6Sžik/1/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a z členiek senátu Mgr. Kristíny Babiakovej a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. (sudkyňa spravodajkyňa) v právnej veci žalobcu: Transparency International Slovensko, so sídlom Bajkalská 25, 827 18 Bratislava, IČO: 37817823, právne zastúpeného: JANÍČEK LEGAL, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Kominárska 2, 4, 831 03 Bratislava; proti žalovanej: Správa účelových zariadení Slovenskej republiky, so sídlom Pražská 7, 811 04 Bratislava, IČO: 50172492, právne zastúpenému: Mgr. Petronela Závacká, advokátka, so sídlom Nám. Ľ. Štúra 2, 811 02 Bratislava; o správnej žalobe proti rozhodnutiu žalovanej č. 11/2017 zo dňa 30. marca 2017, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/97/2017-118 zo dňa 13. októbra 2020, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Žalobcovi priznáva právo na úplnú náhradu účelne vynaložených trov kasačného konania.

Odôvodnenie

Odôvodnenie

1. Žalobca sa žiadosťou zo dňa 5. januára 2017 podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov domáhal od žalovanej, Správy účelových zariadení Slovenskej republiky (ďalej aj len „SUZA“)sprístupnenia všetkých podkladových dokumentov, na základe ktorých došlo k uzatvoreniu zmluvy týkajúcej sa sprievodného programu slovenského predsedníctva v Rade EÚ medzi SÚZA a spoločnosťou REDHOUSE promotion, s.r.o., uzatvorenej dňa 16. mája 2016 a predmetom ktorej je technicko-organizačné zabezpečenie neformálnych zasadnutí stálych predstaviteľov Coperer I, Coreper II a PSC a partnermi, vrátane návštevy novinárov akreditovaných v Bruseli počas predsedníctva Slovenskej republiky v Rade EÚ v II. polroku 2016. Dokumenty boli v žiadosti špecifikované, vrátane uvedenia požadovaného spôsobu ich sprístupnenia.

3. Proti tomuto fiktívnemu rozhodnutiu podal žalobca dňa 13. februára 2017 odvolanie. Žiadal fiktívne rozhodnutie zrušiť pre nepreskúmateľnosť, keďže fiktívne rozhodnutie je už svojou povahou nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. 4. Žalovaná listom zo dňa 15. marca 2017 oznámila žalobcovi, že odvolanie spolu so spisovým materiálom predložila na rozhodnutie riaditeľke SÚZA ako orgánu príslušnému na

Navrhoval preto, aby žalovaný v zmysle § 58 ods. 2 správneho poriadku predložil odvolanie na rozhodnutie Ministerstvu zahraničných veci a európskych záležitosti Slovenskej republiky (ďalej len „MZVEZ SR“), ktoré je príslušné o jeho odvolaní v predmetnej veci rozhodnúť. 6. Žalovaná reagovala listom č. 68/2017 zo dňa 4. mája 2017 a oznámila žalobcovi, že podľa § 58 ods. 2 a § 6 ods. 2 správneho poriadku v spojení s čl. 14 ods. 3 smernice SÚZA č. 67/ 2009 o slobodnom prístupe k informáciám, je útvarom príslušným na rozhodnutie o odvolaní riaditeľ SÚZA.

K námietke, že o odvolaní rozhodoval orgán, ktorý na to nebol oprávnený, poukázala na § 19 ods. 2 zákona o slobode informácií, z ktorého vyplýva, že o odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby. Uvedené ustanovenie ani ďalšie ustanovenia zákona však neurčujú, kto je nadriadený povinnej osoby. Žalovaná preto vychádzala z ustanovenia § 22 ods. 1 tohto zákona, podľa ktorého ak nie je v zákone ustanovenie inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona subsidiárne všeobecné predpisy o správnom konaní. Žalovaný vychádzal z § 58 ods. 2 správneho poriadku, ktorý upravuje príslušnosť na rozhodovanie o odvolaní a podľa ktorého o odvolaní proti rozhodnutiu žalovaného, ako právnickej osoby, rozhoduje útvar ustanovený zákonom, ak ho zákon neustanovuje, útvar určený štatútom, ak takýto útvar nie je, rozhoduje orgán, ktorý ho zriadil alebo založil. Poukázala v tejto súvislosti na ust.§ 6 ods. 2 správneho poriadku, z ktorého podľa neho vyplýva, že za štatút treba považovať nielen dokument nesúci takýto názov, ale aj akýkoľvek iný právny predpis správneho orgánu upravujúci jeho vnútorné pomery.

ktoré žiadateľovi sprístupnila. 12. Správny súd rozsudkom sp. zn. 5S/97/2017 zo dňa 13. októbra 2020 rozhodnutie SUZA zrušil a vec vrátil SUZA na ďalšie konanie. Správny súd sa v prvom rade zameral na posúdenie vecnej príslušnosti žalovanej na rozhodnutie o odvolaní.

14. Uviedol, že žalovaná bola zriadená na základe zákona č. 567/1992 Zb. o rozpočtových pravidlách Slovenskej republiky, ktorý bol zrušený a nahradený doposiaľ účinným zákonom č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy, ako právnická osoba štátu zriadená štátnym orgánom, v tom čase Ministerstvom zahraničných veci SR (ďalej „MZV SR“), teraz MZVEZ SR.

mene. 15. Zákon o slobode informácií v § 18 zveril okrem iných aj právnickej osobe zriadenej štátnym orgánom, akým je aj žalovaný, rozhodovanie o právach fyzických a právnických osôb vyplývajúcich zo zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Žalovaný sa tak stal subjektom realizujúcim výkon štátnej správy nepriamo a v prípade jej realizácie má postavenie orgánu štátnej správy, teda podlieha čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Ústavný princíp zakotvený v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR má svoje zákonné vyjadrenie v § 5 správneho poriadku, z ktorého vyplýva, že správne orgány sú oprávnené konať a rozhodovať len vo veciach, ktorým boli zverené zákonom alebo na základe zákona, čím je vyjadrená vecná príslušnosť správnych orgánov.

17. Podľa § 2 ods. 2 zákona o slobode informácií, povinnými osobami sú tiež právnické osoby zriadené štátnym orgánom. Ust. § 18 ods. 1 tohto zákona určuje vecnú príslušnosť žalovaného tak, že na rozhodovanie v prvom stupni je vecne príslušná povinná osoba, ktorou je aj žalovaná, ako právnická osoba štátu, v mene ktorej v zmysle čl. 6 ods. 2 Štatútu SÚZA rozhoduje riaditeľ

orgán. Vzhľadom na § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií sa preto na určenie vecnej príslušnosti v odvolacom konaní použijú všeobecné predpisy o správnom konaní, ktorým je správny poriadok. 18. Ustanovenie § 58 ods. 2 správneho poriadku určuje pravidlá, na základe ktorých sa určí orgán vecne príslušný rozhodnúť o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu orgánu právnickej osoby tak, že je to útvar ustanovený zákonom, a ak ho zákon neustanovuje, je odvolacím orgánom útvar určený štatútom; ak taký útvar nie je, rozhoduje orgán, ktorý ju zriadil alebo

20. Podľa správneho súdu z čl. 2 ods. 2 Ústavy SR vyplýva, že všetky orgány verejnej moci sa zriaďujú len ústavou, zákonom, alebo na základe zákona, pričom sa súčasne vymedzuje ich pôsobnosť a právomoc, a preto sú príslušné konať a rozhodovať len vo veciach, ktoré im boli zverené zákonom alebo na základe zákona. Žalovaný, ktorému bol zverený výkon štátnej správy v oblasti slobodného prístupu k informáciám, má v prípade realizácie tohto výkonu správy postavenie orgánu verejnej moci, a preto aj jeho pôsobnosť a právomoc musí byť rovnako ako u všetkých orgánov verejnej moci vymedzená len zákonom alebo na základe

22. Smernica žalovaného síce upravuje jeho vnútorné pomery ako právnickej osoby štátu, avšak jej vydanie žalovanému nezveril žiaden zákon, preto túto smernicu nemožno považovať za iný predpis upravujúci vnútorné pomery vydanú na základe zákona.

MZVEZ SR. 23. Na podporu svojej argumentácie správny súd poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo dňa 4.11.2003, č.j. 7A 76/2002, vydaný za platnosti zhodnej právnej úpravy, podľa záverov ktorého vecnú príslušnosť v správnom konaní určuje kompetentný správny orgán nielen odvetvovo, ale určuje tiež, ktorý stupeň orgánu v hierarchickej štruktúre správy má rozhodovať v tom v ktorom stupni správneho konania.

24. Keďže v posudzovanom prípade o odvolaní rozhodol orgán na to vecne nepríslušný, je podľa správneho súdu napadnuté rozhodnutie žalovaného nulitným správnym aktom, teda nemá žiadne právne účinky. Napriek tomu bolo potrebné ho zrušiť, a preto správny súd podľa ust. § 191 ods. 1 písm. b) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej „SSP“) žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie s tým, že úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude predložiť odvolanie žalobcu na rozhodnutie príslušnému orgánu, t.j. MZVEZ SR.

II. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde

26. V nadväznosti na rozsudok správneho súdu došlo dňa 21. decembra 2020 k postúpeniu odvolania na MZVEZ SR. Žalovaná (ďalej „sťažovateľka“) podala voči rozsudku správneho súdu dňa 17.12.2020 kasačnú sťažnosť. MZVEZ SR následne rozhodnutím zo dňa 23. decembra 2020 prerušilo konanie z dôvodu posudzovania predbežnej otázky Najvyšším súdom SR. 27. Sťažovateľka odôvodnila kasačnú sťažnosť nesprávnym právnym posúdením (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP). Zotrval na svojej argumentácii, že smernica ako vnútorný predpis žalovaného je súčasťou jeho štatútu, ktorý zároveň určuje vecne príslušný orgán na rozhodovanie v tejto veci. Namietala aj použitie citovaného NSS ČR zo dňa 4.11.2003, č.j. 7A 76/2002 nakoľko považuje za neprípustné, aby sa rozsudok správneho súdu opieral o rozhodovaciu činnosť cudzieho štátu s odlišnou právnou úpravou. 28. Žalobca považoval rozsudok správneho súdu za vecne správny. Poukázal na to, že sťažovateľ je právnická osoba zriadená MZVEZ SR na základe zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a vykonáva zverený výkon štátnej správy. V intenciách tohto zákona teda prináleží zriaďovateľovi oprávnenie upraviť vnútornú štruktúru sťažovateľa, čo urobil prostredníctvom štatútu. Žalovaný nie je oprávnený sám upravovať svoje vnútorné pomery, pokiaľ mu to nie je zverené zákonom. Poukázal aj na rozdiel medzi vecnou a funkčnou príslušnosťou , pričom dôvodil, že § 58 ods. 2 správneho poriadku sa viaže k vecnej príslušnosti orgánu verejnej správy oprávneného rozhodovať v druhom stupni, zatiaľ čo § 6 ods. 2 tohto zákona upravuje funkčnú príslušnosť orgánu príslušného rozhodovať v prvom stupni. Nesúhlasil s nepoužiteľnosťou rozsudku NSS ČR pre posudzovanú vec, relevantnú právnu úpravu ČR považoval za obsahovo totožnú s úpravou v SR. Navrhoval kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť podľa § 461 SSP.

29. Dňa 1. januára 2021 nadobudla účinnosť novela Ústavy Slovenskej republiky, ústavný zákon č. 422/2020 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). K 1. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prerokúvaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3 S a bola v kasačnom konaní vedená pod pôvodnou spisovou značkou. 30. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľky bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 31. Kasačný súd sa v intenciách kasačného dôvodu zaoberal otázkou správneho určenia odvolacieho orgánu. Zákon o slobode informácií v § 19 ods. 2 stanovuje: „O odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy.“ V danom prípade treba vyriešiť otázku, kto je „nadriadeným povinnej osoby“. Zákon o slobode informácií je všeobecným zákonom a jeho cieľom je pokryť subjekty veľmi rozdielnych typov, preto používa všeobecný pojem „povinná osoba“ (§ 2). Z tohto dôvodu je aj pre subjekt rozhodujúci v druhom stupni použitý všeobecný pojem „nadriadený“. Kto je nadriadeným v konkrétnom prípade, treba skúmať v kontexte právnej úpravy regulujúcej postavenie a činnosť konkrétnej povinnej osoby. 32. V prejednávanej veci nie je sporné, že žalovaná je povinnou osobou podľa § 2 ods. 2 zákona o slobode informácií ako právnická osoba zriadená štátnym orgánom podľa osobitného zákona. Toto ustanovenie v poznámke pod čiarou odkazuje na § 21 zákona č. 523/2004

základný predmet činnosti SÚZA, jej majetok, vymedzenie doby, na ktorú sa zakladá a osobu, ktorá je poverená funkciou štatutárneho orgánu. Právne postavenie, pôsobnosť a činnosť SÚZA bližšie upravuje štatút SÚZA, vydaný rozhodnutím ministra zahraničných vecí č. 49/1993 zo dňa 31.8.1993 v znení neskorších predpisov. SÚZA je účelovou príspevkovou organizáciou, hospodáriacou podľa vlastného rozpočtu schváleného zriaďovateľom.

Podľa § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. Podľa § 58 ods. 2 správneho poriadku cit: „O odvolaní proti rozhodnutiu orgánu právnickej osoby rozhoduje útvar ustanovený zákonom, a ak ho zákon neustanovuje, útvar určený jej štatútom; ak taký útvar nie je, rozhoduje orgán, ktorý ju zriadil alebo založil.“

Tomuto zodpovedá aj znenie § 58 ods. 2 správneho poriadku, ktorý v prípade určenia odvolacieho orgánu stanovuje poradie tak, že v prvom rade ide o orgán určený zákonom a následne ponecháva možnosť zriaďovateľa ustanoviť odvolací orgán štatútom alebo rozhodovať sám. 38.

V prejednávanej veci zriaďovateľ v štatúte ani v inom akte upravujúcom pomery žalovaného neupravil kompetenciu riaditeľa SÚZA rozhodovať o odvolaniach voči rozhodnutiam podľa zákona o slobode informácií. Príslušným orgánom je preto sám zriaďovateľ, t.j. MZVEZ SR. Rozhodnutie riaditeľa žalovaného bolo potrebné zrušiť tak, ako urobil správny súd. 40.

IV. Záver.

41. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy kasačný súd dospel k záveru o potrebe zamietnutia kasačnej sťažnosti ktorú vyhodnotil ako nedôvodnú.( § 461 SSP) 42. O náhrade trov kasačného konania Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, § 175 ods. 2 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žalovaný v kasačnom konaní úspech nemal, preto mu právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. Žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov kasačného konania, pričom o výške náhrady trov rozhodne, po právoplatnosti rozsudku, krajský súd samostatným uznesením. 43. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 30. marca 2022