7Sk/36/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej (sudca spravodajca) a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu: U. B., nar. XX.X.XXXX, bytom R., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8- 10, 813 63 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 8.6.2018, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č.k. 19Sa/5/2020-161 zo dňa 25.8.2020, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť zamieta . Žalovanej náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

Zb.“) a podľa § 114 ods. 1, §259 ods. 1, § 293k, § 293l ods. 1 a § 82 zákona č. 461/2003 Z.z. Prvostupňové rozhodnutie bolo odôvodnené tak, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku č. 9So/31/2016 zo dňa 27.9.2017 vyslovil právny názor, ktorým je žalovaná viazaná a predmetným rozhodnutím tento rozsudok realizuje. Uvedeným rozsudkom najvyššieho súdu bol zmenený rozsudok Krajského súdu v Prešove č. 1Sd/23/2015-21 zo dňa 17.9.2015 tak, že rozhodnutie žalovanej č. XXX XXX XXXX X. zo dňa 26.2.2015 (ďalej len „rozhodnutie zo dňa 26.2.2015“), ktorým bol žalobcovi priznaný starobný dôchodok od 7. novembra 2010, bolo zrušené a vec bola vrátená žalovanej na ďalšie konanie. Prvostupňové rozhodnutie žalovanej reflektovalo na právny názor najvyššieho súdu, vyplývajúci z rozsudku č. 9So/31/2016 zo dňa 27.9.2017, že žalobca splnil všetky podmienky pre vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb., pričom po vzniku nároku na starobný

4. Preskúmavaným rozhodnutím Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne bolo zmenené odvolaním žalobcu napadnuté prvostupňové rozhodnutie tak, že s poukazom na § 112 ods. 4 a ods. 6 zákona č. 461/2003 Z.z. sa žalobcovi od 6.2.2018 zastavuje výplata starobného

Správny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) na rozhodnutie Generálnemu riaditeľstvu ZVJS, čo učinila dňa 22.1.2018. V odôvodnení sa ďalej konštatuje, že Sociálna poisťovňa, ústredie v prvostupňovom rozhodnutí nerozhodla správne o odňatí starobného dôchodku žalobcovi od 6.2.2018, ale mala rozhodnúť o jeho zastavení, pretože zrušením rozhodnutia zo dňa 26.2.2015 prestal existovať právny titul priznania starobného dôchodku a zanikol právny dôvod na jeho výplatu.

sa porušenia Dohovoru č. 128, Ústavy Slovenskej republiky, listiny základných ľudských práv a slobôd neboli podľa krajského súdu špecifikované a konkretizované tak, aby bolo zrejmé, v čom boli porušené práva žalobcu vo vzťahu k citovaným listinám a právnym

Správny súd konštatoval, že žalovaná nemôže na základe zrušeného (neprávoplatného) rozhodnutia plniť a takýto stav by viedol k akceptovaniu nezákonnosti rozhodnutia vydaného orgánom bez právomoci. Správny súd nezistil dôvody na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu a dospel k záveru, že podaná správna žaloba nie je dôvodná a preto ju zamietol podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“).

7. Sťažovateľ kasačnú sťažnosť odôvodnil tak, že prvostupňový súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia, tým na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, teda správna žaloba bola nezákonne odmietnutá a z toho dôvodu je rozsudok správneho súdu nepreskúmateľný. Sťažovateľ vyjadril názor, že rozhodnutie o odvolaní nemôže byť predmetom súdneho konania pred správnym súdom a na túto skutočnosť ho mal upozorniť správny súd v prípravnom konaní, uvedené zakladá dôvod na zrušenie rozhodnutia správneho súdu. Sťažovateľ pripustil, že v podanej správnej žalobe zo dňa 22.7.2018 ako nezákonné označil preskúmavané rozhodnutie zo dňa 8.6.2018, avšak ako rozhodnutie, ktorým bolo porušené jeho právo uviedol prvostupňové rozhodnutie zo dňa

8. Sťažovateľ ďalej namietal, že žalovaná bola povinná v súlade s rozhodnutím najvyššieho súdu zo dňa 27.9.2017 postúpiť jeho žiadosť o starobný dôchodok na rozhodnutie Generálnemu riaditeľstvu ZVJS a žalovanej nevyplynula povinnosť odňať mu priznaný starobný dôchodok, pre priznanie ktorého splnil zákonom stanovené podmienky dňa

Podľa sťažovateľa by bolo vecne správne, ak by žalovaná pokračovala vo vyplácaní starobného dôchodku, až kým by mu Generálne riaditeľstvo ZVJS nepriznalo starobný dôchodok na základe jeho žiadosti zo dňa

11. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení zo dňa 3.11.2020 uviedol, že vyjadrenie žalovanej zo dňa 12.10.2020 nemá žiadnu právnu silu, nekorešponduje s obsahom jeho kasačnej sťažnosti, preto sa k nej vyjadrí až vtedy, keď sa žalovaná vyjadrí k zákonným dôvodom, ktoré ho viedli k podaniu kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ poukázal na jednotlivé kasačné body, ku ktorým sa žalovaná nevyjadrila a žiadal, aby správny súd žalovanú výzvou zaviazal, aby sa konkrétne vyjadrila ku skutočnostiam uvedeným v jeho kasačnej sťažnosti.

13. Z administratívneho spisu bolo zistené, že žalobca žiadosťou spísanou dňa 25.11.2013 si uplatnil nárok na starobný dôchodok, ktorý žiadal priznať od dovŕšenia veku 55 rokov, t.j. od 25. apríla 2001. Od 1.2.1998 bol poberateľom príspevku za službu podľa § 119 zákona č. 410/ 1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky, ktorý sa od 1. júla 2002 považuje za výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z.z. sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Následne Sociálna poisťovňa vydala nové rozhodnutie dňa 26.2.2015 o priznaní starobného dôchodku od 7.11.2010. Krajský súd v Prešove rozsudkom č.k. 1Sd/23/2015-21 zo dňa 17.9.2015 potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne. Na základe odvolania voči tomuto rozsudku vo veci rozhodoval NS SR ako odvolací súd, ktorý rozsudkom sp.zn. 9So/31/2016 zo dňa 27.9.2017 zmenil rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 1Sd/23/2015-21 zo dňa 17.9.2015 tak, že zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 26.2.2015 a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, ako orgán príslušného Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a to bez ohľadu na to, že žiadosť o starobný dôchodok podal až 25.11.2013. Ďalej konštatoval, že Sociálna poisťovňa, ústredie nie je oprávnená (a ani nemala) v danom prípade o žiadosti účastníka konania o starobný dôchodok rozhodovať, keďže zákon o sociálnom poistení neupravuje postup Sociálnej poisťovne v prípade, ak nie je kompetentná na rozhodnutie, v takom prípade musí Sociálna poisťovňa postupovať podľa všeobecného predpisu o správnom konaní a to podľa § 20 Správneho poriadku.

16. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

18. Podľa § 180 ods. 1 SSP žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.

20. Podľa § 469 SSP ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, krajský súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu. 21. Podľa § 112 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom ku dňu 13.6.2018 (právoplatnosť preskúmavaného rozhodnutia) výplata dávky sa zastaví, uvoľní alebo sa dávka vypláca v nižšej sume alebo vo vyššej sume, ak sa zmenia skutočnosti rozhodujúce na nárok na výplatu dávky.

24. V prvom rade je potrebné konštatovať, že úlohou kasačného súdu je preskúmať zákonnosť rozsudku Krajského súdu v Nitre, ktorý na základe žaloby žalobcu zo dňa 22.7.2018 preskúmaval rozhodnutie žalovanej č. XXX XXX XXXX X zo dňa 8.6.2018, ktorým Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že žalobcovi zastavil výplatu starobného dôchodku od 6.2.2018. Preskúmavané rozhodnutie spolu s prvostupňovým správnym rozhodnutím bolo vydané v správnom konaní, ktoré nasledovalo po tom, čo Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. 9So/31/2016 zo dňa 27.9.2017 zrušil pôvodné rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 26.2.2015, ktorým žalovaná podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov a zákona o sociálnom poistení priznala žalobcovi od 7. novembra 2010 starobný dôchodok.

. Právomoc rozhodnúť o jeho žiadosti o starobný dôchodok tak má v zmysle § 142 ods. 4 písm. c) cit. zákona Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže ako orgán príslušného Ministerstva spravodlivosti SR a to bez ohľadu na to, že žiadosť o starobný dôchodok podal až 25.11.2013. Ďalej NS SR vyslovil záväzný právny názor, že v ďalšom konaní žalovaná z dôvodu nedostatku právomoci o žiadosti rozhodnúť, postúpi žiadosť žalobcu v súlade s § 20 Správneho poriadku na rozhodnutie Generálnemu riaditeľstvu ZVJS ako príslušnému orgánu Ministerstva spravodlivosti SR.

Týmto právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola žalovaná viazaná v zmysle § 469 SSP. V súlade s ním žiadosť žalobcu listom zo dňa 15.1.2018 Generálnemu riaditeľstvu ZVJS postúpila. Tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vyššie uvedeným rozsudkom zrušil rozhodnutie žalovanej zo dňa 26.2.2015, ktorým žalovaná žalobcovi od 7.11.2010 starobný dôchodok priznala, nastala situácia, že hoci bol žalobcovi starobný dôchodok fakticky vyplácaný, neexistoval právny titul na jeho výplatu.

26. Je tiež potrebné uviesť, že vzhľadom na to, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9So/31/2016 zo dňa 27.9.2017 nadobudol právoplatnosť, nemôžu byť predmetom preskúmania tie skutočnosti, ktoré boli predmetom preskúmania v rámci tohto súdneho konania. Z právnych názorov najvyššieho súdu uvedených v tomto rozsudku vychádza aj najvyšší správny súd. Je preto nesporné, že o rozhodovaní o žiadosti žalobcu o starobný dôchodok nemala právomoc rozhodovať žalovaná, ale Generálne riaditeľstvo ZVJS.

9Sžsk/3/2021 alebo 7Ssk/36/2021. Kasačný súd opakuje, že predpokladom postupu správneho súdu je, aby predmetom jeho prieskumu bolo rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. V tomto kontexte sa za rozhodnutie orgánu verejnej správy pokladá konečné rozhodnutie vydané v inštančnom postupe, teda ak v inštančnom postupe bolo prípustné odvolanie, odvolacie rozhodnutie a ak odvolanie ako riadny opravný prostriedok prípustné nebolo, tak prvostupňové rozhodnutie. Táto podmienka vyplýva z § 7 písm. a) SSP a contrario a vyjadruje všeobecnú zásadu subsidiarity súdnej moci, ktorá má originálnu povahu.

29. Správny súd teda nepochybil, keď preskúmal odvolacie rozhodnutie žalovanej, ktoré napokon žalobca aj správne označil ako predmet súdneho prieskumu v správnej žalobe. To, že ako predmet súdneho prieskumu označil odvolacie rozhodnutie však neznamená, že sa správny súd nezaoberal v rámci prieskumu aj prvostupňovým správnym rozhodnutím, keďže podľa všeobecnej uznávanej doktríny prvostupňové a odvolacie konanie na správnom orgáne predstavujú jeden celok. Správny súd teda nepreskúmal odvolacie rozhodnutie žalovanej oddelene od prvostupňového rozhodnutia, ale v kontexte s ním. Dôvodom na zamietnutie žaloby nebola skutočnosť, že by žalobca v žalobe nesprávne označil predmet súdneho prieskumu, teda odvolacie rozhodnutie, a nie rozhodnutie prvostupňové, ako sa mylne domnieva sťažovateľ. Okrem toho je potrebné konštatovať aj nesprávne tvrdenie sťažovateľa, že pokiaľ § 6 ods. 1 SSP uvádza, že správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, týmito rozhodnutiami podľa názoru sťažovateľa nie sú rozhodnutia odvolacieho orgánu.

Výklad ustanovenia § 6 ods. 1 a § 199 ods. 1 písm. a) SSP, ktorý poskytol v kasačnej sťažnosti sťažovateľ, teda že rozhodnutiami správnych orgánov sú len rozhodnutia prvostupňových správnych orgánov a nie odvolacích orgánov, nemá oporu v Správnom súdnom poriadku a takýto výklad je v priamom rozpore s celou jeho koncepciou. 30. Čo sa týka sťažnostnej námietky, že v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9So/31/2016 zo dňa 27.9.2017 Sociálna poisťovňa mala len povinnosť postúpiť žiadosť žalobcu na rozhodnutie Generálnemu riaditeľstvu ZVJS, ale nemala povinnosť odňať mu už raz priznaný starobný dôchodok, keď zákonné podmienky splnil dňom 25.4.2001, kasačný súd uvádza nasledovné: Priamo z vyššie uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu SR vyplýva, že Sociálna poisťovňa nemala právomoc rozhodovať o žiadosti žalobcu o starobný dôchodok. Pod právomocou treba súhrnne rozumieť sumár oprávnení a povinností decízneho (rozhodovacieho) charakteru orgánov ochrany práva, uplatňovaných pri ochrane porušených alebo ohrozených subjektívnych práv jednotlivcov - fyzických alebo právnických

republiky. Pokiaľ teda Sociálna poisťovňa v danom prípade nemala oprávnenie a zároveň povinnosť rozhodovať o žiadosti žalobcu o starobný dôchodok, nemá oprávnenie žalobcovi vyplácať akúkoľvek finančnú čiastku z tohto právneho titulu. Z časového hľadiska nemala

nárok na dávku nezanikol; tento nárok na dávku vyplácanú Sociálnou poisťovňou od počiatku neexistoval z dôvodu nedostatku právomoci Sociálnej poisťovne o nej rozhodnúť. 31. Na uvedenom právnom názore nič nemení výsledok správneho konania o žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku na Generálnom riaditeľstve ZVJS. Predmetom súdneho prieskumu v tu prejednávanej veci nebolo rozhodnutie tohto orgánu, nadaného právomocou rozhodovať o žiadosti sťažovateľa, ale rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktorá vzhľadom na nedostatok jej právomoci rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa, zastavila výplatu dávky v zmysle zákona o sociálnom poistení.

Na uvedenom nič nemení ani článok 19 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach č. 128, ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov pod číslom 416/1991 Zb., podľa ktorého dávky uvedené v článku 17 a 18 musia byť poskytované po celú dobu sociálnej udalosti.

33. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietol aj porušenie zákazu diskriminácie, poukazujúc na zamietnutie jeho žaloby zo dňa 26.5.2019. Keďže správny súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu zo dňa 22.7.2018, táto námietka sa netýka napadnutého rozsudku.

34. Vzhľadom na to, že všetky sťažnostné námietky kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodné a sám nezistil dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu, kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietol.

36. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.