6Sžfk/9/2021

1. Krajský súd v Nitre (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom č. k. 26S/19/2019-86 zo dňa 25. júna 2020 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 26S/ 19/2019-152 zo dňa 19.11.2020 žalobou napadnuté rozhodnutie č. 102617973/2018 zo dňa 17. decembra 2018, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane Daňového úradu Nitra č. 101697038/2018 z 3. septembra 2017, ktorým bol žalobcovi určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu 46.056,00 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2015, postupom podľa ust. § 191 ods. 1 písm. d) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.

Nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010; 2. daňová kontrola je postihnutá neodstrániteľnou vadou zákonnosti spočívajúcej v upretí práva kontrolovaného daňového subjektu podľa § 45 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku, t. j. práva v priebehu daňovej kontroly klásť svedkom otázky pri ústnom pojednávaní; 3. správca dane ani žalovaný sa v odôvodnení napadnutých rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadali s námietkami žalobcu vyplývajúcimi z bodu 1; 4. napokon žalobca namietal nedostatočne zistený skutkový stav a vec nesprávne právne posúdenie vo vzťahu ku konštatovaniu správcu dane a žalovaného, v zmysle ktorého žalobcovi nevznikol nárok na uplatnenie dane z pridanej hodnoty v sume 46.446,97 eura za zdaňovacie obdobie máj 2015 pri ním tvrdených dodávkach tovaru od spoločnosti TENDERFOOD AB, s.r.o.

o DPH jednoznačne vyplýva, že právo odpočítať daň z tovaru vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť inému daňovému subjektu. Uvedené znamená, že žalobca by si mohol odpočítať daň z pridanej hodnoty v prípade dodávky tovaru, ktorý mal nakúpiť od ním deklarovaného a vyššie uvedeného dodávateľa.

na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia.

6. Vo vzťahu k dôkaznej povinnosti daňového subjektu je nutné uvedomiť si postavenie správcu dane v daňovom konaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, vykonáva dôkazy a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, ktorého zaťažuje dôkazné bremeno, ďalej rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné zásady správy daní. Naopak, daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku: a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa

8. Správny súd ďalej poukázal na to, že judikatúra najvyššieho súdu zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla svojim vývojom. V posledných rokoch sa však jasne ustálila vo vyššie uvedených intenciách, teda že nepostačuje predložiť faktúru, či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov (napr. rozhodnutia vo veciach sp. zn. 3Sžfk/40/2017, 4Sžfk/38/2017, 1Sžfk/1/ 2017, 6Sžfk/43/2017, lSžf/82/2016, ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017).

Nakoľko správca dane v priebehu daňovej kontroly získal pochybnosť o tom, že zdaniteľné plnenia boli realizované tak, ako je uvedené na predložených faktúrach, oprávnene preveroval skutkový stav s cieľom odstrániť vzniknuté pochybnosti. Za účelom zistenia

11. Žalobca si v zdaňovacom období máj 2015 uplatnil odpočítanie dane titulom faktúr vystavených dodávateľom TENDERFOOD AB s.r.o., predmetom fakturácie bola kúpa mrazeného kuracieho mäsa. Správca dane pri preverovaní predmetných obchodných transakcií zistil, že obchod s predmetným kuracím mäsom bol realizovaný v obchodných reťazcoch, ktoré vypátral a detailne opísal vo svojom rozhodnutí. Na základe týchto zistení a deklarovaných obchodov, bolo potom právom a povinnosťou správcu dane preveriť celý obchodný reťazec, nakoľko reálnosť deklarovaného obchodu, vznik daňovej povinnosti u dodávateľa a následne i právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty u odberateľa musí byť preukázané v každom článku reťazca dodávateľov a odberateľov. Správca dane v danom prípade po vykonaní rozsiahleho dokazovania správne konštatoval, že v jednotlivých obchodných reťazcoch obchodujúcich s predmetným kuracím mäsom síce priamy dodávateľ žalobcu potvrdil zrealizovanie obchodu a preukázal ho, avšak nebolo preukázané, že u predchádzajúcich článkov tohto reťazca jednotlivým subjektom vznikla daňová povinnosť, na ktorú následne

13. Skutočnosť, že žalobca vlastní daňové doklady od svojho dodávateľa (TENDERFOOD AB, s.r.), a že tento predmetné dodávky potvrdil a vystavené faktúry riadne zaúčtoval a priznal daňovú povinnosť k DPH, ešte nedokazuje, že mu v súvislosti s týmito dodávkami v súlade so zák. č. 222/2004 Z. z. vznikla daňová povinnosť.

podmienok. 15. Dokazovanie správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako dôvodný.

o požiadavkách na vysledovateľnosť stanovených nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 178/2002 v súvislosti s potravinami živočíšneho pôvodu, ktorú sú povinné subjekty obchodujúce s potravinami dodržiavať a riadiť sa nimi, pričom žalobca v tomto smere nepristupoval k svojim obchodným partnerom dostatočne zodpovedne. Tiež nebol preukázaný

17. Je povinnosťou každej zmluvnej strany, aby sa pri úprave obchodných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, pričom toto zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne obchodného partnera. Overovanie si obchodných partnerov nie je povinnosťou daňového subjektu, ale v prípade, ak si daňový subjekt uplatňuje nároky vo vzťahu k štátnemu rozpočtu, napr. uplatnenie si nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, musí byť schopný preukázať reálnosť deklarovaného obchodu a v prípade nepreverenia si obchodného partnera sa dostáva do dôkaznej núdze, ako to bolo v tomto prípade, keď žalobca nevedel preukázať reálne naplnenie deklarovaného obchodu medzi ním a deklarovaným dodávateľom tovaru.

V podanej žalobe žalobca poukazoval na judikatúru Súdneho dvora EÚ. Správny súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že vnútroštátnu právnu úpravu dane z pridanej hodnoty je potrebné vykladať v súlade s právom Európskej únie a Smernicou Rady 2006/112/ ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. Z ustálenej judikatúry

Uvedený výklad zásady neutrality dane z pridanej hodnoty vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EÚ, na ktorú poukazoval i žalobca v podanej žalobe, napr. rozsudky v spojených veciach Kittel (C-439/04) a Optigen Ltd (C-354/03). 19. Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre taktiež konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť.

spochybnené. 20. V priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania bolo nepochybne preukázané, že žalobca neprijal žiadne takéto opatrenia, napriek tomu, že obchodovanie s takým druhom tovaru si prijatie náležitých a potrebných opatrení vyžadovalo.

Práve z dôvodu ich nepreverenia a neprijatia adekvátnych opatrení v deklarovaných obchodných vzťahoch sa podľa názoru súdu nemôže žalobca odvolávať na to, že vo vzťahu k deklarovaným dodávateľom konal v dobrej viere, resp. že vedel alebo mal vedieť, že konkrétne obchody sú súčasťou nejakého podvodného konania.

23. Za nedôvodnú považoval správny súd námietku žalobcu, v zmysle ktorej mu bolo upreté právo klásť svedkom otázky v priebehu daňovej kontroly. Je síce pravdou, že v priebehu daňovej kontroly správca dane neumožnil žalobcovi, aby mohol klásť otázky vypočutým svedkyniam W.. L. H. a R.. V. G., tak ako to vyplýva z ust. § 45 ods. 1 písm. e) Daňového

žalobcu. 24. Napokon sa správny súd musel vysporiadať aj s námietkami žalobcu ohľadne nezákonného postupu správcu dane pri prerušení daňovej kontroly, pričom túto námietku žalobcu vyhodnotil ako dôvodnú. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že v priebehu daňovej kontroly bolo daňové konanie prerušené 2x. V prvom prípade bolo konanie prerušené rozhodnutím správcu dane č. 102630806/2016 zo dňa 29.02.2016, keď bolo konanie prerušené od 04.03.2016 do 08.07.2016, pričom žiadosť o MVI bola odoslaná dňa 24.02.2016, resp. dňa 25.02.2016. V druhom prípade bola daňová kontrola prerušená od 18.07.2016 do 07.07.2017, a to na základe rozhodnutia správcu dane č. 103502558/2016 zo dňa 14.07.2016, ktoré bolo žalobcovi doručené až dňa 25.07.2016, pričom na prepravu bolo odoslané dňa 15.07.2016. 25. Žiadosť o MVI č. 1291846/2016 zo dňa 13.07.2016 bola Finančným riaditeľstvom zaslaná dožiadanému orgánu až dňa 28.07.2016 a rovnako aj žiadosť č. 1291733/2016 zo dňa 13.07.2016.

V tomto prípade sa správny súd stotožnil s argumentáciou žalobcu o nesprávnom postupe správcu dane, ktorý v druhom prípade konanie prerušil skôr, ako bola splnená zákonná podmienka, a to, že v deň vyhotovenia rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly nebola zaslaná príslušným orgánom, t. j. Finančným riaditeľstvom SR žiadosť o MVI príslušnému orgánu iného štátu. Predmetné rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly bolo zo dňa 14.07.2016, pričom za deň kedy je konanie prerušené bol určený deň 18.07.2016, avšak príslušný orgán zaslal žiadosť o MVI až dňa 28.07.2016.

26. Následne bol rovnaký záver uvedený aj v neskorších rozhodnutiach NS SR sp. zn. 2Sžfk/54/2018 zo dňa 26.06.2019 a sp. zn. 4Sžfk 72/2018 zo dňa 10.09.2019, z ktorých taktiež vyplýva žalobcom tvrdený záver, v zmysle ktorého pri procese MVI by mal správca dane prerušiť kontrolu dňom odoslania žiadosti o poskytnutie informácií príslušnému orgánu cudzieho štátu a pokračovať dňom doručenia odpovede. V tomto prípade teda ide o ustálený právny názor NS SR. Tak ako z uvedených rozhodnutí vyplýva, k tomu, aby mohol správca dane aplikovať na prerušenie daňovej kontroly dôvod podľa § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku, t. j. že je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu, je nevyhnutnou podmienkou, aby už v čase vydania rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly bol zachovaný spôsob, ktorý pre MVI stanovuje Nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010.

Daňová kontrola tak bola začatá dňom 17.08.2015 a ukončená dňom 10.10.2017, pričom za dôvodné a zákonné možno považovať len prvé rozhodnutie správcu dane č. 102630806/2016 zo dňa 29.02.2016, ktorým bola daňová kontrola prerušená od 04.03.2016 do 08.07.2016 (t. j. 127 dní), čo po odpočítaní od celkovej dĺžky výkonu daňovej kontroly znamená, že táto nebola vykonaná v lehote vyplývajúcej z ust. § 46 ods. 10 Daňového poriadku.

ÚS SR prijal záver, v zmysle ktorého: „ak dĺžka daňovej kontroly napriek skutočnosti, že kontrolovaný daňový subjekt neodopieral povinnú súčinnosť orgánu daňovej správy, prekročila zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania, protokol z takejto kontroly predstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý v daňovom konaní nemôže byť použitý.“ 28. Navyše bolo podľa správneho súdu potrebné uviesť, že táto námietka žalobcu, ktorá bola správnym súdom vyhodnotená ako relevantná, zostala žalovaným v napadnutom rozhodnutí nezdôvodnená, napriek skutočnosti, že tvorila ťažiskovú námietku žalobcu uvedenú v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane. Žalovaný sa síce tejto námietke venoval tak, že s ňou nesúhlasil, pričom v rozhodnutí vysvetlil pojmy vyplývajúce z Nariadenia rady (EÚ) č. 904/2010, avšak bez ich následnej aplikácie na vzniknutú situáciu. Žalovaný teda v napadnutom rozhodnutí dostatočným, zrozumiteľným a právne akceptovateľným spôsobom nevysvetlil, prečo považuje argumentáciu žalobcu v tomto bode za nesprávnu, a teda prečo považuje postup správcu dane pri prerušení daňovej kontroly za správny, čím zaťažil svoje rozhodnutie v uvedenej časti vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, čo je ďalší dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia a napokon aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ktoré je taktiež zaťažené rovnakou vadou.

II. Kasačná sťažnosť žalovaného, vyjadrenie žalobcu

III. Konanie pred kasačným súdom

34. Prejednávaná vec bola 25. januára 2021 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky - ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie - podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na Najvyššom súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 6S - sp. zn.: 6Sžfk/9/2021. S účinnosťou k 1. augustu 2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným výberom pridelená na rozhodnutie kasačnému senátu 4S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou. 35. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. 36. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 26S/19/2019-86 z 25. júna 2020 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 26S/19/2019-152 z 19.11.2020, ktorým správny súd rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102617973/2018 zo 17. decembra 2018, ako i rozhodnutie Daňového úradu Nitra č. 101697038/2018 z 3. septembra 2018 zrušil a vec vrátil Daňovému úradu Nitra na ďalšie konanie.

37. Podľa § 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, predmetom dane je a/ dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

39. Podľa § 19 ods. 1 vyššie citovaného zákona, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a/ voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 41. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/, ods. 2 vyššie citovaného zákona, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a/ pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa §

Ak platiteľ nemá doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d) do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za posledné zdaňovacie obdobie kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, vykoná odpočítanie dane v tom zdaňovacom období, v ktorom dostane doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d). Platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo.

Ako spôsob zabezpečenia vierohodnosti pôvodu, neporušenosti obsahu a čitateľnosti faktúry možno použiť a/ kontrolné mechanizmy podnikových procesov, ktoré spoľahlivo zabezpečia priraditeľnosť faktúry k dokumentom súvisiacim s dodaním tovaru alebo služby, b/ zaručený elektronický podpis podľa osobitného predpisu 29) alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho použitie zaručeného elektronického podpisu, c/ elektronickú výmenu údajov, ak zmluva týkajúca sa tejto výmeny ustanoví použitie postupov zabezpečujúcich vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu údajov, d/ iný spôsob zabezpečujúci vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu faktúry.

44. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3, 8 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v aktuálnom znení (ktoré bolo účinné i v čase rozhodovania žalovaného a správcu dane), pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe

46. Podľa § 3 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom v čase rozhodovania žalovaného, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie, a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.

Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k

49. Podľa § 61 ods. 1 až 6 vyššie citovaného zákona v aktuálnom znení (ktoré bolo účinné i v čase rozhodovania správnych orgánov), správca dane daňové konanie a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke, b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. 21a) Správca dane môže daňové konanie prerušiť najdlhšie na 30 dní, ak to z dôležitých dôvodov zhodne navrhnú účastníci daňového konania; túto lehotu môže správca dane predĺžiť na nevyhnutný čas. Konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania.

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie. Správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania. Ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. Ustanovenia o prerušení daňového konania sa vzťahujú rovnako aj na daňové konanie vedené finančným riaditeľstvom alebo ministerstvom.

V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty. Odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody. Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu.

52. Kasačný sťažovateľ namietal, že sa správny súd priklonil k právnej analýze žalobcu, ktorý tvrdil, že nie správca dane je na začiatku procesu žiadosti o MVI, ale je to žalovaný, teda Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky a preto lehota na prerušenie daňovej kontroly z dôvodu potreby získania informácií spôsobom podľa osobitného predpisu začína plynúť najskôr odo dňa, kedy žiadosť o MVI zašle finančné riaditeľstvo príslušnému orgánu žiadaného členského štátu a zároveň končí tým dňom, kedy je finančnému riaditeľstvu zaslaná odpoveď od príslušného orgánu žiadaného členského štátu. S týmto sťažovateľ nesúhlasil a kasačný súd sa k jeho argumentácii plne prikláňa, pretože akékoľvek ďalšie administratívne postupy nemajú a nemôžu mať vplyv na skutočnosť, že celý proces zaslania žiadosti o MVI sa začal u samotného správcu dane. Správca dane vykonal 18. júla 2016 prerušením daňovej kontroly zákonný procesný úkon.

Zároveň podľa kasačné súdu námietka žalobcu, že „rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly nemôže byť vyhotovené v skorší deň, než je deň, kedy príslušný orgán t.j. Finančné riaditeľstvo SR, pošle žiadosť o MVI príslušnému orgánu iného štátu“ - nemá zákonný podklad a nie je ani možné z nej vyvodiť nezákonný postup správcu dane a identifikovať ustanovenie Daňového poriadku, ktoré mal takto správca dane porušiť s takou intenzitou, ktorá by viedla k prijatiu relevantného záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, resp. konania, ktoré vydaniu preskúmavaného rozhodnutia predchádzalo. Rovnako nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že ak príslušný orgán „odmietne zaslať žiadosť o MVI príslušnému orgánu iného členského štátu a vráti túto žiadosť správcovi dane, čo spôsobí, že príslušný orgán rozhodol, že nie je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. V tom čase je

a sp. zn. 6Sžfk/62/2017 zo dňa 27.02.2019 - s týmito rozhodnutiami aj súvisí, resp. z týchto rozhodnutí explicitne vyplýva. 54. Z dôvodu vyššie uvedeného, preto kasačný súd nesúhlasí s názorom správneho súdu, ktorý tvrdí, že rozhodnutie správcu dane č. 103502558/2016 zo dňa 14. júla 2016 nemožno považovať za zákonné, ktoré by malo za následok prerušenie plynutia lehoty na vykonanie daňovej kontroly podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku poukazovaním správneho súdu na všeobecnú formuláciu z rozhodnutí kasačného súdu, že pri procese MVI by správca dane mal prerušiť daňovú kontrolu dňom odoslania žiadosti o poskytnutie informácie príslušnému orgánu cudzieho štátu a v daňovej kontrole pokračovať dňom doručenia odpovede na túto žiadosť. 55.

56. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 467 ods. 3 SSP tak, že ak kasačný súd zruší rozhodnutie krajského súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie, krajský súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania.

V Bratislave dňa 24. mája 2023