7Sk/6/2021
ECLI:SK:NSSSR:2021:1019201026.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Nitre
- Sp. zn. 1. inštancie
- 23Sa/85/2019
- IČS
- 1019201026
- Citované
- 1× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej veci žalobkyne: T. W., narodená XX. T. XXXX, bytom v B., X. L. XXX/XX, zast.: Odborovým zväzom KOVO, so sídlom v Bratislave, Miletičova č. 24, IČO: 30804078, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8-10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej zo 16. mája 2019, Číslo: 37690-5/2019-BA, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 30. júna 2020, č.k. 23Sa/85/2019-112, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 30. júna 2020, č.k. 23Sa/85/2019-112, mení tak, že rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej zo 16. mája 2019, Číslo: 37690-5/2019-BA, zrušuje a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania na krajskom súde a kasačnom súde voči žalovanej v rozsahu 100%.
Odôvodnenie
I.
1. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom z 30. júna 2020, č.k. 23Sa/85/2019-112 podľa § 190 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej zo 16. mája 2019, Číslo: 37690-5/2019-BA. Žalovaná predmetným napadnutým rozhodnutím v celom rozsahu zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie z 3. januára 2019, číslo 79670-2/ 2018-BA, ktorým bolo podľa § 88 a § 89 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) rozhodnuté tak, že žalobkyňa má nárok na úrazovú rentu od 13. decembra 2017 do 31. decembra 2017 v alikvótnej sume 250,70 € vypočítanej z mesačnej sumy úrazovej renty vo výške 408,90 €.
Zároveň od 1. januára 2018 bola suma úrazovej renty zvýšená na sumu 417,10 € mesačne a od 1. januára 2019 na sumu 428,00 € mesačne. 2. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v intenciách ustanovení § 88 ods. 1, 3, § 195 ods. 1, § 196 ods. 1, 7 zákona č. 461/ 2003 Z.z. a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej Správnym súdnym poriadkom a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby.
3. Krajský súd aj s odkazom na profesiogram žalobkyne mal preukázané, že žalobkyňa pred vznikom choroby z povolania vykonávala bodové zváranie manuálnymi kliešťami zo 7,5 hodinového pracovného času 3 hodiny a 15 minút. Jednalo sa o dlhodobú nadmernú záťaž s jednostranným zaťažením, ktoré spôsobilo chorobu z povolania.
Ostatné úkony by mohla vykonávať aj naďalej. Zamestnávateľ však takého zaradenie neumožnil, preto došlo k rozviazaniu pracovného pomeru dohodou. Zakázaná práca u žalobkyne z celej pracovnej zmeny trvala 195 minút, čomu zodpovedala 45%-ná miera poklesu pracovnej schopnosti. Podľa hygienického prieskumu išlo o prácu v stoji, žalobkyňa sa pohybovala v priestore svojho postu (niekoľko m2), pričom rukami manipulovala s karosériovými dielmi a bodovačkou upevnenou v závesnom systéme. Tlačidlami a páčkami ovládala zváranie na bodovacích kliešťach, chod stroja Lanquepin a zatváranie okien na robotických ostrovoch.
Išlo o prácu dynamicko-statickú, pričom pri práci s bodovačkou veľké kostrové svaly a drobné svaly zápästia a rúk vykonávali prácu predovšetkým statickú a svaly horných končatín a ramenného pletenca prevažne dynamickú. Pri ostatných prácach vykonávali všetky svaly horných končatín, zápästia a rúk prevažne prácu dynamickú. Pri pracovných úkonoch neboli prítomné mnohopočetné strereotypné pohyby. Pri bodovaní bol zistený prekročený limit pohybov, pri ktorých sú zaťažované malé svalové skupiny predlaktia (flexory a extenzory) pravej hornej končatiny za minútu na zváracom aparáte, ale nie je prekročený celozmenový priemerný počet pohybov ani prípustná zmenová hodnota v percentách max. pre mužov a ženy s prevahou dynamickej zložky. V tejto súvislosti ďalej uvádzal, že podklad pre rozhodnutie žalovanej o nároku žalobkyne na úrazovú rentu vychádzal zo záverov posudkových lekárov, ktorých podkladom bola zdravotná dokumentácia žalobkyne za obdobie od vzniku choroby z povolania v roku 2017.
Posudkoví lekári posúdili zdravotný stav aj s prihliadnutím na profesiogram žalobkyne akú prácu vykonávala aj v súvislosti s jej hospitalizáciou na Klinike pracovného lekárstva a toxikológie. Bolo preukázané, že žalobkyňa bola uznaná pre chorobu z dlhodobého a nadmerného jednostranného zaťažovania končatín, avšak ako to konštatoval posudkový lekár, činnosť ktorá spôsobovala poškodenej nadmernú záťaž s jednostranným zaťažením a následne aj chorobu z povolania a následne aj nebola schopná vykonávať svoje pôvodné zamestnanie, spôsobila práca žalobkyne s manuálnymi kliešťami, ktorými pracovala z celkovej pracovnej dennej zmeny (7,30 hodín) pracovala 3 hodiny a 15 minút, ostatné výkony počas pracovnej zmeny, ktoré vykonávala podľa profesiogramu mohla žalobkyňa vykonávať bez
ujmy. Preto jej posudkový lekár určil mieru poklesu 45%. Podľa názoru krajského súdu, lekársky posudok na účely rozhodnutia o nároku na úrazovú rentu, uvádza ochorenie žalobkyne, ktorým trpí, ale aj vyhodnotenie, prečo toto ochorenie spôsobuje jej zníženie schopnosti vykonávať doterajšie zamestnanie. Posudkový lekár sa v posudku vysporiadal aj s tou skutočnosťou ako sa zdravotný stav žalobkyne zmenil po chorobe z povolania a posledným vyšetrením bolo preukázané, že po opakovanej hospitalizácii 11. januára 2019 bol stav zhodnotený ako stacionárny. U žalobkyni sa jednalo o ľahký klinický postih. Žalovaná v dôsledku riadneho zistenia skutkového stavu požiadala o zaujatie stanoviska oddelenie lekárskej posudkovej činnosti ústredia, ktorý sa vo svojom stanovisku z 3. mája 2019 stotožnil so závermi posudkových lekárov v tom, že poškodená žalobkyňa v dôsledku choroby z povolania nemôže vykonávať iba časť úkonov jej pôvodnej pracovnej činnosti spočívajúcej v bodovom zváraní manuálnymi kliešťami. Vo výkone ostatných úkonov poškodenú jej choroba z povolania neobmedzuje a môže ju vykonávať naďalej.
4. Námietku žalobkyne, ktorou namietala neprimeranosť určenej miery poklesu pracovnej schopnosti v rozsahu 45% (žiadajúc pritom priznať mieru poklesu v plnom rozsahu 100%) vyhodnotil krajský súd ako neopodstatnenú s odôvodnením, že takéto tvrdenie žalobkyne nemá oporu v žiadnom právnom predpise, ide len o subjektívny názor žalobkyne, ktorý nemohol byť relevantný pri rozhodovaní žalovanej o nároku žalobkyne na úrazovú rentu.
Na účely úrazovej renty posudkoví lekári skúmajú presný rozsah činností, ktoré poškodená v dôsledku choroby z povolania nemôže vykonávať, a tento rozsah činnosti vyjadria v percentách, ktoré zodpovedajú času, počas ktorého predmetnú činnosť poškodená vykonávala.
V konkrétnom prípade táto činnosť predstavuje bodové zváranie, ktoré žalobkyňa vykonávala 3 hodiny a 15 minút pracovného času, čo je približne 43 % pracovného času, preto určená miera poklesu pracovnej schopnosti bola určená správne a zákonne. K námietke žalobkyne, že jej bola priznaná náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia 600 bodov krajský súd uviedol, že úrazová renta predstavuje pravidelnú peňažnú dávku, zatiaľ čo náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje jednorazovo, pričom ide o dve odlišné dávky, ktoré nemožno posudzovať na základe rovnakých kritérií.
5. Vzhľadom na uvedené krajský súd postupom podľa § 190 SSP správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol. 6. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 168 SSP tak, že úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
II.
7. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 8. Namietala, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).
9. Konkrétne uvádzala, že účelom úrazovej renty je zmierniť poškodenému pokles zárobku v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania po opätovnom zaradení sa do pracovného procesu a kompenzovať pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť. Úrazová renta má teda nahradiť poškodenému ujmu na príjme zo zamestnania spôsobenú tým, že poškodený v dôsledku choroby z povolania nemôže vykonávať dovtedy vykonávanú prácu v takom rozsahu ako pred vznikom choroby z povolania. Z Hlásenia choroby z povolania alebo ohrozenia touto chorobou z 13. júna 2018 je jednoznačné, že schopnosť doterajšieho výkonu práce nie je možná, a to trvale a je potrebné poškodenú - žalobkyňu preradiť na iné pracovisko,
a to taktiež trvale. Keďže zamestnávateľ nemal možnosť zamestnankyňu ďalej zamestnávať na žiadnu inú pracovnú pozíciu ani na kratší pracovný úväzok, skončil s ňou pracovný pomer. Nakoľko potom žalobkyňa nemohla vykonávať dovtedy vykonávanú prácu v celom rozsahu ako pred vznikom choroby, mal posudkový lekár určiť mieru poklesu pracovnej schopnosti žalobkyne v rozsahu 100%. Ak by bola žalobkyňa zdravotne spôsobilá na výkon niektorých činností, potom by bol zamestnávateľ povinný uzatvoriť so žalobkyňou pracovný pomer na kratší pracovný čas. Poškodená však nemohla vykonávať dovtedy vykonávanú prácu celkovo v celom rozsahu. Krajskému súdu tiež vytkla, že tento nebral do úvahy periodickú a mimoriadnu prehliadku po dlhodobej PN zo 7. novembra 2017, prepúšťacie správy z Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie od 8. januára 2018 a od 7. januára 2019, ambulantnú správu z 22. decembra 2017, nález z 18. decembra 2019 a ani MR vyšetrenie zápästia z 15. novembra 2019, z ktorých jasne vyplýva, že žalobkyňa je dlhodobo nespôsobilá na výkon posudzovanej práce, a
teda, že túto prácu ako celok nemôže vykonávať a taktiež, že jej ťažkosti spojené s chorobou z povolania pretrvávajú i naďalej. Záver o tom, že žalobkyňa mohla vykonávať ostatné pracovné činnosti okrem práce s bodovým zváraním manuálnymi kliešťami považovala za nesprávny, keďže jej nebolo umožnené vykonávať ostatné pracovné činnosti, nebolo možné ju preradiť na inú vhodnú prácu; prácu nemohla vykonávať ako celok. Rovnako krajskému súdu vytkla, že sa nezaoberal zo strany žalobkyne do konania doloženým rozhodnutím žalovanej v obdobnej veci, v ktorej posudkový lekár určil mieru poklesu pracovnej schopnosti v rozsahu 100 %, ktorý navyše pri stanovení miery poklesu pracovnej schopnosti bral do úvahy aj tú skutočnosť, ako hodnotila závažnosť choroby z povolania na účely sťaženia spoločenského uplatnenia Klinika pracovného lekárstva a toxikológie.
Dodala, že právomoc určovať percentuálnu mieru poklesu pracovnej schopnosti v zmysle § 153 zákona č. 461/2003 Z.z. je zverená posudkovým lekárom, avšak menovaný zákon ani iná právna norma neurčujú spôsob ako majú posudkoví lekári určovať percentuálnu mieru. Spôsob posudzovania zdravotného stavu na účely úrazovej renty však vyplýva zo samotného účelu tejto úrazovej renty, ktorým je nepochybne nahradiť poškodenému v dôsledku poistnej udalosti ujmu na príjme zo zamestnania spôsobenú tým, že jej následkom už poškodený nemôže vykonávať dovtedy vykonávanú prácu v takom rozsahu, ako pred vznikom choroby z povolania, respektíve pracovného úrazu.
10. Navrhla, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
III.
11. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti žalobkyne vyjadrila podaním z 30. novembra 2020. 12. V plnom rozsahu sa stotožnila s rozsudkom krajského súdu a závermi z neho plynúcimi. Uviedla, že nárok na úrazovú rentu vzniká vtedy, ak v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania poklesne schopnosť osoby poškodenej takouto poistnou udalosťou vykonávať prácu na pôvodnej pracovnej pozícii o viac než 40%. Posudzovanie tejto percentuálnej miery je zverené posudkovým lekárom. Účel úrazovej renty spočíva v zmiernení finančnej ujmy poškodenej osoby spôsobenej tým, že táto nemôže vykonávať pôvodne vykonávanú pracovnú činnosť v takom rozsahu, v akom ju vykonávala pred jej vznikom. Pri posudzovaní poklesu pracovnej schopnosti je preto potrebné skúmať a zohľadniť stupeň funkčného postihnutia organizmu následkom pracovného úrazu alebo choroby z povolania, percento pracovných úkonov popísaných v profesiograme, ktoré môže poškodený s daným funkčným postihnutím vykonávať, a ktoré nie, ako aj skutočnosť, či bol poškodený ich následkom preradený na výkon inej práce, respektíve či bol s poškodeným ukončený pracovný
pomer pre neschopnosť výkonu pôvodnej zárobkovej pracovnej činnosti, spôsobenú spomenutými poistnými udalosťami. V súlade s uvedeným postupovali posudkoví lekári, obaja po preskúmaní zdravotného stavu žalobkyne konštatovali pokles pracovnej schopnosti v rozsahu 45% so vznikom od 1. decembra 2017. Nimi určený pokles schopnosti je odôvodnený, podložený dôkazmi, zrozumiteľne vysvetlený, obsahuje rozpis zamestnávateľom udávaných pôvodných pracovných úkonov, ako aj záver o tom, ktoré z nich žalobkyňa následkom choroby z povolania vykonávať nemôže a z akých dôvodov. Z prepúšťacej správy z 11. januára 2019 vyplýva, že v dôsledku choroby z povolania žalobkyňa nemôže vykonávať iba práce s nadmerným preťažovaním horných končatín a chrbtice a v nevyrovnaných klimatických podmienkach, pričom stav žalobkyne bol vyhodnotený ako stacionárny. Záznam z výkonu štátneho zdravotného dozoru na pracovisku z 2. mája 2018 deklaruje, že na pôvodnej pracovnej pozícii mala žalobkyňa nadmerne zaťažované malé svalové skupiny predlaktia pravej hornej končatiny iba pri práci na zváracom aparáte Languepin, pričom celozmenový priemerný počet
pohybov a ani prípustná zmenová hodnota neboli prekročené. Podľa profesiogramu (potvrdenie zamestnávateľa o pracovnej anamnéze zamestnanca) žalobkyňa vykonávala túto činnosť 3 hodiny 15 minúť počas pracovnej zmeny, čo predstavuje 43% pracovnej zmeny.
Pri ostatných činnostiach neboli horné končatiny ani chrbtica nadmerne preťažované, a preto ich žalobkyňa mohla i naďalej vykonávať. Skutočnosť, že zamestnávateľ z rôznych organizačných príčin, či z dôvodu efektivity práce, žalobkyňu nemal možnosť preradiť na vykonávanie inej práce, a ani jej neponúkol možnosť práce na tzv. skrátený úväzok s výkonom len nerizikových činností, nie je z posudkového hľadiska významná, ani spôsobilá preukázať 100%-ný pokles pracovnej schopnosti žalobkyne. Úrazová renta totiž neslúži na kompenzáciu nemožnosti vykonávania niektorých z pôvodne vykonávaných činností spôsobenej situáciou zamestnávateľa, respektíve inými okolnosťami, než priamo chorobou z povolania.
Dôležité je, či pôvodne vykonávané pracovné úkony žalobkyňa napriek utrpenej chorobe z povolania z pohľadu svojho zdravotného stavu vykonávať môže, alebo nie. V prípade žalobkyne, prekážkou výkonu ostatných činností (okrem bodového zvárania), nie je zistená choroba z povolania, ale možnosti zamestnávateľa. Ďalej uviedla, že je potrebné vnímať rozdiel medzi spôsobilosťou vykonávať pôvodnú prácu na pracovnoprávne účely a na účely úrazovej renty. Je logické a správne, že pokiaľ žalobkyni klesla spôsobilosť vykonávať pôvodnú prácu o akýkoľvek podiel, bolo povinnosťou zamestnávateľa žalobkyňu preradiť na inú pracovnú pozíciu, respektíve s ňou skončiť pracovný pomer. Zo strany zamestnávateľa je totiž na výkon práce potrebná úplná schopnosť vykonávať prácu. Rovnako tak lekári pracovného lekárstva boli povinní označiť žalobkyňu ako nespôsobilú vykonávať pôvodnú pracovnú pozíciu, ak jej spôsobilosť v akomkoľvek rozsahu klesla.
13. Navrhla, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobkyne ako nedôvodnú zamietol.
IV.
14. Vyjadrenie žalovanej bolo zaslané žalobkyni dňa 14. januára 2021 na vedomie.
V.
15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. 16.
Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021. 17. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu.
18. Z vyššie citovaného odseku 2 vyplýva, že zákonodarca upravil prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd, a teda najvyšší správny súd prebral z najvyššieho súdu všetky „živé“ veci v agende správneho súdnictva, ktoré následne aj dokončí.
19. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
20. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom
súde. 21. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
22. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach; 23. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne;
24. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd postupom podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej zo 16. mája 2019, Číslo: 37690-5/2019-BA. Žalovaná predmetným napadnutým rozhodnutím v celom rozsahu zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie z 3. januára 2019, číslo 79670-2/2018-BA, ktorým bolo podľa § 88 a § 89 zákona č. 461/2003 Z.z. rozhodnuté tak, že žalobkyňa má nárok na úrazovú rentu od 13. decembra 2017 do 31. decembra 2017 v alikvótnej sume 250,70 € vypočítanej z mesačnej sumy úrazovej renty vo výške 408,90 €. Zároveň od 1. januára 2018 bola suma úrazovej renty zvýšená na sumu 417,10 € mesačne a od 1. januára 2019 na sumu 428,00 € mesačne.
25. Podľa § 2 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z.z. sociálne poistenie podľa tohto zákona je úrazové poistenie ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu, služobného úrazu (ďalej len „pracovný úraz“) a choroby z povolania;
26. Podľa § 13 ods. 3 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. z úrazového poistenia sa za podmienok ustanovených týmto zákonom poskytujú úrazové dávky, a to úrazová renta; 27. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., nárok na úrazové dávky z úrazového poistenia zamestnávateľa má zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 <. po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom.
28. Podľa § 88 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., poškodený má nárok na úrazovú rentu, ak v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania má viac ako 40-percentný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenej v § 17 ods. 2 <. (ďalej len „pokles pracovnej schopnosti“) a nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok.
29. Podľa § 153 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., lekárska posudková činnosť pri výkone sociálneho poistenia sa člení na lekársku posudkovú činnosť a) nemocenského poistenia, b) dôchodkového poistenia, c) úrazového poistenia.
30. Podľa § 153 ods. 4 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z.z., lekárska posudková činnosť úrazového poistenia zahŕňa posudzovanie poklesu pracovnej schopnosti; 31. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho spisu ako aj relevantnej časti administratívneho spisu žalovanej mal preukázané, že - žalobkyňa žiadosťou z 15. októbra 2018 na predpísanom tlačive požiadala o priznanie úrazovej renty z titulu choroby z povolania zistenej dňa 13. decembra 2017 - prvostupňový správny orgán rozhodnutím z 3. januára 2019, číslo 79670-2/2018-BA žalobkyni priznal nárok na úrazovú rentu od 13. decembra 2017 do 31. decembra 2017 v alikvótnej sume 250,70 € vypočítanej z mesačnej sumy úrazovej renty vo výške 408,90 € (od 1. januára 2019 suma úrazovej renty dosiahla sumu 428,00 € mesačne) [podklad pre vydanie predmetného rozhodnutia tvorila Lekárska správa z 11. decembra 2018 so záverom, že žalobkyňa je osobou poškodenou na účely § 88 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., lebo v dôsledku choroby z povolania má 45%-ný pokles pracovnej schopnosti s dátumom vzniku 13. decembra 2017.
Posudkový lekár uviedol, že poškodenej bola dňa 13. decembra 2017 diagnostikovaná artróza palca ľavej ruky II.-III. stupňa. Z hygienického prieskumu mal preukázané, že pôvodná práca žalobkyne bola dynamicko - statická a malé svalové skupiny predlaktia pravej hornej končatiny boli zaťažované iba pri práci na zváracom aparáte Lanquepin. Z profesiogramu pritom vyplýva, že žalobkyňa na tomto zváracom aparáte vykonávala prácu iba 3 hodiny a 15 minút z celkového denného pracovného času, čo predstavovalo 43,33% pracovného času. Ďalej poukázal na tú skutočnosť, že hygienicky prieskum hovorí o preťažení pravej ruky, keďže poškodená je praváčka a zdravotné ťažkosti poškodenej vznikli aj na ľavej ruke. Po dôslednej analýze posudkovou lekárkou bolo zistené, že poškodená vykonávala túto prácu oboma rukami. Ďalej uviedla, že ostatné pracovné činnosti, ktoré vykonávala, môže vykonávať naďalej, nakoľko tieto nemali vplyv na jej chorobu z povolania. Na základe toho určila mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 45%; vo vzťahu k pracovnej rekomandácii pripustil možnosť pracovného
zaradenia žalobkyne na pôvodnom pracovisku, avšak s obmedzením, pričom obmedzenie spočívalo v neschopnosti vykonávať práce s nadmerným preťažením horných končatín a chrbtice, bez expozície vibráciám a v nevyrovnaných klimatických podmienkach] - na základe odvolania žalobkyne proti rozhodnutiu z 3. januára 2019 pokles pracovnej schopnosti opakovane posúdil posudkový lekár sociálneho poistenia Sociálnej poisťovne, pobočka Topoľčany dňa 19. februára 2019, pričom dospel k rovnakému záveru ako pri posúdení dňa 11. decembra 2018 - generálny riaditeľ žalovanej ako odvolací správny orgán rozhodnutím zo 16. mája 2019, Číslo: 37690-5/2019-BA v celom rozsahu zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie z 3. januára 2019 [podklad pre vydanie predmetného rozhodnutia tvorila Lekárska správa z 27. marca 2019 so záverom, že žalobkyňa je osobou poškodenou na účely § 88 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., lebo v dôsledku choroby z povolania má 45%-ný pokles pracovnej schopnosti s dátumom vzniku 13. decembra 2017. Posudkový lekár sa stotožnil so závermi plynúcich z
predchádzajúcich a v predmetnom konaní vyhotovených lekárskych správ, z posledného ortopedického nálezu z 9. januára 2019 mal preukázané, že horné končatiny sú bez obmedzenia aktívnej, či pasívnej hybnosti, bez artritického syndrómu, lakte palpačne nebolestivé, Tinel a Phalen negatívne, zápalové faktory negatívne, na RTG rúk diskrétne artrotické zmeny DIP (distálnych interfalangeálnych kĺbov; pozn. súdu), nález celkovo hodnotený ako stacionárny.
Ďalej uviedol, že žalobkyňa v rámci pracovného času (7,5 hodiny) bodové zváranie manuálnymi kliešťami vykonávala 3 hodiny 15 minút, pričom išlo o dlhodobo nadmernú záťaž s jednostranným zaťažením, ktoré spôsobilo chorobu z povolania; ostatné výkony - nakladanie a výkony v medzičase mohla vykonávať i naďalej, zamestnávateľ jej však takúto prácu neumožnil, čím došlo k rozviazaniu pracovného pomeru; vo vzťahu k pracovnej rekomandácii vylúčil možnosť pracovného zaradenia žalobkyne na pôvodnom pracovisku s tým, že žalobkyňa môže vykonávať práce bez dlhodobého nadmerného jednostranného zaťaženia horných končatín]. 32.
V predmetnej veci nebola spornou tá skutočnosť, že žalobkyňa utrpela poškodenie zdravia v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 13. decembra 2017. 33. Zásadným však zostalo posúdenie otázky, či posudkoví lekári správne postupovali, ak vo vzťahu k žalobkyni určili mieru poklesu pracovnej schopnosti v rozsahu 45% po tom, čo mali za preukázané, že žalobkyňa (v zmysle vypracovaného profesiogramu - pracovnej anamnézy zamestnanca) z troch pracovných činností z celkového pracovného času (7,5 hodiny) nebola schopná vykonávať bodové zváranie manuálnymi kliešťami (3 hodiny 15 minút), čo zodpovedalo 43,33% pracovného času. V tejto súvislosti žalobkyňa žiadala určenie miery poklesu pracovnej schopnosti v rozsahu 100% z dôvodu, že je dlhodobo nespôsobilá na výkon posudzovanej práce, a teda, že túto prácu nemôže vykonávať ako celok.
34. Po preskúmaní rozsudku krajského súdu v kontexte na skutočnosti, ktoré možno v predmetnej veci považovať za sporné, najvyšší správny súd dospel k záveru, že je dôvod na zmenu rozhodnutia krajského súdu a zrušenie a vrátenie veci žalovanej.
35. Na úvod najvyšší správny súd považuje za potrebné uviesť, že pri určovaní percentuálneho poklesu pracovnej schopnosti poškodeného na účely úrazovej renty v zmysle § 88 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. sa v rámci naposledy vykonávanej činnosti poškodeného ako zamestnanca prihliada najmä na pracovnú náplň, prípadne na presný rozpis vykonávaných prác vrátane jednotlivých časových úsekov v rámci pracovnej doby.
Pre priznanie nároku na úrazovú rentu nestačí len samotná skutočnosť, že poškodený bol pre zmenu pracovnej schopnosti v dôsledku pracovného úrazu preradený na inú pracovnú pozíciu, prípadne pre úplnú stratu tejto schopnosti bol s poškodeným ukončený pracovný pomer.
Tieto skutočnosti posudkový lekár sociálneho poistenia pri percentuálnom stanovení miery poklesu pracovnej schopnosti poškodeného len zohľadňuje. Percentuálnu mieru poklesu pracovnej schopnosti pri jednotlivých poškodeniach zdravia v dôsledku pracovného úrazu, prípadne choroby z povolania neurčuje žiaden zákon ani iná právna norma. Posudkový lekár sociálneho poistenia pri posudzovaní zdravotného stavu poškodeného na účely úrazovej renty vychádza z náplne práce (profesiogramu) poškodeného, pričom využíva všetky profesionálne skúsenosti z medicínskej aj posudkovej praxe, dáva do súvislosti dôsledky poškodenia zdravia na výkon doterajšej činnosti poškodeného ako zamestnanca a skúma aj možnosť jeho ďalšieho uplatnenia u zamestnávateľa a na trhu práce (tzv. pracovná rekomandácia).
Pre určenie konkrétneho percenta poklesu pracovnej schopnosti posudkový lekár stanoví stupeň funkčného postihnutia organizmu následkom pracovného úrazu a percento pracovných úkonov, ktoré môže poškodený s daným funkčným postihnutím vykonávať; v tomto smere však posudkový lekár neskúma, či zamestnávateľ môže alebo nemôže realizovať aj čiastočnú pracovnú náplň, t.j. ďalej zamestnávať poškodeného aj napriek skutočnosti, že je na vykonávanie niektorých pracovných činností vzhľadom na následky pracovného úrazu zdravotne nespôsobilý. Posudkový lekár v celkovom posudku lekárskej správy vyhodnocuje dôsledky pracovného úrazu na zníženie alebo stratu pracovných zručností, alebo na zníženie, prípadne stratu psychických schopností na výkon doterajšieho zamestnania.
V celkovom posudku sa taktiež zohľadňuje stupeň, forma alebo štádium poškodenia orgánu alebo systému, to znamená, že sa prihliada na klinické štádiá poškodenia zdravia. Pre samotné určenie miery poklesu pracovnej schopnosti je potrebné vziať do úvahy, do akej miery poškodený pracovným úrazom alebo chorobou z povolania už nemôže vykonávať doterajšiu účinnosť, teda koľko % z pôvodnej 100%-nej pracovnej náplne už vykonávať nemôže a koľko môže.
36. V tomto smere potom neobstojí námietka žalobkyne, že nakoľko v dôsledku zistenej choroby z povolania nemôže vykonávať prácu ako celok v pracovnom zaradení - výrobný pracovník, mala by jej automaticky prislúchať 100%-tná miera poklesu pracovnej schopnosti. Najvyšší správny súd sa v tejto časti plne stotožňuje s názorom žalovanej.
Skutočnosť, že zamestnávateľ z rôznych organizačných príčin, či z dôvodu efektivity práce, žalobkyňu nemal možnosť preradiť na vykonávanie inej práce, a ani jej neponúkol možnosť pracovania na tzv. skrátený úväzok s výkonom len nerizikových činností, nie je z posudkového hľadiska významná, ani spôsobilá preukázať 100%-ný pokles pracovnej schopnosti žalobkyne. Ustálenie konečnej miery poklesu pracovnej schopnosti je úlohou, ktorá je výlučne zverená posudkovým lekárom a jej výška nesmie závisieť od toho, či konkrétny zamestnávateľ vzhľadom na svoje schopnosti a možnosti má možnosť dotknutého zamestnanca ďalej zamestnávať na skrátený pracovný úväzok, alebo ho preradiť na inú prácu. Úrazová renta totiž neslúži na kompenzáciu nemožnosti vykonávania niektorých z pôvodne vykonávaných činností spôsobenej situáciou zamestnávateľa, respektíve inými okolnosťami, než priamo chorobou z povolania. Dôležité je, či pôvodne vykonávané pracovné úkony žalobkyňa napriek utrpenej chorobe z povolania z pohľadu svojho zdravotného stavu vykonávať môže, alebo
nie. Rovnako je potrebné odlišovať spôsobilosť vykonávať pôvodnú prácu na pracovnoprávne účely a na účely úrazovej renty. Pokiaľ žalobkyni klesla spôsobilosť vykonávať pôvodnú prácu o akýkoľvek podiel, bolo povinnosťou zamestnávateľa žalobkyňu preradiť na inú pracovnú pozíciu, respektíve s ňou skončiť pracovný pomer. Zo strany zamestnávateľa je totiž na výkon práce potrebná úplná schopnosť vykonávať prácu. Rovnako tak lekári pracovného lekárstva boli povinní označiť žalobkyňu ako nespôsobilú vykonávať pôvodnú pracovnú pozíciu, ak jej spôsobilosť v akomkoľvek rozsahu klesla.
37. Na druhej strane však považuje najvyšší správny súd za potrebné dať do pozornosti tú skutočnosť, že kým posudkový lekár príslušnej pobočky vo svojom lekárskom posudku z 11. decembra 2018 (aj v spojení s lekárskym posudkom z 19. februára 2019 vyhotoveného z dôvodu podaného odvolania) v súvislosti s pracovnou rekomandáciou pripustil možnosť pracovného zaradenia žalobkyne na pôvodnom pracovisku s obmedzením, pričom obmedzenie spočívalo v neschopnosti vykonávať práce s nadmerným preťažením horných končatín a chrbtice, bez expozície vibráciám a v nevyrovnaných klimatických podmienkach, čomu zároveň zodpovedala 45%-ná miera poklesu pracovnej schopnosti, posudkový lekár žalovanej v lekárskej správe z 27. marca 2019 pri súčasnom zachovaní 45%-nej miery poklesu pracovnej schopnosti dospel k záveru, že žalobkyňa doposiaľ vykonávanú prácu na pôvodnom pracovisku nie je spôsobilá vykonávať s tým, že do budúcna môže žalobkyňa vykonávať len prácu bez dlhodobého nadmerného jednostranného zaťaženia horných končatín.
Pokiaľ potom posudkový lekár žalovanej v lekárskej správe z 27. marca 2019 dospel k záveru, že žalobkyňa nie je spôsobilá vykonávať doposiaľ vykonávanú prácu - výrobný pracovník, takéto konštatovanie skôr evokuje záver, že žalobkyňa nemôže vykonávať doposiaľ vykonávanú prácu na pôvodnom pracovisku vrátane všetkých pracovných úkonov tvoriacich jej náplň, t.j. v zmysle vypracovaného profesiogramu z 20. novembra 2018, nakladanie (3 hodiny 6 minút), bodové zváranie manuálnymi kliešťami (3 hodiny 15 minút) a medzičas - uchopenie a odloženie bodovačky (1 hodina 9 minút). Tento záver posudkového lekára je však v rozpore v časti odôvodnenia lekárskeho posudku, v ktorej posudkový lekár uvádza, že z povahy ochorenia, dokázaných diagnóz a súčasného klinického stavu v porovnaní s časovou snímkou vykonávaných prác jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa je neschopná vykonávať len práce s bodovým zváraním manuálnymi kliešťami s tým, že ostatné práce by v inom pracovnom zaradení dokázala vykonávať bez ujmy na zdraví. Vzhľadom na to, najvyšší správny súd
považuje lekársku správu posudkového lekára žalovanej z 27. marca 2019 a tvoriacu podklad pre vydanie správnou žalobou napadnutého rozhodnutia žalovanej za zmätočnú a vnútorne nekonzistentnú. Rovnako podľa názoru najvyššieho správneho súdu pracovný úkon spočívajúci v uchopení a odložení bodovačky v časovom rozsahu 1 hodina 9 minút nemožno považovať za samostatný pracovný úkon, nakoľko sám o sebe nemá žiaden hospodársky význam čo do reálneho výkonu práce. Jedná sa o úkon, ktorý je bezprostredne spätý s činnosťou spočívajúcou v bodovom zváraní manuálnymi kliešťami, teda v obsluhe bodovacieho zváracieho zariadenia. V žiadnom obdobnom zamestnaní by totiž žalobkyňa nemohla vykonávať činnosť výlučne spočívajúcu v uchopení a následne v odložení bodovacieho zváracieho zariadenia bez toho, aby súčasne nevykonala aj základný úkon - bodové zváranie. V tomto smere je podstatné posúdenie nielen z hľadiska medicínskeho, ale aj z hľadiska faktického, teda čo do objektívnej možnosti konkrétny pracovný úkon aj reálne
vykonať. 38. V závere najvyšší správny súd dodáva, že okolnosť, že žalobkyni bola priznaná náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia nie je relevantná pre posúdenie nároku na úrazovú rentu. Pre posúdenie nároku na úrazovú rentu nie je možné vychádzať z posúdenia zdravotného stavu žalobkyne v konaní o sťažení spoločenského uplatnenia podľa osobitného právneho predpisu (zákon č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov), pretože ide o posúdenie rozdielnych nárokov na základe rozdielnych zákonných kritérií (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2016, sp.zn. 9So/167/2014).
39. Vzhľadom na uvedené dôvody najvyšší správny súd využijúc pritom (aj vzhľadom na zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania podľa § 5 ods. 7 SSP) zákonom danú možnosť zmeny rozhodnutia krajského súdu, rozsudok krajského súdu postupom podľa § 462 ods. 2 SSP zmenil tak, že rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej zo 16. mája 2019, Číslo: 37690-5/ 2019-BA, zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.
40. Podľa § 469 SSP, ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, krajský súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.
VI.
41. O trovách konania rozhodol najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 2 SSP v spojení s § 467 ods. 1, § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobkyni, ktorá v konaní dosiahla úspech, priznal nárok na náhradu trov konania na krajskom súde a kasačnom súde. O výške náhrady trov konania rozhodne krajský súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 42. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 15. decembra 2021