6Sžfk/45/2021

1. Krajský súd v Trnave (ďalej ako „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozsudkom č.k. 14S/ 111/2019-100 zo dňa 26.11.2020 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa ust. § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného č. 101825229/2019 zo dňa 29.07.2019 (ďalej ako „druhostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“), ako aj rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej ako „správca dane“) číslo: 100312585/2019 zo dňa 28.01.2019 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správcu dane“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 113729,92 eura na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2012 a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Správny súd žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom

faktúr v roku 2012 sú odrazom reálneho plnenia, a teda či sú alebo nie sú daňovými výdavkami žalobcu. 3. Správny súd považoval za nesporné, že nárok žalobcu (daňovníka) na uznanie uplatnených výdavkov viaže zákon o dani z príjmov na splnenie podmienky, že musí ísť o výdavok na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka a zároveň musí ísť o výdavok dostatočne preukázaný, pričom iba bezpodmienečné splnenie týchto podmienok zakladá nárok daňovníka na uznanie uplatnených výdavkov. V prerokúvanej veci konajúce daňové orgány neuznali nárok žalobcu na uplatnené výdavky a to z dôvodu, že tieto neboli zo strany žalobcu preukázané.

teda K. U. by dodanie tovaru a služieb poprel, čo by znamenalo, že žalobca by nepreukázal, že tovar a služby mu boli dodané dodávateľom uvedeným na faktúrach. Správca dane nespochybnil skutočnosť, že výdavky neboli zaúčtované. Pokiaľ ide o ďalšiu zákonnú podmienku na uznanie výdavkov a to, že ide o výdavky, ktoré boli použité na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov k uvedenému správny súd uviedol, že správca skutočnosti zistené vo vzťahu k odberateľovi žalobcu a to spoločnosti K-SUPRA, s.r.o. nevyhodnocoval, nakoľko, ako sám uviedol, tieto nemali vplyv na určenie daňovej povinnosti, inak povedané, tieto príjmy správca dane zohľadnil v plnom rozsahu.

V súvislosti s dodaním reklamnej služby zo záverov protokolu zo dňa 14.09.2017 vyplýva, že správca dane uzavrel, že z predložených prezentácií nebolo preukázané, že túto službu reálne dodal K. U. a tiež, že kontrolovaný daňový subjekt hodnoverne nepreukázal napríklad spôsob výroby billboardov, letákov, ich dodanie, ich umiestnenie, nebolo preukázané kto, kedy a ako zabezpečil umiestnenie na miestach, ktoré žalobca preukazoval fotodokumentáciou (z uvedeného správnemu súdu vyplýva, že existencia reklamných služieb nebola správcom dane spochybnená), pričom ako dôvod nepreukázania uviedol, že K. U. nepreukázal, kto bol výrobcom, dodávateľom reklamných služieb s tým, že uvedený záver skonštatoval aj k dodaniu tovaru. 6.

Rovnako je pre danú vec relevantné, že odberateľ žalobcu - spoločnosť K-SUPRA, s.r.o. potvrdil, že mu žalobca dodal tovar, ktorý na základe spárovaných faktúr, nadobudol od K. U.. Pokiaľ aj konajúce daňové orgány mali pochybnosti o doprave tovaru k odberateľovi, ktorú mal zabezpečiť konateľ žalobcu vlastným motorovým vozidlom, tak k uvedenému správny súd dodáva, že dodanie tovaru tejto spoločnosti spochybnené z ich strany nebolo.

Skutočnosť, že K. U. tovar a služby nenadobudol od svojich dodávateľov je preukázaná, avšak táto sama o sebe nemôže byť dôvodom na neuznanie uplatnených výdavkov o to viac, že príjmy žalobcu vzťahujúce sa k neuznaným výdavkom zostali nezmenené. Ako dôvod tohto postupu (nezníženia príjmov) konajúce daňové orgány uviedli, že žalobca nepreukázal, že tovar fakturovaný deklarovaným dodávateľom bol predmetom odberateľských faktúr, t.j. nepreukázal, že práve tieto výdavky žalobca použil na dosiahnutie zdaniteľných príjmov.

8. Správny súd mal za preukázané, že správca dane sa oboznámil s priebehom a výsledkami dokazovania daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobia január - december 2012, pričom z jej záverov vyplýva, že deklarovaný dodávateľ žalobcu nepreukázal nadobudnutie tovaru a služieb od svojich dodávateľov, čo malo za následok nepriznanie nároku na odpočet DPH za predmetné zdaňovacie obdobia. Taktiež, ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu K. U. bola určená daň z príjmov fyzickej osoby podľa § 48 ods. 1 písm. d/ Daňového poriadku a teda výdavky, ktoré mali byť vynaložené vo vzťahu k jeho dodávateľom neboli uznané.

S poukazom na uvedené preto správny súd uzavrel, že nie sú splnené zákonné dôvody na neuznanie žalobcom uplatnených výdavkov, pričom je potrebné, aby sa konajúce daňové orgány venovali aj otázke, či tieto výdavky súvisia alebo nesúvisia so zdaniteľným

10. K námietkam týkajúcich sa prerušeniu daňovej kontroly, správny súd uviedol, že Daňový poriadok neustanovuje lehotu na prerušenie daňovej kontroly z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií (ďalej aj „MVI“), čo znamená, že pokiaľ tak správca dane urobil po uplynutí viac ako 10 mesiacov od jej začatia, nemá to za následok nezákonnosť takéhoto prerušenia, avšak je na mieste uviesť, z akého dôvodu správca dane zaslal žiadosti o MVI až dňa 20.10.2014. Pokiaľ opätovne dôjde k určeniu daňovej povinnosti, bude potrebné, aby správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia nutnosť získania konkrétnych informácií prostredníctvom MVI, ako aj aké konkrétne zistenia z tohto postupu vyplynuli a ich dôležitosť pre správne určenie daňovej povinnosti uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia a to práve z dôvodu samotnej dĺžky prerušenia daňovej kontroly. Správny súd poukázal aj na t.č. neskončené konanie na Súdnom dvore EÚ (sp. zn. C-186/20), ktoré inicioval Najvyšší súd SR k otázke povahy lehôt ustanovených v Nariadení Rady (EÚ) č. 904/2010, ako aj prípadných následkov (sankcií) pri ich nedodržaní.

II. Kasačná sťažnosť žalovaného a vyjadrenie žalobcu

konanie. 13. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že sa s právnou argumentáciou súdu nestotožňuje, pretože na základe správcom dane vykonaného dokazovania sa zaúčtovanie obstarania sporných nákladov na základe dodávateľských faktúr vystavených dodávateľom K. U. - MONTI Records v celom konaní nepreukázalo a nepotvrdilo. Správca dane ako aj žalovaný prijal jednoznačný záver, že žalobca nepreukázal opodstatnenosť zaúčtovania fakturovaných služieb a tovaru v plnom rozsahu podľa jednotlivých dodávateľských faktúr. Žalobcom zaúčtované náklady na reklamu, reklamné služby a náklady na predaný tovar od dodávateľa K. U. posúdili správne orgány ako nepreukázateľné z dôvodu, že žalobca nepreukázal ich reálne uskutočnenie na základe predložených zmlúv (reklama a reklamné služby), podľa ktorých mal dodávateľ zabezpečiť vo vlastnej réžii alebo obstarať na vlastné náklady pre objednávateľa, t.j. žalobcu reklamu obchodného mena v rozsahu - výroba billboardov a prenájom reklamnej plochy, a zároveň bol povinný vyhotoviť fotodokumentáciu umiestnenia reklamných billboardov a dohliadnuť na ich bezchybný stav počas trvania zmlúv.

15. Sťažovateľ nesúhlasil s argumentáciou správneho súdu, ktorý považoval tvrdenia žalobcovho dodávateľa za postačujúce na uznanie žalobcom zaúčtovaných dodávateľských faktúr do nákladov, že sporné faktúry boli uhradené a preprava uskutočnená tak ako tvrdili

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca preukazoval nakúpený tovar od dodávateľa príjemkami na sklad bez uvedenia konkrétnych údajov (označenia faktúr, označenia zodpovednej osoby podpisov zodpovedných osôb), čím nebolo preukázané, že došlo k obstaraniu tovaru od dodávateľa K. U.. Zopakoval, že odberateľ potvrdil dodanie tovaru na základe spárovaných faktúr nedokazuje, že žalobca predal práve tovar obstaraný od dodávateľa K. U..

17. Ku kasačnej sťažnosti správnemu súdu doručil vyjadrenie žalobca, ktorý uviedol, že s napadnutým rozsudkom sa v plnom rozsahu stotožňuje a žiada, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol. Žalobca bol názoru, že žalovaný a správca dane pri svojom rozhodovaní takmer výhradne smerovali svoju argumentáciu k výsledkom dokazovania medzi dodávateľom žalobcu K. U. a spoločnosťami, od ktorých ako odberateľ deklaroval nákup tovarov a služieb. 18. Žalobca počas daňovej kontroly predložil správcovi dane doklady preukazujúce dodanie reklamnej služby dodávateľom žalobcu - dodacie listy, doklady o úhrade bankovým prevodom, fotokópie umiestnenia billboardov, letáky, katalógy, grafické návrhy a pod. Správca dane a žalovaný dospeli k záveru, že žalobca nepreukázal dodanie tovaru a služieb od dodávateľa K. U. - MONTI records, a teda nepreukázal, či vôbec k dodaniu predmetného tovaru došlo vzhľadom na skutočnosť, že ani jeden dodávateľ nepotvrdil dodanie tovaru a služieb. Vykonaným dokazovaním boli zistené porušenia Zákona o PDH u dodávateľa žalobcu, nie u kontrolovaného daňového subjektu - žalobcu. Z tohto dôvodu zistenia správcu dane nemôžu byť na ťarchu žalobcu, a už vôbec nie, ak výnosy žalobcu správca dane žiadnym spôsobom nespochybnil a ani ich neznížil v nadväznosti na neuznanie daňových výdavkov. 19. Žalobca poukázal aj na skutočnosť, že zistené pochybenia jeho dodávateľa boli predmetom konania voči nemu, čoho výsledkom bolo dodatočné zdanie. Z uvedeného vyplýva, že daň za pochybenia dodávateľa už bola vysporiadaná. Žalobca dal do pozornosti, že nie je v súlade so skutočnosťou - tak ako tvrdí žalovaný, že mal vedomosť o dodávateľoch svojho dodávateľa. V ďalšom obsahu vyjadrenia ku kasačnej sťažnosti žalobca zopakoval dôvody a argumentáciu k jednotlivým bodom kasačnej sťažnosti, ktoré boli predmetom správnej žaloby a jeho predchádzajúcich vyjadrení.

20. Prejednávaná vec bola dňa 10.06.2021 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na Najvyššom súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 6S pod sp.zn.: 6Sžfk/45/2021. S účinnosťou ku dňu 01.08.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.08.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety - dňa 01.08.2021, náhodným výberom pridelená na rozhodnutie kasačnému senátu 4S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou. 21. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu kasačný súd zistil, že správca dane dňa 28.01.2019 vydal rozhodnutie číslo: 100312585/2019, ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 113729,92 eura na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2012. Dôvodom vyrubenia dane bola skutočnosť, že kontrolovaný daňový subjekt (žalobca) nepreukázal, že dodanie tovaru a služieb prijal v plnom rozsahu na základe predložených faktúr od dodávateľa - K. U. - MONTI records, konkrétne, že predloženými dôkazmi žalobca nepreukázal, napríklad pôvod tovaru, doklady o zhode tovaru, certifikáty, miesto nakládky, prepravu odkiaľ - kam a iné hodnoverné dôkazy. Správca dane ďalej dôvodil, že u dodávateľa K. U. - MONTI records a následne u jeho označených dodávateľov sa nepreukázalo ani v jednom prípade dodanie tovaru a služby, keď overovaním u subdodávateľov žalobcu nebolo potvrdené, že dodávateľ K. U. - MONTI records dodal tovar a služby a kontrolovaný daňový subjekt (žalobca) túto skutočnosť hodnoverne nepreukázal. 22. Na základe podaného odvolania, žalovaný dňa 29.07.2019 vydal rozhodnutie č. 101825229/2019, ktorý postupom podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Žalovaný vo svojom rozhodnutí zvýraznil, že dôkazy predložené daňovým subjektom nevyvrátili právne relevantným spôsobom pochybnosti o tom, že reklamné služby a obstaranie tovaru boli uskutočnené subdodávateľským spôsobom a že súviseli so zdaniteľnými príjmami dodajúc, že napriek tomu, že došlo k nárastu tržieb odberateľov a tržieb v roku 2012, došlo aj k nárastu nákladov a tým aj k zníženiu základu dane na sumu 48,63 eura a v roku 2013 došlo k vykázaniu straty. S poukazom na uvedené uzavrel, že nepreukázanie tvrdených skutočností je neunesením dôkazného bremena na strane daňového subjektu, čoho následkom je neuznanie tvrdených skutočností za dokázané s príslušnými hmotno-právnymi následkami.

23. Kasačný súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku správneho súdu preskúmal rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, skúmal aj napadnuté rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a konanie im predchádzajúce najmä z toho pohľadu, či sa správny súd vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

25. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

27. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu

29. Podľa § 12 ods. 1 Daňového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak, náklady, ktoré vzniknú pri správe daní, uhrádza príslušný správca dane okrem nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu. 30.

uplatňovaný nárok do piatich pracovných dní po úkone, na ktorom sa zúčastnil, inak tento nárok zaniká. 31. Podľa § 12 ods. 3 Daňového poriadku, o uplatňovanom nároku rozhodne príslušný správca dane do 15 dní odo dňa ich uplatnenia; ak nárok na úhradu prizná, úhradu v prospech oprávneného poukáže správca dane v uvedenej lehote.

rozhodnutia. 33. Podľa § 24 ods. 1 písm. a/ až c/ Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

37. Podľa § 2 písm. b/ Zákona o dani z príjmov, predmetom dane sa na účely tohto zákona rozumie príjem (výnos) z činnosti daňovníka a z nakladania s majetkom daňovníka okrem osobitne vymedzeného predmetu dane podľa § 12.

40. Podľa § 17 ods. 1 písm. a/ Zákona o dani z príjmov, pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave jednoduchého účtovníctva alebo u daňovníka, ktorý vedie evidenciu podľa § 6 ods. 10 alebo ods. 11 alebo 14, z rozdielu medzi príjmami a výdavkami.

42. Podľa § 21 ods. 1 Zákona o dani z príjmov, daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.

Slovenskej republiky. 45. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

47. Kasačný súd poukazuje na judikatúru, vzťahujúcu sa na daň z príjmov, aplikovateľnú na prerokúvanú vec: „Základným kritériom pre uznanie výdavkov v zmysle uvedených zákonných ustanovení sú tri podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne, a to podmienka vecnosti (výdavky musia byť vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, tzn., že musí byť súvislosť medzi zdaniteľným príjmom a konkrétnym výdavkom), podmienka preukázateľnosti (daňovník musí vedieť preukázať, že výdavok skutočne vznikol) a podmienka zaúčtovania (preukázateľný výdavok musí byť zaúčtovaný), na ktoré kritériá musia daňovníci vždy pamätať, a to pri každom konkrétnom výdavku, len ak je splnená podmienka vecnosti výdavkov vo vzťahu k podnikaniu a súčasne i podmienka preukázateľnosti výdavkov a ich zaúčtovania, potom sa výdavky uznajú za daňový výdavok, ak zákon neustanovuje inak, s poukazom na § 19 ods. 2 - 5, § 20, § 21 zákona č. 595/2003 Z.z.

Pokiaľ nie sú splnené tieto hmotnoprávne podmienky, nie je možné konštatovať, že daňový subjekt preukázal rozhodujúce skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane z príjmov.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf 45/2015 z 26.01.2017). 48. „Daňový výdavok musí byť dostatočne preukázaný, čo znamená, že žalobca musí uniesť dôkazné bremeno a preukázať vecnú súvislosť úhrady za tovary a služby s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov a tiež skutočnosť, že tovar bol reálne dodaný a služby boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Sžf 60/2015 z 28. februára 2017).

konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. 50. V súvislosti s odôvodnením napadnutého rozsudku kasačný súd konštatuje, že tento sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu a sťažovateľa vysporiadal, keď dospel k záveru, že spornou otázkou v konaní zostalo, čo konajúce daňové orgány mali na mysli, keď uviedli vo svojich rozhodnutiach, že žalobca nepreukázal dodanie tovaru a služieb v plnom rozsahu, či tieto výdavky preukázal v plnom rozsahu. Túto skutočnosť musí správca dane v ďalšom konaní preveriť, s tým, že dôvodom neuznania konkrétneho výdavku môže byť iba preukázanie, že výdavok je na základe konkrétneho dôkazu fiktívny (napríklad konkrétny tovar nebol dodaný, respektíve konkrétne reklamná služba nebola uskutočnená) a tento záver je potrebné náležite odôvodniť. S poukazom na uvedené kasačný súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s uvedeným konštatovaním správneho súdu.

51. Kasačný súd zdôrazňuje, že zo strany správcu dane považuje za nevyhnutné vysporiadať sa s argumentáciou žalobcu, ktorý predložené dôkazy - čo do existencie plnenia, interpretuje diametrálne odlišne od daňových orgánov a prikloniť sa na stranu interpretácie, ktorá zodpovedá skutočnému stavu veci. Až potom bude môcť správny súd vyhodnotiť správnu úvahu žalovaného, ktorý od vedených skutočností odvodzoval základ preskúmavaného rozhodnutia, a to v kontexte žalobných námietok a judikatúry tak kasačného súdu.

Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.

54. Pre úplnosť považuje kasačný súd za potrebné uviesť, že kasačná sťažnosť neobsahuje žiadne nové skutočnosti, právne významné pre uvedené konanie, s ktorými by sa krajský súd nezaoberal. Námietky sťažovateľa uplatnené v kasačnej sťažnosti nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť a zákonnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. To platí aj pre judikatúru, na ktorú sťažovateľ odkazoval a ktorá nie je schopná vyvrátiť vyššie uvedené závery kasačného

56. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP v spojení s ustanovením § 463 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.