7Ssk/10/2021

1. Krajský súd v Nitre napadnutým rozsudkom č. k. 23Sa/25/2019-199 zo dňa 12. októbra 2020, podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej č. XXX XXX XXXX X zo dňa 18.01.2019, ktorým podľa § 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zák. č. 461/2003 Z. z.“) odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 07. 09. 2018 zamietol v celom rozsahu a rozhodnutie potvrdil ako vecne správne.

Krajský súd mal z predloženého administratívneho spisu za preukázané, že žalobca žiadosťou zo dňa 27. 03. 2018 požiadal o starobný dôchodok, ktorý žiadal priznať od 11. 02. 2018. Prvostupňový správny orgán priznal žalobcovi starobný dôchodok podľa § 65 a § 82 a § 293dx zákona č. 461/2003 Z.z. od 11. 02. 2018 v sume 409,60 eur mesačne.

Podľa potvrdenia Slovenského plynárenského priemyslu a.s. Mlynské Nivy 44/A, Bratislava zo dňa 15. 02. 2018 žalobca pracoval v období od 01. 07. 1978 do 30. 06. 1993 u zamestnávateľa Tranzitný plynovod k.p. Praha, Kompresorová stanica 01, Kapušany a k 31. 12. 1992 zamestnávateľ Tranzitný plynovod k.p. Praha mal sídlo v Českej republike. Ku dňu rozdelenia Českej a Slovenskej federatívnej republiky bol žalobca zamestnaný u zamestnávateľa Tranzitný plynovod k.p. Praha, KS 01, Veľké Kapušany, ktorý mal sídlo na území Českej republiky. Žalobcovi bolo pre dôchodkové účely zhodnotené obdobie dôchodkového poistenia získané od 01. 01. 1993 podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. K 11. 02. 2018 žalobca získal 8140 dní obdobia dôchodkového poistenia.

V rozhodujúcom období získal žalobca úhrnom 8099 dní dôchodkového poistenia, to znamená 22,1891 rokov dôchodkového poistenia podľa § 63 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. Podiel úhrnu osobných mzdových bodov a rokov dôchodkového poistenia v rozhodujúcom období, priemerný osobný mzdový bod je 1,6273. Podľa § 63 ods. 3 písm. d/ zákona č. 461/2003 Z.z. sa priemerný osobný mzdový bod v hodnote nižšej ako 1,25 započítava v plnej výške, z hodnoty od 1,25 do hodnoty neprevyšujúcej hodnotu 3 sa v r. 2018 započítava 68 %.

Aktuálna dôchodková hodnota k 11. 02. 2018 je 11,9373. Suma starobného dôchodku žalobcu je 401,20 eur mesačne a je určená ako súčin priemerného osobného mzdového bodu, obdobia dôchodkového poistenia a aktuálnej dôchodkovej hodnoty. Priemerný osobný mzdový bod 1,5066x22,3014 rokov obdobia dôchodkového poistenia x aktuálna dôchodková hodnota 11,6379 = 401,20 eur mesačne. Suma starobného dôchodku sa ďalej podľa § 82 a § 293dx zákona č. 461/2003 Z.z. zvyšuje odo dňa priznania dôchodku o 8,40 eur mesačne, t.j. na sumu 409,60 eur mesačne. Na základe vykonaného zisťovania bolo potvrdením Sociálnej poisťovne, pobočky Trebišov zo dňa 07. 09. 2018 preukázané, že v evidencii pobočky Sociálnej poisťovne sa nenachádzajú žiadne údaje o platbách účastníka konania na nemocenské a dôchodkové poistenie v období rokov 1990 až 1992. Žalobca predložil Sociálnej poisťovni potvrdenie Finančného riaditeľstva SR č. 458543/2018 zo dňa 06. 08. 2018, podľa ktorého podal v roku 1992 daňové priznanie za rok 1991 so základom dane 0 a zaplatená daň bola 0.

14.700,-Sk, ktorá bola uhradená. 4. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v intenciách zákona č. 461/2003 Z. z. citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 65 ods. 1 v znení zák. č. 555/2007 Z.z., ako i v intenciách čl. 8 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a čl. 8 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia po vstupe SR a ČR do Európskej únie, ako aj čl. 20 ods. 1 Zmluvy medzi SR a ČR o sociálnom zabezpečení a čl. 15 ods. 1 Správnej dohody o vykonávaní zmluvy medzi SR a ČR o sociálnom zabezpečení, postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku, upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach, za primeraného použitia ustanovení o všeobecnej správnej žalobe podľa prvej hlavy tretej časti S.s.p. a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby.

sociálneho zabezpečenia. Vo vzťahu k výpočtu starobného dôchodku prvostupňovým správnym orgánom krajský súd uviedol, že tento bol vypočítaný v súlade s platnými právnymi predpismi. Celková výška dôchodku žalobcu k 11. 02. 2018 je 409,60 euro.

za správny. Uviedol, že nebolo možné vyhovieť námietke žalobcu, že by mal mať nárok na starobný dôchodok výlučne zo SR, keďže okrem zamestnania u zamestnávateľa Tranzitný plynovod, k.p. Praha v období od 29. 05. 1990 do 31. 12. 1992 bol samostatne zárobkovo činná osoba (ďalej len „SZČO“) a mal trvalý pobyt v SR. Krajský súd v tejto súvislosti

Zabezpečenie vznikalo dňom, ktorý SZČO uviedol v prihláške ako deň začatia činnosti, najskôr však dňom, od ktorého bola oprávnená vykonávať svoju činnosť a zanikla dňom, ktorý uviedla na odhláške, najneskôr však dňom zániku oprávnenia na podnikanie. Krajský súd vychádzajúc z ust. § 145b ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. v znení účinnom od 01. 01. 1992 do 31. 12. 1992, uviedol, že SZČO boli povinné platiť svoje nemocenské a dôchodkové zabezpečenie a podávať prihlášky a odhlášky na toto zabezpečenie.

Preto správne aj žalovaná sumu poistného, ktorú žalobca realizoval dňa 06. 02. 2019 vo výške 200,- euro ako poistné za rok 1992 nezúčtovala a vrátila mu späť tieto finančné prostriedky, pretože toto poistné za obdobie roku 1992 sa nedá dodatočne doplatiť v r. 2019.

II. Kasačná sťažnosť žalobcu

Navrhoval, aby kasačný súd rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 23Sa/25/2019 zo dňa 12. októbra 2020 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň zaviazal žalovaného na náhradu trov konania alternatívne tak, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 23Sa/25/2019 zo dňa 12. októbra 2020 zmení tak, že rozhodnutie žalovaného č. XXX XXX XXXX X zo dňa 18.01.2019 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 07.09.2018 zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby kasačný súd zaviazal žalovaného na náhradu trov konania. 11. Žalobca uviedol, že ku dňu rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky zamestnávateľa so sídlom na území Českej republiky, ako aj zamestnávateľa so sídlom na území Slovenskej republiky a preto považoval za potrebné, aby sa postupovalo podľa čl. 20 ods. 2 Zmluvy, a teda doby zabezpečenia získané pred týmto dňom sa považujú za doby zabezpečenia toho zmluvného štátu, na ktorého území mal občan trvalý pobyt ku dňu

naposledy pred týmto dňom. Trvalý pobyt mal na území Slovenskej republiky, preto aj doby zabezpečenia pred rozdelením republiky, patria Slovenskej republike. Z uvedeného dôvodu žalobca požadoval a požaduje priznanie starobného dôchodku zo Slovenskej republiky, za celé obdobie dôchodkového poistenia, t. j. od roku 1970 do 2018. 12. Žalobca taktiež namietal, že do konania nebol predložený žiaden doklad preukazujúci riadne zisťovanie rozhodných skutočností prostredníctvom príslušnej organizačnej zložky v Michalovciach alebo akýkoľvek hodnoverný doklad o výsledku takéhoto zisťovania, pretože je toho názoru, že bolo úlohou žalovaného, resp. správneho orgánu zistiť, či bol žalobca pred rozdelením ČSFR v právnom postavení samostatne zárobkovo činnej osoby t.j. osoby

V zmysle čl. 16 ods. 1 Dohody považoval za podstatné zistiť, určiť a správne posúdiť subjekt, ktorému mal povinnosť žalobca odvádzať poistné (nie či platil) 13. Nepovažoval za pravdivé tvrdenie orgánu prvého stupňa uvedené v rozhodnutí zo dňa 7.9.2018, že obdobie od 29. mája 1990 do 31. decembra 1992, nehodnotil, nakoľko vraj žalobca za uvedené obdobie nebol dôchodkovo poistený ako SZČO v súlade s ust. § 8 ods. 1 písm. g) zák. č. 100/1988 Zb. pretože, platby poistného boli preverované v Sociálnej poisťovni, pobočka Trebišov za U.. P. A. ako konateľ a spoločník spoločnosti PENTA-CO Obchodno podnikateľská spoločnosť s.r.o. so sídlom 079 01 Veľké Kapušany, ktoré vtedy zo zákona neexistovali, pričom žalobcovi ako SZČO bola miestne príslušná Sociálna poisťovňa Michalovce, kde však k preverovaniu nedošlo. Vytýkal, že správne orgány nepreverovali rozhodné skutočnosti u právneho nástupcu Okresnej správy sociálneho zabezpečenia, na Okresnom úrade v Michalovciach.

súd. V rozhodnutiach tak absentujú náležitosti vyžadované v ust. § 209 ods. 1 až 4 zákona a sú preto nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pričom toto dokazuje tiež odročenie pojednávania zo dňa 25.11.2019, za účelom preverovania ďalších skutočností na sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce. Žalobca bol toho názoru, že správny súd mal vychádzať zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ktorý doteraz nebol dostatočne zistený.

15. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril písomne podaním zo dňa 09.03.2021. Zastáva názor, že krajský súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovanej, na základe ktorého vec náležite právne posúdil, pričom nezistil nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu.

pred 1. januárom 1993, sa preto podľa čl. 20 Zmluvy považujú za doby zabezpečenia Českej republiky a dôchodok za ne je príslušná poskytnúť Česká správa sociálneho zabezpečenia. Skutočnosť, že žalobca v rokoch 1990 až 1992 podnikal podľa zák.č_ 105/1990 Zb. o súkromnom podnikaní občanov a od roku 1991 mal založenú spoločnosť s ručením obmedzením PENTA-CO, kde bol aj konateľom aj spoločníkom nepovažoval žalovaný za rozhodujúcu, nakoľko na základe § 62 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 149/1988 Zb. v znení účinnom do 31.decembra 1995 SZČO boli v kalendárnom mesiaci zúčastnené na nemocenskom a dôchodkovom zabezpečení, pokiaľ zaplatili za tento mesiac poistné.

podnikal na základe živnostenského oprávnenia nepodal prihlášku, odhlášku a ani nezaplatil poistné. Potvrdenie, že bolo žalobcovi vydané živnostenské oprávnenie, ktoré predložil žalobca podľa názoru žalovaného nepreukazovalo, že platil poistné na nemocenské a dôchodkové zabezpečenie. Žalobca túto skutočnosť nepreukázal a nepreukázal, žeby sa prihlásil na nemocenské dôchodkové zabezpečenie.

zamestnanec. 19. Za nedôvodné považoval žalovaný aj tvrdenia žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutí žalovanej pre nedostatok dôvodov. Uviedol, že na základe uznesenia krajského súdu zo dňa 25.11.2019 vykonal žalovaný zisťovanie ohľadne potvrdenia existencie resp. neexistencie nemocenského a dôchodkového poistenia žalobcu v rokoch 1990 - 1992, kedy bol SZČO. Výsledok šetrenia zaslala žalovaná krajskému súdu so stanoviskom zo dňa 29.11.2019. Vychádzajúc z vykonaných zistení žalovaná a následne krajský súd potvrdili, že obdobie, počas ktorého žalobca vykonával činnosť SZČO od roku 1990 - 1992, nezískal ako obdobie dôchodkového poistenia hodnotiteľné pre nárok na starobný dôchodok.

20. Poukazom na uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol podľa ust. § 461 S.s.p. ako nedôvodnú a náhradu trov konania žalobcovi nepriznal.

21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky bol formálne zriadený ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov dňa 1. januára 2021 a na základe zák. č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva.

24. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ v spojení s § 438 ods. 2 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 S.s.p.) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu je nedôvodná. 25.

26. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril dávkový spis žalovaného správneho orgánu.

28. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na

správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 S.s.p.).

29. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti Správneho súdneho poriadku (§§ 199 a nasl. S.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho

30. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu náležite postupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku, keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, napadnutého žalobou, vykonal náležite v zmysle platnej právnej úpravy, na základe ktorej ustálil svoj právny záver ktorý aj náležite odôvodnil.

V. Právne posúdenie kasačným súdom

32. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. 33. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 34. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 35. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva,

textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne treba vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú

38. Podľa § 8 ods. 1 písm. g/ zákona č. 100/1988 v znení zákona č. 110/1990 Zb. zamestnaním sa rozumie činnosť SZČO, a to v rozsahu a za podmienok ustanovených vykonávacím predpisom. 39. Podľa § 61 ods. 1 písm. a/ vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 149/1988 Zb., ktorou sa vykonáva zákon č. 100/1988 Zb. v znení vyhlášky č. 123/1990., účinnej od 01. 05. 1990, za SZČO sa na účely nemocenského a dôchodkového zabezpečenia považujú osoby prevádzkujúce podnikateľskú činnosť podľa zákona o súkromnom podnikaní občanov a ďalšie osoby prevádzkujúce samostatnú zárobkovú činnosť vo vlastnej réžii a na vlastnú ťarchu podľa iných všeobecne záväzných právnych predpisov.

41. Podľa § 63 ods. 2 vyhlášky č. 149/1988 Zb. v znení vyhlášky č. 123/1990 Zb. SZČO nie je povinná podávať prihlášku na zabezpečenie, ak bude vykonávať činnosť tak malého rozsahu, že jej príjem nemá dosahovať 4.800 Kčs ročne, alebo ak je už zúčastnená ne nemocenskom a dôchodkovom zabezpečení z iného dôvodu, alebo ak poberá starobný alebo invalidný dôchodok.

43. Podľa článku 20 ods. 1 Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o sociálnom zabezpečení, doby zabezpečenia získané pred dňom rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky sa považujú za doby zabezpečenia toho zmluvného štátu, na ktorého území mal zamestnávateľ občana sídlo ku dňu rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky alebo naposledy pred týmto dňom.

týmto dňom. 45. Podľa čl. 16 ods. 1, Správnej dohody o vykonávaní Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o sociálnom zabezpečení (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 318/1994 Z.z. a účely článku 20 zmluvy sa za zamestnávateľa samostatne zárobkovo činnej osoby považuje okresná správa sociálneho zabezpečenia, ktorej bola povinná táto osoba odvádzať poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové

Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvorí administratívny spis žalovanej a právnej úpravy zákona o sociálnom zabezpečení v spojení s vykonávacou vyhláškou kasačný súd zistil, že medzi účastníkmi nebolo sporné miesto sídla zamestnávateľa žalobcu v čase rozdelenia Slovenskej a Českej federatívnej republiky, sporným však naďalej ostalo, či bolo možné v prípade žalobcu aplikovať čl. 20 ods. 2 Zmluvy medzi Slovenskou a Českou republikou o sociálnom zabezpečení a čl. 15 a čl. 16 Správnej dohody o vykonaní zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o sociálnom zabezpečení a tým doby zabezpečenia žalobcu získané pred dňom rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky považovať za doby zabezpečenia toho zmluvného štátu, na ktorého území mal občan trvalý pobyt ku dňu rozdelenia t. j. Slovenskej republiky. Uvedenú spornú otázku považoval kasačný súd za zásadnú preto zameral svoju pozornosť v rámci kasačného konania uvedeným smerom. 48. Žalobca v kasačnej sťažnosti namietal nesprávne právne posúdenie zo strany krajského

Nesúhlasil s názorom správneho orgánu, že obdobie od 29.05.1990 do 31.12.1992 nehodnotil, nakoľko žalobca nebol dôchodkovo poistený ako SZČO v súlade s ust. § 8 ods. 1 písm. g) zák. č. 100/1988 Zb.

49. Z obsahu administratívneho spisu bolo zrejmé, že v konaní o nároku na dôchodok bolo potvrdením Okresného úradu Michalovce č. OU-MI-OZP-2018/005751/002 zo dňa 16. 02. 2018 preukázané, že účastníkovi konania bolo vydané živnostenské oprávnenie č.j. 1990/ 00067 dňa 22. 05. 1990 podľa zákona č. 105/1990 Zb. o súkromnom podnikaní občanov a na základe tohto oprávnenia mal živnosť v aktívnom stave od 29. 05. 1990 do 31. 12. 1992. Ďalej bolo zrejmé, že na základe potvrdenia Sociálnej poisťovne, pobočka Trebišov zo dňa 07.09.2018 bolo preukázané, že v evidencii pobočky Sociálnej poisťovne sa nenachádzajú údaje o platbách žalobcu na nemocenské a dôchodkové poistenie (zabezpečenie) v období rokov 1990 až 1992. Z potvrdenia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 458543/ 2018 zo dňa 06.08.2018 predloženého žalobcom bolo zrejmé, že žalobca podal v roku 1992 daňové priznanie za rok 1991 so základom dane 0 a zaplatená daň bola 0.

50. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu v danej veci nebolo preukázané, že by bol žalobca zúčastnený na nemocenskom a dôchodkovom zabezpečení v období od 29.05.1990 do 31.12.1992 ako samostatne zárobkovo činná osoba a uvedenú skutočnosť nepreukázal ani žalobca.

Ako vyplynulo zo skutkových okolností žalobca povinnosť podať prihlášku nemal, lebo sa na neho vzťahovala výnimka uvedená v ust. § 63 ods. 2 vykonávacej vyhlášky č. 149/1988 Zb., keďže bol už zúčastnený na nemocenskom a dôchodkovom zabezpečení z iného dôvodu (bol zamestnancom) a ani nebolo v konaní preukázané, že by napriek tomu poistenie zaplatil, čím by naplnil zákonný predpoklad vzniku účasti na nemocenskom a dôchodkovom zabezpečení. Tým, že žalobca nebol účastný na nemocenskom a dôchodkovom poistení ako samostatne zárobkovo činná osoba je vo vzťahu k čl. 16 ods. 1 Dohody bezpredmetné, kto bol na účely čl.20 považovaný za zamestnávateľa (Okresná správa sociálneho zabezpečenia) samostatne zárobkovo činnej osoby, keď poistné nebolo odvádzané.

Uvedené má dokazovať odročenie pojednávania krajským súdom zo dňa 25.11.2019 za účelom preverovania ďalších skutočností na pobočke Michalovce. V tej súvislosti žalobca v kasačnej sťažnosti namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného pre nedostatok dôvodov, nakoľko v ňom absentujú náležitosti vyžadované ust. § 209 ods. 1 až 4 zákona o sociálnom poistení. Kasačný súd sa s uvedeným nestotožnil. Obdobne, tak ako aj krajský súd, ktorý žalobou napadnuté rozhodnutie preskúmaval a nezistil dôvody, ktoré by viedli k jeho zrušeniu, tak ani kasačný súd nepovažuje napadnuté rozhodnutie žalovanej spolu s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, nakoľko

výrok

predmetných rozhodnutí s poukázaním na skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, zhodnotením príslušných dôkazov a poukázaním na právne predpisy, na základe ktorých žalovaná, ako aj pobočka rozhodli tento záver neodôvodňuje. Vychádzajúc z ust. § 209 ods. 2 a 4 zákona kasačný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj prvostupňové rozhodnutie obsahujú citáciu ustanovení právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovali a z ktorých vychádzali pri právnom posúdení. Doplnenie dokazovania zo strany krajského súdu, uložením povinnosti správnemu orgánu preveriť skutočnosť dôležitú má svoj právny základ v ust. § 204 S.s.p. V tejto súvislosti považuje kasačný súd za potrebné uviesť, že žalovaná pri zisťovaní skutkového stavu vychádza najmä z vlastných databáz a registrov poistencov, pričom sa v konaní nepodarilo zistiť, že by bol žalobca odvádzal poistené v období, keď vykonával činnosť SZČO a to ani doplneným dokazovaním. Skutkový stav, tak ako bol zistený v správnom konaní žalovanou, nemožno považovať za nedostatočne zistený, keďže ani doplnené dokazovanie toto nedostatočné zistenie nepreukázalo. 53. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú postupom podľa ust. § 461 S.s.p zamietol. 54. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že žalobcovi (sťažovateľovi), ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p.) a žalovanej ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 168 S.s.p.). 55. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 ( § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.