7Ssk/100/2023
ECLI:SK:NSSSR:2024:5022200427.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Banskej Bystrici
- Sp. zn. 1. inštancie
- ZA-14Sa/36/2022
- IČS
- 5022200427
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu, JUDr. Jana Martinčeková ako členka a JUDr. Martin Tiso ako člen senátu vo veci žalobcu: Y. M., Q.. XX. G. XXXX, F. XXX/X, X., zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Halagan, s.r.o., IČO: 50626329, Framborská 21, Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 9. mája 2022, č. XXX XXX XXXX X, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 Sa 36/2022 z 19. apríla 2023 takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta. II. Účastníkom sa nepriznáva právo na náhradu trov kasačného konania.
Odôvodnenie
I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca bol medzi 1. septembrom 1969 a 30. júnom 1973 žiakom strednej odbornej školy a od 1. júla do 16. októbra 1973 bol zamestnancom spoločného podniku Agrostav v Žiline. Následne do 30. júna 1974 bol zamestnancom Ferona n. p., od 1. júla 1974 do 10. júna 1976 znova zamestnancom Agrostavu Žilina, od 11. júna 1976 do 31. decembra 1977 zamestnancom Oblastných komunálnych služieb Varín a od 1. januára do 3. februára 1978 zamestnancom Okresného podniku služieb Žilina.
Medzi 4. februárom 1978 a 31. decembrom 1980 pracoval ako člen JRD Verchovina v Kružlovej a od 1. januára 1981 až do 30. novembra 1992 ako člen JRD Rozvoj v Plavči. Okresný národný výbor Žilina ho rozhodnutím z 26. novembra 1990 zaregistroval ako podnikateľa podľa zákona č. 105/1990 Zb. o súkromnom podnikaní občanov a v tomto podnikaní žalobca pokračoval na základe živnostenského listu Obvodného úradu Žilina z 8. decembra 1992. Od 1. decembra 1992 až do 30. novembra 2014 bol prihlásený na dôchodkové zabezpečenie, resp. poistenie ako samostatne zárobkovo činná osoba a od 1. februára 2012 do 31. decembra 2015 aj ako dobrovoľne dôchodkovo poistená osoba. Okrem toho v septembri až novembri 2014, v decembri 2015 a novembri 2016 krátkodobo pracoval pre pozemkové spoločenstvo a od 1. októbra 2015 bol znova dôchodkovo poistený ako samostatne zárobkovo činná osoba. Rozhodnutím z 31. októbra 2013 mu žalovaná od 19. septembra 2012 priznala invalidný dôchodok a pri jeho výpočte vyšla z priemerného osobného mzdového bodu 0,8998.
2. Dňa 2. decembra 2016 si žalobca u žalovanej uplatnil nárok na výplatu starobného dôchodku. K žiadosti pripojil svoje vyhlásenie, že v rokoch 1991 až 1992 v JRD Plaveč dosiahol hrubý zárobok 140.000 Kčs, resp. 105.000 Kčs. Rozhodnutím z 24. januára 2017 (č. I), mu žalovaná s účinnosťou od 24. augusta 2016 priznala starobný dôchodok 481,70 €, ktorý mu zároveň od 1. januára 2017 zvýšila na 489,90 €. Vyšla z toho, že jeho dôchodkový vek je 62 rokov podľa § 65 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Do obdobia dôchodkového poistenia započítala žalobcovi celé obdobie od 1. septembra 1969 do 23. augusta 2016, teda 47,0110 rokov.
Priemerný osobný mzdový bod určila za rozhodujúce obdobie rokov 1984 až 2015 na 0,9103 a podľa § 63 ods. 4 cit. zák. ho upravila na 0,9283. Pri jeho výpočte zohľadnila ako osobný vymeriavací základ za rok 1991 len sumu 29.353 býv. Kčs a za rok 1992 len sumu 2.000 býv. Kčs.
Z takto zisteného priemerného osobného mzdového bodu, obdobia dôchodkového poistenia a aktuálnej dôchodkovej hodnoty v zmysle § 64 zákona č. 461/2003 Z. z. určila sumu starobného dôchodku, ktorú od 1. januára 2017 zvýšila v súlade s § 82 cit. zák. Ďalším rozhodnutím z 24. januára 2017 (č. II) žalovaná odňala žalobcovi invalidný dôchodok a posledným rozhodnutím z toho istého dňa (č. III) rozhodla, že mu nepatrí zvýšenie na sumu minimálneho dôchodku. 3.
Proti rozhodnutiam č. I a III podal žalobca odvolanie, v ktorom namietol nesprávne určenie hrubého zárobku za roky 1991 a 1992. Zdôraznil, že v tomto období pracoval v JRD Rozvoj v Plavči, bol však vedúcim vysunutého pracoviska (strediska pridruženej výroby v Štúrove), kde riadne poberal mzdu. Spochybnil údaje na evidenčnom liste sociálneho zabezpečenia, podľa ktorého mal údajne od 1. júna 1991 neplatené voľno, pretože podpisy na tomto liste zjavne nepatria jemu. Generálny riaditeľ žalovanej však svojím rozhodnutím z 31. júna 2017 potvrdil obe tieto rozhodnutia. Na odôvodnenie uviedol, že vykonaným dokazovaním (dopytmi na osoby, ktoré archivujú dokumenty zamestnávateľov) sa nepodarilo zistiť, že by v rokoch 1991 a 1992 poberal mzdu nezaznamenanú na evidenčnom liste. Vzhľadom na to generálny riaditeľ považoval tieto údaje za nespochybnené, navyše zdôraznil, že evidenčné listy sú
podpísané. Pretože sa tieto údaje nepodarilo spochybniť, obe napadnuté rozhodnutia z nich správne vychádzajú. Nesúhlasil ani s dokazovaním čestnými vyhláseniami iných členov JRD Rozvoj, ktoré žalobca predložil, ani ich svedeckými výpoveďami.
4. Správnu žalobu, ktorú žalobca podal proti rozhodnutiu z 31. júla 2017, správny súd zamietol rozsudkom sp. zn. 24 Sa 35/2017 z 27. marca 2018, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho však rozsudkom sp. zn. 9 Sk 23/2018 zmenil tak, že toto rozhodnutie zrušil. Stotožnil sa so žalovanou v tom, že údaje v evidenčnom liste nemožno považovať za nesprávne len preto, že ich občan nepodpísal (ako to žalobca namietal). Ak žalobca navrhoval čestné vyhlásenia, prípadne vypočutie svedkov na zistenie jeho zárobkov, podľa najvyššieho súdu by malo ísť o osoby, ktoré pracovali na pracovisku v podobnom pracovnom zaradení ako žalobca. Žalobcom navrhnuté osoby však tejto požiadavke nevyhovovali, a preto by ich svedectvá neboli spôsobilé preukázať hrubé zárobky žalobcu. Zároveň však najvyšší súd vytkol žalovanej, že neskúmala, či žalobca bol v rokoch 1991 a 1992 prihlásený na dôchodkové zabezpečenie ako samostatne zárobkovo činná osoba. Po vrátení vecí generálny riaditeľ žalovanej novým rozhodnutím zo 4. mája 2020 znova potvrdil prvostupňové rozhodnutia, keď
dospel k záveru, že žalobca za uvedené roky nepodal daňové priznanie k dani z príjmu, a tak nemal žiaden vymeriavací základ. Toto rozhodnutie však správny súd zrušil rozsudkom sp. zn. 24 Sa 19/2020 z 19. januára 2022, pretože potvrdenie daňového úradu dosvedčilo, že žalobca v tomto období príjem dosiahol.
5. Tu preskúmavaným rozhodnutím z 9. mája 2022 generálny riaditeľ znova potvrdil obe napadnuté rozhodnutia z 24. januára 2017 (č. I a III). Na odôvodnenie odkázal najmä na svoje skoršie závery, že sa nepodarilo preukázať iné hrubé zárobky v JRD Rozvoj v Plavči než sú zaznamenané na jednotlivých evidenčných listoch. Okrem toho však zistil, že žalobca ako samostatne zárobkovo činná osoba od 26. novembra 1990 až do 30. novembra 1992 nepodal prihlášku na dôchodkové zabezpečenie. To zodpovedalo ustanoveniu § 63 ods. 2 vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 149/1988 Zb., ktorou sa vykonával zákon o sociálnom zabezpečení, podľa ktorého samostatne zárobkovo činná osoba nebola povinná podať prihlášku, ak už bola zúčastnená na dôchodkovom zabezpečení z iného dôvodu.
Pretože žalobca bol v uvedenom období aj zamestnancom, nemusel podať prihlášku ako SZČO, a tým ani neplatil z tohto dôvodu poistné a nedosiahol žiadne vymeriavacie základy. 6. Správnu žalobu, ktorú žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu, správny súd zamietol tu napadnutým rozsudkom sp. zn. 14 Sa 36/2022. Na odôvodnenie predovšetkým odkázal na závery rozsudkov najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sk 23/2018, ale aj správneho súdu sp. zn. 24 Sa 19/2020. Žalovaná podľa správneho súdu postupovala v súlade s týmito rozsudkami, keďže sa zaoberala tým, či žalobca v rokoch 1991 a 1992 bol prihlásený na dôchodkové zabezpečenie a platil poistné ako samostatne zárobkovo činná osoba.
Obdobie tohto dôchodkového zabezpečenia žalobcovi zohľadnila ako zamestnanie pre JRD Rozvoj v Plavči. Zároveň však zistila, že ako samostatne zárobkovo činná osoba neplatil poistné za toto obdobie, ale začal ho platiť až od 1. decembra 1992. S odkazom na ustanovenia § 145b ods. 1 a 2 zákona č. 100/ 1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení účinnom do 30. novembra 1992 a § 63 ods. 2 cit. vyhlášky č. 149/1988 Zb. potom správny súd uzavrel, že žalobca nebol povinný sa prihlásiť na dôchodkové zabezpečenie, pretože bol na ňom účastný z iného dôvodu (ako zamestnanec), a preto ani nemusel platiť poistné. Žalovaná tak vo veci rozhodla správne.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
7. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Po obsiahlom zopakovaní priebehu konania zvýraznil názor správneho súdu, že hoci žalobca bol medzi 26. novembrom 1990 a 30. novembrom 1992 zúčastnený na dôchodkovom zabezpečení, JRD Rozvoj zaňho nemuselo odvádzať poistné, pretože čerpal neplatené voľno. Toto čerpanie však žalobca naďalej považoval za sporné, keďže počas konania žalovanej dal jasne najavo, že nesúhlasí s týmto údajom v evidenčnom liste dôchodkového zabezpečenia. Podpis pod evidenčným listom nie je jeho a tento evidenčný list nie je ani podpísaný pracovníkom okresného národného výboru. Aj keby žalobca neplatil poistné, mala žalovaná vychádzať z jeho riadne zdaneného príjmu, keďže nemal dôvod podávať prihlášku. 8. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrila.
III. Posúdenie veci kasačným súdom
9. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a bez ohľadu na uplatnené kasačné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP).
10. Predmetom prerokúvanej veci je nárok žalobcu na starobný dôchodok. Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu podania žiadosti má poistenec nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek, teda v zásade 62 rokov (porov. § 65 ods. 2 cit. zák.). Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca tento vek dovŕšil 24. augusta 2016 a že bol dôchodkovo poistený najmenej 15
rokov. Tieto okolnosti v kasačnom konaní ani nie sú sporné, pretože spornou zostáva výška starobného dôchodku. Podľa § 66 ods. 1 cit. zák. sa suma starobného dôchodku určuje ako súčin priemerného osobného mzdového bodu, obdobia dôchodkového poistenia a aktuálnej dôchodkovej hodnoty. Priemerný osobný mzdový bod sa zasa podľa § 63 ods. 1 cit. zák. určuje ako podiel súčtu osobných mzdových bodov v rozhodujúcom období a obdobia dôchodkového poistenia v tomto období. Podľa § 62 ods. 1 cit. zák. sa osobný mzdový bod určí ako podiel osobného vymeriavacieho základu a všeobecného vymeriavacieho základu.
Osobný vymeriavací základ je podľa § 61 cit. zák. úhrn vymeriavacích základov za kalendárny rok, z ktorých sa zaplatilo poistné na dôchodkové poistenie alebo z ktorých sa poistné považuje za zaplatené (§ 60 ods. 1). Podľa § 60 ods. 1 cit. zák. je obdobím dôchodkového poistenia v zásade obdobie povinného dôchodkového poistenia, obdobie dobrovoľného dôchodkového poistenia, ak za tieto obdobia bolo zaplatené poistné na dôchodkové poistenie podľa tohto zákona.
11. Zákon č. 461/2003 Z. z. nadobudol účinnosť 1. januára 2004 (porov. § 295), a tak sa tieto definície v zásade vzťahujú len na obdobia počnúc jeho účinnosťou. Medzi žalobcom a žalovanou je však sporné obdobie rokov 1991 až 1992, kedy bolo dôchodkové zabezpečenie upravené zákonom č. 100/1988 Zb. a vyhláškou č. 149/1988 Zb., na ktoré odkázal aj správny súd v napadnutom rozsudku. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. potom platí, že za obdobie dôchodkového poistenia sa zásadne považuje aj zamestnanie a náhradná doba získané pred 1. januárom 2004 podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004 (t. j. aj zákona č. 100/ 1988 Zb.). V nadväznosti na to § 257 cit. zák. ustanovuje, že osobný vymeriavací základ v období pred 1. januárom 1993 je úhrn hrubých zárobkov za príslušný kalendárny rok, ktoré podliehali dani zo mzdy bez odpočítania tejto dane. Osobný vymeriavací základ v období od 1. januára 1993 do 31. decembra 2003 je úhrn vymeriavacích základov, z ktorých fyzická
osoba zúčastnená na dôchodkovom zabezpečení platila poistné na dôchodkové zabezpečenie za príslušný kalendárny rok. Z oboch citovaných ustanovení tak vyplýva, že pri posúdení, či určité obdobie spred 31. decembra 2003 je obdobím dôchodkového poistenia a aký zaň patrí osobný vymeriavací základ, treba posúdiť, čo sa považovalo za obdobie zamestnania resp. náhradnú dobu podľa týchto predpisov a aký hrubý zárobok k nim podľa nich patril.
12. Hneď na úvod je potrebné zdôrazniť, že podľa § 1 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení účinnom až do 30. apríla 1990 pracujúci neplatili na dôchodkové zabezpečenie príspevky. Zákonom č. 110/1990 Zb. sa s účinnosťou od 1. mája 1990 zásadným spôsobom upravil systém dôchodkového zabezpečenia, a osobitne dôchodkové zabezpečenie samostatne zárobkovo
činných osôb. Podľa § 1 ods. 7 zákona č. 100/1988 Zb. v znení účinnom od tohto dňa boli samostatne zárobkovo činné osoby zúčastnené na nemocenskom a dôchodkovom zabezpečení na základe platenia poistného. Toto ustanovenie bolo zaradené medzi tzv. základné zásady (porov. marg. rubriku § 1), a preto treba vychádzať z toho, že požiadavka zaplatenia poistného bola kľúčová pre posúdenie účasti samostatne zárobkovo činných osôb na dôchodkovom zabezpečení.
Podľa § 6 ods. 1 písm. a), b) a f) cit. zák. boli síce na dôchodkovom zabezpečení zúčastnení pracovníci v pracovnom pomere, členovia jednotných roľníckych družstiev a samostatne zárobkovo činné osoby rovnako. Kým však pracovný pomer a členstvo v JRD sa v zmysle § 8 ods. 1 písm. a) a b) cit. zák. považovali za zamestnanie v zásade bez ďalšieho, ak zakladali účasť na nemocenskom poistení (porov. § 8 ods. 2 a 3), činnosť samostatne zárobkovo činných osôb sa za zamestnanie považovala len v rozsahu a za podmienok ustanovených vykonávacím predpisom Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí (porov. § 177 ods. 3 cit. zák.), teda cit. vyhláškou č. 149/1988 Zb.
13. Ustanovenia § 145a a § 145b ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. len vo všeobecnosti normovali, že na samostatne zárobkovo činné osoby sa vzťahovali ostatné ustanovenia zákona a že tieto osoby sú povinné platiť poistné a podávať prihlášky a odhlášky.
Na tieto ustanovenia nadväzovali ustanovenia § 61 a nasl. vyhlášky č. 149/1988 Zb., a to v znení vyhlášky č. 123/ 1990 Zb. účinnej od 1. mája 1990 a č. 260/1990 Zb. účinnej od 1. júla 1990. Podľa § 61 ods. 1 písm. a) cit. vyhlášky sa za samostatne zárobkovo činné osoby považovali okrem iného osoby prevádzkujúce podnikateľskú činnosť podľa zákona č. 105/1990 Zb. o súkromnom podnikaní
občanov. Podľa § 62 ods. 1 platilo, že tieto osoby sú v kalendárnom mesiaci zúčastnené na dôchodkovom zabezpečení, ak za tento mesiac zaplatili poistné. V zmysle § 62 ods. 2 zabezpečenie vznikalo dňom, ktorý táto osoba uviedla na prihláške ako deň začatia činnosti, najneskôr však deň, od ktorého je oprávnená vykonávať svoju činnosť.
Samostatne zárobkovo činná osoba bola v zmysle § 63 ods. 1 cit. vyhlášky povinná podať prihlášku na zabezpečenie do ôsmich dní od začatia jej činnosti. Túto povinnosť však táto osoba nemala okrem iného vtedy, ak už bola zúčastnená na dôchodkovom zabezpečení z iného dôvodu.
Ak však napriek tomu podala prihlášku, za deň začatia (samostatnej zárobkovej) činnosti sa považoval prvý deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca (a v takom prípade podľa § 61 ods. 6 musela v prihláške uviesť, že už je zúčastnená z iného dôvodu); ak využila ustanovené výnimky a nepodala prihlášku, za deň začatia činnosti sa považoval až deň, kedy dôvody pre tieto výnimky odpadli (porov. § 63 ods. 2). Ustanovenie § 63 ods. 3 potom výslovne ustanovovalo, že osoby uvedené v odseku 3 sa môžu kedykoľvek odhlásiť zo zabezpečenia.
14. Podľa kasačného súdu tak z citovaných ustanovení vyhlášky č. 149/1988 Zb. (vykladaných aj v spojení s § 1 ods. 7 zákona č. 100/1988 Zb.) celkom zreteľne vyplýva, že účasť na dôchodkovom zabezpečení samostatne zárobkovo činným osobám nevznikala priamo na základe zákona už tým, že začali vykonávať určitú činnosť. Naopak, začatie vykonávania tejto činnosti zakladalo povinnosť podať prihlášku, v ktorej musela uviesť deň vzniku tohto poistenia a na základe ktorej platila poistné (porov. § 145b ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. a § 65 vyhlášky č. 149/1988 Zb., podľa ktorého sa poistné platí z vymeriavacieho základu, ktorý si určuje samostatne zárobkovo činná osoba). Ak už bola osoba zúčastnená na dôchodkovom zabezpečení z iného dôvodu (napr. bola pracovníkom v pracovnom pomere alebo členom JRD), nemusela podať prihlášku a jej účasť na dôchodkovom zabezpečení bola v zásade dobrovoľná (o čom svedčí aj možnosť sa z neho kedykoľvek odhlásiť). Ak ju nepodala, že nemala určený ani vymeriavací základ, a tak neplatila ani poistné. V súlade s § 1 ods. 7 zákona
č. 100/1988 Zb. tak z titulu svojej samostatnej zárobkovej činnosti ani nebola zúčastnená na dôchodkovom zabezpečení. Ustanovenie § 63 ods. 2 cit. vyhlášky však dovoľovalo tejto osobe rozhodnúť sa, že aj v tomto prípade prihlášku podá, určí si vymeriavací základ a bude z neho platiť poistné, čím jej vznikne účasť na dôchodkovom zabezpečení z tohto titulu; ak tak však neurobila, na dôchodkovom zabezpečení nebola zúčastnená.
15. Na uvedené ustanovenie potom nadväzoval § 72 vyhlášky č. 149/1988 Zb. v citovanom znení, ktorý ustanovoval pravidlá pre dávky dôchodkového zabezpečenia samostatne zárobkovo činných osôb. Podľa tohto ustanovenia sa na činnosť týchto osôb zásadne prihliadalo ako na dobu zamestnania (v zmysle § 8 zákona č. 100/1988 Zb.), ak bolo zaplatené poistné za celé obdobie trvania zabezpečenia (odsek 1), a za hrubý zárobok (v zmysle § 12 cit. zák.) sa považoval zásadne vymeriavací základ podľa § 65 (odsek 2).
Ako však už bolo zdôraznené, predpokladom platenia poistného bolo podanie prihlášky a určenie vymeriavacieho základu v súlade s § 62, 63 a 65 cit. vyhlášky, a to osobitne u osôb, ktoré už boli zúčastnené na dôchodkovom zabezpečení z iného dôvodu. Vychádzajúc z už cit. § 255 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. tak možno obdobie činnosti samostatne zárobkovo činnej osoby v rokoch 1991 a 1992 považovať za obdobie dôchodkového poistenia, len ak ho bolo možné posúdiť ako obdobie zamestnania podľa cit. § 72 ods. 1 vyhlášky č. 149/1988 Zb., teda len ak zaň bolo zaplatené poistné. Za osobný vymeriavací základ sa podľa § 257 zákona č. 461/2003 Z. z. mohol považovať len vymeriavací základ, ktorý bol určený na platenie tohto poistného, pretože len ten sa mohol považovať za hrubý zárobok podľa zákona č. 100/1988 Zb.
16. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu predovšetkým vyplýva, že žalobca bol v rokoch 1991 a 1992 členom JRD, na základe čoho bol podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. zúčastnený na dôchodkovom zabezpečení, a doba tohto členstva sa považovala za dobu zamestnania v zmysle § 8 ods. 1 písm. b) cit. zák. Na tento účel nie je podstatné, či žalobca mal alebo nemal pracovné voľno bez náhrady mzdy, pretože citované ustanovenia viazali účasť na dôchodkovom zabezpečení len na trvanie pracovného pomeru (členstva), nie na dosahovanie zárobku. Svedčilo o tom napr. ustanovenie § 12 ods. 6 vyhlášky č. 149/1988 Zb., podľa ktorého sa do kalendárneho roka na výpočet hrubého zárobku zahŕňali aj doby, v ktorých občan nemal žiaden zárobok, a doba pracovného voľna sa podľa § 12 ods. 7 písm. b) cit. vyhl. vylučovala len vtedy, ak sa poskytla na účastníkovi štúdia popri zamestnaní. Pretože žalobca bol ako člen družstva zúčastnený na dôchodkovom zabezpečení až do 30. novembra 1992, nemusel podľa cit. § 63 ods. 2 vyhlášky č. 149/1988 Zb. podávať prihlášku
na zabezpečenie ako samostatne zárobkovo činná osoba, ktorou bol od 26. novembra 1990 v zmysle § 61 ods. 1 písm. a) cit. vyhl. ako súkromný podnikateľ. Dôsledkom nepodania tejto prihlášky však bolo, že žalobca nebol zúčastnený na dôchodkovom zabezpečení z tohto titulu a nemal určený vymeriavací základ, z ktorého by v zmysle § 65 cit. vyhl. platil poistné, a preto je vylúčené, že by bol také poistné platil. To podľa § 72 ods. 1 cit. vyhl. znamenalo, že obdobie samostatnej zárobkovej činnosti sa nepovažuovalo za obdobie zamestnania a tým ani za obdobie dôchodkového poistenia v zmysle § 255 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Rovnako to však znamená, že za toto obdobie žalobca nemal žiaden vymeriavací základ, ktorý by sa v zmysle § 72 ods. 2 cit. vyhlášky mohol považovať za hrubý zárobok na účely § 12 zákona č. 100/1988 Zb. Tým podľa § 257 zákona č. 461/2003 Z. z. za toto obdobie nemal ani osobný vymeriavací základ, ktorý by bolo možné zahrnúť do výpočtu osobného mzdového bodu a priemerného osobného mzdového bodu.
17. Podľa kasačného súdu tak žalovaná postupovala správne, ak za obdobie rokov 1991 až do 30. novembra 1992 pri výpočte osobného mzdového bodu a priemerného osobného mzdového bodu neprihliadla na príjmy žalobcu z jeho podnikania. V súlade s citovanými ustanoveniami totiž žalobca v dôsledku nepodania prihlášky nebol v tomto období zúčastnený na dôchodkovom zabezpečení ako samostatne zárobkovo činná osoba, hoci ňou bol.
Naopak, zo zisteného skutkového stavu plynie, že žalobca podal prihlášku na toto zabezpečenie až od 1. decembra 1992 a až od tohto dňa platil poistné z určeného vymeriavacieho základu. To mu v zhode s cit. § 1 ods. 7 zákona č. 100/1988 Zb. založilo účasť na dôchodkovom zabezpečení ako samostatne zárobkovo činnej osobe a za toto obdobie mu žalovaná započítala ako hrubý zárobok 2.000 Kčs. Ak žalobca nepodal prihlášku skôr (čo v zmysle cit. § 63 ods. 2 tejto vyhlášky ani nemusel), nemali príslušné orgány [okresná správa sociálneho zabezpečenia v zmysle § 15 písm. b) zákona SNR č. 543/1990 Zb. o štátnej správe sociálneho zabezpečenia, resp. neskôr regionálna poisťovňa na základe § 45 ods. 3 zákona NR SR č. 7/1993 Z. z. o zriadení Národnej poisťovne a o financovaní zdravotného poistenia, nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia] žiaden dôvod vyzývať ho na zaplatenie poistného alebo ho od neho vymáhať. Tým je rovnako vyvrátené aj tvrdenie žalobcu, že medzi výdavkami na jeho podnikanie je aj zaplatené poistné; kvôli nepodaniu prihlášky je totiž vylúčené, že by ho za toto obdobie bol zaplatil.
18. Žalobca sa v kasačnej sťažnosti opätovne vracia k otázkam správnosti údajov o hrubých zárobkoch z jeho členstva v JRD Rozvoj, resp. k správnosti údajov o jeho pracovnom voľne. K týmto otázkam sa už dostatočne jasne vyjadril najvyšší súd v predošlom rozsudku sp. zn. 9 Sk 23/2018 a kasačný súd nemá dôvod odkláňať sa od týchto jeho záverov. Podľa § 149 vyhlášky č. 149/1988 Zb. organizácie viedli evidenčné listy, do ktorých zapisovali rôzne
údaje. Podľa § 151 cit. vyhl. organizácia tieto listy predkladala orgánu, ktorý rozhodoval o dávkach dôchodkového zabezpečenia, prostredníctvom príslušného orgánu (do 30. júna 1990 prostredníctvom národného výboru) a mala ich aj občanovi každoročne predkladať na
podpis. Sama okolnosť, že ich občan nepodpísal, však nespôsobovala ich právny nedostatok a neznamenala ani nepoužiteľnosť údajov v nich uvedených. Výčitka žalobcu, že evidenčné listy z rokov 1991 a 1992 nie sú podpísané pracovníkom národného výboru, je síce pravdivá, taký podpis však cit. ustanovenie vyhlášky nevyžadovalo a jeho pripojeniu bránila tiež okolnosť, že národné výbory boli zrušené už k 24. novembru 1990 (porov. § 31 zákona SNR č. 369/ 1990 Zb. o obecnom zriadení).
Evidenčné listy sú naopak potvrdené regionálnou zdravotnou poisťovňou, na ktorú od 1. januára 1993 v zmysle už cit. § 45 ods. 3 zákona č. 7/1993 Z. z. prešla pôsobnosť okresnej správy sociálneho zabezpečenia, teda aj zhromažďovanie podkladov pre rozhodovanie o nároku na dávky dôchodkového zabezpečenia v zmysle § 15 písm. e) zákona SNR č. 543/1990 Zb., medzi ktoré patrili aj evidenčné listy. Žalobca bol v zmysle § 227 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. povinný preukázať okrem iného skutočnosti rozhodujúce pre sumu dávky, teda aj výšku hrubého zárobku za obdobie rokov 1991 a 1992, ak tvrdil, že bol odlišný než sa uvádza na evidenčnom liste. Najvyšší súd už v predošlom rozsudku ustálil, že žalobcovi sa takýto dôkaz nepodaril, a preto žalovanej nemožno vytknúť, ak vychádzala z uvedených údajov. Žalovaná tak správne ustálila priemerný osobný mzdový bod 0,9103, a keďže je vyšší než priemerný osobný mzdový bod, z ktorého sa ustálil predošlý invalidný dôchodok (porov. § 79a zákona č. 461/2003 Z. z.), správne ho použila pre určenie starobného dôchodku žalobcu.
IV. Záver
19. Na základe uvedených úvah kasačný súd dospel k záveru, že nie je daný žiaden zo zákonných dôvodov kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP, a tak ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. 20. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 a § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobca vo veci úspech nemal a žalovaná ho síce mala, kasačný súd však nezistil výnimočné dôvody, aby sa jej nárok na náhradu trov priznal. 21. Tento rozsudok prijal senát pomerom hlasov 3:0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 26. júna 2024