6Sžfk/41/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a z členiek senátu Mgr. Kristíny Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. v právnej veci žalobkyne: Slovenská železničná dopravná spoločnosť, a.s., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 35856742, zastúpenej advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária JUDr. Jaroslav Brada, s.r.o., so sídlom Dunajská 58, 811 08 Bratislava, IČO: 31610439; proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica; o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 21505588/2015 zo dňa 21. decembra 2015, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 193/2017-90 zo dňa 6. novembra 2019, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

Odôvodnenie

1. Žalobkyňa kúpila od spoločnosti REXIAS, a.s. - organizačná zložka, so sídlom Lonec 479, 962 63 Pliešovce (ďalej len „dodávateľ“) náhradné diely elektronického charakteru (spínače, elektrorozvodové krabice, elektroinštalačný materiál a integrované obvody do železničných vagónov) na základe faktúr: a. č. 20120028 s dátumom dodania 12. júna 2012, na sumu 116.817,96 €, z toho daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) v sume 19.469,66 €, b. č. 20120029 s dátumom dodania 15. júna 2012, na sumu 114.851,16 €, z toho DPH v sume 19.141,86 €, c. č. 20120030 s dátumom dodania 22. júna 2012, na sumu 122.857,56 €, z toho DPH v sume 20.476,26 €.

3. Správca dane rozhodnutím č. 20264203/2015 zo dňa 22. mája 2015 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) neuznal žalobkyni uplatnené odpočty z vyššie uvedených obchodov a vyrubil jej podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) rozdiel dane v sume 59.087,78 € na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2012.

INVESTEX GROUP, s.r.o., REXIAS, a.s. - organizačná zložka, PB-COM, spol. s r.o., SAMSONITE, s.r.o. (SAMSONITE, s.r.o. mal aj dodávateľa DRINK MARKET, s.r.o.), RO COMPANY, s.r.o., Xepap, s.r.o., ECO-ACOUNTING, s.r.o., žalobkyňa, RPL DATA, s.r.o., ECO-ACOUNTING, s.r.o., RO COMPANY, s.r.o., PB-COM, spol. s r.o., AZ Company, s.r.o. (ČR), BOHEMIA COAL SOLUTION, s.r.o. (ČR). Zistil pritom, že dotknuté spoločnosti si medzi sebou niekoľkokrát tovar prefaktúrovávali, dodávali žalobkyni a tento sa následne vrátil k prvému článku v reťazci. Tovar bol skladovaný v skladoch spoločnosti INVESTEX GROUP, s.r.o., v Bidovciach a Moldave nad Bodvou a bol predávaný za účelom tvorby tržieb a nakupovaný za účelom ďalšieho predaja; za sklad zodpovedal V.. Z. H., ktorý bol zároveň predsedom predstavenstva žalobkyne aj konateľom spoločnosti INVESTEX GROUP, s.r.o. a ako jediný mal prístup do skladu a kľúče od neho. Správca dane ho vypočul v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Banskej Bystrici, kedy uviedol, že obchod sa uskutočňoval v sklade bez potreby použitia manipulačnej techniky.

6. Za výrobcu tovaru mala žalobkyňa označiť spoločnosť ELVAC SK, s.r.o. Táto vo svojom vyjadrení uviedla, že nie je a nikdy nebola výrobcom dotknutého tovaru, preto sa nevedela vyjadriť k jeho používaniu, baleniu a zaobchádzaniu s ním.

známe. A to i napriek tomu, že niektoré výrobky boli bez jej súhlasu označené logom spoločnosti a nepravým výrobným štítkom. 7. Správca dane po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že spoločnosti PB-COM, spol. s r.o., INVESTEX GROUP, s.r.o., dodávateľ, Xepap, s.r.o., AZ Company, s.r.o., so zapojením do reťazového obchodu aj so žalobkyňou si prefakturovávali ten istý tovar len medzi sebou, pričom tento tovar neskončil v skutočnej spotrebe ako náhradný diel elektronického charakteru konečným odberateľom. Obchodné transakcie prebiehali len fakturačne bez materiálnej podstaty, za účelom zvyšovania obratu a tým aj bonity jednotlivých spoločností v reťazci. Spoločnosti INVESTEX GROUP, s.r.o., a žalobkyňa mali byť personálne prepojené v osobe

V.. R. K., ktorý bol vedúcim organizačnej zložky a splnomocneným zástupcom spoločnosti REXIAS, a.s., je zapísaný ako zodpovedný zástupca spoločnosti INVESTEX GROUP, s.r.o. Personálne prepojené boli aj české spoločnosti AZ Company, s.r.o., a BOHEMIA COAL SOLUTION, s.r.o., a to v osobe konateľa Attilu Lengyela.

Vychádzal pritom najmä zo skutočností, že (i) nákup a predaj tovaru bol realizovaný len medzi tými istými ekonomicky a personálne prepojenými spoločnosťami, (ii) tovar neskončil v skutočnej spotrebe konečných odberateľov, (iii) spoločnosti si medzi sebou fakturovali ten istý druh tovaru, tzn. rovnaké druhy - typy - názvy tovaru a rovnaké množstvá, (iv) obchodné transakcie prebiehali len fakturačne, bez materiálnej podstaty za účelom zvyšovania obratu a tým aj bonity jednotlivých spoločností v reťazci, (v) nebola preukázaná existencia tovaru a (vi) žalobkyňa a ani jej obchodní partneri nevedeli preukázať špecifikáciu tovaru a jeho výrobcu. 9. Žalovaný rozhodnutím č. 21505588/2015 zo dňa 21. decembra 2015 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane.

V celom obchodnom reťazci (vrátane žalobkyne) sa nepodarilo zistiť pôvod deklarovaného tovaru (jeho výrobcu), deklarovaný tovar neskončil v žiadnej spoločnosti v konečnej spotrebe, bol len prefaktúrovávaný medzi spoločnosťami (rovnaký druh a množstvo) a vracal sa vždy k pôvodnému dodávateľovi v reťazci. Správcovi dane neboli predložené doklady o pôvode tovaru, certifikáty, doklady o zhode, zoznam výrobných čísiel tovaru, dátum výroby, záručné listy a podobné podklady, ktoré by vo svojej evidencii mal mať uchované každý obchodník, ktorý je povinný v súvislosti s takýmto obchodom poskytnúť svojmu obchodnému partnerovi zákonom stanovenú záruku na dodaný tovar. Tieto skutočnosti podľa názoru žalovaného spochybňujú žalobkyňou deklarované dôkazy preukazujúce existenciu a dodanie tovaru - svedecké výpovede konateľov obchodných spoločností zapojených do obchodného reťazca. Navyše žalobkyňa neuviedla, ktoré svedecké výpovede a ktorých svedkov podľa nej mali preukazovať reálnu existenciu tovaru.

šetrení. Rovnako sa žalobkyni nepodarilo preukázať, že kupujúci mohli nakladať s tovarom ako vlastníci, pretože prístup a kľúče od skladu, kde mal byť tovar skladovaný spoločne pre všetky spoločnosti obchodujúce s tovarom mal iba V.. Z. H.. 11. Žalovaný tiež zdôraznil, že pre vznik práva na odpočítanie DPH nestačí len existencia faktúr, ale je nevyhnutné kumulatívne splniť aj hmotnoprávne podmienky; nesplnenie čo len jednej z nich znamená, že odpočet DPH nie je možný. Reálne dodanie tovaru je jednou zo základných hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH. Správca dane spochybnil pravdivosť údajov uvedených na predložených dokladoch a žalobkyňa pochybnosť o reálnom uskutočnení deklarovaných plnení vierohodným spôsobom neodstránila.

názoru žalovaného faktúrami podľa § 71 ods. 2 písm. f) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), keďže z číselných a abecedných kódov nie je možné určiť, o aký tovar ide. Správca dane bol oprávnený prešetriť celý obchodný reťazec, pretože základné pravidlá DPH musia byť dodržané v celom reťazci spoločností zúčastňujúcich sa na obchodovaní s preverovaným tovarom. Čo sa týka platieb za dodávaný tovar, žalovaný nespochybňuje, že úhrady sa uskutočnili bezhotovostným platobným stykom, ale často dochádzalo medzi obchodnými partnermi k započítavaniu a postupovaniu vzájomných pohľadávok.

II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

Kúpila totiž od dodávateľov tovar, ten bol dodaný a vyfakturovaný, pričom faktúry obsahujú druh tovaru a jeho množstvo a boli uhrádzané bezhotovostne. Dodanie tovaru preukazujú dodacie listy, ktoré boli predložené správcovi dane. Z hľadiska preukázania existencie tovaru žalobkyňa poukazuje na skutočnosť, že počas daňovej kontroly predložila vzorky tovarov, ktoré však kontrolóri nezaznamenali ani nezdokumentovali. Z hľadiska realizovaného obchodu je tiež podstatné, že žalobkyňa nakupovala obchodovateľný tovar, ktorý ďalej predávala.

S odstupom čase nemožno od žalobkyne spravodlivo požadovať predloženie takýchto dokladov. Žalobkyňa podľa jej tvrdení nemala nikdy uviesť, že výrobcom tovaru je spoločnosť ELVAC Ostrava, táto firma vyrába obdobný tovar. 15. Žalobkyňa spochybnila aj tvrdenie žalovaného, že kupujúci nemohli nakladať s tovarom ako vlastníci, keďže kľúče od skladu a prístup mal iba V.. H..

žalobe. 18. Krajský súd v Bratislave (ďalej „správny súd“) rozsudkom č. k. 2 S 193/2017-90 zo dňa 6. novembra 2019 (ďalej len „napádaný rozsudok“ alebo aj „rozsudok správneho súdu“) žalobu žalobkyne zamietol.

20. Vychádzajúc z administratívneho spisu považoval správny súd za preukázané, že tovar (náhradné diely elektronického a mechanického charakteru) dodal žalobkyni dodávateľ, a nie spoločnosti INVESTEX GROUP, s.r.o., PB-COM spol. s r.o., SAMSONITE s.r.o., RO COMPANY s.r.o., Xepap, spol. s r.o., ktoré si tento tovar niekoľkokrát medzi sebou prefakturovávali a následne ho žalobkyňa dodala spoločnosti INVESTEX GROUP, s.r.o. Spoločnosť INVESTEX GROUP, s.r.o., tovar dodala do iného členského štátu - Českej republiky spoločnostiam AZ Company s.r.o., a BOHEMIA COAL SOLUTION, s.r.o., REXIAS, a.s., ktoré následne deklarovali dodanie toho istého tovaru späť na Slovensko spoločnostiam RPL DATA s.r.o., ECO-ACOUNTING, s.r.o., RO COMPANY s.r.o. a PB- COM spol. s r.o. (ktorá je dodávateľom žalobkyne). Uvedené spoločnosti nepriznali podľa údajov získaných z dátového skladu žalovaného v daňových priznaniach za rok 2012 žiadne nadobudnutie z krajín Európskej únie. Spoločnosť ECO-ACOUNTING, s.r.o., so správcom dane nespolupracovala a spoločnosť PB-COM, spol. s r.o., nepreberala zásielky.

21. Správny súd konštatoval, že správca dane správne vyhodnotil obchodné prípady tak, že deň plnenia nenastal, pretože v rámci dokazovania sa nepreukázala skutočnosť, že dodávateľ, ktorý je uvedený v predmetných faktúrach, aj fakturované tovary skutočne dodal žalobkyni a nebolo preukázané, že žalobkyňa tieto tovary prijala a následne použila na účely svojej podnikateľskej činnosti. Rovnako za správny považoval aj záver správcu dane a žalovaného, že žalobkyňa neunieslo svoje dôkazné bremeno, keď nepreukázala, že deklarované obchody boli aj reálne uskutočnené, najmä nebolo preukázané reálne plnenie predmetu zmluvy ani reálna existencia tovaru. Správny súd nepovažoval za preukázané dodanie tovaru ani u dodávateľov a odberateľov žalobkyne. Spoločnosť ELVAC SK, s.r.o. deklarovala, že dotknutý tovar nevyrábala, išlo o napodobeniny jeho výrobkov a dokonca aj o nefunkčnú maketu. Žalobkyňa a ani iné obchodné spoločnosti v rámci reťazca neoznačili iného výrobcu predmetného tovaru. Tovar pritom neskončil v spotrebe u konkrétnych spotrebiteľov, zostal v obehu v rámci obchodného reťazca.

III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde

24. Zásadnú nespravodlivosť konania videla sťažovateľka v tom, že nie je možné na jednej strane tvrdiť neexistenciu tovaru, a súčasne ponechať faktúry na vstupe (teda nechať daňový subjekt odviesť DPH z neexistujúceho tovaru). Buď tovar existoval, a potom musia byť uznané faktúry na výstupe a uznané právo na odpočet dane, alebo tovar neexistoval, preto ho sťažovateľka nemohla predať ani kúpiť. V takom prípade potom je ale nutné „neuznať“ aj faktúry na vstupe (z tzv. fiktívneho nákupu neexistujúceho tovaru) a vrátiť odvedené

dodávateľovi. Táto skutočnosť podľa nej navodzuje dojem cieleného konania voči konkrétnym spoločnostiam a vzbudzuje tak pochybnosti o spravodlivosti takéhoto postupu a rozhodnutí v daňovom konaní. 25. Čo sa týka dôkazného bremena, sťažovateľka uviedla, že zo svedeckých výpovedí štatutárnych zástupcov zúčastnených spoločností a z predložených písomných dokladov jednoznačne vyplynulo, že tovar v danom mesiaci jún 2012 bol dodaný, a teda došlo k vzniku daňovej povinnosti. Závery správcu dane o tom, že nedošlo k dodaniu tovaru sú preto v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním. Tieto podľa sťažovateľky nezákonné závery správcu dane následne prebral aj správny súd v odôvodnení napádaného rozsudku. Sťažovateľka tvrdila, že splnila všetky povinnosti podľa § 71 zákona o DPH a postupovala v súlade s § 49 ods. 1 a § 19 ods. 1 zákona o DPH, keď po dodaní tovaru odpočítala daň, dodanie tovaru deklarovala a preukázala faktúrou, dodacími listami a zákonom predpísanými dokladmi, pričom tovar bol riadne dodaný aj zaplatený.

Za účelovú považovala aj požiadavku správcu dane na identifikovanie výrobcu a konečného spotrebiteľa dodávaného tovaru, keď sťažovateľka nakupovala tovar len za účelom ďalšieho predaja. Elektronické moduly sa pritom skladajú z viacerých súčiastok, u ktorých nemusí byť nevyhnutne známy výrobca. Výrobné čísla sa podľa neho neuvádzajú, doklady o zhode a certifikáty boli nalepené na výrobku a záručné listy boli v obaloch.

Uvedený záver súdu je podľa názoru sťažovateľky arbitrárny, neprehľadný a vo svojej podstate môže predstavovať porušenie princípu zákazu „denegatio iustitiae“. 28. Sťažovateľka ďalej konštatuje, že v celom procese daňového a aj súdneho konania nebolo preukázané získanie daňovej výhody, pričom na tomto tvrdení sú postavené rozhodnutia daňových orgánov aj správneho súdu. Poukázala na to, že zdaniteľné obchody boli uskutočňované za účelom dosiahnutia zisku a že nárok na odpočítanie DPH si uplatňovala len v takom rozsahu, v akom DPH aj naozaj zaplatila.

30. Sťažovateľka uviedla, že v danom období nakupovala tovar od spoločnosti INVESTEX GROUP, s.r.o., ktorá nakupovala tovar od spoločností PB COM s.r.o. a od SAMSONITE s.r.o., v ktorých správca dane žiadnu kontrolu nevykonal. INVESTEX GROUP, s.r.o. a sťažovateľka na záver predali predmetný tovar spoločnosti AZ COMPANY, s.r.o. a BOHEMIA COAL SOLUTION, s.r.o. do Českej republiky, pričom medzinárodné dožiadanie v uvedených spoločnostiach tiež žiadne pochybenie nepreukázali.

32. V priebehu kasačného konania, dňa 1. januára 2021, nadobudla účinnosť novela Ústavy Slovenskej republiky, ústavný zákon č. 422/2020 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

IV. Posúdenie kasačného súdu

33. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 zákona č. 162/ 2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov; ďalej len „SSP“), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľky bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľkou (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

Podľa § 464 ods. 1 SSP ak kasačný súd rozhoduje o sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.

Sžfk 8/2019 zo dňa 26. februára 2020 (zdaňovacie obdobie január 2012), sp. zn. 4 Sžfk 8/ 2019 zo dňa 14. januára 2020 (zdaňovacie obdobie december 2012), sp. zn. 3 Sžfk 10/2019 zo dňa 25. marca 2020 (zdaňovacie obdobie september 2012), sp. zn. 3 Sžfk 13/2019 zo dňa 10. decembra 2019 (zdaňovacie obdobie august 2012), sp. zn. 6 Sžfk 37/2019 zo dňa 10. septembra 2020 (zdaňovacie obdobie máj 2012), sp. zn. 6 Sžfk 39/2019 zo dňa 10. marca 2021 (zdaňovacie obdobie november 2012) a sp. zn. 10 Sžfk 48/2019 zo dňa 26. mája 2021 (zdaňovacie obdobie apríl 2012). Vo všetkých označených kasačných konaniach uplatňovala sťažovateľka obdobné sťažnostné body ako v tejto veci.

republika. Spoločnosti AZ Company s.r.o., CZ a BOHEMIA COAL SOLUTTION, s.r.o., CZ následne deklarovali dodanie toho istého tovaru - náhradných dielov elektronického a mechanického charakteru na Slovensko spoločnostiam: RPL DATA s.r.o., Učňovská 6, Košice (ďalej len „RPL DATA s.r.o.“), ECO - ACOUNTING, s.r.o., Palackého 2, Košice (ďalej len „ECO - ACOUNTING, s.r.o.“), RO COMPANY s.r.o., Učňovská 6, Košice (ďalej len „RO COMPANY s.r.o.“) a PB - COM spol. s r.o.

44. Prvým zisteným dodávateľom tovaru - integrované obvody je daňový subjekt PB-COM spol. s r.o. Sťažovateľ a spoločnosť INVESTEX GROUP s.r.o. boli v obchodnom reťazci konečným platiteľom na území Slovenskej republiky. Deklarovaný tovar následne bol deklarovaný pre daňový subjekt AZ Company s.r.o. do iného členského štátu EÚ - Českej republiky. Spoločnosť AZ Company s.r.o. deklarovala dodanie tovaru odberateľom PB-COM spol. s r.o. a ECO-ACOUNTING, s.r.o. Uvedené spoločnosti nepriznali podľa údajov získaných z dátového skladu Finančnej správy Slovenskej republiky v daňových priznaniach za rok 2012 (str. 26 ods. 2 až str. 27 ods. 1 žalobou napadnutého rozhodnutia) žiadne nadobudnutie z krajín Európskej únie. Daňový subjekt ECO ACOUNTING, s.r.o. s Daňovým úradom Košice nespolupracoval a daňový subjekt PB-COM spol. s r.o. neprevzal žiadosť o predloženie dokladov v odbernej lehote. Konateľom spoločnosti PB-COM spol. s r.o. je občan Maďarskej republiky Babai M. K..

INVESTEX GROUP, s.r.o., REXIAS, a.s. - organizačná zložka, PB - COM spol. s r.o., Xepap spol. s r.o., sťažovateľ - Slovenská železničná dopravná spoločnosť, a.s. a AZ Company s.r.o. si v kontrolovanom zdaňovacom období niekoľkokrát prefakturovávali ten istý tovar, tzn. rovnaké druhy - typy - názvy tovaru a rovnaké množstvá v merných jednotkách kusy, len medzi sebou bez toho, aby predmetný tovar reálne nakúpili od inej spoločnosti, alebo reálne predali inej spoločnosti. Predmetný tovar neskončil v skutočnej spotrebe ako náhradný diel elektronického alebo mechanického charakteru konečným odberateľom, resp. spotrebiteľom, ale tieto obchodné transakcie prebiehali len fakturačne, bez materiálnej podstaty, za účelom zvyšovania obratu a tým aj bonity jednotlivých spoločností v reťazci.

47. Podľa názoru kasačného súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom najmä správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu.

48. Správca dane dôsledne postupoval podľa zákona o správe daní, ktorý je takou procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej správca dane a daňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať daň v súlade s hmotnoprávnymi predpismi (daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu správcu dane v daňovom konaní na jednej strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva daňovému subjektu.

50. V uvedených prípadoch správca dane správne vyhodnotil obchodné prípady v tom smere, že takýto deň nenastal, pretože v rámci dokazovania sa nepreukázala skutočnosť, že dodávateľ, ktorý je uvedený v predmetných faktúrach, aj fakturované zdaniteľné obchody skutočne dodal sťažovateľovi a zároveň nebolo preukázané, že sťažovateľ deklarované zdaniteľné obchody reálne prijal a následne použil na účely svojej podnikateľskej činnosti.

52. Z obsahu administratívneho spisu mal kasačný súd nesporne za preukázané, že správca dane vykonal vo veci dokazovanie a šetrenie uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných plnení v celom reťazci daňových subjektov, ktorý bol v podstate uzatvorený. 53. Žalovaný po preskúmaní spisového materiálu, skutočností zistených v daňovej kontrole a námietok odvolania dospel k záveru, že správca dane vykonal dokazovanie a šetrenie v súlade so zásadami daňového konania v súlade s § 3 daňového poriadku a vo veci vykonal dostatočné dokazovanie na zistenie sporných skutočností.

55. Kasačný súd konštatuje, že samotné preukázanie dodávok tovaru len listinnými dokladmi nemožno považovať za dôkaz, na základe ktorého si môže daňový subjekt uplatniť odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Reálne plnenie predmetu zmluvy totiž nebolo preukázané.

56. Sťažovateľ tým, že predložil ku kontrole faktúry CMR, evidencie DPH, ako aj iné doklady ešte nepreukázal, že mu vzniklo právo na odpočítanie dane, pričom správca dane nevychádzal len z dokladov predložených daňovým subjektom, ale vykonal dokazovanie formou dožiadaní a medzinárodných žiadostí smerujúcich k prevereniu a získaniu dôkazov o existencii fakturovaného tovaru, pretože samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre.

67. K námietkam sťažovateľa uvedeným v kasačnej sťažnosti, ktorý namietal, že správca dane neuviedol, ktoré konkrétne zákonom predpísané doklady daňový subjekt správcovi dane nepredložil, resp. že správca dane odmietol všetky daňovým subjektom predložené doklady, kasačný súd uvádza, že s touto nie je možné sa stotožniť. Dôkazné bremeno je primárne na daňovom subjekte a dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane

69. Kasačný súd vyhodnotil, že sťažovateľ dostatočným spôsobom nepreukázal reálne dodanie tovaru a existenciu fakturovaného tovaru. Na faktúrach boli uvedené označenia tovaru, ktoré presne nešpecifikovali popis tovaru. Tieto vady sťažovateľ neodstránil ani po výzve správcu dane. Takisto neboli preukázané skutočnosti, že by kupujúci nakladali ďalej s týmto tovarom ako vlastníci. 70.

71. Na základe zistených skutočností správca dane dospel k záveru, že dodanie, nákup, resp. predaj tovaru sťažovateľ deklaroval len formálne vyhotovenými dokladmi, faktúrami, pričom reálne dodanie tovaru sa nepotvrdilo. Správca dane v rámci dokazovania zistil, že ten istý tovar sa fakturačne vrátil späť vždy k prvému dodávateľovi v reťazci a tiež bolo preukázané, že sťažovateľ sa na týchto reťazových obchodných transakciách zúčastňoval.

73. Sťažovateľ nepredložil žiadny dôkaz o reálnej existencii a spôsobe využitia tovaru (náhradných dielov elektronického charakteru). 74. V danom prípade pre nárok na odpočítanie DPH bolo nevyhnutné preukázať, že nejde len o formálnu deklaráciu predložených dokladov, ale že tovar (integrované moduly), ktorý je deklarovaný na faktúre, bol skutočne platiteľom aj dodaný. Podľa názoru senátu kasačného súdu správca dane ako aj žalovaný vo veci postupovali v súlade so zákonom a pri skúmaní podmienok pre sťažovateľom uplatnené odpočítanie DPH správne zistili skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdili, keď sťažovateľovi vyrubili rozdiel DPH za príslušné zdaňovacie obdobie. Správne orgány pritom postupovali v súlade s § 29 ods. 1, 2, 4 a § 2 ods. 3, 6 zákona o správe daní.“

práva. 61. Sťažovateľ osobitne zdôrazňoval, že ak mu neboli uznané faktúry na vstupe, nemali mu byť uznané ani na výstupe, pričom odkazoval na rozhodnutie vo veci Halifax a tam sformulované pravidlá o znovu definovaní plnení. Kasačný súd však poukazuje na to, že vo veci Halifax (na rozdiel od súdenej veci sťažovateľa) nebola pochybnosť o reálnosti zdaniteľných plnení (stavebné práce, prenájom), išlo tam však o posúdenie významu umelo vytvorených vzťahov medzi subjektmi. V súdenom prípade, ktorý stál najmä na neunesení dôkazného bremena ohľadom deklarovaných obchodov na vstupe, správca dane konštatoval (s. 58 prvostupňového rozhodnutia) povinnosť subjektov v reťazci zaplatiť daň na výstupe podľa § 69 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z., teda bola vyvodená iba od uvedenia dane na faktúre (v protiklade oproti dodaniu tovaru/služby), preto podľa kasačného súdu nie je namieste pripísať toto tvrdené nepreukázané plnenie inej osobe a nie je tu teda ani žiadne plnenie, ktoré by sa malo nanovo definovať.

Aj keby v tomto smere došlo k opomenutiu zásahu daňového orgánu u niektorého platiteľa, nevyplýva z toho nezákonnosť postupu správcu dane či žalovaného voči sťažovateľovi. K takémuto záveru by azda mohol viesť zásadný odklon správnych orgánov od všeobecnej praxe, napríklad zásadnejšie prísnejší výklad zákona, ktorý by bol na úkor sťažovateľa; nie je však známe, že by k tomu došlo.“

V. Záver

40. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľky. Rozsudok správneho súdu považuje za v postačujúcej miere odôvodnený, vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci a nezistil ani nesprávny procesný postup správneho súdu, ktorý by nadobudol intenzitu zásahu do práva sťažovateľky na spravodlivý proces. Preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 v spojení s § 464 ods. 1 SSP ako nedôvodnú zamietol. 41. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov nepriznal, keďže sťažovateľka nemala úspech v kasačnom konaní, a u procesne úspešného žalovaného nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP). 42. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 30. marca 2022