6Sžfk/61/2020

1. Daňový úrad Trenčín (ďalej „správca dane“) rozhodnutím č. 100339462/2019 z 30.01.2019 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie“) vyrubil podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „Daňový poriadok“) sťažovateľovi (vtedy AFG SECURITY - CORPORATION, s.r.o.) rozdiel dane v sume 9.459,75 € na dani z pridanej hodnoty (ďalej „daň“ či „DPH“) za zdaňovacie obdobie júl 2013. 2. Na odvolanie sťažovateľa žalovaný rozhodnutím č. 102143530/2019 z 11.09.2019 (ďalej „preskúmavané rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

4. Sťažovateľ namietal v odvolaní neuznanie odpočítania dane z dodávateľských faktúr vystavených v mene spoločnosti J.B_K_ group. s. r. o. (ďalej „dodávateľ“). Oba finančné orgány dospeli k záveru, že reálne nadobudnutie tovaru od dodávateľa sťažovateľ nepreukázal.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa prepravu zabezpečoval dodávateľ, no sťažovateľ nevedel uviesť evidenčné čísla vozidiel, mená vodičov, v akých priestoroch sa tovar nakladal, ani či bol niekto pri nakládke tovaru a nevedel uviesť ani pôvod tovaru. Žalovaný uviedol, že sťažovateľ si žiadnym spôsobom nepreveril svojho dodávateľa, nekomunikoval s jeho konateľom a nespomenul si, či niekedy bol v sídle spoločnosti. Pochybnosti o úplnosti účtovníctva sťažovateľa podľa žalovaného vyvolávajú jeho vyjadrenia, že pokladničné doklady o úhrade sporných faktúr v hotovosti vzťahujúce sa k viacerým obdobiam nevie nájsť a pravdepodobne došlo k strate uvedených dokladov pri sťahovaní účtovníctva od bývalej ekonómky do sídla spoločnosti. Pri preverovaní tabuliek predložených sťažovateľom správca dane zistil, že v nich je zaznačený príjem tovaru na sklad od dodávateľa, na základe čoho konštatoval, že deklarovaný režim komisionálneho predaja nebol v súlade so zákonom o DPH. 6. Ďalej žalovaný uviedol, že správca dane v prvostupňovom rozhodnutí identifikoval, že v uvedenom prípade došlo k daňovému úniku v oblasti dane z pridanej hodnoty.

dodávateľovi. 8. Ďalej žalovaný uviedol, že konateľ dodávateľa Gabriel Mierka sa vyjadril, že nevykonával žiadnu činnosť za uvedenú spoločnosť. Konateľ nevedel, aký je predmet podnikania spoločnosti, nemal vedomosť o žiadnych obchodných transakciách spoločnosti, vystavených dokladoch, platbách, nemal žiadne informácie o preprave tovaru, ani informácie týkajúce sa pôvodu tovaru. Gabriel Mierka nepodával za dodávateľa žiadne daňové priznania a nikdy neviedol ani žiadne účtovníctvo spoločnosti. Gabriel Mierka si nebol vedomý, že by splnomocnil B. M. na konanie v mene dodávateľa a B. M., ktorý mal byt' splnomocneným zástupcom spoločnosti tieto tvrdenia Gabriela Mierku žiadnym spôsobom nevyvrátil, pretože ako svedok využil svoje právo a odmietol vypovedať. 9. Žalovaný dôvodil, že keď sťažovateľ obchoduje s takým citlivým tovarom, ako sú zbrane, náhradné diely k zbraniam, súčasti zbraní a strelivo, hoci aj nepodliehajú povoľovaciemu procesu, je nutné a obozretné preveriť si svojho dodávateľa, ako aj osobu, s ktorou obchody uzatvára.

Sťažovateľ podľa žalovaného porušil hmotnoprávne podmienky, ktoré stanovuje zákon o DPH. Správca dane preukázal, že tovar platiteľovi nedodal dodávateľ uvedený na faktúre, čím bol porušený § 51 zákona o DPH. Keďže tovar nebol dodaný dodávateľom uvedeným na faktúre, nedošlo ani k vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH a zároveň nevzniklo právo na odpočítanie dane.

11. Krajský súd v Trenčíne (ďalej „krajský súd“ či „správny súd“) rozsudkom č. k. 13S/81/ 2019-51 zo 17.06.2020, ECLI:SK:KSTN:2020:3019200510.2 (ďalej „napadnutý rozsudok“) zamietol podľa § 190 Správneho súdneho poriadku (ďalej „SSP“) ako nedôvodnú správnu žalobu sťažovateľa proti preskúmanému rozhodnutiu.

13. Dodávateľ je podľa správneho súdu spoločnosťou nedôveryhodnou. V rozhodnom čase táto spoločnosť nemala potrebné materiálne, technické, ani personálne vybavenie na vykonávanie žiadnej obchodnej činnosti, nemala žiadnych zamestnancov, žiadny majetok, za rok 2013 nepodala žiadne daňové priznanie, nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť.

Z právneho hľadiska podľa správneho súdu sťažovateľ nesplnil zákonom stanovené podmienky uvedené v § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. 14. Žalobné námietky v tomto smere (v otázke dôkazného bremena a dokazovania) správny súd vyhodnotil ako nedôvodné. Poukazoval aj na rozhodovaciu prax kasačného súdu, že pokiaľ správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na faktúre (k čomu v posudzovanom prípade nepochybne došlo), musí daňový subjekt (sťažovateľ) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti potrebné pre priznanie nároku na odpočet DPH. Správny súd sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľa, že žalovaný a správca dane nezákonne zaťažili sťažovateľa dôkazným bremenom. Rovnako sa správny súd nestotožnil so sťažovateľovým tvrdením, že splnil svoju dôkaznú povinnosť tým, že disponuje existenciou

K žalobnej námietke, že žalobca nemá povinnosť skúmať pôvod tovaru od prvovýrobcu až ku konečnému spotrebiteľovi, resp. preukazovať skutočnosti, ktoré nastali u jeho dodávateľa, prípadne ďalších subjektov zapojených v predmetných preverovaných transakciách a k povinnosti zachovávať pri obchodovaní potrebnú mieru opatrnosti, správny súd zdôraznil, že poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí.

Taktiež správny súd nepovažoval za dôvodné ani námietky, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, čím malo dôjsť k podstatnému porušeniu zákona v konaní pred správcom dane. 17. Napokon správny súd nepovažoval za opodstatnenú námietku ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci.

18. Sťažovateľ zastúpený advokátom podal sťažovateľ (žalobca) z dôvodu uvedeného v ust. § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p. kasačnú sťažnosť, ktorou žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie, alebo ho zmeniť a zrušiť preskúmavané rozhodnutie. 19. Sťažovateľ mal za to, že predložil presvedčivé dôkazy o nákupe tovaru a okrem samotných dokladov k predaju bola predmetná transakcia preukázaná zdaniteľnými príjmami doloženými príslušnou evidenciou v zmysle zákona. Tvrdil, že takto uniesol dôkazné bremeno a preukázal existenciu materiálneho plnenia, pričom na preukázanie opaku bolo namieste, aby dôkaznú núdzu znášal žalovaný. Sťažovateľ tvrdil, že svoje tvrdenia o preukázaní existencii tovaru potvrdil aj rozsiahlou databázou so spárovaním došlých a odberateľských faktúr. Žalovaný a následne ani správny súd podľa neho žiadnym relevantným spôsobom nezdôvodnil jeho povinnosť preukazovať skutočnosti, ktoré nastali u jeho dodávateľov, pričom sa domnieval, že táto povinnosť nijako nevyplýva ani z § 24 Daňového poriadku. Podľa sťažovateľa správny súd vec nesprávne právne posúdil, keď sa stotožnil s postupom žalovaného, ktorý v rozpore s § 3 ods. 3 Daňového poriadku nevzal do úvahy ním predložené dôkazy na preukázanie materiálneho plnenia. V rozpore s § 24 Daňového poriadku nesprávnym právnym posúdením veci tak mal správny súd dospieť k rozhodnutiu, ktoré nemá opodstatnenie v príslušnom predpise a nemohlo sa dôkazné bremeno presunúť na sťažovateľa už aj z toho dôvodu, že sťažovateľ takou možnosťou v danom prípade vôbec nedisponuje, keď obsah takéhoto dôkazu žiadnym spôsobom nekonkretizoval. Sťažovateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/10/2012 z 28.11.2012, z ktorého vyvodil, že nie je možné od neho požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal, a dôkazné bremeno, ktoré má znášať nesmie byť vykladané extenzívne na jeho ťarchu, keď ho takáto činnosť môže zaťažiť a zaťažuje preukázaním skutočností, ktoré svojou účasťou ani nezabezpečoval. B) 20. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti pridržal svojej argumentácie obsiahnutej v preskúmavanom rozhodnutí, ako i vo vyjadrení k žalobe. Napadnutý rozsudok považoval za vecne správny anavrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť.

21. Dňa 1. augusta 2021 začal činnosť Najvyšší správny súd Slovenskej republiky a prešiel naň výkon súdnictva aj vo veciach kasačných sťažností, v ktorých bol dovtedy príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s § 11 písm. h/

22. Kasačný súd mal za úlohu posúdiť zákonnosť napadnutého rozsudku v medziach sťažnostných bodov. 23. Kasačný súd zistil, že sťažovateľom boli namietané právne otázky, ktoré už medzi týmito účastníkmi boli posudzované vo viacerých súdnych konaniach napr. pod sp. zn. 11S/207/ 2019 (zdaňovacie obdobie apríl 2013, spor o rovnakého dodávateľa), resp. po podaní kasačnej sťažnosti i kasačným súdom pod sp. zn. 10Sžfk/7/2021. V onom konaní správny súd rozhodol o žalobe sťažovateľa tak, že ju rozsudkom č. k. 11S/207/2019-62 z 13.10.2020 zamietol.

<28.> Pri riešení nastolenej otázky kasačný súd zohľadňoval aj rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Keďže odo dňa 1. augusta 2021 došlo k prechodu kompetencií zo správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), vychádzajúc z účelu zabezpečenia kontinuity rozhodovacej činnosti, z právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní založených aj na ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít (§ 5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 ods. 1 až 3 zákona č. 160/ 2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov) sa kasačný súd naďalej považuje za viazaný doterajšou rozhodovacou činnosťou správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vrátane jeho veľkého senátu. Všeobecné právne východiská <29.> Úvodom je potrebné zdôrazniť, že podmienky priznania práva na odpočet DPH z

subjektom. Hmotnoprávnymi podmienkami sú požiadavky, (i) aby daňový subjekt nárokujúci si odpočet bol zdaniteľnou osobou, (ii) tovar alebo služby, na ktorých zakladá právo na odpočítanie dane, musia byť dodané alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou a požiadavka, (iii) aby zdaniteľná osoba dotknuté tovary alebo služby následne použila na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení (čl. 168 písm. a) Smernice, ale aj rozhodnutia SD EÚ vo veci Senatex GmbH, C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 28; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 24). Formálne podmienky priznania práva na odpočet zodpovedajú najmä náležitostiam faktúry (čl. 178 písm. a) Smernice, rozhodnutia SD EÚ vo veci Senatex GmbH, C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 29; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 24).

26, 27). <32.> Platí pritom, že nedostatky v naplnení formálnych podmienok nemôžu viesť k odopretiu práva na odpočítanie dane v prípade, ak je preukázané naplnenie hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet dane (rozhodnutia SD EÚ vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 41; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 33; vo veci Senatex GmbH, C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 38; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 29 ). Právo na odpočet DPH však možno odoprieť vtedy, ak porušenie formálnych požiadaviek malo za následok nemožnosť predloženia jasného dôkazu o tom že hmotnoprávne podmienky boli splnené (rozhodnutia SD EÚ vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 42; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 36; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/ 20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 31) a splnenie materiálnych podmienok nevyplýva ani z dokazovania vykonaného správcom dane (rozhodnutia SD EÚ vo veci Ferimet SL, C-281/20

reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžfk 1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6Sžfk 20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020 ). <35.> Vyššie uvedené však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je bezvýhradné, resp. neobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk 40/2018 zo dňa 3. septembra 2019, bod 54). Dokazovanie v daňovom konaní a aj prenos dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane má svoje pravidlá. „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje

Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.

Inými slovami, nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov (§ 46 ods. 5 Daňového poriadku) a týmto naň prenáša dôkazné bremeno za účelom rozptýlenia identifikovaných pochybností správcu dane (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017 zo dňa 15. novembra 2017, publikované v ZNaUÚS pod č. 71/2017). <36.> Dôvodom na prenos dôkazného bremena opäť na daňový subjekt nie je preto akákoľvek pochybnosť správcu dane o pravdivosti a hodnovernosti predložených listinných dokladov, ale len pochybnosť dôvodná. Teda len taká pochybnosť správcu dane, ktorá má oporu v správcom dane zistených skutočnostiach obsiahnutých v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne vyvolať pochybnosti o splnení podmienok pre priznanie práva na odpočet dane (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžfk 40/2018 zo dňa 3. septembra 2019).

poriadku). Je potrebné dodať, že „určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť.

Daňový subjekt je povinný prijať všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne (spravodlivo) požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozhodnutia SD EÚ vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 52; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 54, 55; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 54).

Ani pri tejto požiadavke však nemožno zájsť až tak ďaleko, že daňovému subjektu bude de facto uložená povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmanie týkajúce sa jej dodávateľa a tým fakticky preniesť na ňu kontrolné činnosti, ktoré patria správcovi dane (rozhodnutia Sd EÚ vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19.

Platí pritom, že právo na odpočet možno odmietnuť priznať vtedy, ak sa nepreukáže splnenie jeho materiálnych podmienok, ale aj vtedy ak sa preukáže (je nesporné) splnenie hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet dane, a súčasne sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba sa priamo podieľa, resp. vedela alebo mala a mohla vedieť, že sa dotknutým plnením podieľa na daňovom podvode deklarovaného dodávateľa alebo iného subjektu v reťazci dodaní (rozhodnutie SD EÚ vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 45 - 49).

43). Posúdenie predmetného prípadu vo svetle vymedzených východísk <39.> Práve vo svetle vyššie uvedených východísk posudzoval kasačný súd aj prípad sťažovateľky. Medzi účastníkmi konania je v zásade nesporné, že sťažovateľka si splnila svoju prvotnú dôkaznú povinnosť a predložila správcovi dane písomné podklady dokumentujúce deklarované obchody so spoločnosťou J.B_K_ group, s.r.o., z ktorých si aj uplatnila nárok na

Aj z pohľadu kasačného súdu predmetné pochybnosti vyplývajú najmä zo skutočností, že (i) nebol preukázaný pôvod tovaru - nie je teda zrejmé, odkiaľ vôbec mohla spoločnosť J.B_K_ group, s.r.o. disponovať tovarom, ktorý mala sťažovateľke podľa predložených faktúr dodávať; (ii) neboli preukázané skladovacie kapacity predmetnej spoločnosti pre skladovanie a ďalší obchod so sporným tovarom (vrátane nakládky); (ii) nebola preukázaná preprava sporného tovaru od spoločnosti J.B_K_ group, s.r.o. k sťažovateľke - napriek tvrdeniam sťažovateľky o zabezpečení prepravy priamo spoločnosťou J.B_K_ group, s.r.o., táto preprava nebola obsiahnutá vo faktúrach, nebola k nej uzatvorená osobitná zmluva, predmetná spoločnosť nedisponovala zamestnancami, ktorí by prepravu mohli zabezpečovať (nebola zaregistrovaná na daň zo závislej činnosti) a ani nedisponovala motorovými vozidlami, ktoré by v tomto smere využívala na podnikateľskú činnosť (neboli zahnuté v majetku spoločnosti a táto ani nepodala priznanie k dani z motorových vozidiel v predmetnom období); (iii) rovnako predmetná spoločnosť v roku 2013 nepodala priznanie na dani z pridanej hodnoty a nedeklarovala

<41.> Pochybnosti správcu dane pritom nebolo možné vyvrátiť ani šetrením u dodávateľky sťažovateľky, keďže spoločnosť J.B_K_ group, s.r.o. bola nekontaktná a nepredložila účtovnú dokumentáciu. Z vyjadrenia konateľa spoločnosti v spornom období, pána Mierku, vyplýva, že tento nemal vedomosť o ekonomickej činnosti predmetnej spoločnosti, o predmete podnikania, prepravách tovaru a ani nedisponuje žiadnou tomu zodpovedajúcou dokumentáciou.

vypovedať. <42.> Za tohto stavu aj kasačný súd súd zastáva názor, že dôkazné bremeno na preukázaní dodávateľa tovaru v predmetnej veci, resp. zdaniteľného postavenia tohto dodávateľa, ako hmotnoprávnej podmienky priznania nároku na odpočet DPH, bolo opätovne prenesené na sťažovateľku. Táto však počas daňovej kontroly a ani vo vyrubovacom konaní neprodukovala žiadne ďalšie dôkazy, ktoré by spornú skutočnosť objasnili. Nevedela uviesť, kde sa uskutočňovala nakládka tovaru, či sa jej zúčastňovali jej zamestnanci a zamestnankyne, akými vozidlami bola preprava tovaru realizovaná, mená vodičov a pod.

<43.> Nemožno uznať ani výhradu sťažovateľky, že bola neprimerane zaťažená dôkazným bremenom vo vzťahu k skutočnostiam a okolnostiam, ktoré nastali u jej dodávateľa. Kasačný súd zastáva názor, že od sťažovateľky je možné rozumne a spravodlivo požadovať, aby preukázala materiálne podmienky uplatneného práva na odpočet DPH zo sporných obchodov - a to vrátane postavenia dodávateľa ako zdaniteľnej osoby. Správca dane ani žalovaný pritom nevyžadovali od sťažovateľky vykonávanie komplexných šetrení spoločnosti J.B_K_ group, s.r.o., ale len dodržiavanie primeranej obozretnosti spočívajúcej v zabezpečení primeraného množstva dôkazných prostriedkov pre preukázanie splnenia podmienok uplatňovaného nároku. Samotná požiadavka, aby sťažovateľka preukázala alebo aspoň označila dôkazy na preukázanie prepravy tovaru, prostredníctvom ktorej by bolo možné identifikovať aj dodávateľa tovaru, nemožno považovať za neprimerane zaťažujúce a ani za zaťažovanie sťažovateľky dokazovaním skutočností, ktoré nastali u jej dodávateľov.

Kasačný súd, rovnako ako správny súd, preto považuje za zákonný záver správcu dane a žalovaného o nepriznaní nároku na odpočet DPH sťažovateľke vo vzťahu k sporným obchodom. Nebolo preto zistené nesprávne právne posúdenie veci zo strany správneho súdu.“

26. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP a contrario k § 167 ods. 1 a § 168 SSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov kasačného konania, pretože sťažovateľ nebol v kasačnom konaní úspešný a vo vzťahu k žalovanému nedošlo k naplneniu predpokladu obsiahnutého v § 168 SSP.

V Bratislave dňa 28. novembra 2022