7Ssk/100/2024
ECLI:SK:NSSSR:2025:7823200830.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Banskej Bystrici
- Sp. zn. 1. inštancie
- BB-24Sa/1/2023
- IČS
- 7823200830
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný ako predseda senátu a JUDr. Jana Martinčeková a JUDr. Petra Vysaníková (sudkyňa spravodajkyňa) ako členky senátu vo veci žalobcu: O. T., nar. XX. januára XXXX, P. (bez adresy), proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska 8, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia zo 14. februára 2023, č. s. UPS/US1/SSZOSK/ZAM/2023/663, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. BB-24 Sa 1/2023-100 z 24. septembra 2024 takto
rozhodol:
I. Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. BB-24Sa/1/2023-100 z 24. septembra 2024 sa mení tak, že sa zrušuje rozhodnutie žalovaného zo 14. februára 2023, č. UPS/US1/ SSZOSK/ZAM/2023/663, a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov konania pred správnym súdom, ako aj kasačného konania.
Odôvodnenie
I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca je vyučený v odbore kuchár - čašník, v júni a júli 2019 však pracoval ako robotník v Anglicku, no potom sa vrátil do Slovenskej republiky. Od 8. októbra 2019 sa ako jeho trvalý pobyt vedie len mesto P., ktorého mestský úrad sídli na adrese C. XX. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 20. januára 2021, právoplatným v ten istý deň, odsúdil žalobcu na trest odňatia slobody s podmienečným odkladom (s probačným dohľadom) na štyri roky, ako aj na trest zákazu činnosti „spojenej s výkonom podnikateľskej činnosti a práce spojenej s hmotnou zodpovednosťou" na tri roky.
Súčasne mu prikázal, aby sa v skúšobnej dobe zamestnal alebo aspoň preukázateľne uchádzal o zamestnanie. Od 10. mája 2021 bol žalobca na vlastnú žiadosť vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie a bol tiež poučený o právach a povinnostiach uchádzača.
Po niekoľkých neúspešných pokusoch o hľadanie zamestnania mu Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Revúca sprostredkoval ponuku zamestnania u zamestnávateľa Wood exim s.r.o. na pracovné miesto „pracovník v drevospracujúcej výrobe" s miestom výkonu práce v Tornali. Žalobca sa 23. augusta 2022 dostavil k tomuto zamestnávateľovi, ktorý mu ponúkol zamestnanie od 30. augusta 2022.
Zamestnávateľ však na tlačivo poskytnuté úradom práce poznamenal, že žalobca „odmieta prijať pracovnú ponuku z dôvodu súdneho zákazu výkonu činnosti. Z uvedeného dôvodu odmieta podpísať pracovnú zmluvu. Podmienkou podpisu zmluvy je odsúhlasenie pracovnej zmluvy príslušným probačným úradníkom"; toto tlačivo sa úradu práce vrátilo 25. augusta 2022. 2.
Dňa 9. septembra 2022 zamestnávateľ informoval úrad práce, že žalobcovi zaslal návrh pracovnej zmluvy datovaný 7. septembrom 2022, ktorého kópiu pripojil. Úrad práce 9. septembra 2022 zaslal žalobcovi výzvu, aby prišiel podpísať svoje vyjadrenie k ponuke zamestnávateľa, no táto písomnosť (adresovaná na meno žalobcu a adresu „C.") sa vrátila ako nedoručená s poznámkou, že adresát je neznámy. Žalobca sa nakoniec dostavil na úrad práce 5. októbra 2022, kde ponuku nepodpísal, „nakoľko s týmto procesom nesúhlasí".
Na výzvu úradu práce, ktorý začal voči nemu správne konanie o vyradenie z evidencie uchádzačov o zamestnanie, žalobca vysvetlil, že zamestnávateľovi oznámil, že kvôli uloženému trestu zákazu činnosti chce dať pracovnú zmluvu preštudovať probačnému úradníkovi, keďže ho z tohto dôvodu už iní potenciálni zamestnávatelia odmietli zamestnať. Napriek tomu úrad práce rozhodnutím z 28. novembra 2022 vyradil žalobcu z evidencie uchádzačov už k 23. augustu
2022. Na odôvodnenie v podstate odkázal na § 36 ods. 2 písm. b), ods. 3, 5 písm. b) zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti v znení neskorších predpisov a uzavrel, že žalobca 23. augusta 2022 bez vážneho dôvodu odmietol ponuku vhodného zamestnania.
3. Po vydaní rozhodnutia úrad práce požiadal Okresný súd Revúca o stanovisko k podmienkam probačného dohľadu, ktoré mu došlo 19. decembra 2022. Okrem toho na jeho výzvu spoločnosť Wood exim s.r.o. oznámila, že žalobca pri rokovaní 23. augusta 2022 „stále uvádzal", že pracovnú zmluvu chce predložiť probačnému úradníkovi.
Pretože pracovné zmluvy sa vystavujú na inom pracovisku, zaslala mu ju doporučene 12. septembra 2022 na adresu C. XX, P., no zásielka sa vrátila už 16. septembra 2022 s poznámkou, že nebola prevzatá v odbernej lehote. Žalobca sám v odvolaní proti rozhodnutiu úradu práce znova zdôraznil, že chcel dať pracovnú zmluvu preštudovať probačnému úradníkovi. Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zo 14. februára 2023 toto odvolanie zamietol. V odôvodnení odkázal na ustanovenie § 36 ods. 4 zákona č. 5/2004 Z. z., ktoré kogentne vymedzuje dôvody, ktoré ospravedlňujú nespoluprácu uchádzača s úradom práce. Zamestnávateľ súhlasil s prijatím žalobcu do zamestnania, žalobca tam však nenastúpil. Na základe vyjadrenia okresného súdu považoval za právne irelevantné, že žalobca chcel zobrať pracovnú zmluvu na preštudovanie probačnému úradníkovi. 4.
Správny súd napadnutým rozsudkom č. k. BB-24Sa/1/2023-100 zamietol správnu žalobu, ktorú žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu. Na odôvodnenie tiež odkázal na ustanovenie § 36 ods. 4 zákona č. 5/2004 Z. z., ktoré vymenúva vážne dôvody odmietnutia ponuky vhodného zamestnania. Žalobca však neuviedol také skutočnosti, ktoré by bolo možné subsumovať pod niektorý z nich. Prijatím pracovnej ponuky od spoločnosti Wood exim s.r.o. by neporušil uložený trest zákazu činnosti, pretože ponúknutá práca nebola podnikateľskou činnosťou a podľa návrhu pracovnej zmluvy nebola spojenú s hmotnou zodpovednosťou. Povinnosť predložiť pracovnú zmluvu probačnému úradníkovi nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu, ani z povahy samotného probačného dohľadu. Podľa správneho súdu ponúknutá práca zodpovedala aj jeho kvalifikácii a rovnako jeho zdravotnému stavu, keďže sám žalobca sa v žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov označil ako „zdravý".
Pretože žalobca neodmietol ponuku kvôli svojmu zdravotnému stavu, nebol ani dôvod podrobovať ho lekárskemu vyšetreniu v zmysle § 19 zákona č. 5/2004 Z. z. Správny súd nesúhlasil ani so žalobcovou námietkou, že mu spoločnosť Wood exim s.r.o. neposlala pracovnú zmluvu, pretože tá mu ju poslala na ním udávanú adresu, no žalobca si zásielku neprevzal.
To svedčí proti jeho tvrdeniu, že mienil prijať ponúknuté zamestnanie; rovnako proti tomu svedčí okolnosť, že zamestnávateľa po 23. auguste 2022 nekontaktoval a aj 5. októbra 2022 znova odmietol podpísať ponuku.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa zrušia rozhodnutia žalovaného aj úradu práce, eventuálne zrušenia rozsudku správneho súdu. Zopakoval, že nikdy neodmietol ponuku spoločnosti Wood exim s.r.o., a preto jeho správanie nemožno vyhodnotiť ako nespoluprácu. Pretože ako trvalý pobyt má evidovanú adresu C., mohlo sa stať, že zásielka tam adresovaná mu nebola doručená. Nie je zrejmé, akú úložnú lehotu stanovila pri odoslaní zásielky spoločnosť Wood exim s.r.o. Žalobca o zásielke obsahujúcej pracovnú zmluvu nemal vedomosť a dozvedel sa o nej až z rozhodnutí v prerokúvanej veci. Ďalej namietal, že správny súd ani žalovaný sa nezaoberali tým, či bol žalobca v súlade so zákonom č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky riadne upovedomený o zásielke obsahujúcej pracovnú zmluvu. Správny súd sa nezaoberal jeho námietkou, že vzhľadom na jeho vzdelanie ponúknuté zamestnanie nebolo vhodné. Znova zdôraznil, že probačný úradník vykonáva kontrolu výkonu trestov a pomáha obvinenému, aby vyhovel podmienkam, ktoré mu sú uložené rozhodnutím súdu. Žalobca nemá právnické vzdelanie, nerozumie dobre pojmu hmotná zodpovednosť, a preto chcel dať znenie pracovnej zmluvy preskúmať probačnému úradníkovi. Keďže ju nedostal, nemohol ju posúdiť sám a už vôbec ju nemohol skonzultovať s probačným úradníkom, a tak nemal ako zistiť, či ponúknutá práce nie je spojená s hmotnou zodpovednosťou. Úradu práce vytkol, že hoci pracovnú zmluvu mal, sám mu ju neposkytol, ale vyradil ho z evidencie. Zamestnávateľa nekontaktoval, lebo očakával, že mu zašle pracovnú zmluvu, ako sa na osobnom pohovore dohodli. 6. Žalovaný vo vyjadrení navrhol zamietnuť kasačnú sťažnosť. Zopakoval, že žalobca neprijal ponuku od Wood exim s.r.o., takže ju odmietol, a to bez vážneho dôvodu. Ponuku odmietol podpísať aj na pohovore 5. októbra 2022, ale sám si vymienil, že ju predloží probačnému úradníkovi. Zamestnávateľ mu pracovnú zmluvu zasielal poštou na adresu, ktorú sám uviedol. Žalobca nebol aktívny, pracovnú zmluvu si osobne nevyzdvihol, nedal na seba telefonický kontakt, ani ho nenadviazal so zamestnávateľom. Žalovaný zopakoval aj to, že žalobca mal na ponúkanú prácu kvalifikáciu a aj pred zaradením do evidencie pracoval ako robotník. K námietke, že nerozumie pojmu hmotná zodpovednosť, žalovaný odkázal na to, že tento pojem je uvedený vo výroku odudzujúceho rozsudku, a preto bolo v záujme žalobcu, aby si ho objasnil vopred. Tento rozsudok je právoplatný od 20. januára 2021, žalobca bol do evidencie uchádzačov zaradený po štyroch mesiacoch a ponuku prevzal po roku a pol. Preto mal dosť času na porozumenie tomuto pojmu. Z uvedených dôvodov navrhol žalovaný kasačnú sťažnosť žalobcu zamietnuť.
III. Posúdenie veci kasačným súdom
7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) bez ohľadu na uplatnené sťažnostné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP).
8. V prerokúvanej veci žalovaný a úrad práce vyradili žalobcu z evidencie uchádzačov o zamestnanie k 23. augustu 2022, pretože k tomuto dňu podľa nich bez vážneho dôvodu odmietol ponuku vhodného zamestnania, čím vznikol dôvod jeho nespolupráce. Podľa § 36 ods. 2 písm. b) zákona č. 5/2004 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2022 úrad (práce) vyradí uchádzača z evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom zistenia nespolupráce s úradom (porov. kontrast s dôvodmi podľa § 36 ods. 1, pri ktorých zákon ustanovuje, že úrad vyradí uchádzača dňom, kedy nastali). Za takúto nespoluprácu sa podľa § 36 ods. 5 písm. a) cit. zák. považuje odmietnutie ponuky vhodného zamestnania sprostredkovaného úradom bez vážnych dôvodov alebo odmietnutie nástupu do takého zamestnania bez vážnych dôvodov. Už na tomto mieste treba zdôrazniť, že aj keby sa konanie a prejavy žalobcu pri pohovore v spoločnosti Wood exim s.r.o. 23. augusta 2022 považovali za odmietnutie ponuky, podľa citovaných ustanovení mohol úrad práce o jeho vyradení rozhodnúť až dňom zistenia tejto
skutočnosti. Obsah administratívneho spisu však nesvedčí o tom, že by sa o priebehu tohto pohovoru dozvedel skôr než 25. augusta 2022, kedy mu zamestnávateľ zaslal tlačivo so svojím záznamom. Preskúmavané rozhodnutie, ale ani rozhodnutie úradu práce nijako nevysvetľujú, ako sa o tomto žalobcovom konaní dozvedeli už v deň, kedy sa stalo.
9. Podľa cit. § 36 ods. 5 písm. a) zákona č. 5/2004 Z. z. je jedným z prípadov nespolupráce aj odmietnutie ponuky, tento pojem však citované ustanovenie nijako bližšie nevymedzuje. Podobne ani preskúmavané rozhodnutie, ale ani rozhodnutie úradu práce nepodávajú žiaden výklad tohto pojmu, teda žiadne všeobecné objasnenie jeho znakov, ktorých naplnenie by sa mohlo zisťovať v správnom konaní dokazovaním.
Už podľa všeobecného jazykového významu slovo odmietnuť znamená vedome nekonať niečo, čo sa žiada, nechcieť prijať ponúkané či vyjadrovať nesúhlas s niečím. Aj s ohľadom na účel ponuky zamestnania, ktorým je podpora začlenenia uchádzača na trh práce, tak podľa kasačného súdu za odmietnutie ponuky možno považovať buď výslovný prejav uchádzača (urobený voči zamestnávateľovi alebo úradu práce), že nemá o ponúkané zamestnanie záujem, alebo také jeho konanie, z ktorého možno jeho nezáujem vyvodiť. Na rozdiel od § 44 ods. 1 druhej vety Občianskeho zákonníka podľa kasačného súdu možno odmietnutím ponuky v zmysle § 36 ods. 5 písm. a) zákona č. 5/2004 Z. z. rozumieť aj mlčanie či inú nečinnosť uchádzača vo vzťahu k ponuke, teda jej ignorovanie (ustanovenie § 39 ods. 2 potom dopadá len na nečinnosť vo vzťahu k výzve na kontakt s úradom). Naopak, zo žiadneho ustanovenia zákona č. 5/2004 Z. z. nevyplýva, že by sa prejav o prijatí či odmietnutí ponuky musel robiť len písomne, a to na vopred určenom formulári úradu práce.
10. Z uvedeného výkladu plynie, že úlohou úradu práce, ako aj žalovaného v konaní je vždy skutkovo zistiť, aké prejavy urobil uchádzač vo vzťahu k predloženej ponuke vhodného zamestnania, resp. k budúcemu zamestnávateľovi. Následne je ich úlohou tieto prejavy posúdiť v tom zmysle, či z nich možno zistiť nezáujem o takéto zamestnanie. Podľa už cit. § 36 ods. 2 zákona č. 5/2004 Z. z. možno v takomto prípade vyradiť uchádzača z evidencie až dňom zistenia odmietnutia. Vychádzajúc z podaného výkladu to znamená deň, kedy sa úrad práce dozvie o takýchto prejavoch uchádzača, bez ohľadu na to, že obsah týchto prejavov vyhodnocuje až v následnom konaní. Inak povedané, dátumom vyradenia nie je v tomto prípade dátum, kedy úrad práce príslušné prejavy vyhodnotil, ale dátum, kedy sa o nich
dozvedel. Podľa kasačného súdu to však vzhľadom na znenie predvetia cit. § 36 ods. 2 zákona č. 5/2004 Z. z. nemôže byť automaticky deň, kedy k takým prejavom či správaniu uchádzača došlo. V prerokúvanej veci však rozhodnutia žalovaného aj úradu práce automaticky vyšli z tohto dňa (23. augusta 2022); nijako podrobnejšie nevysvetľujú, prečo práve k tomuto dňu bolo konanie žalobcu takého druhu, že z neho bolo možné vyvodiť jeho nezáujem o ponúkanú
prácu. 11. Zo zisteného skutkového stavu je totiž zrejmé, že 23. augusta 2022 sa uskutočnil pohovor, na ktorom potencionálny zamestnávateľ súhlasil s prijatím žalobcu do zamestnania od 30. augusta 2022. Zamestnávateľ síce vo svojom zázname uvádza, že žalobca odmieta podpísať pracovnú zmluvu, to však odporuje jeho neskoršiemu vyjadreniu v konaní (po vydaní prvostupňového rozhodnutia), že pracovná zmluva vlastne na tomto rokovaní vôbec nebola vyhotovená a keďže ju vystavuje iné oddelenie (dokonca v inom meste), mala sa žalobcovi zaslať poštou.
To sa nakoniec podľa zisteného skutkového stavu stalo až 12. septembra 2022, teda približne tri týždne po prvotnom pohovore. Podľa § 41 Zákonníka práce musí zamestnávateľ už pred uzavretím pracovnej zmluvy oboznámiť budúceho zamestnanca s jej
obsahom. Pracovná zmluva je potom podľa § 42 Zák. práce základný právny úkon v pracovnoprávnom vzťahu, ktorý podľa § 43 a 44 Zák. práce určuje pracovné podmienky, medzi iným aj samotný druh vykonávanej práce [§ 43 ods. 1 písm. a) Zák. práce].
Druh práce teda vymedzuje pracovná zmluva, nie pracovná ponuka, ktorú uchádzačovi sprostredkuje úrad práce. Preto má zamestnanec pred rozhodnutím, či vôbec uzavrie ponúkaný pracovný pomer, právo oboznámiť sa s obsahom pracovnej zmluvy, ktorý bude jediný rozhodný vzájomné práva a povinnosti so zamestnávateľom.
12. Z toho potom vyplýva, že prejav zamestnanca, že k pracovnej ponuke sa nevyjadrí, kým nemá možnosť oboznámiť sa s obsahom pracovnej zmluvy, nemožno považovať za odmietnutie pracovnej ponuky, pretože z neho nemožno vyvodiť nezáujem o ňu.
Naopak, snaha oboznámiť sa s obsahom pracovnej zmluvy je celkom pochopiteľná u každého, kto má záujem o akúkoľvek prácu, a je navyše aj povinnosťou zamestnávateľa podľa cit. § 41 ods. 1 Zák. práce. Podľa kasačného súdu je neprijateľné, aby úrad práce nútil uchádzača prejaviť, či prijíma pracovnú ponuku, bez toho, aby sa mohol oboznámiť s pracovnou zmluvou, teda bez toho, aby vôbec vedel, či skutočne dohodnutá práce je zhodná s ponukou [už cit. § 43 ods. 1 písm. a) Zák. práce]. Ak teda uchádzač pri pohovore u zamestnávateľa, ktorého sprostredkoval úrad práce, žiada o možnosť oboznámiť sa pred prijatím ponuky s obsahom pracovnej zmluvy (bez ohľadu na čo, na čo ju chce použiť), pričom zamestnávateľ túto požiadavku neodmietol, ale prisľúbil zaslať ju neskôr, nemožno takýto prejav uchádzača hodnotiť ako odmietnutie ponúknutej práce v zmysle § 36 ods. 5 písm. a) zákona č. 5/2004 Z. z. Ako už bolo uvedené, v prerokúvanej veci sa úrad práce ani žalovaný vôbec riadne nezaoberali výkladom tohto pojmu,
a potom ani otázkou, odkedy možno z prejavov žalobcu vyvodiť jeho nezáujem o ponúkanú prácu u spoločnosti Wood exim s.r.o. Preto v tomto smere nezisťovali, čo sa vlastne presne stalo v tejto spoločnosti pri rokovaní 23. augusta 2022, a žalovaný ponechal bez povšimnutia rozpor vo vyjadreniach tejto spoločnosti na tlačive ponuky práce a neskôr počas konania o tom, či pri tomto rokovaní vôbec bola pracovná zmluva pre žalobcu pripravená.
13. Až po zistení, od ktorého momentu možno prejavy žalobcu hodnotiť ako nezáujem o ponúkanú prácu, teda ako odmietnutie v zmysle cit. § 36 ods. 5 písm. a) zákona č. 5/2004 Z. z., sa mohli orgány verejnej správy zaoberať otázkou dôvodu tohto odmietnutia. Úrad práce aj žalovaný v podstate správne odkázali na to, že ustanovenie § 36 ods. 4 zákona č. 5/2004 Z. z. vymenúva okolnosti, ktoré sa považujú za vážny dôvod. Zo spojenia tohto ustanovenia s cit. §
36 ods. 5 písm. a) možno vyvodiť, že v týchto prípadoch ide o také okolnosti, ktoré v podstate ospravedlňujú nezáujem uchádzača o ponúkanú prácu, takže jej odmietnutie sa nepovažuje za nespoluprácu podľa § 36 ods. 2 písm. b) cit. zák. Z úvodnej vety odseku 4 plynie, že jednotlivé písmená obsahujú taxatívny výpočet, ktorý je však relativizovaný tým, že písmeno f) za vážne dôvody uznáva aj iné dôvody, ak tak posúdi úrad práce. Tým sa zo zdanlivo určitého pojmu s taxatívne určenými znakmi stáva v podstate neurčitý právny pojem, ktorého obsah sa musí zistiť výkladom. Orgány verejnej správy musia venovať zvýšenú pozornosť práve subsumpcii skutkových okolností prípadu pod právne neurčitý pojem, ktorý ustanovuje zákon, lebo len tak sa stane odôvodnenie rozhodnutia presvedčivým (porov. v tomto zmysle napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 21/2013).
14. V prerokúvanej veci úrad práce aj žalovaný k žalobcom uvádzanému dôvodu uviedli len to, že ho nepovažujú za dôležitý, resp. že je právne irelevantný. Oba orgány však vedeli, že žalobca je od 20. januára 2021 právoplatne odsúdený okrem iného na trest zákazu činnosti (podnikania a činnosti spojenej s hmotnou zodpovednosťou). Vykonávanie činnosti, na ktorú sa vzťahuje zákaz výkonu činnosti, pritom podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona napĺňa skutkovú podstatu trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia.
Inak povedané, ak odsúdený vykonáva činnosť, ktorej zákaz mu uložil súd ako trest, dopúšťa sa osobitného trestného činu ustanoveného v citovanom ustanovení, za ktorý možno uložiť trest až na dva roky. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) siedmeho bodu zákona č. 550/2003 Z. z. o probačných a mediačných úradníkoch v znení neskorších predpisov je práve probačný úradník ten, kto pomáha obvinenému v súvislosti s probáciou, aby viedol riadny život a vyhovel podmienkam, ktoré mu sú uložené rozhodnutím súdu. Okrem toho podľa § 3 ods. 1 písm. d) cit. zák. vykonáva dohľad nad správaním obvineného v priebehu skúšobnej doby a kontrolu výkonu trestov nespojených s odňatím slobody.
Z citovaných ustanovení je teda zrejmé, že výslovne zverujú probačnému úradníkovi aj úlohu pomáhať obvinenému v súvislosti s uloženými trestami a obmedzeniami. Potom odsúdený z obavy, aby si neprivodil trestné stíhanie za trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia, môže mať pochopiteľný oprávnený záujem vopred sa poradiť s probačným úradníkom napr. o tom, či zamestnaním, ktoré by mal vykonávať, neporuší uložené obmedzenia alebo trest zákazu činnosti.
15. Za týchto okolností však podľa kasačného súdu mal úrad práce aj žalovaný riadne vysvetliť, prečo takéto preventívne opatrenie zo strany odsúdeného, aby sa vyhol spáchaniu nového trestného činu, nemôže napĺňať pojem iného vážneho dôvodu v zmysle § 36 ods. 4 písm. f) zákona č. 5/2004 Z. z. Nie je celkom ani zrejmé, prečo vlastne oba orgány zisťovali v tomto smere stanovisko súdu, keď uvedené oprávnenie plynú priamo z citovaných ustanovení zákona č. 550/2003 Z. z. Na ich konanie sa pritom podľa § 70 ods. 1 [v spojení s § 12 ods. 1 písm. t) a § 13 ods. 1 písm. e)] zákona č. 5/2004 Z. z. vzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Ten v ustanovení § 40 priamo predpokladá, že správny orgán si sám posúdi existenciu akýchkoľvek predbežných otázok, medzi aké patrí aj otázka, či probačný alebo mediačný úradník môže poskytovať odsúdenému uchádzačovi o zamestnanie poradenstvo v otázkach týkajúcich sa výkonu jeho
trestov. Za vyslovene absurdný považuje kasačný súd názor žalovaného, že žalobca sa mal sám oboznámiť s pojmom hmotná zodpovednosť. Odhliadnuc od toho, že taký názor odporuje citovaným úlohám probačného úradníka, prehliada, že posúdenie otázky, čo vlastne znamená pojem „hmotná zodpovednosť" (keďže výrok rozsudku nehovorí výslovne o „dohode o hmotnej zodpovednosti" v zmysle Zákonníka práce) a či konkrétny právny úkon takúto zodpovednosť zakladá, môže predstavovať náročnú úlohu aj pre právnika, nieto ešte právneho laika.
16. Už len na dôvažok zostáva dodať, že žalovaný v prerokúvanej veci porušil aj ustanovenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku, podľa ktorého musí dať správny orgán účastníkom možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia. Podľa § 60a Spr. por. sa toto ustanovenie vzťahuje aj na konanie o odvolaní, čo znamená, že aj odvolací orgán musí postupovať podľa tohto ustanovenia (porov. podobne rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 3 Stk 1/2021). Pochopiteľne, nemusí tak robiť, ak túto možnosť dal účastníkovi už prvostupňový orgán. V prerokúvanej veci však podľa zisteného skutkového stavu bolo rozhodnutie úradu práce vydané 28. novembra 2022, no ešte po tomto dni (v decembri 2022) tento úrad obstaral vyjadrenia tak okresného súdu, ako aj spoločnosti Wood exim s.r.o. Podľa odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného tvorili tieto vyjadrenia podklad jeho zistení o tom, ako prebiehalo rokovanie 23. augusta 2022, ako bola doručovaná pracovná zmluva a aká je úloha probácie vo vzťahu k žalobcovi. Tieto vyjadrenia tak boli obstarané po vydaní prvostupňového rozhodnutia, v dôsledku čoho žalobca nemal možnosť vyjadriť sa k nim pred jeho vydaním. Žalovaný mu však napriek tomu takéto vyjadrenie neumožnil, čím mu (ako sám tvrdí) znemožnil reagovať napríklad na okolnosti zasielania pracovnej zmluvy. 17. S kasačnými námietkami žalobcu k tomuto zasielaniu sa však nemožno stotožniť. Žalobca je síce prihlásený na trvalý pobyt v ohlasovni (obci) v zmysle § 5 zákona č. 253/1998 Z. z. Podľa tretej vety tohto paragrafu je však adresa sídla obecného úradu tejto obce adresou na účely doručovania písomností len od orgánov verejnej správy a iných štátnych orgánov; len v týchto prípadoch potom obec musí v zmysle štvrtej vety upozorniť na doručovanú písomnosť. Ani jedna z týchto viet sa nevzťahuje na zásielky zaslané od súkromných osôb. Preto nebolo treba zisťovať, či mesto Tornaľa oznámilo žalobcovi, že mu došla zásielka od spoločnosti Wood exim s.r.o. Rovnako nebolo podstatné zisťovať, akú úložnú dobu určila táto spoločnosť pre doručenie zásielky s pracovnou zmluvou. Podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka totiž zásadne platí, že prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe, len čo jej dôjde. Toto ustanovenie sa týka nielen prejavov vôle v súvislosti so zmluvou, ale aj iných súkromnoprávnych prejavov. Podľa judikatúry prejav vôle dôjde neprítomnej osobe vtedy, keď sa ocitne vo sfére jej dispozície, teda keď dôjde do takej sféry, v rámci ktorej možno rozumne očakávať, že sa adresát s obsahom danej písomnosti oboznámi (môže objektívne oboznámiť; porov. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 120/2010, judikát R 27/2011). V prerokúvanej veci spoločnosť Wood exim s.r.o. zasielala zásielku na adresu, ktorú udal sám žalobca, takže bolo rozumne možné očakávať, že na nej má možnosť sa s ňou oboznámiť. Preto možno túto zásielku považovať za dôjdenú zásadne v deň, kedy pošta zanechala na mestskom úrade oznámenie, že tu takáto zásielka je (porov. aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 73/2016, judikát R 85/2018).
IV. Záver
18. Zo všetkých uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia okamihu vyradenia žalobcu z evidencie uchádzačov v zmysle § 36 ods. 2 písm. a) zákona č. 5/2004 Z. z. Rovnako vychádza z nesprávneho posúdenia, že samo vyhradenie si prijatia ponuky až potom, čo budúci zamestnávateľ dá uchádzačovi k dispozícii navrhovanú pracovnú zmluvu, predstavuje jej odmietnutie v zmysle citovaných ustanovení. Uvedené nedostatky zakladali dôvod zrušenia preskúmavaného rozhodnutia z dôvodu uvedeného v § 191 ods. 1 písm. c) SSP. Ak správny súd za týchto okolností správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, vychádza jeho rozsudok z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo napĺňa kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Preto kasačný súd podľa § 462 ods. 2 SSP napadnutý rozsudok rozsudkom (§ 457 ods. 1
SSP) zmenil tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu podľa § 191 ods. 4 SSP vrátil na ďalšie konanie. 19. Orgány verejnej správy sú v ďalšom konaní viazané právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 191 ods. 6 a § 469 SSP). Žalovaný v súlade s tým v ďalšom konaní riadne ustáli, ktoré prejavy a správanie žalobcu po 23. augusta 2022 dovoľujú v zmysle podaného výkladu ustáliť jeho nezáujem o ponúknutú prácu pre spoločnosť Wood exim s.r.o. bez dôležitého dôvodu v zmysle § 36 ods. 5 písm. a) zákona č. 5/2004 Z. z. a kedy to úrad zistil v zmysle úvodnej vety § 36 ods. 2 cit. zák. Na základe toho vo veci rozhodne zákonným spôsobom (porov. § 59 ods. 1 a 2 Spr. por.) a svoje rozhodnutie vo všetkých sporných otázkach riadne odôvodní v zmysle § 47 ods. 3 v spojení s § 60a Spr. por. 20. Pri zmene rozhodnutia musel kasačný súd podľa § 467 ods. 2 SSP rozhodnúť o trovách konania na správnom súde a kasačnom súde. Podľa § 467 ods. 1 a 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak žalobcovi, ktorý v konaní dosiahol úspech, priznal nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj náhradu trov konania pred správnym súdom proti neúspešnému žalovanému. 21. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 30. júla 2025