7Ssk/10/2023

1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca je slovenským štátnym občanom, ktorý 13. apríla 2021 požiadal jej pobočku v Rimavskej Sobote o dávku v nezamestnanosti. Na výzvu pobočky predložil vyhlásenia na účely zachovania bydliska, podľa ktorých v apríli 2005 odišiel do Spojeného kráľovstva. Tam vykonával zárobkovú činnosť v pracovnom pomere na neurčitú dobu až do 20. augusta 2017, kedy sa kvôli brexitu vrátil na Slovensko.

Každý mesiac sa na jeden víkend vracal do Slovenskej republiky (spolu s kolegami alebo bratom), kde mal rodičov, spolu s ktorými tu býval aj v obdobiach medzi jednotlivými prácami. V Rakúsku býval v ubytovaní, ktoré mu vždy na obdobie zamestnania dal k dispozícii zamestnávateľ.

Na Slovensko sa v tomto období nevracal, pretože pandemické opatrenia mu bránili v cestovaní. Potom, čo jeho pracovný pomer vo Švajčiarsku skončil, vrátil sa na Slovensko a od apríla 2021 bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Z formulárov U1, ktoré vystavili švajčiarska a rakúska inštitúcia, okrem iného vyplývalo, že žalobca vo Švajčiarsku nemal nárok na dávku v nezamestnanosti a v Rakúsku nepožiadal o jej export. 2. Pobočka v Rimavskej Sobote rozhodnutím z 10. mája 2021 č. 10176/2021-NR-DvN rozhodla, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov a čl. 61 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie). Na odôvodnenie zhrnula zistenia, ktoré z predložených vyhlásení a dokladov U1 vyplynuli ohľadom dĺžky a trvalosti pobytu, pracovnej situácie, bývania, rodinnej situácie, vlastnenia nehnuteľnosti, návratov a pobytov na Slovensku. Okrem toho zistila, že žalobca bol evidovaný ako nezamestnaný v Slovenskej republike od 3. októbra do 29.

Po ukončení práce v Rakúsku bol takto evidovaný takmer sedem mesiacov, počas ktorých sa tu aj reálne zdržiaval. Žalovaná však preskúmavaným rozhodnutím z 12. júla 2021 potvrdila rozhodnutie pobočky. Po analýze kritérií uvedených v čl. 11 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, v platnom znení (vykonávacie nariadenie) dospela k záveru, že žalobca nemal počas zamestnania vo Švajčiarsku bydlisko v Slovenskej republike. V zahraničí sa totiž prerušovane zdržiaval celkovo 16 rokov, z toho v Spojenom kráľovstve približne 10 rokov, v Rakúsku od novembra 2017 do marca 2020 a vo Švajčiarsku od decembra 2020 do apríla 2021. Medzitým bol len krátkodobo zaradený do evidencie na Slovensku.

Cieľom základného nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a ktorý tak má niesť bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. 4.

Tento pojem má podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky autonómny význam a nemožno pod ním rozumieť trvalý alebo prechodný pobyt podľa slovenského práva. Naopak, je ním miesto, kde sa fyzická osoba zvyčajne zdržiava v pracovnom aj mimopracovnom čase, teda kde má centrum záujmov. Žalovaná síce analyzovala jednotlivé kritériá, ale urobila tak bez toho, aby žalobcu vypočula. Podľa § 195 ods. 1 a 3 zákona č. 461/2003 Z. z. pritom mala riadne zistiť skutkový stav a na ten účel bol jeho výsluch potrebný. Nestačilo v tejto súvislosti poukázať na pretrvávajúcu pandemickú situáciu v súvislosti ochorením Covid-19.

rokov. V rozhodnom období sa však zdržiaval v Spojenom kráľovstve do septembra 2017, no potom v Rakúsku od novembra 2017 do mája 2018 (šesť mesiacov), od augusta do októbra 2018 (dva mesiace), od decembra 2018 do marca 2019 (tri mesiace), od júla do septembra 2019 (dva mesiace) a od decembra 2019 do marca 2020 (štyri mesiace). Celkovo sa v Rakúsku zdržiaval 16 mesiacov, medzitým sa však zdržiaval na Slovensku (celkovo 14 mesiacov) a tu sa zdržiaval aj po návrate z Rakúska (deväť mesiacov). Následne sa od decembra 2020 do apríla 2021 zdržiaval vo Švajčiarsku. Spomedzi 48 mesiacov rozhodného obdobia tak strávil 25 mesiacov v cudzine a 23 mesiacov na Slovensku. Žalovaná nijako bližšie neodôvodnila, ako sa vyrovnala s touto okolnosťou. Rovnako nevyhodnotila trvalosť pracovnej činnosti, dĺžku trvania pracovnej zmluvy, ani povahu a osobitné vlastnosti každej činnosti. Žalobca v rozhodnom období pracoval v Rakúsku u rôznych zamestnávateľov celkovo 16 mesiacov a vo Švajčiarsku 4 mesiace. Zároveň však bol v rozhodnom období evidovaný celkovo 17 mesiacov ako nezamestnaný na Slovensku. Žalovaná nevyhodnotila ani rodinnú situáciu žalobcu a

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia tohto rozsudku. Vytkla správnemu súdu, že neuviedol, aké konkrétne skutočnosti by sa mali ďalším dokazovaním dokázať. Skutkový stav vo veci sa zisťoval z objektívnych skutočností, ktoré vyplývali z jednotlivých formulárov, a nie je zrejmé, k čomu by mal viesť výsluch žalobcu. Určenie bydliska treba vykonať s ohľadom na posúdenie všetkých okolností, nielen počas posledného rozhodného obdobia. Žalobca sa pritom dlhodobo orientoval na zahraničný pracovný trh a len krátkodobo bol v medzičase evidovaný v Slovenskej republiky. Podľa žalovanej netreba posudzovať každú jednotlivú skutočnosť uvedenú v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ale treba ich vyhodnotiť celkovo. Na úmysel žalobcu podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia možno prihliadať len subsidiárne, ak kritériá podľa odseku 1 neviedli k jasnému výsledku. Judikatúra, na ktorú odkazoval správny súd, sa týkala nariadenia č. 1408/71, ktoré bolo účinné len do 30. apríla 2010, pri ktorom sa nárok na dávky v nezamestnanosti posudzoval inak. Nesprávny je aj názor správneho súdu, že by žalobca musel mať právo úspešne uplatniť nárok na dávku v inom štáte, čo navyše žalovaná ani nemôže prejudikovať. V závere žalovaná citovala viacero rozsudkov tunajšieho súdu, ako aj najvyššieho súdu a správnych súdov. 6. Žalobca navrhol zamietnuť kasačnú sťažnosť. Zdôraznil, že žalovaný neustále bagatelizuje jeho argumenty. Judikatúra posudzuje každú situáciu individuálne a v niektorých prípadoch sa aj nestotožnila s názorom žalovanej.

7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v rozsahu uplatnených sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP). 8. V prerokúvanej veci nebolo sporné, že žalobca nezískal pred podaním žiadosti o dávku v nezamestnanosti obdobie poistenia uvedené v § 104 zákona č. 461/2003 Z. z. podľa slovenských právnych predpisov, a tak išlo o to, či na tento účel možno započítať doby získané podľa iných právnych predpisov. Žalobca bol pred rokom 2021 zamestnaný a sociálne poistený vo Švajčiarskej konfederácii. Rozhodnutím spoločného výboru EHP č. 76/2011 z 1. júla 2011, ktorým sa mení a dopĺňa príloha VI (Sociálne zabezpečenie) a protokol 37 k Dohode o EHP (Ú v. EÚ L 262, 6. októbra 2011, s. 33) sa platnosť základného a vykonávacieho nariadenia rozšírila aj na územie Európskeho hospodárskeho priestoru. Keďže Švajčiarska konfederácia je krajinou participujúcou na Dohode o EHP, podliehal žalobca podľa čl. 2 základného nariadenia koordinačným pravidlám tohto nariadenia. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia má cezhraničný pracovník zásadne nárok na dávku v nezamestnanosti podľa právnych predpisov toho štátu, v ktorom bol naposledy zamestnaný. Zmyslom tohto pravidla je jednak brániť diskriminácii cezhraničných pracovníkov (porov. čl. 4 a odôvodnenie 17 preambuly základného nariadenia), jednak zabezpečovať, že každý členský štát znáša zásadne náklady na dávky v nezamestnanosti len takej oprávnenej osoby, ktorá do jeho systému sociálneho zabezpečenia prispievala. Ustanovenia čl. 65 ods. 2 prvá veta a čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia upravujú výnimku pre pracovníkov, ktorí si počas poslednej činnosti zamestnanca v inom členskom štáte zachovali svoje bydlisko v pôvodnom členskom štáte a buď tam zostávajú bývať naďalej, alebo sa tam po skončení činnosti zamestnanca vrátia. Podľa tohto článku by tak žalobcovi mohol vzniknúť nárok na dávku v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, ako keby sa na neho tieto právne predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca vo Švajčiarku, len ak si počas tohto obdobia na území Slovenskej republiky zachoval bydlisko. 9. Už správny súd v tejto súvislosti správne poukázal na to, že pojem bydlisko na účely základného nariadenia (a teda aj na účely čl. 65 ods. 2) definuje čl. 1 písm. j) základného nariadenia, podľa ktorého bydlisko znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Tento pojem má v práve Únie svoj autonómny obsah (porov. rozsudok Súdneho dvora z 25. februára

10. Ustanovenie čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia obsahuje demonštratívny výpočet kritérií určenia bydliska, pričom žiadne kritérium nemá prednosť pred ostatnými. Kritériami na určenie centra záujmov podľa vykonávacieho nariadenia sú najmä: dĺžka a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov a situácia dotknutej osoby (vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; jej rodinného stavu a rodinných väzieb; vykonávanie akejkoľvek nezárobkovej činnosti; v prípade študentov zdroja ich príjmov; jej bytovej situácie, najmä toho či je stabilná; členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely). Bydlisko určitej osoby sa tak v prvom rade určuje na základe objektívnych kritérií vymedzených v citovanom ustanovení.

So žalovanou tak možno súhlasiť, že úmysel dotknutej osoby je len subsidiárnym spôsobom určenia bydliska, ak kritériá podľa odseku 1 nevedú k jeho jednoznačnému ustáleniu. Okrem toho z citovaného ustanovenia tiež vyplýva, že úmysel osoby sa posudzuje na základe objektívnych skutočností a okolností, a preto nestačí len jej tvrdenie, že mala úmysel za miesto svojho bydliska považovať Slovenskú republiku (porov. v tomto zmysle napr. rozsudok Súdneho dvora z 5. júna 2014, C-255/13, I., ods. 55).

Naopak, vždy je potrebné zohľadniť skutočnosti za také obdobie, za ktoré je bydlisko možné zmysluplne ustáliť. Pretože žalobca začal pracovať v Spojenom kráľovstve už v roku 2005, žalovaná správne skúmala jeho bydlisko už od tohto obdobia.

Preto sa nemožno stotožniť ani s názorom, že by toto rozhodnutie bolo nepreskúmateľné. 13. Správny súd však v odôvodnení svojho rozsudku podrobne analyzoval viaceré kritériá pre určenie bydliska v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a vytkol žalovanej určité pochybenia. Hoci v týchto nedostatkoch videl vady podľa už citovaných ustanovení § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP a kasačný súd sa s týmto záverom nestotožnil, nič to nemení na tom, že ním preskúmavané rozhodnutie žalovanej uvedenými nedostatkami skutočne trpí. Žalovaná totiž aj podľa kasačného súdu nesprávne vyhodnotila zistené skutočnosti z hľadiska citovaného čl. 11 ods. 1. a) Žalobca v apríli 2005 odišiel do Spojeného kráľovstva, kde sa zdržiaval až do augusta 2017. Celkovo tam býval takmer 13 rokov. Ako však uviedol správny súd, od tohto dátumu až do apríla 2021 sa striedavo počas niekoľkých mesiacov zdržiaval v Rakúsku resp. Švajčiarsku a počas niekoľkých mesiacov v Slovenskej republike. Celkovo sa teda medzi augustom 2017 a aprílom 2021 zdržiaval v zahraničí približne 21 mesiacov a na Slovensku približne 23 mesiacov.

Slovensku. Dôležité je aj to, že ešte aj počas týchto niekoľkomesačných období sa žalobca pravidelne raz mesačne vracal na Slovensku aspoň na návštevu. Nepretržitým bolo v tomto zmysle obdobie jeho pobytu vo Švajčiarsku. V tejto súvislosti však kasačný súd poažuje za vcelku logické tvrdenie, že sa v tomto období na Slovensko nevracal len kvôli obmedzeniam v súvislosti s pandémiou. Existencia týchto obmedzení, ktoré boli všeobecne známe (porov. v Slovenskej republike napr. vyhlášky úradu verejného zdravotníctva č. 50/2020 V. v. a č. 7/2021 V. v.), predstavuje objektívnu prekážku, na ktorú treba takisto prihliadnuť pri posudzovaní bydliska (porov. v podobnom zmysle aj cit. rozsudok C-255/13).

Naopak, v Rakúsku aj Švajčiarku pracoval len na určitú dobu a v zásade sezónne. Po návrate na Slovensko sa pravidelne zaevidoval aj na úrade práce, čo v zásade preukazuje jeho ochotu byť k dispozícii slovenskému pracovnému trhu. Charakter práce a trvalosť a dĺžka pracovného pomeru žalobcu v Spojenom kráľovstve síce vedú k záveru, že centrum jeho záujmov sa nachádzalo tam, pokiaľ však ide o práce v Rakúsku a Švajčiarsku, nesvedčia jasne v prospech centra jeho záujmov v týchto štátoch. c) Pokiaľ ide o rodinnú situáciu, žalobca v Spojenom kráľovstve, Rakúsku aj Švačiarsku bol ako slobodný a bezdetný. V Slovenskej republike zostali jeho rodičia, u ktorých býval, no ktorí neboli naňho osobne odkázaní. Kritérium rodinnej situácie sa týka len tzv. úzkej rodiny, t. j. rodinných príslušníkov v zmysle čl. 1 písm. i) bodu 2 základného nariadenia, ktorými sú manžel alebo manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené dospelé deti. Rozširovanie rodinných väzieb, ktoré by mali byť rozhodné pre zachovanie si bydliska v pôvodnom členskom štáte,

Takéto ubytovanie bolo viazané na trvanie pracovného pomeru a malo teda len sezónny charakter, čo nemožno hodnotiť ako stabilné ubytovanie. Nebolo zistené, že by si tam žalobca zabezpečil ubytovanie, ktoré by bolo nezávislé od pracovného pomeru, teda v ktorom by po jeho skončení mohol naďalej bývať. Naopak, počas obdobia, kedy býval na Slovensku, býval vo vlastnom byte, v ktorom bývala aj jeho rodina. Bytová situácia žalobcu najneskôr od augusta 2017 viac svedčí v prospech jeho bydliska v Slovenskej republike. f) Vo vzťahu ku kritériu bydliska na daňové účely treba zdôrazniť, že ustanovenie čl. 11 ods. 1 písm. b) bodu vi) vykonávacieho nariadenia neodkazuje na štát, kde osoba plní daňové povinnosti, ale ktorý sa na ten účel považuje za jej „bydlisko“. Tento pojem je vymedzený buď

Podľa zisteného skutkového stavu žalobca v roku 2019 nepracoval v Slovenskej republike, ale len v zahraničí (Rakúsko), takže nemal príjem zo zdrojov v Slovenskej republike (v zmysle § 16 zákona č. 595/2003 Z. z.). Napriek tomu podal daňové priznanie typu A (určené pre príjmy zo závislej činnosti a funkčné požitky v zmysle § 5 cit. zák.) a v ňom aj vykázal takéto príjmy.

To zasa viac napovedá v prospech jeho bydliska tu aj v na účely čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. 14. Kasačný súd sa tak vo výsledku stotožňuje so záverom správneho súdu, že žalovaná nesprávne vyhodnotila jednotlivé kritériá. Žalovanej v tejto súvislosti možno dať za pravdu, že posúdenie bydliska je výsledkom celkového posúdenia čiastkových skutočností.

Pokiaľ teda žalovaná ňou zistené skutočnosti nesprávne podradila pod jednotlivé časti čl. 11 ods. 1 cit. nariadenia a na základe toho dospela k nesprávnemu záveru o bydlisku žalobcu, nesprávne vec právne posúdila. To odôvodňovalo zrušenie preskúmavaného rozhodnutia, ako aj rozhodnutia pobočky podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP.