7Ssk/102/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu: C.. Z. G., T.. X.X.XXXX, H. G. R. Č.. XXX, zastúpený JUDr. Vlastimilom Petřekom, PhD., advokátom so sídlom Nám. sv. Egídia č. 6/11, Poprad, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná č. 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 99453/2020 zo dňa 21.2.2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 30S/72/2020-57 zo dňa 28.7.2021, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. Žalovanému náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

2. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie riaditeľa Colného úradu Žilina č. 696568/2019-6031 zo dňa 30.12.2019 (ďalej prvostupňové rozhodnutie). Prvostupňovým rozhodnutím riaditeľ Colného úradu Žilina, príslušný na konanie vo veciach služobného pomeru podľa § 278 písm. a/ v spojení s § 73 zák. č. 35/2019 Z.z. v znení neskorších predpisov podľa § 255 písm. c/ a § 258 ods. 1 písm. l/ cit. zákona prepustil zo služobného pomeru ozbrojeného príslušníka finančnej správy - C.. C.. Z. G., osobné č. XXXXX, v stálej štátnej službe vo funkcii referent mobilného dohľadu v prvej platovej triede, Colného úradu Žilina, s miestom výkonu štátnej služby Trstená, pretože bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin rozsudkom Okresného súdu Námestovo sp.zn. 6T/125/2018 zo dňa 13.6.2019 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp.zn. 1To/60/ 2019 zo dňa 12.11.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť 12.11.2019 a to pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zákona.

Zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 2 roky. Prvostupňový orgán v odôvodnení uviedol, že na prepustenie príslušníkov zo služobného pomeru podľa § 258 ods. 1 písm. l/ cit. zákona je potrebné naplnenie podmienky právoplatného odsúdenia za úmyselný trestný čin, čo bolo nepochybne preukázané. So zahladením odsúdenia nezanikajú ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr. strata vážnosti v spoločnosti, pričom vykonaním a následným zahladením trestu tieto účinky nezanikajú a nie sú automaticky

3. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí konštatoval, že čo sa týka odvolacej námietky zahladenia jeho odsúdenia, nie je možné súhlasiť s názorom odvolateľa v tom, že sa na neho po vykonaní súdom uloženého trestu malo hľadieť ako keby odsúdený nebol, pretože pri rozhodovaní o jeho zotrvaní v služobnom pomere príslušníka finančnej správy sa nadriadený riadil zákonom č. 35/2019 Z.z., a nie Trestným zákonom. Zdôraznil, že odvolateľ je právoplatným rozsudkom odsúdený za úmyselný trestný čin počas trvania služobného pomeru a už táto skutočnosť znamená, že odvolateľ nespĺňa podmienku bezúhonnosti, lebo v určitom štádiu trvania služobného pomeru sa nemohlo na odvolateľa hľadieť ako na osobu, ktorá nebola odsúdená.

Splnenie podmienky bezúhonnosti je jednou zo základných zákonných podmienok pre prijatie do služobného pomeru a skutočnosť, že bol príslušník finančnej správy právoplatné odsúdený za úmyselný trestný čin je samostatným obligatórnym dôvodom na prepustenie príslušníka finančnej správy zo služobného pomeru.

Skutočnosť, že žalobca bol v priebehu trvania služobného pomeru právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin nebola sporná. Ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu, že na prepustenie zo služobného pomeru je potrebné nielen to, aby spáchal trestný čin, ale zároveň sa vyžaduje, aby odsúdenie za trestný čin nebolo v čase prepustenia zo služobného pomeru zahladené.

5. Proti tomuto rozsudku podal kasačnú sťažnosť žalobca. V nej vzniesol novú námietku, ktorú neuplatnil pred správnym súdom a to, že odvolacie rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru bolo doručené po uplynutí trojmesačnej prekluzívnej lehoty podľa § 258 ods.5 zák. č. 35/2019 Z.z. , pričom táto lehota podľa neho začala plynúť dňom právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.zn. 1To/60/2019 12.11.2019 a uplynula 12.2.2020. Odvolacie rozhodnutie žalovaného mu však bolo doručené až dňa 11.3.2020. Ďalej zopakoval námietky uvedené v správnej žalobe týkajúce sa podľa neho nesplnenia podmienok na prepustenie zo služobného pomeru, pretože v čase prepustenia bol bezúhonný, keďže k tomuto dňu bolo odsúdenie za úmyselný trestný čin zahladené. Poukázal pritom na § 84 ods. 3 prvá a druhá veta cit. zákona. Ak uvedené platí pre prijatie do služobného pomeru, rovnako to platí aj pre prepustenie zo služobného pomeru. Ak žalobca bol v čase vydania rozhodnutia o prepustení zo služobného pomeru opäť bezúhonný, nemožno ho prepustiť, pretože naďalej

Podaním zo dňa 18.11.2021 sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril žalovaný. Poukázal na to, že námietka ohľadne nedodržania prekluzívnej trojmesačnej lehoty pri doručovaní rozhodnutia o prepustení zo služobného pomeru je novým argumentom a ako taký nemôže byť uplatnený v rámci kasačného konania. Novoty v kasačnom konaní zásadne nie sú prípustné, keďže ide o mimoriadny opravný prostriedok. Len na margo uviedol, že táto lehota splnená bola, pretože jej začiatok nie je deň právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku súdu, ale deň, kedy sa nadriadený žalobcu, t. j. riaditeľ Colného úradu Žilina dozvedel o dôvode na prepustenie žalobcu, t. j. deň 23.12.2019. Poukázal tiež na rozsudok NS SR sp.zn. 7Sžo/9/2013 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR ÚS 239/2017, podľa ktorých táto lehota plynie nadriadenému s personálnou právomocou, teda v prípade žalobcu riaditeľovi Colného úradu Žilina, ktorý v tejto zákonom určenej lehote má povinnosť doručiť rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru. Čo sa týka opakovanej námietky nedodržania zákonných podmienok na prepustenie

8. Predmetom preskúmavania správnym súdom bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie Colného úradu Žilina, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru podľa § 258 ods. 1 písm. l/ zák. č. 35/2019 Z.z. v znení účinnom ku dňu prepustenia, pretože bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a to prečin ohrozenia pod vplyvom ohrozenia návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zákona, ktorého sa dopustil v čase trvania

9. Podľa § 255 písm. c/ zák. č. 35/2019 Z.z. v znení účinnom ku dňu 11.3.2020 (právoplatnosť preskúmavaného rozhodnutia) služobný pomer sa skončí prepustením. Podľa § 258 ods. 1 písm. l/ cit. zákona nadriadený prepustí príslušníka finančnej správy zo služobného pomeru, ak bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin alebo za trestný čin na nepodmienečný trest odňatia slobody alebo mu bola právoplatným rozsudkom potvrdená dohoda o vine a treste za úmyselný trestný čin alebo dohoda o vine a treste, ktorou mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody. Podľa § 278 písm. a/ cit. zákona konaním vo veciach služobného pomeru je konanie, v ktorom sa rozhoduje o vzniku, zmene alebo zániku služobného pomeru. Podľa § 93 ods. 1 z.č_ 300/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov (Trestný zákon), ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa na páchateľa, ako keby nebol odsúdený.

Uvedené ustanovenie neumožňuje iný výklad ako ten, že je obligatórnou povinnosťou nadriadeného prepustiť príslušníka finančnej správy zo služobného pomeru, ak je zistené, že bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin. Podľa § 93 ods. 1 Trestného zákona ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa na páchateľa, ako keby nebol odsúdený. Právnym dôsledkom zahladenia odsúdenia je zákonná fikcia neodsúdenia, na základe ktorej právne zaniká skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie sama skutočnosť, že páchateľ trestný čin spáchal.

3. Podmienka bezúhonnosti sa teda vyžaduje ako podmienka prijatia za príslušníka finančnej správy. Podmienky na prepustenie zo služobného pomeru v zmysle § 258 cit. zákona sú koncipované ako samostatné skutkové podstaty, ktoré reflektujú na to, že ich naplnil príslušník finančnej správy, na ktorého sú kladené vyššie morálne nároky, ako na bežného občana, adepta na služobný pomer. Z uvedeného vyplýva, že podmienka bezúhonnosti sa skúma len pri prijímaní do služobného pomeru, ale pri prepustení zo služobného pomeru v zmysle § 258 ods. 1 písm. l/ cit. zákona nie je podstatná. Záver žalobcu, že ak pre prijatie do služobného pomeru platí, že pri zahladení odsúdenia neexistuje prekážka straty bezúhonnosti, rovnako to platí aj pre prepustenie zo služobného pomeru, nevyplýva z cit. ustanovení. Preto zahladenie odsúdenia nemá žiaden vplyv na posudzovanie podmienok pre prepustenie zo služobného pomeru podľa § 258 ods. 1 písm. l/ cit. zákona.

Analógia s prijatím občana do služobného pomeru, na ktorú poukázal žalobca, nie je vo vzťahu k § 258 ods. 1 písm. l/ daná. Taktiež žalovaný v tomto ohľade správne posúdil vec, keď uviedol, že posudzovanie splnenia podmienok bezúhonnosti príslušníka finančnej správy a skutočnosti, že príslušník finančnej správy bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, sú dve samostatné skutočnosti a splnenie podmienky bezúhonnosti je jednou zo základných zákonných podmienok pre prijatie do služobného pomeru, kým skutočnosť, že bol príslušník finančnej správy právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, je samostatným obligatórnym dôvodom na jeho prepustenie zo služobného pomeru.

Podľa názoru odvolacieho súdu právna fikcia vyjadrená v § 93 ods. 1 TZ, že sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený, znamená v podstate zánik skutočnosti odsúdenia, v dôsledku čoho na toto právoplatné odsúdenie nebude možné prihliadať v neskoršom konaní pre iný trestný čin. Táto fikcia však neznamená aj zánik skutočnosti, že páchateľ spáchal trestný čin, lebo nepôsobí tak, že „likviduje“ samotný fakt spáchania činu. V prejednávanom prípade je nesporné, že žalobca bol právoplatným rozsudkom odsúdený za úmyselný trestný čin počas trvania služobného pomeru, a preto aj podľa názoru odvolacieho súdu bola splnená zákonná podmienka ustanovenia § 192 ods. 1 písm. f/ zákona č. 73/1998 Z. z. na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru.

krát uplatnil až v kasačnej sťažnosti, hoci mu nič nebránilo, aby ju uplatnil už v správnej žalobe. V danom prípade kasačný súd nemohol posudzovať túto námietku ani s poukazom na výnimky, v ktorých kasačný súd kasačnú sťažnosť posudzuje neformálne (§ 453 ods. 2, 1. veta, časť za bodkočiarkou SSP). V tejto súvislosti kasačný súd dodáva, že konanie vo veciach skončenia služobného pomeru (§ 255 - § 270 cit. zákona), nie je konaním vo veciach správneho trestania (§ 118 - § 136 cit. zákona). Preto sa na preskúmavanie takéhoto rozhodnutia ani nepoužije ustanovenie § 195 SSP, podľa ktorého správny súd nie je v určitých prípadoch viazaný dôvodmi žaloby. Z uvedených dôvodov kasačný súd neprípustnú námietku meritórne neprejednal. 16.

18. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.