6Sžfk/77/2020

1. Žalovaný rozhodnutím č. 101063594/2018 z 30.05.2018 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice (ďalej len „správca dane“) č. 100521552/2018 z 09.03.2018 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) ktorým podľa § 156 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“), správca dane vyrubil sťažovateľke úrok z omeškania v sume 99,30 € za nezaplatenie dane z príjmov zo závislej činnosti vyrubenej podaním hlásenia za zdaňovacie obdobie 2012 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný poukázal na skutočnosť, že sťažovateľka podala dňa 30.04.2013 hlásenie o vyúčtovaní dane a o úhrne príjmov zo závislej činnosti poskytnutých jednotlivým zamestnancom bez ohľadu na to, či ide o peňažné plnenie alebo nepeňažné plnenie za uplynulé zdaňovacie obdobie, o zrazených preddavkoch na daň, o zamestnaneckej prémii a o daňovom bonuse za zdaňovacie obdobie 2012, v ktorom uviedla odvodovú povinnosť v sume 194,14 €, splatnú dňa 30.04.2013, sťažovateľka uvedený daňový nedoplatok nezaplatila a správca dane jej preto vyrubil úrok z omeškania. Žalovaný okrem iného konštatoval aj to, že uznesením Okresného súdu Košice I, sp. zn.: 26OdK/31/2017 zo dňa 07.07.2017 bol na majetok sťažovateľky vyhlásený konkurz. Uznesenie o vyhlásení konkurzu bolo dňa 18.07.2017 zverejnené v Obchodnom vestníku SR, a dňa 19.09.2017 bol v Obchodnom vestníku SR zverejnený oznam správcu, že konkurz vyhlásený na majetok sťažovateľky sa končí, a zverejnením tohto oznámenia sa konkurz zrušuje z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu. Žalovaný dôvodil, že úrok z omeškania sa vyrubuje obligatórne a na povinnosť správcu dane úrok vyrubiť nemá vplyv skutočnosť, či úrok z omeškania má charakter pohľadávky vylúčenej z uspokojenia podľa § 166b zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“). Ďalej mal žalovaný za to, že povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vzniká až jeho vyrubením, preto ho správca dane nemohol ako pohľadávku uplatniť v konkurznom konaní.

6. Ďalej správny súd dôvodil, že za daň sa považuje aj úrok z omeškania, vyrubenie úroku z omeškania je daňovým konaním, ktorého prerušenie alebo zastavenie nie je upravené v ZKR ako následok vyhlásenia konkurzu podľa štvrtej časti ZKR. 7. Podľa správneho súdu ustanovenie § 84 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku rieši inú situáciu než tú, ktorá nastala v súdenej veci, pretože správny súd nezistil žiadne právne významné okolnosti, ktoré by mohli mať za následok zánik práva vymáhať daňový nedoplatok.

III. Kasačná sťažnosť žalobkyne, vyjadrenie žalovaného

9. Sťažovateľka namietala proti posúdeniu správneho súdu, že ustanovenie § 166b ods. 1 písm. d) ZKR sa nevzťahuje na úrok z omeškania vyrubený po skončení konkurzného konania, lebo sa týka len uspokojenia pohľadávok existujúcich už v čase vyhlásenia konkurzu oddlžením. Podľa sťažovateľky je irelevantné, kedy bol úrok z omeškania vyrubený, podstatnou na účely zániku vymáhateľnosti je len otázka času porušenia povinnosti zakladajúcej právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu alebo sankciu. Sťažovateľka poukázala na zaradenie úroku z omeškania podľa Daňového poriadku medzi sankcie. 10. Ďalej nesúhlasila so záverom správneho súdu, že pohľadávka správcu dane vznikla až jej vyrubením po skončení konkurzného konania a že preto v ňom nemohla byť prihlásená a nevzťahujú sa na ňu účinky § 166b ZKR, pričom sťažovateľka poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/11/2016 z 21.08.2018, konkrétne na stať konštatujúcu, že vyrubením úroku z omeškania za obdobie spred reštrukturalizačného

11. Takisto trvala na správnym súdom odmietnutej aplikácii § 84 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku z dôvodu ňou tvrdenej nevymáhateľnosti daňového nedoplatku v dôsledku aplikácie § 166b ods. 1 písm. d) ZKR. Pripomenula, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí pripustil nevymáhateľnosť svojej pohľadávky (s ohľadom na konkurz), ale tvrdil, že vyrubenie úroku je obligatórne, čo je podľa sťažovateľky v rozpore s týmto ustanovením Daňového poriadku. Pritom sa domáhala aj prihliadnutia na nevymáhateľnosť ex officio podľa § 166e ods. 4 ZKR, pričom opačný postup považovala za neodôvodniteľný a nezákonný. Vyrubenie úroku z omeškania podľa nej priamo smeruje k vymáhaniu tejto pohľadávky. Tvrdila, že zánik vymáhateľnosti je univerzálna právna skutočnosť, ktorá má rovnaké účinky bez ohľadu na to, či nastala podľa ZKR alebo Daňového poriadku. Vyrubenie neexistujúceho (zaniknutého) daňového nedoplatku tiež podľa nej nie je v súlade so zákonom, nie je obligatórne, obchádza zákon a neúmerne zaťažuje dlžníkov.

13. Napokon sa sťažovateľka dovolávala účelu ZKR, ktorým podľa nej je úplné zbavenie dlhov dlžníka, ktorý nemá byť zaťažovaný svojimi dlhmi (okrem nedotknutých pohľadávok) z obdobia pred vyhlásením konkurzu.

B) 15. Žalovaný nevyužil právo vyjadriť sa ku kasačnej sťažnosti. C) 16. Dňa 26.03.2021 doručila sťažovateľka zastúpená advokátom kasačnému súdu (vtedy Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky) podanie, ktorým poukázala na rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/3/2020 z 27.01.2021, z ktorého citovala pasáže o vzniku pohľadávky na úroku z omeškania na základe zákona aj bez vyrubenia správcom dane, a o možnosti prihlásenia takejto pohľadávky do reštrukturalizačného konania.

18. Sťažovateľka uviedla, že rozsudok veľkého senátu sa síce týka reštrukturalizačného konania, ale efekt možnosti prihlásenia pohľadávky na úrokoch z omeškania správcom dane je plne aplikovateľný aj pre konkurzné konanie. 19.

konkurznom konaní. Vyrubenie úroku z omeškania po začatí konkurzného konania tak podľa nej odporuje aj citovanému názoru veľkého senátu. 20. Sťažovateľka uzavrela, že ústredný argument správneho súdu, o ktorý oprel napadnutý rozsudok, bol rozhodnutím veľkého senátu vyvrátený. Sťažovateľka zotrvala na pôvodnom petite kasačnej sťažnosti.

22. Dňa 10.01.2022 zaslala sťažovateľka kasačnému súdu rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžfk/21/2021 zo 16.12.2021, vydaný v obdobnej veci sťažovateľky, z ktorého citovala pasáže, poukazovala na to, že ide o skutkovo a právne totožnú vec, a žiadala, aby kasačný súd vyhovel kasačnej sťažnosti.

23. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, na ktorý prešiel výkon súdnictva aj vo veciach kasačných sťažností, v ktorých bol do 31.07.2021 príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s § 11 písm. h/ SSP), ako súd kasačný preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a/ SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná a v medziach žalobných bodov je nezákonné aj preskúmavané rozhodnutie, preto podľa § 462 ods. 2 SSP zmenil napadnutý rozsudok tak, že zrušil preskúmavané rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

25. Kasačný súd bude preto v zmysle § 464 SSP citovať časť z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/17/2020 z 25.05.2021, ECLI:SK:NSSR:2021:7018200701.1 (vydaného vo veci sťažovateľky), s ktorou sa stotožňuje: 26. „[25] Najprv sa kasačný súd zameral na sťažnostný bod tvrdiaci porušenie sťažovateľkinho práva na spravodlivý proces. Toto porušenie sťažovateľka videla v tom, že výklad ustanovení ZKR a Daňového poriadku zo strany správneho súdu nebol racionálny, rozsudok nedal odpoveď na všetky nastolené otázky, je nekonzistentný, pričom nastolený výklad popiera účel, podstatu a zmysel zákona. Pri posudzovaní dôvodnosti tohto sťažnostného bodu kasačný súd neskúmal správnosť právnych záverov správneho súdu, ale v konkrétnostiach súdenej veci hľadel na to, či boli tieto závery dostatočne zrozumiteľne odôvodnené a či neboli zjavne svojvoľné. 27. [26] Kasačný súd nemal najmenší problém z napadnutého rozhodnutia vyčítať, na akých úvahách bolo rozhodnutie správneho súdu postavené - správny súd mal za to, že pohľadávka

Tento svoj záver správny súd podoprel aj citáciou z rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 2Sžf/77/2015. Správny súd následne uzavrel, že sťažovateľkou žiadaná aplikácia § 84 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku je z uvedených dôvodov nemožná, a tiež že nevidel právne významné okolnosti, ktoré by prípadne mohli mať za následok zánik práva vymáhať daňový nedoplatok.

Tým sa však otázka zákonnosti rozsudku presunula na iné „ihrisko“, teda bolo potrebné ďalej skúmať správnosť právneho posúdenia veci správnym súdom, v medziach sťažovateľkinej kasačnej sťažnosti (§ 440 ods. 1 písm. g/, ods. 2, § 453 S.s.p.). 28. [27] Sťažovateľka brojila proti právnym záverom správneho súdu o troch otázkach - 1. že sa ustanovenie § 166b ods. 1 písm. d) ZKR týka len pohľadávok existujúcich v čase vyhlásenia konkurzu oddlžením; 2. že pohľadávka správcu dane vznikla až jej vyrubením po skončení konkurzného konania (a v dôsledku toho nemohla byť prihlásená a preto nie je podľa § 166b nevymáhateľná); 3. že na vec nemožno aplikovať ustanovenie § 84 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku (v dôsledku predchádzajúcich záverov).

pokutu alebo inú sankciu. Ak k porušeniu, teda deliktu v širokom zmysle slova, došlo pred rozhodujúcim dňom, takáto pokuta alebo sankcia je nevymáhateľná. Tým sa zabezpečuje jeden z cieľov oddlženia, teda robí sa za minulosťou dlžníka „hrubá čiara“ a umožňuje sa mu začať odznova bez toho, aby bolo možné od neho vymáhať „staré dlhy“ pochádzajúce z obdobia

Jej argumentácia v kasačnej sťažnosti spočívala najmä v tvrdení, že otázka času vzniku pohľadávky je pri aplikácii § 166b ods. 1 písm. d) ZKR irelevantná. Kasačný súd v nadväznosti na vyššie uvedené poznamenáva, že táto otázka je naozaj v danej súvislosti nepodstatná. 31. [30] Kasačný súd ďalej uvádza, že podanie sťažovateľky o potrebe prihliadnutia na závery veľkého senátu v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2020 z 27.01.2021 (ECLI:SK:NSSR:2021:2018200037.1) bolo urobené po lehote na podanie kasačnej sťažnosti, preto naň procesne nemohol prihliadnuť (§ 445 ods. 2 S.s.p.).

Daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania vzniká na základe zákona, a pri poznaní výšky splatnej dane, dňa jej splatnosti a doby trvania omeškania je táto pohľadávka kvantifikovateľná ku ktorémukoľvek dňu omeškania bez toho, aby bola rozhodnutím správcu dane vyrubená.

34. [33] Vzhľadom na uvedené zjednotenie rozhodovacej praxe veľkým senátom kasačného súdu možno konštatovať, že správny súd posúdil vec z naznačených hľadísk nesprávne, keď uzavrel, že pohľadávka na úrokoch z omeškania vznikla v prípade sťažovateľky až jej vyrubením a preto ju nebolo možné prihlásiť. Naopak, zo spomenutých záverov veľkého

Na tento problém dal kasačný súd odpoveď vyššie, keď s ohľadom na sankčný charakter úroku z omeškania konštatoval nutnosť aplikácie ustanovenia § 166b ods. 1 písm. d/ ZKR a z neho plynúcu nevymáhateľnosť tohto typu pohľadávky.“

o konkurze je na nevymáhateľné pohľadávky podľa § 116b zákona o konkurze potrebné hľadieť ako na trvalo nevymáhateľné, teda aj nevyrubiteľné. Žiadal preto posúdiť, či prípadná nevymáhateľnosť úroku z omeškania podľa IV. časti zákona o konkurze má vplyv na možnosť jeho vyrubenia, resp. na zákonnosť rozhodnutia o jeho vyrubení. 37. [33.] Je evidentné, že v nadväznosti na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Vs 3/2020 zo dňa 27. januára 2021, kasačný súd v rade rozhodnutí komunikoval uplatniteľnosť kľúčových myšlienok vychádzajúcich z rozhodnutia veľkého senátu aj na prípady oddlženia podľa IV. časti zákona o konkurze (bod 30).

Pohľadávka na úroku z omeškania totiž bez ďalšieho nezaniká neprihlásením do konkurzu a ani získaním statusu nevymáhateľnosti podľa § 166b ods. 1 písm. d) zákona o konkurze (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžfk 17/2020 zo dňa 25. mája 2021, ods. 35 až 38). 39. [35.] Podľa § 84 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku (účinného do 14. 1. 2021) v prípade konkurzu resp. oddlženia daňový nedoplatok zanikne dňom nasledujúcim po uplynutí šiestich rokov od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového kalendára alebo oddlženia podľa všeobecného predpisu upravujúceho konkurzné konanie; rovnako zanikajú aj neprihlásené pohľadávky a pohľadávky nezaradené v splátkovom kalendári určenom súdom.

nespája. 42. [38.] Na účely riešenia otázky, či pod pojem „nevymáhateľnosť“ daňového nedoplatku je možné subsumovať aj jeho „nevyrubiteľnosť“, považuje kasačný súd za dôležité zdôrazniť osobitosť inštitútu oddlženia a konkurzu podľa IV. časti zákona o konkurze, ktorým je realizovanie najmä záujmu dlžníka - fyzickej osoby „na vyslobodení z dlhovej špirály“ oddlženia.

začať odznova v zásade s čistým štítom, bez starých dlhov, pričom na dosiahnutie tohto cieľa sa musel vzdať svojich ekonomických aktív. 43. [39.] Takto zadefinovaný účel oddlženia a konkurzu podľa IV. časti zákona o konkurze samozrejme nie je bezvýhradný a absolútny. Zákonodarca pamätá aj na záujmy veriteľov a tieto v primeranej miere chráni určením limitov oddlženia v § 166c (nedotknuté pohľadávky), § 166f (zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer) a § 166h ZKR (odporovateľné právne úkony). 44. [40.] Pokiaľ majú dôsledky oddlženia umožniť zákonodarcom zamýšľané účinky (bod 38), ich dopady na právne vzťahy vyvolávajú potrebu korekcie štandardných postupov v dôsledku aplikácie osobitnej právnej úpravy. Príkladom toho je úprava v Daňovom poriadku, ktorý od správcu dane požaduje, aby po vyhlásení konkurzu, po povolení reštrukturalizácie alebo po poskytnutí ochrany pred veriteľmi postupoval podľa zákona o konkurze (§ 158 ods. 5 Daňového poriadku), súčasťou čoho je nielen povinnosť prednostne postupovať podľa explicitných ustanovení zákona o konkurze, ale aj požiadavka zohľadňovať pri postupe príslušného orgánu účel zákona o konkurze.

Nemožno ho preto stotožňovať len s významom, ktorý nadobúda v kontexte Daňového poriadku (napr. právo na vymáhanie daňového nedoplatku a jeho zánik podľa § 85 Daňového poriadku). 47. [43.] Hoci je pojem (ne)vymáhateľnosti v právnom poriadku Slovenskej republiky pomerne častým, v rôznych právnych predpisoch nadobúda rôzny význam.

Orgán verejnej moci je povinný hľadieť na dlžníka vo vzťahu k pohľadávke, ktorá sa stala nevymáhateľná (§ 166b [ZKR]), ako by na neho hľadel, keby rozhodol o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky.“ 50. [46.] Podľa dôvodovej správy k predmetnému ustanoveniu zákona „ak určitý orgán vyvodzoval voči dlžníkovi z existencie dlhu negatívne následky.

V nadväznosti na to by príslušné orgány mali na dlžníka, voči ktorému evidujú nevymáhateľnú pohľadávku podľa § 166b ods. 1 zákona o konkurze hľadieť (a voči nemu postupovať tak), ako by hľadeli na osobu, voči ktorej sa pohľadávka štátu premlčala alebo je zrejmé, že jej vymáhanie bude neúspešné alebo nehospodárne (§ 9 ods. 1 písm. a) až c) zákona o pohľadávkach štátu). 52. [48.] Vyššie uvedené úvahy a vecná súvislosť s účelom trvalého upustenia od vymáhania pohľadávky vedú kasačný súd k záveru, že § 166e ods. 4 zákona o konkurze vyžaduje od orgánov verejnej moci (vrátane sťažovateľa a prvostupňového orgánu), aby k žalobcovi (prípadne inému dlžníkovi ) vo vzťahu k nevymáhateľnej pohľadávke pristupovali tak, že do budúcna upustia od všetkých aktívnych úkonov smerujúcich k jej vymoženiu.

pohľadávky. 53. [49.] V tejto súvislosti treba pripomenúť, že veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1 Vs 3/2020 zo dňa 27. januára 2021, bod 43 uviedol, že „rozhodnutie o vyrubení úrokov z omeškania predstavuje autoritatívne potvrdenie výšky pohľadávky a určenie dňa jej splatnosti, pričom má deklaratórnu povahu a slúži predovšetkým na ďalší postup správcu dane pre prípad jej vymáhania.“ V prípade vyrubenia úrokov z omeškania ide teda nepochybne o procesný úkon smerujúci k vymáhaniu pohľadávky, ktorého vykonanie vo vzťahu k nevymáhateľnej pohľadávke by bolo v rozpore s § 166e ods. 4 zákona

že . . .“, ktoré by dostávali dlžníka do neistoty a popierali jeho legitímne očakávanie založené oddlžením. 55. [51.] Námietku sťažovateľa, že konkurzné konanie ex lege neprerušuje daňové konanie, považuje kasačný súd vo vyššie uvedenom kontexte za irelevantnú. Právne úvahy kasačného súdu sa totiž opierajú najmä o faktické dopady osobitných ustanovení zákona o konkurze, podľa ktorých po vyhlásení konkurzu alebo po poskytnutí ochrany pred veriteľmi správca dane musí postupovať. Úvahy kasačného súdu smerujúce k nemožnosti vyrubovania nevymáhateľných pohľadávok podľa § 166b ods. 1 písm. d) zákona o konkurze podporuje aj § 167e ods. 1 zákona o konkurze podľa ktorého a nevymáhateľnosť pohľadávok spôsobuje (v prípade vyhlásenia konkurzu podľa IV. časti zákona o konkurze) bez ďalšieho zastavenie všetkých prebiehajúcich súdnych konaní, v ktorých sú takéto pohľadávky uplatňované.

inými veriteľmi. Umožnilo by mu to totiž zlepšiť svoju pozíciu vo vzťahu k potenciálnemu uspokojeniu svojej pohľadávky v prípade zrušenia konkurzu a oddlženia (§ 166f ods. 2 a 4 či § 167v ods. 3 zákona o konkurze) získaním právoplatného a vykonateľného exekučného titulu (deklaratórneho rozhodnutia) v čase, keď sa iní veritelia pre zákonnú prekážku takéhoto titulu

postupom. Nútil by na jednej strane správcu dane k vyrubovaniu pohľadávok, o ktorých už v čase vyrubenia vie, že ich vymoženie je fakticky nereálne, čo by na druhej strane vyvíjalo tlak na oddlžené osoby, aby sa proti takýmto rozhodnutiam „pre istotu“ bránili (aj formou domáhania sa súdneho prieskumu), čo je v rozpore so zásadou hospodárnosti správneho ako aj súdneho konania.

poriadku. 59. [55.] Na druhej strane je však namieste pripomenúť, že právna úprava oddlženia podľa IV. časti zákona o konkurze sa týka len fyzických osôb (§ 166 ods. 1 zákona o konkurze) a je postavená na prezumpcii poctivého zámeru dlžníka, ktorý mal snahu, ale objektívne nebol schopný svoju finančnú situáciu a záväzky vyriešiť iným spôsobom.

Treba zdôrazniť, že do procesného postupu oddlženia vstupuje fyzická osoba v zásade po dvojstupňovom predbežnom overení splnenia zákonných podmienok, najskôr prostredníctvom overenia Centrom právnej pomoci (§ 116k zákona o konkurze v spojení s § 24h ods. 1 písm. a) zákona č. 327/2005 Z. z.) a následne rozhodovaním súdu (§ 166e ods. 1, § 167a ods. 1 a 2 a § 168a ods. 1 zákona o konkurze). Tieto procesné postupy podľa názoru kasačného súdu reálne a v podstatnej miere znižujú riziko ľahkej zneužiteľnosti právnej úpravy oddlženia podľa IV. časti

ďalej podľa § 88 a nasl. Daňového poriadku. V prípade, ak tieto neboli vyrubené a neuplynula ani lehota podľa § 156 ods. 8 Daňového poriadku, môže príslušný orgán nepochybne pristúpiť k ich vyrubeniu podľa § 156 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku, keďže prekážka vychádzajúca zo zákona o konkurze odpadla a samotná pohľadávka nezanikla (§ 84 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku).

zákona. Na tento nedostatok a vhodnosť jeho riešenia upozorňoval už aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžfk 17/2020 zo dňa 25. mája 2021, bod 39). Kasačnému súdu neostáva iné, ako na toto rozhodnutie

64. Kasačný súd na základe týchto úvah dospel k záveru o nutnosti zrušenia preskúmavaného rozhodnutia, preto pristúpil k zmene napadnutého rozsudku. Úlohou žalovaného bude v ďalšom konaní rešpektovať tu uvedené závery kasačného súdu.