7Ssk/102/2023

1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca bol medzi 1. septembrom 1967 a 23. júnom 1971 žiakom strednej odbornej školy a 14. júla 1971 do 16. augusta 1991 bol zamestnancom Spišského priemyselného podniku, kedy absolvoval aj základnú vojenskú službu. Od 17. augusta 1991 až do 30. júna 2003 bol žalobca prihlásený na dôchodkové zabezpečenie ako samostatne zárobkovo činná osoba. Za máj až december 1994, ani za rok 1995 a január až júl 1996 nezaplatil poistné na dôchodkové zabezpečenie, preto mu ho žalovaná predpísala rozhodnutím z 12. augusta 1996, č. 448/1996, vykonateľným 17. septembra 1996. Ďalej nezaplatil poistné za február 1998 až december 2001 a žalovaná mu ho predpísala rozhodnutím z 25. januára 2002, č. 700-187-4105/2002-5, vykonateľným

2. Okrem uvedených rozhodnutí žalovaná zostavila aj výkaz nedoplatkov žalobcu z 12. mája 1998, č. 18/1998-kontr., a vydala voči žalobcovi platobné výmery z 13. júna 1997, č. 203, z 3. júla 1997, č. 283, z 19. marca 1998, č. 92, a zo 14. mája 1998, č. 162.

V exekúcii zn. EX 902/98 súdny exekútor 10. júla 2001 spísal u žalobcu ako povinného určité hnuteľné veci - stolárske stroje (frézy, lisy, pílky a pod.). Tretie osoby sa však žalobami domáhali vylúčenia týchto strojov z exekúcie, čomu Okresný súd Spišská Nová Ves právoplatne vyhovel rozsudkami č. k. 7 C 394/01-96 z 27. januára 2004 a sp. zn. 4 C 585/ 2001 z 8. augusta 2008. Následne okresný súd uznesením č. k. Er 2941/98-74 z 11. mája 2005 vyhlásil za čiastočne neprípustnú uvedenú exekúciu zn. EX 902/98. Zistil totiž, že v tejto exekúcii sa vymáha aj pohľadávka z výkazu nedoplatkov z 12. mája 1998, hoci na jej vymoženie už bolo skôr vydané poverenie z 3. augusta 1998 (v exekúcii zn. EX 654/98). V tomto rozsahu tak neskôr začatá exekúcia nebola prípustná, a preto ju v tomto rozsahu aj zastavil. Vo zvyšnej časti (vymáhanie pohľadávok z platobných výmerov z 13. júna a 3. júla 1997, 19. marca a 14. mája 1998) však na zastavenie nevidel dôvod.

Dňa 3. júna 2020 si žalobca u žalovanej uplatnil nárok na výplatu starobného dôchodku. V žiadosti výslovne požadoval, aby bol za samostatne zárobkovo činnú osobu považovaný aj v období 1. júla 2003 až 16. januára 2005 (kedy si pozastavil živnosť). Počas konania žiadal toto obdobie rozšíriť až do 31. októbra 2013, keďže k ukončeniu podnikania ho podľa neho donútila žalovaná neoprávneným vedením exekúcie a kvôli tomu nemohol dosahovať príjmy, aby bol povinne dôchodkovo poistený. Rozhodnutím z 27. augusta 2020 mu žalovaná s účinnosťou od 3. júna 2017 priznala starobný dôchodok 275 €, ktorý mu zároveň zvýšila od 1. januára 2018 na 283,40 €, od 1. januára 2019 na 292,10 € a od 1. januára 2020 na 301,10 €.

Priemerný osobný mzdový bod určila za rozhodujúce obdobie rokov 1972, 1974 až 1991, 1996 až 1998 na 0,9030 a podľa § 63 ods. 4 cit. zák. ho upravila na 0,9224. Z takto zisteného priemerného osobného mzdového bodu, obdobia dôchodkového poistenia a aktuálnej dôchodkovej hodnoty v zmysle § 64 zákona č. 461/2003 Z. z. určila sumu starobného dôchodku, ktorú vždy od 1. januára zvýšila v súlade s § 82 cit. zák. Osobitným listom z toho istého dňa žalovaná žalobcovi vysvetlila, že obdobie od mája 1994 do júla 1996 a od februára 1998 do júna 2003 nebolo možné zohľadniť, pretože poistné za toto obdobie je prekludované a bolo odpísané.

V doplnení odvolania (na list žalovanej, ktorá mu znova objasnila dôvody svojho rozhodnutia) zdôraznil, že žalovaná si nesplnila povinnosť uloženú súdom a nevrátila mu zabavené stroje. Generálny riaditeľ tu preskúmavaným rozhodnutím z 25. marca 2021 zamietol žalobcovo odvolanie.

6. Správnu žalobu, ktorú žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu, zamietol správny súd tu napadnutým rozsudkom sp. zn. 6 Sa 14/2021. Po zopakovaní priebehu administratívneho konania a citácii právnych predpisov najskôr zdôraznil, že nemožnosť žalobcu vykonávať podnikateľskú činnosť kvôli spísaniu strojov v exekúcii v roku 2001 nemá žiaden súvis s tým, že už od mája 1994 neplatil poistné na dôchodkové zabezpečenie. K samotnej exekúcii dodal, že ju síce navrhla žalovaná, ale vykonával ju súdny exekútor na základe poverenia súdu.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

7. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa zruší preskúmavané rozhodnutie žalovanej a vec sa jej vráti na ďalšie konanie. Na úvod obsiahlo zhrnul priebeh administratívneho konania a svoju správnu žalobu. Potom zopakoval, že žalovaná je zodpovedná, že navrhla vykonať exekúciu, ktorá bola po siedmich rokoch čiastočne vyhlásená za neprípustnú a zastavená. Už to spôsobilo, že žalobca nemohol vykonávať podnikateľskú činnosť, navyše súdny exekútor zabavil stroje, ktoré používal. Okrem toho však zabavil aj ďalšie hnuteľné veci, no nepoužil ich na uspokojenie pohľadávky žalovanej. Nemá oporu záver správneho súdu, že stroje boli vrátené ich vlastníkom. Žalobca nemôže niesť zodpovednosť za protiprávne konanie žalovanej a súdneho exekútora. Keď sa viedla exekúcia, pohľadávky žalovanej na poistné ešte neboli prekludované a mohli sa uspokojiť. Znova zdôraznil, že súdny exekútor nevydal stroje ani vlastníkom, ani žalobcovi, o čom predložil zápisnicu o obhliadke z trestného konania. Správny súd tak vec nesprávne posúdil a nezohľadnil, že žalovaná sa nevyrovnala s jeho námietkami. 8. Žalovaná navrhla zamietnuť kasačnú sťažnosť. Dôvody nezapočítania obdobia poistenia v rokoch 1994 až 2003 už boli zrozumiteľne vysvetlené, rovnako ako dôvody, prečo nebolo možné započítať obdobie od 1. júla 2003 do 16. januára 2005 a od 17. januára 2005 do 11. októbra 2013. Napadnutý rozsudok je tak správny.

III. Posúdenie veci kasačným súdom

10. Predmetom prerokúvanej veci je nárok žalobcu na starobný dôchodok. Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu podania žiadosti má poistenec nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek, teda v zásade 62 rokov (porov. § 65 ods. 2 cit. zák.). Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca tento vek dovŕšil 12. októbra 2013 a že bol dôchodkovo poistený najmenej 15

Osobný vymeriavací základ je podľa § 61 cit. zák. úhrn vymeriavacích základov za kalendárny rok, z ktorých sa zaplatilo poistné na dôchodkové poistenie alebo z ktorých sa poistné považuje za zaplatené (§ 60 ods. 1). Podľa § 60 ods. 1 cit. zák. je obdobím dôchodkového poistenia v zásade obdobie povinného dôchodkového poistenia, obdobie dobrovoľného dôchodkového poistenia, ak za tieto obdobia bolo zaplatené poistné na dôchodkové poistenie podľa tohto zákona.

V nadväznosti na to § 257 druhá veta cit. zák. ustanovuje, že osobný vymeriavací základ v období od 1. januára 1993 do 31. decembra 2003 je úhrn vymeriavacích základov, z ktorých fyzická osoba zúčastnená na dôchodkovom zabezpečení platila poistné na dôchodkové zabezpečenie za príslušný kalendárny rok. Z oboch citovaných ustanovení tak vyplýva, že pri posúdení, či určité obdobie spred 31. decembra 2003 je obdobím dôchodkového poistenia a aký zaň patrí osobný vymeriavací základ, treba posúdiť, čo sa považovalo za obdobie zamestnania resp. náhradnú dobu podľa týchto predpisov a aký hrubý zárobok k nim podľa nich patril.

NR SR č. 7/1993 Z. z. o zriadení Národnej poisťovne a o financovaní zdravotného poistenia, nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia. Toto ustanovenie bolo neskôr nahradené ustanovením § 16 ods. 3 zákona NR SR č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej poisťovni, ktoré takisto upravovalo vymeriavací základ samostatne zárobkovo činných osôb.

K ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo od 1. januára 2001 zákonom č. 466/2000 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 100/1988 Zb. Podľa § 6a ods. 1 cit. zák. už účasť samostatne zárobkovo činnej osoby na dôchodkovom zabezpečení nevznikala okamihom vzniku oprávnenia na túto činnosť, ale až 1. júlom po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti bol vyšší ako 100.000 býv. Sk, a zanikalo 30. júna po kalendárnom roku, kedy už príjem túto hranicu neprekračoval. Podľa § 8 ods. 4 cit. zák. však naďalej platilo, že ako zamestnanie sa hodnotí len obdobie účasti, za ktoré bolo zaplatené poistné podľa zákona č. 274/1994 Z. z.

Naopak, od 1. januára 1996 zaplatil poistné len za júl 1996 až január 1998 a toto obdobie sa mu podľa § 145c ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. zhodnotilo ako zamestnanie a tým aj ako obdobie dôchodkového poistenia.

15. Podľa § 109 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. nárok na (okrem iného) dôchodkovú dávku vzniká zásade odo dňa splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom. Nárok na dôchodkovú dávku tak vzniká priamo na základe uvedeného zákona a práve vo výške, ktorú určuje tento zákon. Ak teda vyššie citované ustanovenie § 66 ods. 1 určuje, že suma starobného dôchodku sa určí ako súčin konkrétnych presne vymedzených troch veličín, potom tento nárok nemôže vzniknúť v inej sume. Z ustanovení § 112 ods. 1 a 3 cit. zák. zasa možno vyvodiť, že žalovaná musí každú dávku priznať zásadne v takej výške, v akej „patrí“, teda v akej na ňu oprávnenému vznikol nárok podľa zákona č. 461/2003 Z. z. Žalovaná nie je oprávnená odchylne od zákona upravovať jednotlivé veličiny, ktoré vstupujú do výpočtu dávky, ani určiť dávku iným výpočtom (za použitia iných veličín). Pokiaľ ustanovenie § 60, resp. § 255 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. (v spojení s príslušnými predpismi účinnými do 31. decembra

16. Argumentácia žalobcu v kasačnej sťažnosti tieto skutočnosti ani nerozporuje, tvrdí však, že za ne zodpovedá žalovaná tým, že iniciovala neprípustnú exekúciu. Ako už bolo vysvetlené, ustanovenia § 60, 61, § 66 ods. 1, § 255 ods. 1 alebo § 257 zákona č. 461/2003 Z. z. odvodzujú výpočet starobného dôchodku od pevných veličín. Nevyplýva z nich, že by tieto veličiny bolo možné zväčšiť len na základe úvahy, že by boli mohli byť väčšie, ak by sa niečo stalo alebo nestalo, hoci by aj za to zodpovedala žalovaná. Preto aj keby žalovaná skutočne zodpovedala za to, že žalobca nemohol vykonávať podnikateľskú činnosť, doplatiť poistné a tým získať ďalšie obdobia dôchodkového poistenia a vymeriavacie základy, nebolo by možné to zohľadniť pri výpočte starobného dôchodku ako dôchodkovej dávky podľa zákona č. 461/2003 Z. z. Ak orgán verejnej moci nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom spôsobí, že oprávnenému vznikne nárok na nižšiu dávku než na akú by mu teoreticky mohol vzniknúť

17. Len pre poriadok však kasačný súd zdôrazňuje, že skutkový stav nepodporuje rezolútne závery žalobcu o tom, že žalovaná spôsobila neprípustnú exekúciu. Podľa obsahu uznesenia č. k. Er 2941/1998-78 totiž dôvodom neprípustnosti exekúcie EX 902/98 bolo výlučne to, že poverenie sa nesprávne vydalo aj na vymoženie nároku z výkazu nedoplatkov z 12. mája 1998, pre ktorý sa už viedla iná exekúcia. O vydaní poverenia však podľa § 44 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. decembra 1998 nerozhodovala žalovaná, ale len príslušný súd. Uvedená exekúcia sa však okrem toho viedla aj pre ďalšie nároky (z platobných výmerov) a ohľadom nich nebola vyhlásená za neprípustnú. Neskôr síce bola zastavená, ale len preto, že žalobca tieto nároky uhradil v marci 2006, teda viac ako sedem rokov po jej začatí. O postup v samotnej exekúcii sa podľa § 46 ods. 1 Ex. por. v cit. znení staral exekútor poverený jej vykonaním, ktorý aj určoval spôsob jej vykonania (§ 64 Ex. por.). Podľa § 120 Ex. por. vykonával súpis hnuteľných vecí na účely ich predaja tiež exekútor, ktorý mal vydať aj exekučný príkaz a predať ich na dražbe (§ 125 Ex. por.). Práve na ochranu práv tretích osôb k týmto veciam poskytovalo ustanovenie § 55 Ex. por. možnosť domáhať sa vylúčenia týchto vecí. Úspešné uplatnenie tohto práva však neznamenalo, že by sama exekúcia bola neprípustná. Kasačný súd sa tak nemôže stotožniť so závermi žalobcu o tom, že by za postup v exekúcii EX 902/98 jednoznačne zodpovedala žalovaná a že len kvôli nej nemohol ďalej podnikať a byť ďalej poistený. 18. Už bolo vysvetlené, že na základe § 255 ods. 1 a § 257 zákona č. 461/2003 Z. z. je pre ustálenie obdobia dôchodkového poistenia žalobcu a osobného vymeriavacieho základu rozhodujúca len okolnosť, či bolo alebo nebolo zaplatené poistné. Naopak, podľa citovaných ustanovení nie je podstatné, prečo toto poistné nebolo zaplatené a či eventuálne nárok na nezaplatené poistné zanikol. Judikatúra navyše už vo vzťahu k ustanoveniu § 78 zákona č. 461/2003 Z. z. vyslovila, že ak dôjde k neskoršiemu zaplateniu poistného za určité obdobie, je možné takéto obdobie započítať do obdobia dôchodkového poistenia. Ak však platiteľ namietne premlčanie a kvôli tomu dôjde k odpísaniu pohľadávky a jej zániku podľa § 151 ods. 4 a 5 zákona č. 461/2003 Z. z., znamená to, že nedôjde k ich predpísaniu a vymáhaniu, no nemá to účinky zaplatenia na účely cit. § 78 (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sk 20/2019). Podľa kasačného súdu tieto závery rovnako platia aj pre pohľadávky, u ktorých zanikla možnosť vykonať rozhodnutie, ktorým boli predpísané. Dôsledkom toho podľa § 151 ods. 2 písm. g) v spojení s ods. 4 a 5 zákona č. 461/2003 Z. z. je zánik takejto pohľadávky na poistné; neexistujúcu pohľadávku na poistné už potom nie je možné zaplatiť a tým ani privodiť, že sa na príslušné obdobie poistenia dodatočne prihliadne v zmysle § 78 cit. zák. Okolnosť, že od vydania jednotlivých rozhodnutí o predpísaní poistného už uplynulo 10 rokov, a tak ich nebolo možné vykonať, nebola vôbec sporná (porov. § 25 ods. 2 zákona č. 274/ 1994 Z. z. účinného od 1. júla 2001, ktorý sa aj po 31. decembri 2003 použije v zmysle § 277 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.).