7Ssk/101/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobkyne: Angels Solution & Services, s.r.o., id. č.: 046 71171, Pod pekárnami 161/7, Praha-Vysočany, Česká republika, zastúpenej: Mgr. Matej Krajči, PhD., advokát, Záhradnícka 51, Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, za účasti ďalšej účastníčky: W. A., R.. XX. S. XXXX, K. XXXX/XX, N., o preskúmanie rozhodnutia žalovanej z 11. júla 2019, č. 43144-3/ 2019-BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 48 Sa 23/2019-133 z 21. júna 2021 takto

rozhodol:

I. Návrh žalobkyne na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie sa zamieta. II. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 48 Sa 23/2019-133 z 21. júna 2021 sa zrušuje vo výrokoch I, II a III a vec sa v tomto rozsahu vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

Dohoda neurčovala miesto výkonu práce a bola ukončená k 31. decembru 2016. Nebolo zistené, že by z nej ďalšia účastníčka mala príjem, ktorý by presiahol 10.000 Kč. 2. Ďalšia účastníčka potom, čo ju na to usmernili zamestnanci žalovanej, žiadosťou z 29. mája 2018 požiadala pobočku Sociálnej poisťovne v Trnave o vystavenie potvrdenia A1

Z administratívneho spisu nevyplýva, kedy pobočka s týmto potvrdením oboznámila žalobkyňu. Prípisom z 2. januára 2019 ju však vyzvala, aby za uvedené obdobie prihlásila ďalšiu účastníčku na povinné poistenie v Slovenskej republike. Žalobkyňa v odpovedi namietla, že nie je zrejmé, na základe čoho boli určené rozhodujúce právne predpisy.

Dohoda o vykonaní práce zakladala ďalšej účastníčke len nepravidelný príjem, čo zasa zakladalo jej účasť na povinnom dôchodkovom poistení podľa § 14 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.

5. Správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. 48 Sa 23/2019-133 zrušil preskúmavané rozhodnutie, ako aj rozhodnutie pobočky z 8. februára 2019 podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP (výrok I), rozhodol o trovách konania (výroky II a III) a zamietol návrh žalobkyne na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (výrok IV).

Potvrdenie vystavené 31. októbra 2018 nemôže účinne zakladať použiteľnosť slovenských predpisov na ďalšiu účastníčku od 1. januára do 31. decembra 2016, a tým nemôže byť podkladom vydania preskúmavaného rozhodnutia. Na druhej strane sa správny súd nestotožnil s námietkou, že boli porušené procesné práva žalobkyne. Pobočka v Trnave totiž so žalobkyňou komunikovala už pred vydaním rozhodnutia, tá však riadne nereagovala. Takisto súd nesúhlasil ani s výčitkou, že výrok rozhodnutia neobsahuje ustanovenie právneho predpisu, pretože uvedenie § 178 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. považoval za dostatočné.

6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. 1. Namietla, že názor správneho súdu je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora, ktorý vyslovil, že potvrdenie A1 možno vystaviť aj po uplynutí obdobia, na ktoré sa vzťahuje. Aj takto vystavené potvrdenie je potom záväzné pre inštitúcie a súdy iných členských štátov v zmysle čl. 5 vykonávacieho nariadenia. 2. Správny súd neuvádza, v čom žalovaná nedodržala postup podľa čl. 16 vykonávacieho nariadenia, hoci ide o podstatný dôvod, na ktorom založil zrušenie jej rozhodnutí. 3. Z príručky uplatňovania nariadenia, ktorú vydala Správna komisia pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia, vyplýva, že potvrdenie A1 je možné vydať ihneď s definitívnym potvrdením uplatniteľných právnych predpisov. Ak však budú určené iné uplatniteľné právne predpisy, musí sa ihneď stiahnuť. Potvrdenie A1 však nie je konštitutívnym základom uplatniteľných právnych predpisov. 7. Žalobkyňa navrhla zamietnuť kasačnú sťažnosť. Zopakovala, že počas výkonu práce ďalšej účastníčky nebola sporná otázka jej povinného dôchodkového poistenia a neexistovala ani jej povinnosť prihlásiť ďalšiu účastníčku do registra poistencov. Zotrvala na názore, že čl. 11 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) základného nariadenia sa vzťahuje len na osobu, ktorá vykonáva činnosť zamestnanca, a nie takú, ktorá ju vykonávala. Žiadne ustanovenie podľa nej nedovoľuje vydať potvrdenie A1 spätne a postup žalovanej odporuje čl. 2 ods. 2 ústavy. Žalovaná si nesplnila svoje povinnosti podľa čl. 71, 72 a 76 základného nariadenia, neinformovala príslušnú inštitúciu Českej republiky a sama interpretovala a aplikovala ustanovenia nariadenia. Ďalšia účastníčka podľa žalobkyne potvrdila, že nemala vedomosť o vystavení formulára PD A1, ktorý bol doručený za „záhadných okolností“. Žalobkyňa odkázala na odôvodnenie napadnutého rozsudku, podľa ktorého postup príslušných inštitúcií pri aplikácii čl. 13 základného nariadenia určuje čl. 16 vykonávacieho nariadenia, ako aj rozhodnutie správnej komisie č. H5, čo však žalovaná nedodržala. Žalovanou citovaný

rozsudok

Súdneho dvora vo veci C-527/16 sa na prejednávanú vec nevzťahuje a rozsudok vo veci C-179/97 sa týkal pôvodného certifikátu E-101, ktorý bol založený na iných princípoch. V závere žalobkyňa navrhla, aby kasačný súd podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP prerušil konanie a predložil Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky ohľadom výkladu čl. 21, 45 a 151 ZFEÚ, základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia vo vzťahu k situácii, kedy zamestnanec nepožiadal o určenie rozhodného práva pred vznikom pracovného alebo podobného pomeru. 8. Ďalšia účastníčka sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrila.

9. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).

. . zo dňa 11. júla 2019, a rozhodnutie. . . zo dňa 8. februára 2019“ a „žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania“. Žalovaná tak vo svojej kasačnej sťažnosti vôbec nereprodukuje výrok, ktorým správny súd zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania. Z tohto obsahu podania (§ 55 ods. 3 SSP) tak kasačný súd ustálil, že pokiaľ žalovaná napáda rozsudok správneho súdu v celom rozsahu, má tým namysli tie výroky, ktoré sama v ďalšom texte reprodukuje (teda výrok I o zrušení a nadväzujúce výroky II a III o trovách konania). Naopak, žalovaná nemala v úmysle napadnúť výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, pretože tento výrok sa jej nijako netýkal (porov. aj § 443 ods. 1 SSP). Vzhľadom na to kasačný súd preskúmal rozsudok správneho súdu len v rozsahu výrokov I až III a výrok IV ponechal nedotknutý.

V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva (a v kasačnom konaní nebolo nijako napadnuté), že ďalšia účastníčka je štátnou občiankou Slovenskej republiky a má tu svoje bydisko a zároveň bola v tu spornom období kalendárneho roka 2016 zamestnankyňou spoločnosti Securitas, a.s. V dôsledku toho podľa § 15 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. z tohto dôvodu podliehala povinnému dôchodkovému poisteniu, teda právnym predpisom jedného členského štátu - Slovenskej republiky. Okolnosť, že ďalšia účastníčka bola takto zamestnaná a podliehala z tohto dôvodu povinnému dôchodkovému poisteniu podľa zákona č. 461/2003 Z. z., nespochybňovala počas celého konania ani žalobkyňa. Ďalšia účastníčka tak podľa cit. čl. 2 ods. 1 základného nariadenia podliehala tomuto nariadeniu. Podľa čl. 11 ods. 1 cit. nar. potom osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu.

Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) základného nariadenia osoba, ktorá ako zamestnanec zvyčajne vykonáva činnosť v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch (v zmysle čl. 14 ods. 5 vykonávacieho nariadenia), podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte. Na to nadväzuje čl. 13 ods. 3 cit. nar., podľa ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec; ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

Zo skutkových zistení je potom zrejmé, že podstatnú časť činnosti zamestnanca vykonávala ďalšia účastníčka v Slovenskej republike (37,5 hod týždenne), nie v Českej republike (priemerne 6 hod týždenne). 13. Už na tomto mieste treba uviesť, že princíp, že osoba pri výkone činnosti v rôznych členských štátoch podlieha len predpisom jedného členského štátu, je kľúčovým cieľom základného nariadenia, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť (porov. ods. 15 preambuly základného nariadenia). Zo znenia čl. 13 citovaného nariadenia je zrejmé, že toto nariadenie potom priamo upravuje použiteľné právne predpisy. Len čo sa teda na určitá osoba ocitne v situácii, ktorú predpokladá toto nariadenie, uplatňuje sa na ňu bez ďalšieho, čo znamená, že sa na ňu podľa pravidiel ustanovených v tomto nariadení vzťahujú len právne predpisy jedného členského štátu. Neobstojí teda argumentácia žalobkyne, že tieto ustanovenia základného nariadenia sa nevzťahujú na osobu, ktorej zo systému sociálneho zabezpečenia

14. Na čl. 13 základného nariadenia nadväzuje čl. 16 vykonávacieho nariadenia, ktorému sa obsiahlo venoval správny súd v napadnutom rozsudku. Tu však treba hneď z úvodu zdôrazniť, že v prerokúvanej veci je síce predmetom konania správna žaloba v sociálnych veciach [§ 199 ods. 1 písm. a) SSP], žalobcom je však právnická osoba, v dôsledku čoho je súd v súlade s § 134 ods. 1 a § 203 ods. 2 a contrario SSP viazaný žalobnými bodmi. Žalobkyňa však nedodržanie postupu podľa čl. 16 vykonávacieho nariadenia vôbec nenamietala, preto sa ním nemal zaoberať ani správny súd. Zo znenia čl. 16 ods. 1 a 6 však vyplýva, že osoba má informovať príslušnú inštitúciu členského štátu bydliska o tom, že vykonáva činnosť v rôznych štátoch, a ak tak neurobí, môže táto inštitúcia postupovať podľa čl. 16 aj z vlastného podnetu, len čo sa dozvie o takejto činnosti. Už z logiky veci vyplýva, že táto inštitúcia sa môže o činnosti v inom členskom štáte dozvedieť až potom, čo sa táto činnosť začala vykonávať, a dokonca miestami až potom, čo už sa jej výkon skončil.

činnosti. 15. Tento výklad podporuje aj judikatúra Súdneho dvora Európskej únie, na ktorú poukazuje žalovaná v kasačnej sťažnosti, no ktorú správny súd nepostrehol. Spôsob, akým príslušná inštitúcia navonok osvedčuje (potvrdzuje) svoje závery, ku ktorým dospela pri určovaní použiteľných právnych predpisov, upravuje čl. 19 ods. 2 vykonávacieho nariadenia.

neplatné. Súdny dvor už v rozsudku z 30. marca 2000, C-178/97, Banks a i., dospel k záveru, že osvedčenie E-101 podľa vtedy účinného nariadenia č. 574/72 (účinného do 30. apríla 2010) je možné vydať aj po uplynutí obdobia, na ktoré sa vzťahuje, a preto nič neprekáža, aby toto osvedčenie malo aj spätné účinky (ods. 53 a 54 cit. rozsudku). Tieto závery potvrdil Súdny dvor v rozsudku zo 6. septembra 2018, C-517/16, Alpenrind, pričom výslovne odkázal na závery rozsudku vo veci Banks. Uvedené rozsudky aj podľa názoru kasačného súdu potvrdzujú, že v prípadoch upravených v čl. 13 základného nariadenia môže príslušná inštitúcia členského štátu bydliska ustáliť, že právne predpisy tohto členského štátu sa vzťahujú na osobu, ktorá vykonáva činnosť v inom členskom štáte. 16. Žalobkyňa sa mýli v tom, že tieto rozsudky nie je možné aplikovať na prerokúvanú

Určenie použiteľných právnych predpisov inou inštitúciou tak zásadne nemá vplyv na oprávnenie tejto inštitúcie vydať potvrdenie A1. Z toto podľa kasačného súdu vyplýva, že Súdny dvor v oboch rozsudkoch pripúšťa, že inštitúcia, ktorá je oprávnená ustáliť použiteľné právo, vydá tieto potvrdenia až po jeho ustálení, ku ktorému takisto dôjde až po skončení obdobia, ktorého sa toto potvrdenie týka.

Ako uviedol už správny súd, je pravdou, že administratívny spis neposkytuje oporu pre záver, či žalovaná dodržala postup podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, teda či o určení informovala príslušnú inštitúciu členského štátu, kde sa činnosť vykonávala (Českú správu sociálneho zabezpečenia).

Ak teda príslušná inštitúcia bydliska tejto osoby čo aj len predbežne podľa čl. 16 ods. 2 určila, že sa na osobu vzťahujú jej právne predpisy, je oprávnená od tohto okamihu vychádzať z použiteľnosti týchto predpisov. Ustanovenie čl. 16 ods. 3 cit. nar. navyše priznáva právo odporovať tomuto určeniu len príslušnej inštitúcii členského štátu, kde sa príslušná činnosť vykonáva, nie však zamestnávateľovi alebo zamestnancovi. Preto je z hľadiska zamestnávateľa a zamestnanca nepodstatné, či žalovaná dodržala svoje povinnosti z citovaných ustanovení. Žalobkyňa navyše vždy mala možnosť žiadať príslušnú českú inštitúciu, aby vyvolala spor o určenie použiteľných právnych predpisov, alebo aby žiadala o zrušenie alebo stiahnutie potvrdenia A1.

ods. 1 vykonávacieho nariadenia povinná plniť všetky povinnosti, ktoré jej ukladajú právne predpisy uplatniteľné na jeho zamestnankyňu (ďalšiu účastníčku), teda podľa slovenských právnych predpisov. Pobočka žalovanej ju teda dôvodne vyzvala na splnenie registračnej povinnosti podľa § 231 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. Pretože žalobkyňa reagovala tak, že popierala aplikovateľnosť slovenských právnych predpisov, žalovaná opodstatnene považovala prípad za sporný a o vzniku a zániku dôchodkového poistenia správne rozhodla tu preskúmavanými rozhodnutiami. 19. Žalobkyňa sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti okrem iného domáhala, aby sa kasačný súd obrátil na Súdny dvor so s viacerými prejudiciálnymi otázkami. Podľa čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí, že ak sa otázka platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

33).

IV. Záver

21. Správny súd tak dospel k nesprávnemu záveru, že preskúmavané rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, a preto jeho rozsudok sám vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Kasačná sťažnosť je tak vo výsledku dôvodná, v dôsledku čoho kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Ešte predtým však podľa § 162 ods. 3 CSP v spojení s § 25 SSP zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP. 22. Správny súd o správnej žalobe rozhodne znova, viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 469 SSP). Trovy konania o tejto kasačnej sťažnosti sú súčasťou trov konania, o ktorých podľa § 467 ods. 3 SSP rozhodne správny súd v novom rozhodnutí vo veci samej. 23. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 29. marca 2023