6SžNSS/4/2024

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M a členov senátu JUDr. Martina Tisa a JUDr. Michala Matulníka, PhD., v právnej veci žalobcu: Krajský prokurátor v Trnave, Krajská prokuratúra Trnava, so sídlom v Trnave, Dolné Bašty č. 1, proti žalovanému: Úrad pre vybrané hospodárske subjekty, so sídlom v Bratislave, Radlinského č. 37, za účasti: ZSE Elektrárne, s.r.o., so sídlom v Trakoviciach, SPP Kompresorová stanica č. 3, IČO: 36239593, právne zastúpeného: JUDr. Radoslavom Zigom, advokátom a konateľom ius aegis s. r. o., so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta č. 100, IČO: 36857203, v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky správnu žalobu žalobcu zamieta. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh žalovaného na prerušenie konania zamieta. Žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

Odôvodnenie

I.

Istok 3 AD c/a Direktor), podľa ktorého v prípade, že zdaniteľná osoba nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, má byť táto jej nepriaznivá situácia kompenzovaná zaplatením úrokov. Článok 183 Smernice jednoznačne priznáva nárok na kompenzáciu aj v prípade, ak je nadmerný odpočet zadržiavaný aj počas prebiehajúcej daňovej kontroly, keďže lehota na vrátanie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za primeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Ďalej uviedol, že správnom dane aplikované ustanovenie § 79 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z.z.“) určuje len povinnosť daňového úradu poukázať nadmerný odpočet DPH na účet daňového subjektu do 10 dní odo dňa skončenia daňovej kontroly, avšak toto žiadnym spôsobom nevylučuje nárok spoločnosti na kompenzáciu nemožnosti používať peňažné prostriedky z nevyplateného odpočtu a ani nebráni, aby o kompenzáciu hospodárskej nevýhody plynúcej z nemožnosti disponovať prostriedkami, samostatne požiadala. Podľa žalobcu teda uplatnenie nároku na kompenzáciu vyplýva priamo z článku 183 Smernice v spojení s výkladom podaným Súdnym dvorom Európskej únie vo veci C-107/2010 Enel Maritca Istok 3 AD c/a Direktor. Keďže Smernica nebola implementovaná správne, a teda zákon č. 222/2004 Z.z. nepriznáva explicitne samostatne kompenzáciu za obdobie, počas ktorého nemohol daňový subjekt disponovať zadržanými finančnými prostriedkami, je podľa žalobcu nevyhnutné pristúpiť k jej priamej aplikácii. Pre právne posúdenie danej veci je preto podstatný výklad otázky, či postup správcu dane pri vybavovaní dotknutej žiadosti bez vydania osobitného rozhodnutia je v súlade so zásadou prednosti komunitárneho práva pred vnútroštátnym právom. Keďže vo veci konajúci správny orgán podľa žalobcu nevydal rozhodnutie o dotknutej žiadosti ďalšieho účastníka konania, navrhol, aby súd žalovanému uložil povinnosť vydať rozhodnutie o priznaní alebo nepriznaní uplatneného nároku.

Košiciach uznesením z 25. februára 2015, č.k. 7S/21/2012-94 požiadal Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu článku 183 Smernice; rovnako navrhol, aby najvyšší (správny) súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

III.

3. Ďalší účastník konania (ZSE Elektrárne, s.r.o.) sa vyjadril k správnej žalobe dňa 23. septembra 2024 a tiež k vyjadreniu žalovaného. Plne sa stotožnil s dôvodmi, uplatnenými v podanej žalobe. Žalovaný v predmetnej veci nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom. Ustanovenie § 79 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z.z. žiadnym spôsobom nevylučuje nárok ďalšieho účastníka konania na kompenzáciu nemožnosti používať peňažné prostriedky z nevyplateného nadmerného odpočtu a žiadnym spôsobom nebráni, aby o kompenzáciu hospodárskej nevýhody plynúcej z nemožnosti disponovať peňažnými prostriedkami požiadal s odvolaním sa na článok 183 Smernice a zásadu daňovej neutrality a princíp primeranosti. Mal za to, že žalovaný konal v rozpore so Smernicou, keď opomenul eurokonformný postup pri posúdení jeho žiadosti, žalovaný zostal nečinný vo veci rozhodnutia o príslušnej žiadosti. Navrhol, aby najvyšší (správny) súd uložil žalovanému povinnosť v lehote 60 dní od doručenia rozhodnutia konať a rozhodnúť vo veci žiadosti ďalšieho účastníka konania o uplatnenie kompenzácie v súvislosti s nemožnosťou disponovať s nadmerným odpočtom DPH za I. štvrťrok 2008 zo dňa 31. júla 2012, doručenej dňa 03. augusta 2012. 4. Vyjadrenie ďalšieho účastníka konania bolo dňa 04. novembra 2024 doručené žalobcovi. 5. Vyjadrenie ďalšieho účastníka konania bolo dňa 04. marca 2025 doručené žalovanému.

6. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) po preskúmaní veci dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu nie je dôvodná. 7. Najvyšší správny súd na úvod považuje za potrebné uviesť, že žalobca podal pôvodne žalobu (návrh) proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t OSP.

je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. Porovnaním § 250t (a § 250u) OSP upravujúcim konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy s konaním vedeným podľa § 242 a nasl. SSP (Konanie o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy) možno v zásade dospieť k záveru, že oba typy konaní sú čo do svojej podstaty (rozumej po materiálnej stránke) rovnaké, z ktorého dôvodu potom konajúci senát najvyššieho správneho súdu postupoval v posudzovanej veci podľa príslušných ustanovení SSP s tým, že v ďalšom texte potom aj používa terminológiu tohto procesného predpisu. 8. Ďalej najvyšší správny súd pre úplnosť považuje za potrebné bližšie rozviesť procesnú stránku danej veci, nakoľko žalobca podával pôvodne žalobu na Krajský súd v Bratislave. V tomto smere teda najvyšší správny súd bližšie uvádza, že - žalobca sa na základe žaloby podanej podľa § 250t ods. 2 a § 35 ods. 1 písm. c/ OSP domáhal ochrany pred ním tvrdenou nečinnosťou orgánu verejnej správy; žaloba bola doručená Krajskému súdu v Bratislave dňa 25. septembra 2014,

v neprospech účastníkov, lebo účastníci budú mať v ďalšom konaní možnosť podať proti rozhodnutiu krajského súdu kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodne najvyšší súd, a teda konanie o správnej žalobe bude dvojinštančné], - následne krajský súd uznesením zo 16. júla 2018, č.k. 6Sa/71/2016-47 opätovne postúpil vec

súdu s poukazom na to, že už uznesením z 12. októbra 2016, č.k. 6Sžnz/2/2015-42 postúpil vec krajskému súdu z dôvodu vecnej nepríslušnosti [poukázal na to, že rozhodnutím najvyššieho súdu sú správne súdy nižšieho stupňa viazané a nie je možné akceptovať procesný postup, ktorý zvolil krajský súd; pokiaľ ide o nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, tento bol vydaný až deväť mesiacov po vydaní uznesenia najvyššieho súdu v tejto veci a tejto konkrétnej veci na netýka; úlohou krajského súdu bolo preto vo veci konať a rozhodnúť], - nakoniec Správny súd v Bratislave (ďalej „správny súd“) postúpil spis najvyššiemu správnemu súdu, prípisom z 30. apríla 2024, bez rozhodnutia vo veci s poukazom na právoplatné rozhodnutie krajského súdu zo 16. júla 2018, č.k. 6Sa/71/2016-47 o postúpení

žalobe], - po postúpení veci správnym súdom bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu „6S“ najvyššieho správneho súdu a z dôvodu, že nejde o kasačnú sťažnosť, bola táto zapísaná do súdneho registra „SžNSS.“

Zákon č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 441/2012 Z.z. s účinnosťou od 01. januára 2013 rozšíril pôsobnosť Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty na celé územie Slovenskej republiky (§ 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 479/2009 Z.z. v znení účinnom od 01. januára 2013; do 31. decembra 2012 vykonával Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty pôsobnosť na území bratislavského kraja) s tým, že podľa prechodného ustanovenia § 10a zákona č. 479/2009 Z.z. v znení zákona č. 441/2012 Z.z. správa daní vybraných daňových subjektov (§ 6 ods. 3), ktorú vykonávali k 31. decembru 2012 daňové úrady, prešla 01. januárom 2013 na Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty. Žalobca v podanom návrhu z 25. septembra 2014 správne označil ako žalovaného Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty.

Z uvedeného dôvodu potom najvyšší správny súd ako žalovaného označil Úrad pre vybrané hospodárske subjekty. Len pre úplnosť a prehľadnosť najvyšší správny súd uvádza, že v ďalšom texte bude používať jeden pojem „žalovaný“, pričom v konkrétnostiach naprieč jednotlivými časovými úsekmi sa pod týmto pojmom bude myslieť správca dane / daňový úrad (Trnava), Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty a Úrad pre vybrané hospodárske subjekty.

11. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

14. Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ SSP v znení účinným od 01. júla 2023, nečinnosťou orgánu verejnej správy stav, keď orgán verejnej správy protiprávne nepokračuje v začatom administratívnom konaní, alebo stav, keď orgán verejnej správy protiprávne z úradnej povinnosti nezačal administratívne konanie; nečinnosťou orgánu verejnej správy nie je stav, keď z rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy vyplýva, prečo orgán verejnej správy v administratívnom konaní nekoná a po vydaní rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy nedošlo k podstatnej zmene okolností.

Spoločným menovateľom oboch typov nečinnosti však je pasivita orgánu verejnej správy, pričom táto pasivita (nekonanie) nie je príslušným právnym predpisom aprobovaná. 16. V tu prejednávanej veci sa žalobca domáha, aby žalovaný rozhodol o ním podanej žiadosti doručenej žalovanému dňa 03. augusta 2012, na základe ktorej si uplatnil kompenzáciu v súvislosti s nemožnosťou disponovať s nadmerným odpočtom DPH za I. štvrťrok 2008.

účastníkovi konania nepriznal sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky ďalšiemu účastníkovi konania, a to vzhľadom na to, že žalovaný poukázal ďalšiemu účastníkovi konania nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2008 v zákonom stanovenej lehote (10 dní od ukončenia kontroly), a preto nie sú splnené podmienky na priznanie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky, - na odvolanie ďalšieho účastníka konania odvolací orgán - Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím z 10. mája 2012, Číslo: 1020507/1/981589/2012 potvrdilo prvostupňové správne rozhodnutie z 23. januára 2012 uvádzajúc, že žiadny právny predpis Slovenskej republiky neustanovuje povinnosť vyplatiť sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky v prípade, ak správca dane vrátil nadmerný odpočet daňovému subjektu v lehote stanovenej zákonom, - Krajský súd v Trnave na základe správnej žaloby podanej ďalším účastníkom konania rozsudkom zo 17. júna 2015, sp. zn. 14S/101/2014 zrušil rozhodnutie žalovaného z 10. mája

- Krajský súd v Trnave na základe správnej žaloby podanej ďalším účastníkom konania rozsudkom z 12. februára 2020, sp. zn. 20S/152/2018 správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, - najvyšší správny súd rozsudkom z 27. marca 2024, sp. zn. 1Sžfk/4/2021 následne podanú kasačnú sťažnosť ďalšieho účastníka konania zamietol.

štvrťrok 2008. Z uvedeného je zrejmé, že touto v poradí druhou žiadosťou ďalší účastník konania žiada o priznanie kompenzácie za totožné zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2008, za ktoré žiadal kompenzáciu už žiadosťou doručenou žalovanému 27. decembra 2011 a o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté (pozri bod 16 tohto uznesenia). V súvislosti s podaním tejto (v poradí druhej) žiadosti žalovaný listom z 10. augusta 2012 vyzval ďalšieho účastníka konania na upresnenie, v zmysle akého zákonného ustanovenia žiada o uplatnenie kompenzácie v súvislosti s nemožnosťou disponovať s nadmerným odpočtom DPH za I. štvrťrok 2008. Ďalší účastník konania na výzvu žalovaného reagoval listom z 31. augusta 2012, doručeným žalovanému dňa 03. septembra 2012, v ktorom primárne poukázal na článok 183 Smernice; tiež uviedol, že predchádzajúce (a v danom čase právoplatné) rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky z 10. mája 2012 nemá relevanciu k predmetnej žiadosti (z 03. augusta 2012), nakoľko ustanovenie § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. bolo v predmetnom

prípade nestalo. Nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2008 bol vrátený v lehote podľa § 79 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z.z., t.j. do desiatich dní od ukončenia kontroly, a teda lehota zo strany žalovaného bola dodržaná. Z uvedeného vyplýva, že pred podaním duplicitnej žiadosti z 03. augusta 2012 žalovaný o obsahovo identickom nároku ďalšieho účastníka konania už raz konal a rozhodol, pričom nepriznanie sankčného úroku konštatoval aj samostatným (v poradí druhým) rozhodnutím zo 07. júna 2018, potvrdeným rozhodnutím odvolacieho orgánu z 03. októbra 2018. Predmetné rozhodnutia boli následne podrobené súdnemu prieskumu a neboli zrušené. Ak na opätovnú žiadosť v tej istej veci (znova opretú o judikatúru Súdneho dvora Európskej únie k článku 183 Smernice) žalovaný reagoval oznámením, uvedené konanie nemožno subsumovať pod pojem nečinnosti, pretože o nároku daňového subjektu na kompenzáciu za zadržanie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie I. štvrťroka 2008 už raz bolo s konečnou platnosťou rozhodnuté.

Najvyšší správny súd dáva do pozornosti, že súd, ktorý je príslušný rozhodovať o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy, musí splnenie podmienok podľa § 3 ods. 1 písm. d/ SSP posudzovať individuálne vo svetle okolností konkrétneho prípadu, rešpektujúc účel tohto právneho prostriedku, ktorým je poskytnutie efektívnej a účinnej ochrany osobe, ktorej práva alebo právom chránené záujmy môžu byť dotknuté nečinnosťou orgánu verejnej správy v konkrétnom konaní. Individuálne posudzovanie v tomto prípade stojí na skutočnosti, že žalovaný o tom istom nároku ďalšieho účastníka konania už raz rozhodol. Opakovaná žiadosť nepriniesla nič nové ani po stránke skutkovej, ani právnej.

Z uvedených dôvodov nemožno konštatovať nečinnosť žalovaného. K prípustnosti žaloby proti nečinnosti v situácii, keď správny orgán vybaví žiadosť účastníka neformálnym oznámením, hoci mu zákon ukladá o nej rozhodnúť formálnym rozhodnutím, sa najvyšší (správny) súd už v minulosti opakovane vyjadril (napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžk/29/2019, sp. zn. 1Sžk/16/2017). O takúto situáciu však v tu prejednávanej veci nešlo, pretože o nároku ďalšieho účastníka konania na kompenzáciu zadržania nadmerného odpočtu DPH za I. štvrťrok 2008, ktorého sa žaloba prokurátora týka, bolo pred jej podaním na súd (toho času) právoplatne rozhodnuté a prebiehalo konanie na krajskom súde vedené pod sp. zn. 14S/101/2014, ktoré bolo s konečnou (definitívnou) platnosťou skončené rozsudkom najvyššieho správneho súdu z 27. marca 2024, sp. zn. 1Sžfk/4/2021 (porovnaj tiež uznesenie najvyššieho správneho súdu z 27. marca 2024, sp. zn. 2Sfk/57/2023 prijaté v právne a v skutkovo obdobnej veci týkajúcej sa tých istých účastníkov konania len odlišného zdaňovacieho obdobia).

zakladajúci nedôvodnosť návrhu žalovaného na prerušenie konania spočíva v tom, že predmetom tohto konania nebol súdny prieskum rozhodnutia vo veci (ne)priznania sankčného úroku, ale posúdenie nečinnosti žalovaného, a teda výsledok takéhoto konania nemal vecnú relevanciu k tu prejednávanej veci. Z tohto dôvodu potom najvyšší správny súd postupom podľa § 25 SSP v spojení s § 162 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z.

20. O náhrade trov konania rozhodol najvyšší správny súd v zmysle § 170 písm. c/ SSP, a túto nepriznal žiadnemu z účastníkov konania z dôvodu, že konanie bolo začaté na základe žaloby prokurátora. 21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 26. marca 2025