6Sžfk/4/2021
ECLI:SK:NSSSR:2023:1018201344.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- 2S/155/2018
- IČS
- 1018201344
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): T. J., SHR, IČO: 31118631, Priepasné 151, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Eckmann, s.r.o., IČO: 47241110, Mierové námestie 14, Trenčín, proti žalovanému: Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, Dobrovičova 12, Bratislava, v konaní o správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2029/2018-420 zo dňa 16.7.2018, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/155/18-36 z 29.7.2020 takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Priebeh a výsledok administratívneho konania
1. Poľnohospodárska platobná agentúra rozhodnutím č. 500/1056/18361/2014 z 10.6.2015 rozhodla o neschválení poskytnutia podpôr formou jednotnej platby na plochu podľa čl. 58 nariadenia Komisie (ES) č. 1122/2009 z 30.11.2009, ktorým sa ustanovujú potrebné pravidlá vykonávania nariadenia Rady (ES) č. 73/2009, pokiaľ ide o krížové plnenie, moduláciu a integrovaný správny a kontrolný systém v rámci schém priamej podpory pre poľnohospodárov ustanovených uvedeným nariadením, ako aj potrebné pravidlá vykonávania nariadenia Rady (ES) č. 1234/2007, pokiaľ ide o krížové plnenie v rámci schémy podpory ustanovenej pre odvetvie vinohradníctva a vinárstva, formou vyrovnávacieho príspevku v znevýhodnených oblastiach podľa čl. 16 nariadenia Komisie (ES) č. 65/2011 z 27.1.2011, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá uplatňovania nariadenia Rady (ES) č. 1698/2005, pokiaľ ide o realizáciu kontrolných postupov a krížového plnenia pri opatreniach na podporu rozvoja vidieka, formou doplnkovej platby na plochu podľa § 7 ods. 1 písm. b) Nariadenia Vlády SR č. 152/2013 Z.z. o
podmienkach poskytovania podpory v poľnohospodárstve formou prechodných vnútroštátnych platieb v znení neskorších predpisov a súčasne rozhodla o vylúčení žiadateľa z poskytovania podpory v sume 6942,75 eur. 2. Proti tomuto rozhodnutiu (o jednotnej žiadosti za rok 2014) podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č.sp. 2723/2015-640 z 27.8.2014 právoplatným 4.9.2015, tak že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie Poľnohospodárskej platobnej agentúry potvrdil. 3. Žalobca dňa 18.12.2017 doručil prvostupňovému správnemu orgánu (Poľnohospodárskej platobnej agentúre) návrh na povolenie obnovy konania, ktoré bolo právoplatne ukončené rozhodnutím žalovaného č.sp. 2723/2015-640 z 27.8.2014.
Návrh na obnovu konania odôvodnil existenciou nových dôkazov a to dohody o urovnaní z 9.1.2017 a vyjadrenia k žiadosti o informáciu z 23.11.2017, z ktorých vyplýva, že dôvody, na základe ktorých boli vydané rozhodnutia správnych orgánov o jednotnej žiadosti za rok 2014 nezodpovedali skutočnému stavu veci a mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
4. Prvostupňový správny orgán (Poľnohospodárska platobná agentúra) návrh na povolenie obnovy konania spolu s administratívnym spisom žalobcu týkajúcim sa jednotnej žiadosti na rok 2014 postúpil žalovanému na vybavenie listom č. 500/2420/2017 z 28.02.2017 označeným ako „Postúpenie administratívneho spisu - T. J. - SAPS 2014“, ktorý žalovaný obdržal 1.3.2018.
5. Žalovaný ako orgán príslušný podľa § 63 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v nadväznosti na § 3 ods. 2 písm. m) zákona č. 543/2007 Z.z. o pôsobnosti orgánov štátnej správy pri poskytovaní podpory v pôdohospodárstve a rozvoji vidieka v znení neskorších predpisov vo veci návrhu na povolenie obnovy konania rozhodol, že návrhu žalobcu nevyhovuje a obnovu konania nepovoľuje (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“).
6. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca rozklad, o ktorom rozhodol žalovaný (ministerka žalovaného) rozhodnutím č. 2029/2018-420 z 16.7.2018 tak, že rozklad žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie č. 1417/2018-640 zo dňa 28.3.2018 o nevyhovení návrhu žalobcu o obnovu konania potvrdil (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného“).
7. Rozhodnutie žalovaného a prvostupňové rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že návrh na obnovu konania bol podaný po uplynutí trojmesačnej subjektívnej lehoty. Keďže žalobca odôvodňoval návrh na obnovu konania predovšetkým dohodou o urovnaní z 9.1.2017, bolo zrejmé, že sa o dôvode obnovy konania dozvedel 9.1.2017 a keďže návrh na obnovu konania nepredložil žalovanému do 9.4.2017, bol tento návrh podaný oneskorene.
II. Konanie na krajskom súde
8. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) správnu žalobu navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. Žalobca nesúhlasil s tým, že trojmesačná subjektívna lehota bola počítaná od uzavretia dohody o urovnaní dňa 9.1.2017, pretože začala plynúť až od vyjadrenia k žiadosti o informáciu z 23.11.2017. Až z tohto vyjadrenia sa mal žalobca dozvedieť, že subjekt, ktorý si za totožné obdobie zhodne uplatnil nárok na priznanie podpory formou jednotnej platby, nemal na takýto postup žiadny podklad a nárok. Dohoda o urovnaní bola doložená len ako podporný argument. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zotrval na svojom tvrdení obsiahnutom v rozhodnutí žalovaného. 9. Krajský súd rozsudkom č.k. 2S/155/18-36 z 29.7.2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) žalobu zamietol a žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd napadnutý
rozsudok
odôvodnil predovšetkým tým, že žalobca síce podal svoj návrh na obnovu konania dňa 18.12.2017, adresoval ho však vecne nepríslušnému orgánu. Do dispozičnej moci vecne príslušného orgánu (žalovaného) sa žalobcov návrh na obnovu konania dostal až dňa 1.3.2020. Pokiaľ teda žalobca vo svojom podaní za dôvod podania návrhu na obnovu konania v zmysle § 62 ods. 1 písm. a) správneho poriadku považoval listinné dôkazy, o ktorých sa podľa jeho tvrdení dozvedel buď dňa 9.1.2017 (zmluva o urovnaní) alebo dňa 23.11.2017 (vyjadrenie k žiadosti o informáciu), je nevyhnutné konštatovať, že dňa 1.3.2020, kedy bol návrh doručený žalovanému ako vecne príslušnému orgánu v zmysle § 63 ods. 1 správneho poriadku, už subjektívna lehota podľa § 63 ods. 3 správneho poriadku márne uplynula a žalobcovo právo na obnovu konania sa z tohto dôsledku prekludovalo.
III. Konanie na kasačnom súde
10. Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), pretože krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, na základe čoho navrhol zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie. 11. Nesprávne právne posúdenie spojil sťažovateľ s tým, že zatiaľ čo žalovaný ako i prvostupňový správny orgán zamietli návrh na obnovu konania z dôvodu jeho nepodania v trojmesačnej subjektívnej lehote počítanej od uzavretia dohody o urovnaní z 9.1.2017, rozhodujúcim momentom tu bolo oboznámenie sa s vyjadrením k žiadosti o sprístupnenie informácie z 23.11.2017. Hoci bol tento návrh podaný na nepríslušný správny orgán, tento mal zákonnú povinnosť ho bezodkladne postúpiť žalovanému. V rozpore s „princípom všeobecnej spravodlivosti“ a „princípom právneho štátu“, ktorého súčasťou je aj „princíp právnej istoty“, to však neučinil. Pokiaľ preto krajský súd poukázal na to, že žalovanému bol návrh na obnovu konania doručený relevantne až 1.3.2018 (a tým pádom by bol oneskorene podaný aj vo vzťahu k vyjadreniu z 23.11.2017) „prekročil rozsah svojej preskúmavacej kompetencie, keď pre správny súd je záväzný skutkový stav zistený orgánom verejnej správy“, pričom úlohou správneho súdu nie je nachádzať nové dôvody, či dopĺňať dôvody preskúmavaného rozhodnutia. 12. Žalovaný sa vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti v plnom rozsahu stotožnil so závermi napadnutého rozsudku krajského súdu a navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť.
IV. Právny názor kasačného súdu
13. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju činnosť od 1.8.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky od 1.8.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.8.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola pôvodne predložená Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky a bola jej pridelená sp. zn. 6Sžfk/4/2021. Od 1.8.2021 je na konanie v tejto veci príslušný Najvyšší správny súd Slovenskej republiky. Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 1S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.
14. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP <aspi://module='ASPI'&link='162/2015%20Z.z.%2523439'&ucin-k-dni='30.12.9999'> preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ v lehote včas (§ 443 ods. 1 SSP <aspi://module='ASPI'&link='162/2015%20Z.z.%2523443'&ucin-k-dni='30.12.9999'>), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, pričom pri svojom rozhodovaní bol vedený nasledujúcimi právnymi úvahami.
15. V preskúmavanej veci ide o posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým v nadväznosti na prvostupňové rozhodnutie nebola povolená obnova konania vo vzťahu k rozhodnutiu vydanému v správnom konaní z dôvodu nepodania návrhu na obnovu konania v zákonnej trojmesačnej subjektívnej lehote.
16. Obnova konania predstavuje v zmysle § 62 správneho poriadku mimoriadny opravný prostriedok slúžiaci primárne na nápravu takých pochybení, ktoré sa týkajú nedostatočného zistenia skutkového stavu alebo porušenie takých procesných podmienok, ktoré vyvolávajú pochybnosti o objektivite správneho konania.
17. Keďže všetky mimoriadne opravné prostriedky predstavujú prienik v záujme zákonodarcu na dodržiavaní zákonnosti na strane jednej a právnej istote na strane druhej, sú v zásade spojené s možnosťou uplatnenia v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote.
18. Rovnako je tomu aj pri povolení obnovy (správneho) konania na návrh jeho účastníka. V zmysle § 63 ods. 1 a 3 správneho poriadku účastník podáva návrh na správnom orgáne, ktorý rozhodol v poslednom stupni, v lehote 3 mesiacov odo dňa, keď sa účastník dozvedel o dôvodoch obnovy a súčasne najneskôr do 3 rokov od právoplatnosti rozhodnutia.
Keďže lehoty na podanie návrhu na obnovu konania majú procesný charakter, postačí, ak sa v posledný deň lehoty návrh podá na poštovú prepravu, avšak za podmienky, že je adresovaný príslušnému správnemu orgánu. 19. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ mohol, resp. mal návrh na obnovu konania týkajúceho za rozhodnutia o jednotnej žiadosti za rok 2014 podať v trojmesačnej lehote, odkedy sa dozvedel o dôvode obnovy konania a súčasne najneskôr do 4.9.2018, t.j. do troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia žalovaného č.sp. 2723/2015-640 z 27.8.2014 právoplatného 4.9.2015.
20. V predmetnej veci nebolo sporné, že sťažovateľ neadresoval návrh na obnovu konania žalovanému ale Poľnohospodárskej platobnej agentúre ako prvostupňovému správnemu orgánu. Poľnohospodárska platobná agentúra pritom návrh na obnovu konania postúpila žalovanému až 1.3.2018. 21.
Sťažovateľ odôvodnil návrh na obnovu konania predovšetkým dvomi dôvodmi a to dohodou o urovnaní z 9.1.2017 a vyjadrením ku žiadosti o poskytnutie informácie z 23.11.2017. 22. Vo vzťahu k obom týmto dôvodom bol však návrh na obnovu konania podaný po uplynutí zákonnej trojmesačnej subjektívnej lehoty. Táto vo vzťahu k dohode o urovnaní uplynula márne 9.4.2017 a vo vzťahu k vyjadreniu k žiadosti o poskytnutie informácie 23.2.2018, keďže až 1.3.2018 bol návrh na obnovu konania doručený (postúpený) relevantne žalovanému.
23. Na podklade administratívneho spisu bolo preto dokazovaním nesporne preukázané, že návrh žalobcu na obnovu konania o jednotnej žiadosti za rok 2014 bol podaný oneskorene, v dôsledku čoho muselo byť prvostupňovým rozhodnutím rozhodnuté o nepovolení obnovy konania a rozhodnutím žalovaného o potvrdení tohto rozhodnutia a zamietnutí rozkladu žalovaného proti nemu.
24. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že správne orgány odôvodnili svoje rozhodnutia vo vzťahu k dohode o urovnaní z 9.1.2017, je tomu preto, lebo práve touto dohodou sťažovateľ prioritne argumentoval v návrhu na povolenie obnovy.
25. Krajský súd pri svojom rozhodovaní logicky zohľadnil už aj vyjadrenie k žiadosti o informáciu z 23.11.2017, pretože (aj) touto žiadosťou dôvodil sťažovateľ ako žalobca vo svojej správnej žalobe. Krajský súd tým však v žiadnom prípade nepresiahol hranice svojej právomoci, keďže jednak vychádzal z obsahu administratívneho spisu a súčasne sťažovateľ nesprávne pochopil viazanosť správneho súdu skutkovým stavom zisteným správnymi orgánmi. 26.
V zmysle § 119 SSP síce správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného správnym orgánom, avšak môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pričom práve po takomto dokazovaní nie je v zmysle § 120 písm. a) SSP viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom.
27. Tým, že krajský súd vyhodnotil oneskorenosť podania návrhu na obnovu konania aj vo vzťahu k vyjadreniu k žiadosti o informáciu z 23.11.2017, pritom vo svojej podstate ani nedoplnil dôvod rozhodnutia žalovaného, ale len reagoval na sčasti odlišnú argumentáciu sťažovateľa v návrhu na povolenie obnovy a v správnej žalobe. Zároveň nemožno opomenúť, že krajský súd mal možnosť vo vzťahu k uvedenému vykonať dokazovanie.
Súčasne zistenie oneskorenosti podania návrhu na obnovu konania vo vzťahu k márnemu uplynutiu zákonnej trojmesačnej subjektívnej lehoty tak pri dohode o urovnaní z 9.1.2017 ako i vyjadrení k žiadosti o informáciu z 23.11.2017 by nesporne nebolo dostatočným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia žalovaného (len) z dôvodu, že tento sa explicitne nevyjadril k oneskorenému podaniu návrhu na obnovu konania vzťahujúcemu sa k vyjadreniu k žiadosti o informáciu z
23.11.2017. V zmysle konštantnej judikatúry správnych súdov sa totiž rozhodnutie správneho orgánu nezrušuje len preto, aby sa zopakoval administratívny proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (bližšie pozri R 122/2003 - rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Sž/98-02/02 z 17.12.2002). 28.
Právne irelevantné pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného a tým pádom aj napadnutého rozsudku krajského súdu bolo i posúdenie otázky, či prvostupňový správny orgán porušil znenie § 20 správneho poriadku tým, že bez meškania nepostúpil návrh na povolenie obnovy konania žalovanému. Hoci dané zákonné ustanovenie nariaďuje správnemu orgánu postúpiť podanie príslušnému správnemu orgánu bez meškania, t.j. bezodkladne, riziko, že podanie uskutočnené na nepríslušnom správnom orgáne nebude včas postúpené príslušnému správnemu orgánu, nesie podávateľ. Správne súdy pritom v danej veci neboli oprávnené preskúmavať porušenie § 20 správneho poriadku zo strany prvostupňového správneho orgánu, keďže boli viazané rozsahom správnej žaloby týkajúcej sa zákonnosti rozhodnutia žalovaného.
29. Po preskúmaní dôvodu kasačnej sťažnosti a s ním spojených sťažnostných bodov dospel kasačný súd k záveru o ich nedôvodnosti. Kasačný súd preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP <aspi://module='ASPI'&link='162/2015%20Z.z.%2523461'&ucin-k- dni='30.12.9999'> ako nedôvodnú zamietol.
30. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľ v tomto konaní nemal úspech a preto mu náhradu trov nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému ich náhrada nevyplýva zo zákona.
31. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 21. júla 2023