vyjadreným v zrušujúcom rozsudku kasačného súdu v predmetnej veci.

14. Citujúc podstatné časti odôvodnení rozsudkov kasačného súdu pod sp. zn. 6Sžfk/14/2019 zo dňa 13.02.2020, 6Sžfk/33/2017 zo dňa 21.03.2018 a 4Sžfk/43/2017 zo dňa 04.06.2019 krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: - kontrolou dodávateľských faktúr spadajúcich do kontrolovaného zdaňovacieho obdobia bolo zistené, že žalobca si v postavení platiteľa dane uplatnil právo na odpočítanie dane z nákupu tovaru na základe faktúr vyhotovených dodávateľom Michal Hromjak - MIDIKOV.

Dodávateľ vyhotovil pre odberateľa - žalobcu faktúry za predaj tovaru s vyčíslením slovenskej DHP, ktorú požadoval zaplatiť. Za daných skutkových okolností bolo potrebné posúdiť miesto dodania tovaru, a skutočnosť, či došlo k dodaniu tovaru za protihodnotu v tuzemsku.

platiteľovi; - správca dane postupoval v úzkej súčinnosti so žalobcom po celú dobu výkonu daňovej kontroly, oboznamoval ho s priebežnými výsledkami daňovej kontroly, ku ktorým žalobca podával svoje vyjadrenia a o prejednaní týchto boli spísané zápisnice. Žalobca bol riadne oboznámený aj s protokolom z kontroly aj s procesnými právami, ktoré mu prináležali.

DPH a porušení § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH; - vyslovil, že zistenie skutkového stavu daňovými orgánmi bolo postačujúce pre riadne posúdenie veci a že správca dane a žalovaný dospeli k vecne správnemu právnemu záveru, že išlo o jednu pohyblivú dodávku. Obchodné operácie, vyhotovenie faktúr so slovenskou daňou z pridanej hodnoty medzi platiteľmi na území Slovenska, čiastočné medzinárodné nákladné listy a faktúry za čas prepravnej trasy boli vyhotovované účelovo v rámci jedného reťazového obchodu; - dospel k záveru, že bolo nesporne preukázané, že pohyb tovaru sa uskutočnil od prvého dodávateľa k poslednému odberateľovi s cieľom uplatniť si právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr jednotlivými platiteľmi v reťazci dodávateľov a čerpať nadmerné odpočty, pričom daňová povinnosť pri dodaní tovaru nevznikla, pretože k dodaniu tovaru tak, ako to deklaroval žalobca, reálne nedošlo, a preto mu nemohlo ani vzniknúť právo na odpočet dane.

III. Konanie na kasačnom súde

konanie. A. Kasačné sťažnosti sťažovateľa 1 a sťažovateľa 2 16. Sťažovateľ 1 v rámci vymedzených sťažnostných dôvodov uviedol najmä tieto sťažnostné body: - namietal, že krajský súd prevzal bez akejkoľvek vlastnej intervencie argumentáciu kasačného súdu a závery prezentované v zrušujúcom rozsudku kasačného súdu; - právne posúdenie veci krajským súdom považoval za nesprávne.

v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor EÚ“) povinný zisťovať. V administratívnom spise sa nenachádzajú žiadne dôkazy, z ktorých by vyplývalo, že prepravu tovaru na územie SR možno pričítať sťažovateľovi alebo jeho bezprostrednému

Práve opačný záver je podľa neho správny, a to, že šlo o dodania podľa § 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH podliehajúce slovenskej dani z pridanej hodnoty; - krajskému súdu ďalej vytkol, že ignoroval skutkové okolnosti vyplývajúce z administratívneho spisu zistené samotným správcom dane o tom, že tovar sa v čase rozhodnom pre uskutočnenie zdaniteľného obchodu nachádzal na území SR po uskutočnení prepravy; - poukázal na rozhodnutia kasačného súdu a Súdneho dvora EÚ, od ktorých sa podľa názoru sťažovateľa 1 krajský súd odklonil.

dane; - krajskému súdu vytkol, že sa s právnym názorom kasačného súdu vysporadúval iba v odseku 42 odôvodnenia napadnutého rozsudku, pričom sa nijakým spôsobom nevysporiadal a nezohľadnil žalobné námietky žalobcu považujúc ich za irelevantné, a to v priamom rozpore s povinnosťou uloženou kasačným súdom. Podľa názoru sťažovateľa 2 žalobné námietky žalobcu majú významný dosah na právne posúdenie veci, nakoľko sa týkajú prevažne dôkazného bremena žalobcu a žalovaného vo vzťahu k záverom orgánov finančnej správy; - ďalej krajskému súdu vytkol, že nepostupoval správne a v intenciách § 469 SSP, keď právne závery kasačného súdu prevzal za svoje bez toho, aby sa riadne vysporiadal aj s ďalšími námietkami a argumentami vyslovenými v konaní v súlade s požiadavkou, ktorú na ďalší postup krajského súdu vyslovil kasačný súd vo svojom zrušujúcom rozsudku; - tvrdil, že nemožno rozsudok v plnom rozsahu odôvodniť odôvodnením rozsudku kasačného súdu tak, ako to uviedol správny súd; - ďalej namietal, že správny súd dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu v dôsledku

veci. V tejto súvislosti sťažovateľ 2 uviedol, že nakoľko odklon od rozhodnutí kasačného súdu nie je správnym súdom náležite odôvodnený, napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k takému odklonu od rozhodovacej praxe kasačného súdu, ktorý spôsobuje jeho nezákonnosť. B. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa 1 18. Žalovaný s právnym posúdením veci a závermi napadnutého rozsudku krajského súdu súhlasil s tým, že zotrval na názoroch prezentovaných v odôvodnení svojho rozhodnutia a vo vyjadrení k žalobe. Navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. C. Vyjadrenia sťažovateľa 2

IV. Právny názor kasačného súdu

Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu SR na Najvyšší správny súd SR odo dňa 01.08.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.08.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu SR (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

21. Senát Najvyššieho správneho súdu SR (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačné sťažnosti boli podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačné sťažnosti sťažovateľa 1 a 2 nie sú dôvodné.

2006. V medziach kasačných sťažností kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa 1 a 2 sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

25. Podľa § 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH: „Miestom dodania tovaru, ak je dodanie tovaru bez odoslania alebo prepravy, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa jeho dodanie uskutočňuje.“ 26. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH: „Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.

28. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH: „Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.“

30. Podľa § 24 ods. 1 písm. a), písm. b) a písm. c) Daňového poriadku: „Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní a vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.“

32. Podľa § 24 ods. 3 prvá veta Daňového poriadku: „Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane.“ 33. S ohľadom na vymedzenie sťažnostných bodov kasačnému súdu pripadlo posúdiť zákonnosť postupu krajského súdu, ktorý ako nedôvodnú zamietol správnu žalobu sťažovateľa 1 proti rozhodnutiu žalovaného o nepriznaní nároku na odpočet DPH.

34. Primárne považuje kasačný súd za potrebné uviesť, že nezistil žiadne také procesné porušenia, ktoré by mohli spôsobiť nezákonnosť a odôvodniť zrušenie či už napadnutého rozsudku krajského súdu ako aj napadnutých rozhodnutí žalovaného a správcu dane.

Z uvedeného dôvodu bol preto záver krajského súdu o nedôvodnosti správnej žaloby sťažovateľa 1 správny. Kasačný súd tiež poukazuje na skutočnosť, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vecne, avšak riadne, vysporiadal s právnym názorom kasačného súdu uvedeným v zrušujúcom rozsudku kasačného súdu tak, že v dôvodoch napadnutého rozsudku poukázal a odcitoval ustálený právny názor kasačného súdu v skutkovo a právne obdobných veciach totožných účastníkov konania, o ktorých už bolo kasačným súdom právoplatne

35. Kasačný súd najmä konštatuje, že krajský súd rešpektoval právny názor, ktorý pre neho v tej istej právnej veci vyslovil Najvyšší súd SR v zrušujúcom rozsudku kasačného súdu, a ktorým bol krajský súd viazaný podľa § 469 SSP. Podľa tohto právneho názoru Najvyššieho súdu SR „zo zistení zadokumentovaných v administratívnom spise nevyplývajú žiadne pochybnosti správcu dane o zachovaní práv kontrolovaného daňového subjektu“ ako aj „Správca dane z vlastného dokazovania, i z podkladov dožiadaní od miestne príslušného správcu dane dodávateľa žalobcu, nadobudol dostatok podkladov pre svoj vecne správny záver o zneužití DPH a porušení § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH.“ Najvyšší súd SR vo svojom zrušujúcom rozsudku aj cez poukaz na rozhodnutia vydané v obdobných veciach tých istých účastníkov konania teda uzavrel, že zistenie skutkového stavu daňovými orgánmi bolo postačujúce pre riadne posúdenie veci a že daňové orgány dospeli k vecne správnemu právnemu záveru. Krajský súd sa v napadnutom rozsudku týmto pre neho záväzným právnym názorom Najvyššieho súdu SR aj riadil, pričom dospel k rovnakému záveru ako Najvyšší súd

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.5.1997, Higgins c. Francúzsko z 19.2.1998). 36. Sťažovatelia v rámci uplatneného sťažnostného dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci rozporovali právne závery krajského súdu, ktoré však krajský súd priamo recipoval zo zrušujúceho rozsudku kasačného súdu vydaného v totožnej veci. Kasačný súd opätovne uvádza, že krajský súd bol rozhodnutím kasačného súdu viazaný (§ 469 SSP). Najvyšší súd SR ako kasačný súd svojím zrušujúcim rozsudkom nielen zrušil v poradí prvý rozsudok krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, ale vyslovil v ňom aj záväzný právny názor konštatujúc úplnosť zistenia skutkového stavu a správnosť právneho posúdenia veci daňovými orgánmi. Preto by krajský súd porušil zákon práve naopak vtedy, ak by vec po právnej stránke posúdil tak, ako považovali za správne sťažovatelia v kasačných sťažnostiach, a teda opätovne tak, ako vec posúdil vo svojom v poradí prvom rozsudku, ktorý bol kasačným súdom zrušený.

37. Kasačný súd teda k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom v nadväznosti na zrušujúci rozsudok kasačného súdu sumarizuje, že finančné orgány (i krajský súd) správne určili ako miesto dodania fakturovaného tovaru iný členský štát v zmysle § 13 ods. 1 písm. a) zákona o DPH (v zmysle ktorého ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru, je miestom dodania tovaru miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa preprava alebo odoslanie tovaru začína uskutočňovať). Následne správne uzavreli, že sporné dodávky tovaru neboli predmetom dane v tuzemsku v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, preto dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. Na základe uvedeného žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane, čím žalobca porušil § 49 ods. 1 zákona o DPH. Preskúmajúc obsah napadnutých administratívnych rozhodnutí kasačný súd pripomína, že priamym a primárnym dôvodom odopretia práva na odpočet dane finančnými orgánmi bolo nesplnenie podmienok pre vznik nároku na odpočítanie

Dôkazné bremeno pri preukazovaní splnenia formálnych a hmotnoprávnych podmienok pre vznik nároku na odpočítanie dane zaťažovalo žalobcu, ktorý ho neuniesol, pretože správca dane dôvodne spochybnil vierohodnosť a pravdivosť žalobcom predložených dokladov (faktúr, CMR) a reálnosť uskutočnenia vnútroštátnej dodávky medzi žalobcom a jeho priamym dodávateľom v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. V podrobnostiach ohľadne spochybnenia dôkazov predložených žalobcom kasačný súd odkazuje na závery vyslovené v zrušujúcom rozsudku kasačného súdu sp. zn. 6Sžfk/14/2019 zo dňa 13.02.2020 alebo 4Sžfk/43/2017 zo dňa 04.06.2019. 38.

Takto kasačný dôvod spočívajúci v odklone od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu v kasačných sťažnostiach vymedzený nebol. Vo vzťahu ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa 2, ktorý tento sťažnostný dôvod odôvodňoval nerešpektovaním právneho názoru vysloveného v zrušujúcom rozsudku kasačného súdu, treba poznamenať, že takéto nerešpektovanie zakladá kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. i) SSP. V každom prípade však kasačný súd odkazuje na svoje predchádzajúce závery (viď body 35 a 36 odôvodnenia tohto rozsudku), ktorými konštatoval, že krajský súd záväzný právny názor kasačného súdu rešpektoval.

40. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP (a contrario) a vzhľadom na neúspech sťažovateľa 1 (žalobcu) ako aj sťažovateľa 2 (osoby zúčastnenej na konaní) v kasačnom konaní im nárok na náhradu trov vynaložených v tomto konaní nepriznal. Zároveň kasačný súd nevidel dôvod na postup podľa § 168 SSP.

Z tohto dôvodu kasačný súd uplatnil zásadu úspechu v konaní, keď ani sťažovateľ 2 ako osoba zúčastnená na konaní v kasačnom konaní úspešný nebol, keďže jeho kasačná sťažnosť bola zamietnutá, a preto mu právo na náhradu trov kasačného konania neprináleží.