7Ssk/100/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej /sudca spravodajca/ a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobkyne: Ľubica Škrková, s miestom podnikania Priehradná 122/31, 010 01 Žilina, IČO: 50357727, právne zast.: STEHURA & partners, v.o.s., so sídlom Fraňa Kráľa 2080, 022 01 Čadca, IČO: 47246863, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova č. 10, 040 01 Košice, IČO: 00166405, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo spisu: NIP/NIP_PO/BEZ/2020/4692, O-266/2020 zo dňa 17.8.2020, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, č. k. 31S/124/2020-125 zo dňa 29. septembra 2021, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Rozhodnutie krajského súdu

spisu: NIP/NIP_PO/BEZ/2020/4692, O-266/2020 zo dňa 17.8.2020, ktorým podľa ust. § 59 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o „Správnom konaní“) odvolanie žalobkyne zamietol a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce Žilina, č. k. 231/2020-IZA-2.3/pok/R/K zo dňa 18.06.2020.

vzťah podľa osobitného predpisu (zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov). O trovách konania vo vzťahu k žalobkyni rozhodol krajský súd poukazom na ust. § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že ako neúspešnej účastníčke jej náhradu trov konania nepriznal a vo vzťahu k žalovanému podľa ust. § 168 SSP a contrario tak, že ani žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože neboli splnené podmienky na aplikáciu tohto ustanovenia.

Na kontrolovanej prevádzke - stánok (kvety), Autobusové nástupište, Žilina, bola vykonaná inšpekcia práce, za účelom kontroly dodržiavania ust. § 228a ods. 2 Zákonníka dňa 23.09.2019 o 8:40 hod. a na kontrolu dodržiavania zákazu nelegálneho zamestnávania podľa zákona o nelegálnej práci.

Z Dohody o pracovnej činnosti uzatvorenej medzi žalobkyňou a Y. N. (č. 15 admin. sp.) správny súd zistil, že táto bola uzatvorená dňa 23.09.2019 na dobu určitú do 31.12.2019, s dohodnutým druhom práce - predavačka - obsluha zákazníka, aranžovanie kytíc a rôznych kvetinových aranžmánov a darčekových balení, s miestom výkonu práce - Žilina, Autobusové nástupište, s dĺžkou pracovného času 10 hodín týždenne, dňom začatia pracovnoprávneho vzťahu 23.9.2019, a s odmenou 2,989 €/hod.

Inšpektorát práce Žilina dňa 4.11.2019 požiadal žalobkyňu o poskytnutie dokladov potrebných pre výkon inšpekcie práce, buď zmluvy uzatvorenej medzi predavačkou a žalobkyňou, ak bola práca vykonávaná na základe živnostenského oprávnenia alebo na preukázanie pracovnoprávneho vzťahu, ak Y. N. vykonávala prácu predavačky bez živnostenského oprávnenia.

Žilina. Dňa 09.12.2019 bol vypracovaný protokol č. IZA-96-15-2.3/P-A24,25 - 19 (ďalej len protokol zo dňa 9.12.2019) o výsledku inšpekcie práce podľa § 7 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na ustanovenie § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 až 4 zákona o inšpekcii práce z inšpekcie vykonanej dňa 23.09.2019 na kontrolovanom subjekte a v dňoch 02.10., 04.11. a 09.12.2019 na inšpektoráte práce (č. l. 11 admin. sp.).

nelegálnej práci. Nakoľko splnomocnenec požiadal o lehotu na vyjadrenie sa k protokolu, táto mu bola poskytnutá v rozsahu 4 dní od doručenia protokolu (09.12.2019) s tým, že v prípade nevyjadrenia a nepredloženia dôkazov sa bude mať za to, že žalobkyňa nemá námietky voči zisteným nedostatkom ako ani k ostatným skutočnostiam, ani nemá žiadne dôkazy, ktorými by rozporovala zistené skutočnosti; následne inšpektor práce protokol uzavrie. Žalobkyňa sa k protokolu vyjadrila podaním zo dňa 13.12.2019 tak, že bola uvedená do omylu kontrolovanou pracovníčkou, ňou podané informácie sa snažila ráno 23.9.2019 overiť u právnika a aj na základe jeho poučenia bola pracovníčka prihlásená do Sociálnej poisťovne, pričom v tom čase už prebiehala kontrola inšpekcie práce. Poukázala na to, že pri predchádzajúcich kontrolách u nej neboli zistené nedostatky a žiadala, aby sa na uvedené prihliadlo pri posudzovaní, s tým, že žalobkyňa sa poučila a o prijatých opatreniach bude písomne Inšpektorát práce informovať.

zmysle § 58 a nasl. Zákonníka práce, pričom predmetná zmluva bola uzatvorená dňa 21.09.2019 medzi žalobkyňou ako užívateľským zamestnávateľom a Senoenergy, s.r.o. so sídlom Žilina, Rosinská cesta 8, IČO: 46579371, ako zamestnávateľom v dĺžke trvania do 31.10.2019 (č. l. 7 admin. sp.). Dohodu o dočasnom pridelení aj predložila v písomnej forme (originály). 4.

5. Krajský súd úvodom poukazom na ust. § 21 ods. 3 zákona o inšpekcii práce konštatoval, že na konanie o uložení pokuty podľa zákona o inšpekcii práce sa subsidiárne aplikuje Správny poriadok. Vo vzťahu k námietke o nedostatočne vykonanom dokazovaní krajský súd uviedol, že správny orgán si sám určuje rozsah zisťovania pokladov, ktoré si pre rozhodnutie zabezpečí (§ 32 ods. 2 veta druhá Správneho poriadku), a to na návrh účastníka administratívneho konania alebo aj z vlastnej iniciatívy. Po preskúmaní administratívneho spisu mal krajský súd za to, že správny orgán prvého stupňa sa už počas výkonu inšpekcie posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a odstraňoval rozpory v tom smere, či kontrolovaná osoba pracovala u žalobkyne na základe pracovnoprávneho vzťahu alebo živnostenského oprávnenia.

Keďže tieto listiny korešpondovali aj s ostatnými dôkazmi, ktoré správny orgán vykonal (lustrácia v registri Sociálnej poisťovne a v živnostenskom registri) a navyše žalobkyňa zistenú skutočnosť - nelegálne zamestnávanie - potvrdila aj vlastným vyjadrením v podaní zo dňa 13.12.2019, ktorým sa vyjadrila k protokolu, nebolo dôvodné zo strany inšpekcie práce vykonávať ďalšie dôkazy a takýto postup správneho orgánu vyhodnotil krajský súd ako zákonný a súladný s požiadavkou podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku na zistenie skutočného stavu.

Naopak, v rozhodnom období (od 20.9.2019 do 31.10.2019) bol preukázaný len pracovnoprávny pomer medzi žalobkyňou a kontrolovanou osobou, ktorý bol evidovaný od 23.9.2019 do 31.12.2019. Vzhľadom k tomu mal krajský súd za to, že správny orgán vykonal dostatok úkonov s cieľom odstrániť existujúce rozpory v dôkazoch a riadne zistiť skutočný stav, zistený skutkový stav bol dostačujúci pre riadne posúdenie veci a má oporu v administratívnom spise.

K námietke žalobkyne, že zápisnicu o podaní informácie a vysvetlenia nemožno v správnom konaní použiť ako dôkaz s ohľadom na analógiu v trestnom práve, keď úradný záznam vyhotovený pred vznesením obvinenia nie je považovaný za zákonne získaný dôkaz, a nemožno naň prihliadať, krajský súd uviedol, že z hľadiska podstaty skutkových záverov správneho orgánu nie je táto listina jediným či hlavným dôkazom, bola súčasťou administratívneho spisu ako aj protokolu o výsledku inšpekcie a žalobkyňa voči jej obsahu nemala námietky pri prerokovaní protokolu ani počas plynutia lehoty na vyjadrenie k

Podstatné pre vyvodenie administratívnoprávnej zodpovednosti žalobkyne boli zistenia správneho orgánu na mieste samom o výkone závislej práce kontrolovanej osoby pre žalobcu dňa 23.09.2019,

Preto tieto námietky krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné. Poznamenal však, že závery rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky spis. zn. 4Ads 177/2011, na ktoré poukazovala žalobkyňa, vychádzajú jednak z úpravy podľa § 137 ods. 4 Správního řádu (zákon č. 500/2004 Sb., podľa ktorého záznam o podaní vysvetlenia sa nedá použiť ako dôkazný prostriedok), ktorá nemá premietnutie v úprave Správneho poriadku (zákon č. 71/1967 Zb.) a tiež je založené na závere, podľa ktorého administratívne orgány vychádzali pri svojom rozhodnutí výlučne a bez ďalšieho len z protokolov o podaní vysvetlenia a nie aj z iných dôkazov ako tomu bolo v prejednávanej veci.

Tieto dôkazy korešpondujú aj so samotným obsahom registračného listu fyzickej osoby (hoc oneskorene podaného), v ktorom sama žalobkyňa vyplnila ako dátum vzniku poistenia deň 23.09.2019. Vzhľadom k uvedenému podľa názoru krajského súdu vyhodnotenie Dohody o dočasnom pridelení zamestnanca zo dňa 21.9.2019 (mal byť uvedený dátum 20.09.2019 pozn. kasačného súdu) ako účelového dôkazu, v snahe vyhnúť sa postihu, bolo súladné s úpravou § 34 ods. 5 Správneho poriadku, a teda so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a tým zákonné.

Nakoľko o skutkovom stave na základe vykonaných dôkazov správne orgány nemali za takejto dôkaznej situácie dôvod mať pochybnosti, nebolo na mieste aplikovať zásadu „in dubio pro reo“, ktorej použitia sa domáhala žalobkyňa v správnej žalobe. Správny súd v nadväznosti na to nezistil v postupe správnych orgánov porušenie čl. 6

8. Vo vzťahu k námietke žalobkyne o nenáležitom odôvodnení rozhodnutia, krajsky súd poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veciach spis. zn. 3Sžf/32/2007 a 8Sžo/ 163/2010, a cituje: „ Ukladanie pokút za správne delikty sa uskutočňuje v rámci úvahy správneho orgánu (diskrečná právomoc), zákonom dovoleného rozhodovacieho procesu, v ktorom správny orgán v zákonom stanovených medziach uplatňuje svoju právomoc a určí výšku sankcie, pričom použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami logického uvažovania a rozhodnutie, ktoré je výsledkom tohto procesu (uváženia), musí byť aj náležite odôvodnené“.

Krajský súd vo vzťahu k námietke týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného dal tiež do pozornosti, že integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia (uvedené je možné nepochybne aplikovať aj v prípade rozhodnutí správnych orgánov), ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. IV. ÚS 115/03 z 3.7.2003, nález Ústavného súdu SR spis. zn. III. ÚS 60/04 z 19.5.2004). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

zistil, že uložený druh sankcie - peňažná pokuta ani jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy, keďže podľa cit. § 19 ods. 2 písm. a) bod 1. zákona o inšpekcii práce za spáchania správneho deliktu nelegálneho zamestnávania jednej fyzickej osoby bolo možné uložiť pokutu od 2000 eur do 200000 eur. Pre úplnosť dodal, že správne orgány vyčerpávajúco odôvodnili aj úvahy, ktorými sa riadili pri určovaní konkrétnej výšky pokuty a správne aplikovali zásady na ukladanie trestov.

II. Kasačná sťažnosť žalobkyne

dôvodov. Poukázala na to, že v podanej správnej žalobe predovšetkým namietala nesprávne vyhodnotenie dôkazov zo strany žalovaného, konkrétne dohodu o dočasnom pridelení zamestnanca zo dňa 20.09.2019 uzatvorenú so spoločnosťou Senoenergy, s.r.o. podľa ust. § 58a

14. Citujúc ust. § 2 ods. 2 písm. a/ zák.č_ 82/2005 Z.z., § 1 ods. 3 prvej vety, § 58a ods. 1, §58a ods. 3 a § 17 ods. 2 Zákonníka práce, žalobkyňa poukázala na to, že predložená dohoda o dočasnom pridelení zamestnanca uzatvorená medzi žalobkyňou a spoločnosťou Senoenergy, s.r.o. zo dňa 20.09.2019 spĺňa všetky zákonom vyžadované formálne ako aj obsahové náležitosti.

bol aj vznik pracovnoprávneho vzťahu sui generis. Tvrdila, že keďže zo strany krajského súdu nebola konštatovaná neplatnosť predmetnej dohody o dočasnom pridelení zo dňa 20.09.2019, je podľa jej názoru potrebné prihliadať na následky, ktoré s takouto dohodou Zákonník práce

orgánu. Takýto postupom však považuje žalobkyňa za rozporný so správnym poriadkom, nakoľko je nevyhnutné, aby zdôvodnenie rozhodnutia odvolacieho orgánu reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď. S tým je spojená povinnosť odvolacieho orgánu zakotvená v § 47 ods. 2 Správneho poriadku, a to povinnosť dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie, pričom v prípade kedy sa odvolací orgán stotožní s argumentmi prvostupňového správneho orgánu bez toho, aby sa vyrovnal s proti argumentami proti týmto argumentom, je v rozpore s touto povinnosťou. Žalobkyňa rozhodnutie krajského súdu považovala za nedostatočné odôvodnené a nepreskúmateľné, keď v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vyhodnotenie dôkazov považuje za zákonné, nakoľko žalobkyňa podľa názoru súdu produkovala tvrdenie a predložila dôkaz, ktoré nekorešponduje s ďalšími vykonávanými dôkazmi z administratívneho konania, pričom krajský súd poukázal na konkrétne dôkazy zabezpečené počas výkonu inšpekcie, pričom dôkaz vyhodnotil ako

práce.

18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky bol formálne zriadený ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov dňa 1. januára 2021 a na základe zák. č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva.

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ v spojení s § 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobkyne je nedôvodná. 21.

23. Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného číslo spisu NIP/NIP_PO/BEZ/2020/4692, O-266/2020 zo dňa 17.08.2020, ktorým podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku odvolanie žalobkyne zamietol a rozhodnutie Inšpektorátu práce Žilina, č. 231/2020-IZA-2.3/pok/R/K zo dňa 18.06.2020 potvrdil. Prvostupňovým rozhodnutím Inšpektorát práce v Žiline uložil podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. žalobkyni pokutu vo výške 2000,- Eur za porušenie § 2 ods. 1 písm. a) bod 4. zák. č. 125/2006 Z. z. za porušenie povinnosti uvedenej v § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z. z., tým, že dňa 23.09.2019 o 8:40 hod. využívala závislú prácu fyzickej osoby Y. N., I.. X.X_XXXX, G. B. M.L. XXX/X, G. I. O., ktorá pre ňu vykonávala prácu predavačky na kontrolovanej prevádzke „stánok (kvety) Autobusové nástupište“, Žilina, pričom nemala s menovanou fyzickou osobou uzatvorený pracovnoprávny

kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej

Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 SSP). Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.(§ 177 ods. 1 SSP)

Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či sa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení a na základe logického a rozumného uváženia ustálil správne svoj právny záver.

27. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti žalobkyne vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom spisu, s námietkami žalobkyne uvedenými v kasačnej sťažnosti a dospel k záveru, že v zásade nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti záverov správneho súdu kasačný súd dodáva.

28. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví

30. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.

textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne treba vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov

32. Predmetom zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce je ochrana zamestnancov pri práci a výkon štátnej správy v oblasti inšpekcie práce, taktiež zákon vymedzuje pôsobnosť orgánov štátnej správy v oblasti inšpekcie práce a ich pôsobnosť pri výkone dohľadu podľa osobitného predpisu a ustanovuje práva a povinnosti inšpektora práce a povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby. (§1 citovaného zákona) Vykonávanie inšpekcie práce zabezpečuje podľa § 7 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z. inšpektorát práce ako orgán štátnej správy v oblasti inšpekcie práce, a to prostredníctvom inšpektorov práce (§ 7 ods. 11 cit. zák.). Ustanovenie § 12 ods. 1 cit. zák. vymedzuje oprávnenia inšpektora práce pri samotnom výkone inšpekcie a ustanovenie § 12 ods. 2 upravuje jeho oprávnenia v nadväznosti na výsledky inšpekcie práce.

Protokol predstavuje v následne začatom správnom konaní jeden z dôkazných prostriedkov, nezbavuje však správny orgán povinnosti vykonať v začatom správnom konaní riadne dokazovanie, výsledky tohto dokazovania vyhodnotiť a vec v súlade so zákonom posúdiť.

34. Žalobkyňa vytýkala krajskému súdu, že ten sa v súvislosti s jéj námietkou o nesprávnom vyhodnotení dôkazov zo strany žalovaného vo vzťahu k dohode o dočasnom pridelení zamestnanca zo dňa 20.09.2019 obmedzil na konštatovanie o zákonnosti vyhodnotenia dôkazov zo strany žalovaného majúc za to, že hodnotenie bolo v súlade so zásadami logiky a so správnym poriadkom. Skutočnosť, že krajský súd sa stotožnil s vyhodnotením dohody o dočasnom pridelení zo strany žalovaného ako účelového dôkazu, v snahe vyhnúť sa postihu a jeho súladnosť s ust. § 34 ods. 5 Správneho poriadku a teda so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, považovala žalobkyňa za nedostatočné najmä z dôvodu, že sa krajský súd nevyjadril k obsahu a významu predloženej dohody o dočasnom pridelení. Neposudzoval jej platnosť a neprihliadol ani na právne následky, ktoré s ňou Zákonník práce spájal a to skutočnosť, že v čase prebiehajúcej kontroly nelegálneho zamestnávania bola kontrolovaná fyzická osoba zamestnancom spoločnosti Senoenergy, s.r.o.

Odôvodnenie

rozhodnutia musí obsahovať uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie vrátanie ich zhodnotenia, t.j. musí uviesť ktoré skutočnosti považuje za preukázané a na základe akých úvah. 36. Správny orgán mal z výpovedi kontrolovanej osoby a účastníka konania za zrejmé, že fyzická osoba Y. N. vykonávala prácu pre účastníka konania, nachádzala sa v kontrolovanej prevádzke sama a výkon jej činnosti napĺňal všetky podstatné znaky závislej práce v zmysle ust. § 1 ods. 2 Zákonníka práce. V čase zahájenia výkonu inšpekcie práce dňa 23.09.2019 bolo z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu zrejmé, že účastník konania nepredložil žiadny doklad, ktorým by preukázal existenciu pracovnoprávneho vzťahu s kontrolovanou zamestnankyňou vykonávajúcou pre účastníka konania závislú prácu.

Z rozhodnutia bolo ďalej zrejmé, že Y. N. nebola v tom čase v živnostenskom registri ako fyzická osoba - podnikateľ vedená. Z uvedeného vyplynulo porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania zo strany účastníka konania tým, že dňa 23.09.2019 o 8:40 hod využíval závislú prácu fyzickej osoby Y. N., ktorá pre účastníka konania vykonávala prácu „predavačka“ v kontrolovanej prevádzke „stánok (kvety), Autobusové nástupište Žilina“, pričom účastník konania nemal s menovanou fyzickou osobou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu. Z predmetného rozhodnutia bolo taktiež zrejmé, že účastník konania vo svojom vyjadrení k začatému správnemu konaniu zo dňa 08.06.2020 poukázal na to, že kontrolovaná zamestnankyňa Y. N. vykonávala prácu predavačky dočasne na základe uzatvorenej zmluvy o dočasnom pridelení zamestnanca v zmysle § 58 Zákonníka práce. Správny orgán sa s uvedeným tvrdením zaoberal a v databáze Sociálnej poisťovne zistil, že spoločnosť Senoenergy s.r.o. fyzickú osobu p. N. nikdy nezamestnávala. Uvedené vyhodnotil ako účelové tvrdenie v snahe vyhnúť sa postihu.

Dospel k záveru, že tvrdenie žalobkyne (ohľadom dočasného pridelenia zamestnanca) nekorešponduje s ďalšími vykonanými dôkazmi z administratívneho konania, s jej vlastnými vyjadreniami ktoré produkovala k veci počas výkonu inšpekcie, s výpoveďou kontrolovanej osoby, s prehľadom poistení u kontrolovanej osoby v registri Sociálnej poisťovne a ani s predloženou dohodou o pracovnej činnosti. Mal za to, že tieto dôkazy korešpondujú so samotným obsahom registračného listu fyzickej osoby (hoci oneskorene podaného), v ktorom sama žalobkyňa vyplnila dátum vzniku poistenia 23.09.2019. V súlade s uvedeným tak krajský súd dospel k záveru, že vyhodnotenie dohody o dočasnom pridelení zamestnanca zo dňa 20.09.2019 ako účelového dôkazu, v snahe vyhnúť sa postihu, bolo súladné s úpravou § 34 ods. 5 Správneho poriadku a teda so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. S uvedeným sa plne stotožnil aj kasačný súd, považujúc postup správneho súdu za správny a súladný so zákonom.

Správny orgán v rámci správneho konania za účelom riadneho zistenia skutkového stavu vyjadrenie žalobkyne k začatému správnemu konaniu ako i následné predloženie Dohody o dočasnom pridelení zamestnanca, hodnotil ako dôkaz predložený v správnom konaní jednak samostatne ako i vo vzájomnej súvislosti, a najmä s ohľadom na vzájomné súvislosti iných dôkazov predložených v správnom konaní tento vyhodnotil ako účelový.

38. Kasačný súd taktiež nemohol prisvedčiť námietke žalobkyne, ktorou namietala nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku. Problematike týkajúcej sa povinnosti náležite zdôvodniť rozhodnutie venoval značnú pozornosť vo svojej judikatúre aj Ústavný súd SR (napr. v nálezoch sp. zn. I. ÚS 243/07, I. ÚS 114/08, III. ÚS 36/2010), ktorý vo svojej rozsiahlej judikatúre konštatuje, že procesným právom účastníka je právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca z ustanovenia § 139 ods. 2 SSP znamená právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, pričom vychádzajúc z konštantnej judikatúry, či už ústavného súdu ako i ESĽP (napr. (García Ruiz c. Španielsku zo dňa 21.01.1999, Kraska c. Švajčiarsko zo dňa 29.04.1993, séria A, č. 254-B, s. 49), sa nevyžaduje aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.

Skutočnosť, že rozhodnutia, či už žalovaného alebo krajského súdu, nie sú odôvodnené podľa predstáv žalobcu, nemožno považovať za porušenie jeho práva na spravodlivý proces, ak sú založené na správnych logických a odborných úsudkoch a argumentoch a sú vydané v súlade so zákonom, čo v prejednávanom prípade splnené bolo. Vychádzajúc z uvedeného vyššie kasačný súd dospel k záveru, že správny súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkou žalobkyne ohľadne nesprávneho vyhodnotenia dôkazov zo strany žalovaného správneho orgánu.

40. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobkyni (sťažovateľke), ktorá v tomto konaní nemala úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.