6Sžik/4/2020

1. Ministerstvo spravodlivosti SR ako prvostupňový orgán prostredníctvom povereného zamestnanca dňa 23.02.2015 e-mailovým prípisom oznámilo sťažovateľovi, že jeho e-mailové podanie zo dňa 19.02.2015 nebolo možné vyhodnotiť ako žiadosť o poskytnutie informácie podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej aj „Zákon o slobode informácií“) (ďalej aj „rozhodnutie OVS I. stupňa“). Sťažovateľ konkrétne žiadal sprístupnenie informácie v znení „na základe akého zákonného ustanovenia je/nie je akýkoľvek okresný súd prijať podanie adresované inému súdu v Slovenskej republike a bezodkladne ho tomuto súdu doručiť“ (ďalej aj „žiadosť“). Svoj záver OVS I. stupňa odôvodnil tým, že Zákon o slobode informácií bol vytvorený pre potreby verejnej kontroly orgánov verejnej moci zo strany verejnosti a nie pre potreby poskytovania právneho poradenstva, či výkladového stanoviska, čo v konečnom dôsledku neumožňuje ani Ústava Slovenskej republiky. OVS I. stupňa poukázal na skutočnosť, že jemu zákonom priznané kompetencie neumožňujú, aby sťažovateľovi podal záväznú právnu radu či právne stanovisko. 2. Na základe ďalšieho podania sťažovateľa, ktoré bolo označené ako „rozklad“ proti rozhodnutiu OVS I. stupňa zo dňa 10.03.2015, žalovaný konajúci prostredníctvom ministra prípisom pod ev. č. 39257/2015-23-II zo dňa 20.03.2015 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného“) sťažovateľovi uviedol, že sa stotožňuje s názorom uvedeným v rozhodnutí OVS I. stupňa. Vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že nie každé podanie označené ako žiadosť o informácie a odkazujúce na Zákon o slobode informácií je možné považovať za žiadosť o sprístupnenie informácie podľa tohto zákona. Z uvedeného preto podľa žalovaného vyplýva, že ak takéto podanie nie je spôsobilé vyvolať konanie podľa Zákona o slobode informácií, tak súčasne nie je možné, aby došlo k vydaniu rozhodnutia o sprístupnení informácie, prípadne aby došlo k vydaniu rozhodnutia o odmietnutí sprístupnenia. Podanie takéhoto druhu je preto podľa žalovaného potrebné vybaviť len ako podnet, t. j. neformálnou odpoveďou, ktorá nemá povahu právneho aktu. Rovnakým spôsobom je preto potrebné postupovať aj voči podaniu, ktoré bolo zo strany sťažovateľa označené ako „odvolanie“, príp. „rozklad“. 3. Žalovaný tiež zdôraznil, že do jeho právomoci nepatrí podávanie právne záväzného výkladu k právnym predpisom, ani poskytovanie právne záväzných stanovísk (vyjadrení) k ich aplikácii, ale len aplikácia právnych predpisov v rozsahu svojej právomoci.

6. Žiadosť o informáciu bola podľa sťažovateľa nesprávne posúdená aj vtom, že s poukazom na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 28/96 nie je rozhodujúce ako je akt správneho orgánu označený, ale podstatné je, či správny orgán mohol takýmto aktom autoritatívne zasiahnuť do právnej sféry fyzickej alebo právnickej osoby. Rozhodnutie OVS I. stupňa preto sťažovateľ považoval z hľadiska vecného obsahu za rozhodnutie, ktorým nebolo vyhovené jeho žiadosti. Týmto rozhodnutím, ktoré bolo len neformálnou odpoveďou, došlo k nesprístupneniu požadovanej informácie. V závere sťažovateľ navrhol zrušenie rozhodnutia žalovaného a priznanie nároku na náhradu trov konania. b) 1. rozsudok krajského súdu

V odôvodnení krajský súd uviedol, že rozhodnutie žalovaného síce nespĺňa náležitosti rozhodnutia podľa § 22 ods. 1 Zákona o slobode informácií, ale je ho potrebné považovať za fiktívne rozhodnutie podľa § 19 ods. 3 Zákona o slobode informácií s absenciou výrokovej časti, z ktorej by bol zrejmý spôsob rozhodnutia o opravnom prostriedku sťažovateľa.

10. S poukazom na uvedené skutočnosti krajský súd konštatoval, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a neobsahovalo zákonom ustanovené náležitosti. 11. Na základe podanej kasačnej sťažnosti zo strany žalovaného došlo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžik/1/2019 zo dňa 30.04.2019 k zrušeniu 1. rozsudku krajského súdu a vráteniu veci na ďalšie konanie. V odôvodnení najvyšší súd uviedol, že 1. rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť, ktorá spočíva v jeho vnútornej rozpornosti odôvodnenia.

12. Po zrušení 1. rozsudku krajského súdu krajský súd rozsudkom pod sp. zn. 5S 128/ 2019-119 zo dňa 10.12.2019 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“) zamietol žalobu a nárok na náhradu trov konania žalovanému nepriznal. V odôvodnení uviedol, že zo znenia Zákona o slobode informácií nie je možné vyvodiť, že za informáciu v zmysle uvedeného zákona je možné považovať aj poskytovanie právneho poradenstva, príp. právneho vyhodnotenia (posúdenia) skutkových otázok na základe požiadavky žiadateľa o informácie. Rovnako podľa krajského súdu z predmetného zákona nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci, čo je prípad žalovaného. Účelom Zákona o slobode informácií je podľa krajského súdu sprístupniť vo veciach verejných verejnosti údaje, ktoré sú jej spravidla neznáme, bez toho, aby sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby.

Následne krajský súd len doplnil, že ak žalovaný nebol oprávnený na poskytnutie informácie, tak žalobca nemohol byť rozhodnutím žalovaného ukrátený na svojich právach, osobitne na práve na informácie. 14. Záverom krajský súd s odkazom na rozsudok najvyššieho súdu skonštatoval, že neformálny postup žalovaného mimo rámca Zákona o slobode informácií nebol na ujmu žalobcových práv, keď na základe neformálneho oznámenia žalovaného sa žalobca dozvedel o dôvodoch, pre ktoré nebolo jeho žiadosti vyhovené a ktorého zákonnosť bola predmetom

III. Kasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenie žalovaného

16. V sťažnostných bodoch sťažovateľ uviedol, že svojou žiadosťou nepožadoval poskytnutie právneho poradenstva (stanoviska), ale uvedenie konkrétneho zákonného ustanovenia bez akéhokoľvek jeho výkladu či iného dodatočného spracovania.

17. Sťažovateľ konštatoval, že žalovaný rozhodol o jeho žiadosti nezákonne, pretože mal ako účastník konania právo na to, aby v prípade, ak žalovaný nemienil vyhovieť jeho žiadosti, bolo vydané rozhodnutie podľa § 18 ods. 2 Zákona o slobode informácií.

žalovaného. 18. Krajský súd podľa sťažovateľa vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že neformálny postup žalovaného mimo rámca Zákona o slobode informácií nebol na ujmu jeho práv. Sťažovateľ uviedol, že došlo k porušeniu jeho práv podľa čl. 26 ods. 4 ústavy.

19. Podaním doručeným na kasačný súd dňa 12.07.2021 sa žalovaný vyjadril k predmetu kasačného konania, kedy uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa kritériá zrozumiteľnosti. Žalovaný súčasne dodal, že zo strany sťažovateľa nedošlo k pochopeniu, čo predstavuje pojem právne poradenstvo, príp. právne usmernenie či stanovisko v kontexte Zákona o slobode informácií. Žalovaný zotrval na svojom závere, že pri vybavovaní podania žalobcu, ktoré nebolo možné vyhodnotiť ako žiadosť o sprístupnenie informácií podľa Zákona o slobode informácií, postupoval správne. Žiadnym spôsobom nezasiahol do práv a právom chránených záujmov žalobcu, keďže žalobca nepochybne požadoval právne poradenstvo tým, že sa dopytoval zákonného ustanovenia upravujúce postup okresného súdu.

IV. Právne závery kasačného súdu

Po neverejnej porade senátu bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) kasačný súd dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná. 23. Predmetom súdneho prieskumu bolo preskúmanie prípisu žalovaného, ktorým žalovaný oznámil žalobcovi, že jeho podanie vzhľadom na jeho obsah nebolo možné vyhodnotiť ako žiadosť o sprístupnenie informácie v zmysle Zákona o slobode informácií, pretože jeho žiadosť je požiadavkou o poskytnutie právneho stanoviska, resp. právneho poradenstva k skutkovej otázke. 24.

25. Ad a): Kasačnému súdu sa žiada úvodom poznamenať, že zmyslom prijatia Zákona o slobode informácií bolo vyplniť „legislatívnu medzeru“ v právnom poriadku Slovenskej republiky mať k dispozícii všeobecný a základný zákonný rámec, ktorým by došlo k realizácii ústavou garantovaného práva na prístup k informáciám podľa čl. 26 ústavy.

Pojem informácia Zákon o slobode informácii bližšie nedefinuje. Z dostupnej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu vyplýva, že „informáciou je správa, údaj alebo poučenie, ktoré fyzická osoba alebo právnická osoba odovzdáva inej fyzickej alebo právnickej osobe a dovtedy jej nebola známa. Informácia je základom vzájomného vymieňania údajov ktoré má za cieľ získanie nového poznania. Informáciou je aj štatistické spracovanie údajov.“(napr. rozsudok najvyššieho súdu pod sp. zn. 6Sži/27/2013 zo dňa 24.09.2014).

28. Predmetom žiadosti žalobcu, označenej ako žiadosť o sprístupnenie informácie, bola odpoveď na otázku na základe akého zákonného ustanovenia je/nie je akýkoľvek okresný súd (povinný) prijať podanie adresované inému súdu v Slovenskej republike a bezodkladne ho tomu súdu doručiť. Otázka, aké ustanovenie zákona upravuje postup okresného súdu pri prijatí podania a doručení ho inému súdu, je už zo svojej podstaty otázkou výkladu a aplikácie relevantnej právnej normy na skutkovú otázku nastolenú žalobcom, čo krajský súd v logickej argumentačnej línii aj uviedol (body 61, 62 a 64 rozsudku). Podľa kasačného súdu nie je možné žalobcovu žiadosť použitím metód jazykového, gramatického a účelového výkladu charakterizovať inak ako ju charakterizovali správne orgány a krajský súd, teda ako žiadosť o stanovisko k výkladu a aplikácií právnych predpisov, aj keď by išlo len o triviálnu právnu otázku. Sprístupnenie informácie požadovanej sťažovateľom by si od povinnej osoby konkrétne vyžadovalo identifikáciu takej právnej normy vo všeobecne záväzných právnych predpisoch, pod hypotézu ktorej možno subsumovať žalobcom nastolenú skutkovú otázku,

Inými slovami, pokiaľ je právna otázka jednoduchšia a proces subsumpcie rýchlejší, neznamená to, že žiadosť je ešte žiadosťou o sprístupnenie informácie a žiadosťou o právne stanovisko či výklad sa stáva až keď je tento proces právnej kvalifikácie náročnejší. Na charaktere žiadosti ako žiadosti o právne stanovisko či výklad náročnosť položenej otázky o výklade a aplikácii práva teda nič

30. Kasačný súd preto považuje za vecne správy názor krajského súdu, že povinné osoby podľa Zákona o slobode informácií nie sú povinné poskytovať právne stanoviská na skutkové otázky a nie sú ani povinné poskytovať také informácie, ktoré nepatria do ich právomocí. Poskytovanie právneho poradenstva v Slovenskej republike fyzickým a právnickým osobám totiž upravujú osobitné zákony (napríklad zákon o advokácii), ktoré ho zverujú iným subjektom.

Ad b) Vo vzťahu ku druhému sťažnostnému bodu ohľadne tvrdenej ujmy na subjektívnych právach žalobcu dáva kasačný súd do pozornosti základný zmysel správneho súdnictva. Týmto je poskytnúť ochranu fyzickým a právnickým osobám, ktoré tvrdia, že nezákonným rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy boli dotknutí na svojich subjektívnych právach.

33. V prejedávanom prípade sa žalobcovi - sťažovateľovi dostalo vecne zdôvodnenej odpovede na jeho žiadosť, ktorou bolo, že správne orgány na základe Zákona o slobode informácií neposkytujú právne posúdenie otázok, ktoré žalobca nastolí. Je potrebné dodať, že na žiadosť sťažovateľa bolo zo strany OVS reagované formou, ktorá nemala podobu rozhodnutia podľa Zákona o slobode informácií, príp. Správneho poriadku. Na strane druhej

34. Krajský súd svoj záver, že neformálny postup žalovaného mimo rámca Zákona o slobodne informácií nebol na ujmu žalobcových práv, oprel aj o rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu. V zmysle rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7Sži/5/2016 zo dňa 14.12.2017, pokiaľ žiadateľ svoje podanie nazve žiadosťou o informáciu, no z obsahu podania je nepochybné, že sa o informáciu nejedná, povinnosť vyplývajúca povinnej osobe postupovať podľa Zákona o slobodnom prístupe k informáciám nie je daná. Avšak aj keby sme teoreticky pripustili sťažovateľov názor, že správne orgány mali postupovať a vydať rozhodnutia v zmysle Zákona o slobode informácií a v administratívnom konaní a v prijatých rozhodnutiach správnych orgánov by sa z tohto dôvodu vyskytli formálne vady, zopakovanie administratívneho konania by sťažovateľovi neprinieslo materiálne iný, pre neho priaznivý výsledok vo veci. Sťažovateľ by v prípade vrátenia veci správnym orgánom nedosiahol ani vyhovenie jeho žiadosti sprístupnením informácie, ani by sa mu nedostalo materiálne iného odôvodnenia nevyhovenia žiadosti. Aj kasačný súd, rovnako ako správne orgány a krajský súd totiž súhlasí s názorom, že sťažovateľ svojou žiadosťou požadoval poskytnutie informácie o výklade či aplikácii práva, ktoré povinné osoby v režime Zákona o slobode informácií jednoducho nesprístupňujú. Kasačný súd sa následne stotožňuje aj so záverom krajského súdu, že sťažovateľ neutrpel nijakú ujmu na jeho subjektívnych právach na prístup k informáciám, ktorému by sa mala v správnom súdnictve priznať ochrana. 35. Kasačný súd, zhodne s názorom krajského súdu i predchádzajúcou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, že neformálny postup žalovaného mimo rámca Zákona o slobode informácií nebol na ujmu žalobcových práv, keď na základe neformálneho oznámenia žalovaného sa žalobca dozvedel o dôvodoch, pre ktoré nebolo jeho žiadosti vyhovené a ktorého zákonnosť v konečnom dôsledku preskúmal súd. 36. Zhrnutím uvedených záverov preto kasačný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. 37. O trovách kasačného konania kasačný súd rozhodol v súlade s § 467 ods. 1 v spojení s 167 ods. 1 a § 168 Správneho súdneho poriadku, kedy žalovanému ako úspešnému účastníkovi trovy kasačného konania nepriznal, pretože nezistil také okolnosti prípadu, kedy by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať náhradu trov kasačného konania voči žalovanému. 38. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.