6Sžrk/9/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD. (sudca spravodajca) a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcov 1/: F.. P. I., nar. XX. O. XXXX, trvale bytom E. XX, XXX XX S., 2/ F.. Q. I., nar. XX. J. XXXX, trvale bytom K. XX, XXX XX G. a 3/ S.. D. J., nar. XX. Z. XXXX, trvale bytom Z. XXX, XXX XX Y., P. V. zastúpenými: BADUCCI Legal, s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 35872900, proti žalovanému: Okresný úrad Prešov, odbor opravných prostriedkov, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. 5S/55/2018-47, zo dňa 26. februára 2020, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

2. Okresný úrad Poprad - pozemkový a lesný odbor dňa 03. augusta 2015 postúpil žiadosť žiadateľov Okresnému úradu Kežmarok - pozemkovému a lesnému odboru (ďalej len „prvostupňový orgán“) ako miestne príslušnému správnemu orgánu na rozhodnutie o nehnuteľnostiach v katastrálnom území I. X.. O práve na navrátenie vlastníctva k pozemkom v ostatných katastrálnych územiach rozhodol sám ako miestne príslušný správny orgán. Prvostupňový orgán s odkazom na § 7 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.

vyzval žiadateľov na vyjadrenie sa k podkladu rozhodnutia alebo na prípadné navrhnutie jeho doplnenia. Žiadatelia sa vyjadrili tak, že napriek doručeniu žiadosti na miestne nepríslušný správny orgán majú za to, že zákonná lehota na uplatnenie práva bola zachovaná.

K vyjadreniu žiadateľov sa na výzvu prvostupňového orgánu vyjadril Okresný úrad Poprad - pozemkový a lesný odbor tak, že k otázke prečo nedošlo k postúpeniu žiadosti v zákonnej lehote - t. j. do 31. decembra 2004 sa nevie relevantne vyjadriť vzhľadom na personálne zmeny. Ku koncu roka 2004 mu však bolo doručené veľké množstvo podaní a nebolo reálne možné zisťovať, ku ktorým katastrálnym územiam boli nároky uplatnené a tieto postupovať v lehote do 31. decembra 2004. 4.

Voči rozhodnutiu prvostupňového orgánu podali žiadatelia odvolanie zo dňa 20. októbra 2016, v ktorom trvali na svojich predošlých vyjadreniach, teda že svoje právo uplatnili včas aj keď na miestne nepríslušnom správnom orgáne a bolo úlohou tohto správneho orgánu, aby v súlade s § 3 ods. 1 a § 20 Správneho poriadku postúpil podanie riadne a včas miestne príslušnému správnemu orgánu. Opätovne odkázali na rozsudok Krajského súdu Trnava, sp. zn. 44Sp/13/2011 zo dňa 02. apríla 2012 s tým, že zmeškanie lehoty nemožno dávať za vinu žiadateľom, keď správny orgán vec postúpil až po 10 rokoch. Žiadatelia namietali tiež tvrdenie prvostupňového orgánu, že k zániku ich práva došlo v dôsledku nepreukázania skutočností podľa § 3 Zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom, nakoľko zákon nevyžaduje, aby uvedené bolo preukázané do 31. decembra 2004. Odkázali tiež na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 127/2010-35 zo dňa 22. júna 2010, v zmysle ktorého je potrebné k reštitučným nárokom pristupovať citlivo a v súlade so záujmami osôb, ktorých

6. K odvolaniu sa vyjadril prvostupňový orgán tak, že zotrval na svojej argumentácii v napadnutom rozhodnutí a navrhol ho ako zákonné a vecne správne potvrdiť. 7. O odvolaní rozhodol Okresný úrad Prešov rozhodnutím č. OU-PO-OOP4-2017/ 038186-HAK zo dňa 19. októbra 2017 tak, že rozhodnutie prvostupňového orgánu zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Okresný úrad Prešov sa stotožnil s prvostupňovým orgánom, že došlo k zániku práva na základe zmeškania zákonnej hmotnoprávnej lehoty na jeho uplatnenie, avšak rozhodnutie prvostupňového orgánu zrušil z dôvodov nesprávneho určenia účastníkov konania, nesprávneho doručovania a porušenia § 33 Správneho poriadku. Prvostupňovému orgánu Okresný úrad Prešov vytkol, že konal so žiadateľkou I. G., a to napriek vedomosti o jej úmrtí. Ďalej že nesprávne určil okruh účastníkov konania, keď opomenul dedičov po nebohej I. G., s ktorými ani riadne nekonal a neumožnil im vyjadriť sa k podkladu pre rozhodnutie. K zániku práva v dôsledku nepreukázania skutočností v zmysle § 3 Zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom nepovažoval Okresný úrad Prešov

X.. Rozhodnutie odôvodnil skutočnosťou, že právo nebolo uplatnené v zákonom stanovenej lehote v súlade s § 5 ods. 1 Zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom. Žiadosť bola síce doručená v tejto lehote, avšak na miestne nepríslušnom správnom orgáne a keďže k postúpeniu žiadosti došlo až po zákonnej lehote, táto lehota bola zmeškaná.

Zákon spája zánik práva so zmeškaním lehoty a nie s doručením na miestne nepríslušný správny orgán. Tiež argumentovali výpočtom všetkých listinných dôkazov, ktoré doručili na správny orgán, a ktoré majú preukazovať splnenie podmienok v zmysle § 3 Zákona o navrátení vlastníctva

k pozemkom. 10. K odvolaniu sa vyjadril prvostupňový orgán tak, že zotrval na svojom právnom posúdení, že došlo k zániku práva na navrátenie vlastníctva k pozemku v dôsledku zmeškania hmotnoprávnej lehoty podľa § 5 ods. 1 Zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom a rozhodnutie navrhol potvrdiť.

od doc. JUDr. Jozefa Sobiharda, PhD. z roku 2002, podľa ktorého ak bolo podanie urobené na nepríslušnom orgáne, na zachovanie lehoty sa vyžaduje, aby do konca lehoty došlo orgánu príslušnému na rozhodnutie. Inak sa účastník konania vystavuje nebezpečenstvu zmeškania lehoty, ak je podanie viazané na dodržanie takejto lehoty. Keďže podanie nebolo doručené miestne príslušnému správnemu orgánu do 31. decembra 2004, žiadatelia zmeškali hmotnoprávnu lehotu na uplatnenie práva na navrátenie vlastníctva k pozemkom a toto právo

K nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 127/2010-35 zo dňa 22. júna 2010, na ktorý odkázali žiadatelia zas odvolací orgán uviedol, že tento nie je aplikovateľný na prejednávanú vec, nakoľko v danom prípade išlo o nesplnenie podmienok v zmysle § 3 ods. 1 Zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom a nie o zmeškanie lehoty. Ostatné dôvody uvedené v odvolaní považoval odvolací orgán za irelevantné, preto ich neodôvodňoval a rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil.

12. Žiadatelia (žalobcovia) podali voči rozhodnutiu odvolacieho orgánu správnu žalobu zo dňa 19. júna 2018, ktorou napádali nesprávne právne posúdenie veci odvolacím orgánom. Podľa ich právneho názoru nemohlo dôjsť k preklúzii ich práva na navrátenie vlastníctva k pozemku, keďže ustanovenie § 5 ods. 1 Zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom spája preklúziu len so zmeškaním lehoty na uplatnenie práva a nie s podaním na miestne nepríslušnom správnom orgáne. Žalobcovia nesúhlasia ani s právnym posúdením, podľa ktorého došlo k zmeškaniu lehoty z dôvodu, že nepríslušný správny orgán nemal dostatočnú časovú rezervu na postúpenie podania miestne príslušnému správnemu orgánu.

Tvrdenie odvolacieho orgánu, že ak bolo podanie urobené na nepríslušnom orgáne, na zachovanie lehoty sa vyžaduje, aby do konca lehoty došlo orgánu príslušnému na rozhodnutie, inak sa účastník konania vystavuje nebezpečenstvu zmeškania lehoty, ak je podanie viazané na dodržanie takejto lehoty, je podľa žalobcov ústavne neudržateľné. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžo/7/2010 zo dňa 24. augusta 2010, na ktoré vo svojom rozhodnutí poukázal odvolací orgán, považovali za nepoužiteľné na prejednávanú vec, keď v uvedenom išlo o zmeškanie lehoty o viac ako 4 roky.

preto ho navrhli zrušiť. 13. Odvolací orgán (žalovaný) vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 30. júla 2018 uviedol, že Zákon o navrátení vlastníctva k pozemkom je osobitným právnym predpisom v nadradenom postavení voči Správnemu poriadku, teda aj príslušnosť správneho orgánu je zakotvená priamo v uvedenom zákone. Nestotožnil sa preto s názorom žalobcov, že zámerom zákonodarcu bolo, aby zánik práva na navrátenie vlastníctva k pozemkom bol spätý výlučne so zmeškaním lehoty, ale aj s prípadom neuplatnenia práva na miestne príslušnom správnom orgáne.

7/2010 zo dňa 24. augusta 2010 doplnil, že chcel poukázať najmä na citáciu: „Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavy však nemožno vyvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi.“ Na záver zopakoval, že žalobcovia si v jeho zmysle mali uplatniť svoje právo v lehote do 31. decembra 2004, no súčasne na tom obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnili pozemky. Žalobu navrhol zamietnuť.

pozemkom. Podľa žalobcov je potrebné posúdiť, v obvode ktorého správneho orgánu vlastnili pozemky v čase ich konfiškácie, čo podľa nich vyplýva zo zákonného znenia citovaného ustanovenia „uplatniť na obvodnom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok“ v spojení s § 2 ods. 1 Zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom, ktorý definuje rozhodné obdobie konfiškácie pozemkov potrebné pre vznik práva na navrátenie pozemkov.

Sám žalovaný sa vyjadril, že podanie bolo doručené včas a k zmeškaniu lehoty podľa neho došlo až dôsledkom nepostúpenia podania na príslušný správny orgán. Žalobcovia poukázali tiež na § 3 ods. 1 a ods. 2 Správneho poriadku, ktoré vymedzujú základné pravidlá konania a povinnosť správnych orgánov chrániť práva a záujmy fyzických osôb, postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, poskytovať im pomoc a poučenia a iné.

Trvajú na tom, aby súd rozhodol tak, že rozhodnutie žalovaného zruší.

III. Kasačná sťažnosť žalobcov, stanoviská účastníkov

„SSP“). Správny súd sa vysporiadal s okolnosťami prípadu formalisticky, nevzal do úvahy účel a význam Zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom pri posudzovaní splnenia podmienok ustanovených v § 5 ods. 1 uvedeného zákona.

Keďže žalovaný konal až po 10 rokoch, nesplnil si tým povinnosť v zmysle § 20 Správneho poriadku. Sťažovatelia tiež nesúhlasili s tým, že sa sami vystavili hrozbe zmeškania lehoty, keď svoje podanie doručili na miestne nepríslušný správny orgán, ktorému neposkytli dostatok času na to, aby ich podanie postúpil miestne príslušnému správnemu orgánu v lehote vyžadovanej § 5 ods. 1 Zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom. Keďže žalovaný postúpil vec až po 10 rokoch, rovnaká situácia by nastala aj v prípade, keby sťažovatelia svoje právo uplatnili hneď prvý deň účinnosti Zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom, t. j. 01. januára 2004. Podľa názoru sťažovateľov ide teda len o ospravedlňovanie nečinnosti žalovaného, ktorým je popretý význam § 20 a § 3 ods. 1 Správneho poriadku. Navyše, bolo vecou žalovaného, aby pred uplynutím lehoty na uplatnenie si práva na navrátenie vlastníctva k pozemku zabezpečil kapacitné, personálne, organizačné a časové možnosti tak, aby posúdil každú žiadosť s náležitou starostlivosťou. Sťažovatelia odkázali na rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn.

V zmysle gramatického výkladu ustanovenia § 5 ods. 1 Zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom je zrejmé, že zákonodarca spojil zánik práva výlučne so zmeškaním lehoty a nie s uplatnením práva na miestne nepríslušnom správnom orgáne. Vzhľadom na uvedené dôvody navrhli, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie. 17. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním zo dňa 04. júna 2020 tak, že v období od 27. do 31. decembra 2004 bolo žalovanému doručených 424 reštitučných podaní a nebolo reálne možné posúdiť správnosť všetkých, prípadne aj postúpiť tie, ktoré boli doručené miestne nepríslušnému správnemu orgánu. K postúpeniu podania došlo po 10 rokoch preto, lebo žalovaný žiadosti vybavoval postupne a o skutočnosti, že podanie sťažovateľov bolo doručené na miestne nepríslušný správny orgán sa dozvedel až v roku 2015.

Správny orgán nemôže niesť zodpovednosť za správnosť uplatnenia reštitučného nároku z hľadiska dodržania lehôt, ani územnej pôsobnosti. Právo sťažovateľov bolo uplatnené síce v lehote, ale na miestne nepríslušnom správnom orgáne a vzhľadom na to, že tento správny orgán nestihol postúpiť vec miestne príslušnému správnemu orgánu v lehote vyžadovanej zákonom, došlo k jej zmeškaniu, čím zaniklo právo sťažovateľov na navrátenie vlastníctva k pozemku. Žalovaný sa preto stotožňuje s rozsudkom správneho súdu a kasačnú sťažnosť navrhol zamietnuť.

IV. II. Posúdenie kasačných námietok

Rozdielom medzi hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi lehotami je, že kým pri procesnoprávnych lehotách postačuje, aby bolo podanie posledný deň lehoty odoslané na poštovú prepravu, pri hmotnoprávnych lehotách uvedené neplatí. Naopak, vyžaduje sa, aby podanie bolo posledný deň lehoty doručené adresátovi, v tomto prípade orgánu, ktorý má o podaní konať a rozhodnúť. Podľa § 5 ods. 1 Zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom je takýmto orgánom obvodný pozemkový úrad (dnes okresný úrad - pozemkový a lesný odbor), v ktorého obvode oprávnená osoba vlastnila pozemok. Je zrejmé, že podľa citovaného ustanovenia je miestne príslušným správnym orgánom pre uplatnenie práva na navrátenie vlastníctva k pozemkom v k. ú I.

Lehota v zmysle citovaného ustanovenia má prekluzívny charakter. Možno to vyvodiť zo znenia druhej vety citovaného zákona: Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Pri zmeškaní prekluzívnej lehoty teda dochádza k zániku práva v dôsledku uplynutia času. Vzhľadom na skutočnosti, že ide o hmotnoprávnu, prekluzívnu lehotu a že žiadosť sťažovateľov nebola do dňa 31. decembra 2004 (vrátane) doručená príslušnému správnemu orgánu, kasačný súd konštatuje, že došlo k zmeškaniu zákonom stanovenej lehoty, a teda k zániku práva sťažovateľov tak, ako to konštatovali správne orgány a správny súd.

Druhou vetou citovaného ustanovenia: Neuplatnením práva v lehote právo zanikne, zákonodarca stanovil prekluzívny charakter lehoty. Takýto postup je aplikovaný v celom právnom poriadku Slovenskej republiky (Viď. § 509, § 639 zákona č. 40/1964 Zb.

zaniká. Tvrdenie sťažovateľov, že zákonodarca sledoval to, aby zánik nároku oprávnených osôb nastal len za predpokladu absencie podmienky uplatnenia práva v zákonnej lehote preto kasačný súd vyhodnotil ako nesprávny. Taktiež, gramatický (resp. jazykový) výklad nie je jediným interpretačným prostriedkom. Naopak, pri interpretácii zákonného textu je potrebné využiť aj ďalšie metódy výkladu, napríklad výklad systematický, teleologický, logický či historický, medzi ktorými neexistuje žiadna priorita výberu. Prihliadať sa má na znenie, no súčasne celkový kontext, význam, povahu ako aj na ciele a účel, ktoré zákon a jeho ustanovenia sledujú. Uskromniť sa s jediným výkladovým pravidlom považuje kasačný súd preto za nedostatočné. Je zrejmé, že do ustanovenia § 5 ods. 1 Zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom zákonodarca systematicky sústredil niekoľko podmienok pre úspešné uplatnenie práva na navrátenie vlastníctva k pozemkom. Týmito podmienkami sú: a) uplatnenie práva oprávneným subjektom, b) uplatnenie práva v lehote, c) uplatnenie práva na miestne príslušnom správnom orgáne a d) preukázanie skutočností podľa § 3 Zákona o navrátení

Podmienky času a miesta uplatnenia práva na navrátenie vlastníctva k pozemkom musia byť kumulatívne splnené, t.j. súčasne. Nestačí, že bola splnená iba jedna podmienka. Okrem Zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom vyžaduje adresovanie podania na miestne a vecne príslušný správny orgán aj § 19 ods. 4 Správneho poriadku. Ustanovenie § 18 ods. 2 Správneho poriadku pritom určuje pravidlo, že konanie sa začína dňom, kedy podanie účastníka konania došlo orgánu príslušnému vo veci

Využitím argumentu per analogiam je možné taktiež dospieť k záveru, že žiadosť sťažovateľov mala byť doručená do 31. decembra 2004 na vecne a miestne príslušnom správnom orgáne. Nepostačuje „včasné“ doručenie žiadosti na nepríslušnom správnom orgáne. Vzhľadom na uvedené vyššie kasačný súd námietku sťažovateľov, že pre zachovanie lehoty postačovalo doručenie žiadosti na miestne nepríslušný správny orgán vyhodnotil ako nedôvodnú.

rozsudku sp. zn. 10Sžd/14/2014 zo dňa 24. septembra 2014 v právnej teórii i právnej praxi rozlišujeme lehoty poriadkové, ktoré majú za cieľ usmerniť konanie príslušných orgánov v rámci určitých lehôt tak, aby nedochádzalo k zbytočným prieťahom a omeškaniu, bez toho, aby nedodržanie týchto lehôt malo vplyv na ďalší priebeh a výsledok konania.

Právnymi následkami potom môže byť napríklad disciplinárne trestanie zamestnanca správneho orgánu zodpovedného za prieťahy/nečinnosť, či aplikácia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a iné. Z toho vyplýva, že aj keby kasačný súd prijal záver, že Okresný úrad Poprad - pozemkový a lesný odbor si nesplnil svoju zákonnú povinnosť postúpiť vec bez meškania, uvedené by nemalo vplyv na to, že sťažovatelia zákonnú lehotu zmeškali. Uvedené platí analogicky pre námietku sťažovateľov, že správny orgán nevykonal nevyhnutné úkony najmä na odvrátenie hroziacej škody. Pri nevyhnutných úkonoch na odvrátenie škody pritom možno hovoriť najmä o úkonoch v zmysle Správneho poriadku, napríklad o nariadení predbežného opatrenia či vykonaní dôkazu, ktorý by mohol byť zničený a

25. Nad rámec kasačný súd uvádza, že v tomto prípade správny orgán nepochybil, keď nedokázal postúpiť podanie do 31. decembra 2004. Komentáre k poriadkovej lehote v § 20 Správneho poriadku majú rôzny názor na to, do kedy je správny orgán povinný podanie

Praha: C. H. Beck, 2012.), komentár z roku 2019 už uvádza lehotu 30 dní. Autori uvedené odôvodňujú poukazom na § 49 ods. 1 a ods. 2 Správneho poriadku, v zmysle ktorých má správny orgán o jednoduchých veciach rozhodnúť bezodkladne a v ostatných prípadoch do 30 dní od začatia konania. (Potásch, P., Hašanová, J., Vallová, J., Milučký, J., Medžová, D. Správny poriadok. Komentár. 3. vydanie.

Takto posudzované okolnosti by podľa kasačného súdu mali byť napríklad zložitosť posudzovaného podania, ktorá sa priamo odvíja od rozsahu podania spolu s jeho prílohami ako aj od počtu účastníkov konania. Nakoľko správne orgány posudzujú podania podľa ich obsahu a nie formy, to či je podanie dostatočne jasné, zrozumiteľné, kompletné a inak bez vád, má taktiež vplyv na predlžovanie resp. skracovanie lehoty, v ktorej má správny orgán vec postúpiť. Nepríslušný správny orgán totiž musí preskúmať podstatu podania a vecne identifikovať, čoho sa účastník konania domáha. Nepostačuje oboznámenie sa s označením podania. Ďalšou okolnosťou, ktorá sa má brať do úvahy je to, ktorú z príslušností (vecnú, miestu, funkčnú) účastník konania určil nesprávne. Je zrejmé, že postúpenie pre nesprávne určenú miestnu príslušnosť bude objektívne trvať kratšie, ako postúpenie inému vecne príslušnému správnemu orgánu, ktorý je potrebné najprv správne identifikovať zo strany nepríslušného správneho orgánu. Na predĺženie lehoty na postúpenie má ďalej vplyv aj tá skutočnosť, či medzi správnymi orgánmi

Pri elektronickom doručovaní je zas potrebné skúmať, či v čase postupovania podania neboli prítomné technické poruchy aplikácie na to určenej. Nakoniec, lehotu na postúpenie podania môže predĺžiť aj samotný deň doručenia podania na nepríslušný správny orgán (ak je týmto napríklad piatok), ako aj dni nasledujúce po dni doručenia na nepríslušný správny orgán (ak ide napríklad o obdobie sviatkov). Táto lehota by tak mala byť proporcionálna s ohľadom na úkony smerujúce k postúpeniu, ktoré je správny orgán povinný vykonať a na druhej strane s legitímnym očakávaním účastníka konania. Všetky uvedené okolnosti majú vplyv na posúdenie, či správny orgán postúpil vec „bez meškania“ alebo nie. Nejde pritom o ich taxatívny výpočet, prípady sa líšia, preto ich treba posudzovať ad hoc aj s ohľadom na iné okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na lehotu na postúpenie. Po posúdení všetkých uvedených skutočností kasačný súd konštatuje, že sťažovatelia nemohli legitímne očakávať, že Okresný úrad Poprad - pozemkový a lesný odbor postúpi podanie, ktoré mu bolo doručené 28. decembra 2004 tak, aby bolo doručené príslušnému správnemu orgánu do 31. decembra 2004.

Pre posúdenie, či došlo k zmeškaniu lehoty je dôležité, či podanie bolo doručené vecne a miestne príslušnému správnemu orgánu do 31. decembra 2004. Vzhľadom na uvedené je irelevantná námietka sťažovateľov, že k postúpeniu došlo až po 10 rokoch. Lehota by bola zmeškaná aj v prípade, keby Okresný súd Poprad - pozemkový a lesný odbor postúpil vec hneď tretí pracovný

26. K rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 44Sp/13/2011 zo dňa 02. apríla 2012 kasačný súd uvádza, že na toto rozhodnutie nadväzuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Sžr/80/2012 zo dňa 13. novembra 2012, z ktorého je zrejmé, že okolnosti posudzovaného prípadu sú odlišné.

K nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 127/2010-35 zo dňa 22. júna 2010 kasačný súd uvádza, že v jeho zmysle je skutočne potrebné k reštitučným zákonom pristupovať citlivo a v súlade s ich účelom (zmierniť následky majetkových krívd), ale tak ako Ústavný súd Slovenskej republiky uvádza na str. 9 svojho nálezu - t. j. predovšetkým tam, kde orgán verejnej moci musí vychádzať z vlastnej úvahy. Pokiaľ zákonodarca stanovil jednoznačné podmienky pre úspešné uplatnenie práva na navrátenie vlastníctva k pozemkom, nie je na úvahe ani v právomoci správneho orgánu, aby právo priznal aj tam, kde zákonné podmienky (lehota) splnené nie sú.