7Sk/7/2021

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veci žalobcu: R., nar. XX. W. XXXX, B., proti žalovaným: 1. Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8-10, Bratislava, 2. nejasný žalovaný (Slovenská republika alebo W.), o preskúmanie rozhodnutí a náhradu škody, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline č. k. 25Sa/28/2018-75 z 2. apríla 2020 takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky uznesenie Žiline č. k. 25Sa/28/2018-75 z 2. apríla 2020 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

Konanie sociálnych vecí vracia žalovanej v rade 1. // III. Pochybný, zmätočný, chaotický, nespravodlivý, nezrozumiteľný, neúplný, obštrukčný, diskriminačný, neúplný, neplatný právny úkon - Rozsudok v mene Slovenskej republiky, IČS 5015200921 správneho konania č. 25Sd/181/2015 v mene správneho súdu KS Žilina zo dňa 11. februára 2016 v právnej neistote s nezákonným poučením: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia v celosti ruší.

. .“. 2. Obsah samotnej žaloby je pomerne ťažko zrozumiteľný, pretože z podstatnej časti pozostáva z označovania rozhodnutí a postupu žalovanej v 1. rade a rozhodnutí a postupu správneho súdu prívlastkami „nezrozumiteľné, neúplné, nezákonné, obštrukčné, neplatné, diskriminačné, zmätočné, pochybné, neurčité“ a pod., a to v rôznych kombináciách týchto slov. Kasačný súd však z obsahu žaloby vyrozumel, že žalobcovi bolo doručené rozhodnutie žalovanej v 1. rade z 11. mája 2018, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie proti rozhodnutiu tejto žalovanej z 30. novembra 2017. Týmto rozhodnutím žalovaná v 1. rade od 1. januára 2018 zvýšila žalobcovi invalidný dôchodok na 218,20 €. Rozhodnutie z 11. mája 2018 žalobca aj pripojil k žalobe (č. l. 9 a 10). Z odôvodnenia tohto rozhodnutia možno ustáliť, že invalidný dôchodok bol žalobcovi priznaný rozhodnutím z 28. augusta 2015, ktoré bolo napriek opravnému prostriedku potvrdené rozsudkami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 25 Sd 181/ 2015 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 So 31/2016. V tu prerokúvanej žalobe

3. Podaním zo 17. augusta 2018 žalobca navrhol vylúčiť z konania a rozhodovania sudkyňu správneho súdu W., pretože je v konaní „č. 25Sa/28/2018 zákonným účastníkom správného konania - žalovaná v rade 2 s návrhom na uloženie povinnosti“. Keďže táto sudkyňa už skôr oznámila, že sú dané dôvody jej vylúčenia, predsedníčka správneho súdu ju vylúčila svojím rozhodnutím z 11. septembra 2018.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

5. Žalobca podal vo veci kasačnú sťažnosť. Na úvod navrhol vydať opravné uznesenie, ktorým správny súd odstráni nezákonnosti vo svojom uznesení. Tento návrh správny súd zamietol uznesením č. k. 25 Sa 28/2018-100 z 11. novembra 2020. 6. Z obsahu kasačnej sťažnosti sa dá vyrozumieť, že podľa žalobcu mala jeho správna žaloba všetky náležitosti. Správny súd vydal svoje uznesenie neverejne, nemal však konať, lebo v čase šírenia koronavírusu lehoty neplynú. Ďalej namietol, že okrem konania v tu prerokúvanej veci prebieha aj konanie pod sp. zn. 27 Sa 1/2018, takže sa koná duplicitne a ide o neprípustnú litispendenciu. Správny súd neprejednal verejne návrh žalobcu na obnovu konania pod sp. zn. 27 Sa 1/2018. V závere žalobca navrhol, aby oprávnený súd uložil súdom „povinnosti +- takto“: 1. zrušiť rozhodnutia žalovanej v 1. rade z 28. augusta 2015, 30. novembra 2017 a 11. mája 2018, 2. vrátiť vec na nové prejednanie žalovanej v 1. rade, 3. zrušiť uznesenie správneho súdu sp. zn. 27 Sa 1/2018 z 11. júna 2018, 4. zrušiť uznesenie správneho súdu č. k. 25 Sa 28/2018-75 z 2. apríla 2020, 5. zrušiť uznesenie správneho súdu sp. zn. 27 Sa 1/2018 z 5. februára 2018, 6. spojiť na spoločné konanie veci sp.zn. 25Sd/181/2015, 27 Sa 1/2018 a 25 Sa 28/2018, 7. zaviazať žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcovi 57.183,4923 € s vymedzeným príslušenstvom. 7. Žalovaní sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.

III. Posúdenie veci kasačným súdom

9. Podľa § 59 ods. 1 SSP platí, že ak ide o podanie vo veci samej (teda aj žalobu, porov. § 55 ods. 2 SSP), z ktorého nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje, alebo ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, správny súd uznesením vyzve toho, kto podanie urobil, aby ho doplnil alebo opravil v určenej lehote. Ak sa v tejto lehote podanie nedoplní alebo neopraví, správny súd podanie odmietne uznesením; to neplatí, ak pre uvedený nedostatok možno v konaní pokračovať (§ 59 ods. 3 SSP). Podľa § 55 ods. 3 SSP pritom správny súd každé podanie posudzuje podľa jeho obsahu. Podľa § 66 SSP platí, že ak jedna žaloba smeruje proti viacerým rozhodnutiam, môže predseda senátu uznesením vylúčiť každé takéto rozhodnutie na samostatné konanie, ak spoločné konanie nie je možné alebo vhodné. Aj z § 166 ods. 2 CSP, ktorý možno v prerokúvanej veci takisto podporne použiť (porov. § 25 SSP), vyplýva, že súd môže niektorú vec vylúčiť na samostatné konanie, ak sa v žalobe uvádzajú veci, ktoré sa na spojenie nehodia. Podľa § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné

11. Z obsahu žaloby, najmä formulovaného žalobného petitu podľa kasačného súdu vyplýva, že žalobca v skutočnosti do tejto žaloby spojil niekoľko úkonov. Domáha sa jednak preskúmania označených rozhodnutí žalovanej, jednak označeného skoršieho rozsudku správneho súdu a okrem toho ešte aj náhrady škody. Jeho podanie tak nemožno posudzovať ako celok, ale je potrebné sa zaoberať každým z takto formulovaných petitov osobitne.

Týmito „ďalšími vecami“ sú najmä volebné veci, veci územnej samosprávy, veci politických práv, kompetenčné žaloby, ako o vykonateľnosti rozhodnutí cudzích orgánov verejnej správy a o súhlase s inšpekciou. Právomoc súdov správneho súdnictva je teda postavená na princípe enumerácie; správny súd nemôže v správnom súdnictve konať vo veci, ktorú nemožno podradiť pod niektorý z týchto druhov konaní. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tomto smere vyslovila pomerne prísny záver, že v správnom súdnictve možno konať a rozhodnúť len spôsobom, ktorý predpokladá zákon, a že tomu musí zodpovedať aj navrhovaný petit žaloby (judikát R 95/2004, kde súd zastavil konanie o správnej žalobe, ktorou sa žalobca domáhal „určenia neplatnosti“ personálneho rozkazu o skončení služobného pomeru). 13.

Táto časť jeho žaloby tak celkom jasne je správnou žalobou v sociálnych veciach podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP. Pretože žalobca je fyzickou osobou, mal správny súd podľa § 202 ods. 2 SSP posudzovať jeho žalobu neformálne. Pri takomto posudzovaní správna žaloba žalobcu v tejto časti v zásade vyhovuje ustanoveniu § 202. Z napadnutého rozhodnutia žalovanej v 1. rade z 11. mája 2018 pritom vyplýva, že rozhodnutie z 28. augusta 2015 už bolo predmetom posudzovania správnymi súdmi, ktoré ho potvrdili. Naopak, rozhodnutia z 11. mája 2018 a 30. novembra 2017 ešte predmetom prieskumu neboli. Konanie o týchto častiach žaloby tak predpokladá splnenie odlišných procesných podmienok (§ 97 SSP), a tak je otázne, či sú tieto časti vhodné na spoločné konanie v zmysle § 66 SSP.

V takto vylúčenej veci mal potom postupovať podľa § 59 SSP a vyzvať žalobcu na odstránenie tejto nejasnosti jeho podania a vysvetliť mu, ako má nejasnosť svojho podania odstrániť. Uznesením č. k. 25 Sa 28/2018-66 bol totiž žalobca vyzvaný len na odstránenie nedostatkov náležitostí, ktoré sa týkajú správnej žaloby v sociálnych veciach (§ 202 SSP). Tú časť žaloby, v ktorej sa žalobca domáha preskúmania uvedeného rozsudku a ktorá by mohla byť žalobou na obnovu konania, totiž toto uznesenie nijako nespomína.

V tomto prípade však vôbec nemôže ísť o správnu žalobu, pretože takýto predmet konania podľa § 6 ods. 1 SSP nepatrí do právomoci správnych súdov. Použitie slovného spojenia „majetková ujma“ môže naznačovať, že žalobca sa domáha náhrady škody, ktorá mu vznikla nevyplatením invalidného

16. V tejto časti by žaloba žalobcu mohla byť zrozumiteľná, keďže je jasné, z čoho žalobca svoj nárok vyvodil a ako ho vypočítal. Nejasné však je, koho považuje za žalovaného. V pôvodnej žalobe síce ako žalovaného v 2. rade označil „Slovenskú republiku, v zast. sudca V.“, avšak v námietke zaujatosti uvádza, že žalovanou má byť práve W.. Podľa § 7 OZ má spôsobilosť na práva fyzická osoba od narodenia. Podľa § 18 ods. 1 OZ má spôsobilosť na práva aj právnická osoba, za akú sa podľa § 21 OZ považuje aj štát, ak je účastníkom občianskoprávnych vzťahov (napr. ako zodpovedný za škodu). Slovenská republika (štát) a W. sú teda dve rôzne osoby so samostatnou a navzájom odlišnou právnou subjektivitou. Žalobca teda musí dostatočne jasne vyjadriť, kto má byť žalovaným v 2. rade - či štát alebo konkrétna fyzická osoba. Na druhej strane sa však podotýka, že ak je stranou sporu štát, potom podľa § 73 CSP a § 40 ods. 3 SSP sa konanie za štát spravuje osobitnými predpismi. V takom prípade nie je úlohou žalobcu označiť orgán, ktorý za štát koná, a ak ho aj označí, nie je súd takýmto označením viazaný. Súd je totiž povinný sám ustáliť orgán, ktorý má za štát konať (porov.

uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 87/2019, judikát R 11/2021). Ak teda žalovaným má naozaj byť štát, musí súd konať s jeho riadnym zástupcom. 17. Podľa názoru kasačného súdu je však bez ohľadu na to zrejmé, že v tejto časti nejde o vec patriacu do právomoci správnych súdov v zmysle § 6 SSP. Naopak, ide o nárok na náhradu škody, teda súkromnoprávny spor, o ktorom podľa § 3 CSP rozhodujú súdy v civilnom sporovom konaní. O tejto časti žaloby tak správny súd ani nemôže vecne rozhodovať. Ani táto časť žaloby sa teda nehodí na spojenie so zvyšnými časťami, ktoré sa týkajú preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy, resp. preskúmania rozsudku správneho súdu. V tejto časti veci preto podľa prichádza do úvahy podľa § 166 CSP vylúčiť aj túto časť veci a následne v nej samostatne konať podľa toho, čo bolo vyššie uvedené. 18. Už len na dôvažok kasačný súd upozorňuje na nesprávny výklad § 201 SSP, ktorý zaujal správny súd. Citované ustanovenie totiž podľa svojho jasného znenia ukladá správnemu súdu ustanoviť procesného opatrovníka žalobcovi, ktorý je postihnutý duševnou chorobou alebo ktorý nie je schopný sa zrozumiteľne vyjadrovať. Ide teda o právnu normu s alternatívnou hypotézou, takže pre aktiváciu dispozície postačí, ak nastane jedna z dvoch alternatív v hypotéze (duševná choroba alebo postulačná neschopnosť). Neschopnosť zrozumiteľne sa vyjadrovať však podľa citovanej normy nemusí byť dôsledkom duševnej choroby. Preto záver správneho súdu vyjadrený v odseku 11 jeho odôvodnenia nezodpovedá citovanému ustanoveniu. Pokiaľ komplikovanosť a neprehľadnosť podaní žalobcu prekročí mieru, za ktorou sa stanú nezrozumiteľné, môže ísť o prípad predpokladaný v § 201 SSP, že žalobca nie je schopný sa zrozumiteľne vyjadrovať, a bude mu musieť byť ustanovený opatrovník. Dôvody tohto jeho stavu (choroba alebo iný dôvod) sú z hľadiska citovaného ustanovenia nepodstatné.