7Ssk/102/2024
ECLI:SK:NSSSR:2025:8023200182.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Košiciach
- Sp. zn. 1. inštancie
- PO-2Sa/9/2023
- IČS
- 8023200182
- Citované
- 1× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Jana Martinčeková a JUDr. Petra Vysaníková ako členky senátu vo veci žalobcu: G. T., U.. XX. G. XXXX, L. XXXX, E., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 2. decembra 2022, č. XXX XXX XXXX X, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach sp. zn. PO-2Sa/9/2023 zo 14. augusta 2024 takto
rozhodol:
I. Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. PO-2Sa/9/2023 zo 14. augusta 2024 sa mení tak, že sa zrušuje rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej z 2. decembra 2022, č. XXX XXX XXXX X, a vec sa vracia žalovanej na ďalšie konanie. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanej nárok na náhradu 100 % trov kasačného konania, ako aj konania pred správnym súdom.
Odôvodnenie
I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca bol od 1. septembra 1970 do 30. júna 1973 učňom a následne až do 29. marca 1974 zamestnancom Jednoty Humenné. Od 21. júla 1975 do 3. septembra 1977 bol zamestnancom Východoslovenských štátnych lesov, potom do 14. novembra 1978 zamestnancom Komunálnych služieb Snina. Počas tohto obdobia zároveň študoval popri zamestnaní strednú školu, ktorú ukončil maturitnou skúškou 30. mája
1978. Od 15. novembra 1978 do 31. októbra 1985 bol zamestnancom Závodného klubu ROH pri n. p. Vihorlat Snina a zároveň od 2. októbra 1979 do 28. septembra 1981 absolvoval základnú vojenskú službu. Od 27. decembra 1987 do 30. júna 1988 bol znova zamestnancom závodného klubu a následne do 28. februára 1989 zamestnancom n. p.
Vihorlat. Matka žalobcu K. T. bola podľa rozhodnutia Okresnej posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia v Humennom z 2. septembra 1977 úplne invalidná (kvôli hypertenzii, osteoartróze a herniám). Pretože ju opatroval, žalobca poberal peňažný príspevok na opatrovanie podľa zákona č. 447/ 2008 Z. z. od 1. októbra 2009 až do 30. januára 2011, kedy jeho matka zomrela. Od 8. februára
2012 bol potom evidovaný ako nezamestnaný. 2. K 23. júlu 2020 žalobca požiadal žalovanú o výplatu starobného dôchodku spätne od 4. augusta 2017, t. j. od dosiahnutia dôchodkového veku. V žiadosti uviedol, že o svoju matku sa staral už do roku 1989, k čomu predložil aj jej dve písomné svedectvá z októbra 2006 a januára 2011. Ústredie žalovanej mu rozhodnutím z 22. februára 2021 priznalo starobný dôchodok od 4. augusta 2017 v sume 128,90 €. Na odôvodnenie uviedlo, že žalobca získal celkovo 6168 dní, teda 18 rokov a 111 dní dôchodkového poistenia. Do rozhodného obdobia spadalo len 5951 dní a priemerný osobný mzdový bod za toto obdobie predstavoval 0,4756 a po úprave 0,5805. Za použitia aktuálnej dôchodkovej hodnoty pre rok 2017 patril žalobcovi starobný dôchodok priznanej výške. Napriek odvolaniu žalobcu generálny riaditeľ žalovanej potvrdil toto rozhodnutie svojím rozhodnutím z 19. augusta 2021. V jeho odôvodnení zopakoval dôvody uvedené ústredím, s ktorými sa stotožnil. Výslovne zdôraznil, že matka žalobcu nebola bezvládna podľa predpisov účinných do 31. decembra 2000, a preto nie je možné hodnotiť
starostlivosť o ňu ako dobu zamestnania. Ako dobu poistenia by bolo možné hodnotiť ju až od 1. augusta 2006, žalobca však od tohto dátumu nepoberal príspevok na opatrovanie. Ďalej generálny riaditeľ žalovanej zdôraznil, že obdobie rokov 1975 až 1977 bolo žalobcovi zhodnotené len ako obdobie štúdia, pretože sa nezistili údaje o jeho zamestnaní a zárobkoch.
3. Na žalobu žalobcu Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 3 Sa 22/2021-40 zo 14. júla 2022 zrušil toto rozhodnutie generálneho riaditeľa. V odôvodnení upozornil, že Východoslovenské štátne lesy, n. p., potvrdili zamestnanie žalobcu v rokoch 1975 až 1975, a preto sa musí táto doba hodnotiť ako zamestnanie. Hoci sa nezachovali mzdové listy, žalobca označil svojich spolupracovníkov ako svedkov, takže žalovaná ich mala vypočuť na zistenie zárobku na porovnateľnom pracovnom mieste. Na základe toho generálny riaditeľ žalovanej tu preskúmavaným rozhodnutím z 2. decembra 2022 zmenil pôvodné rozhodnutie z 22. februára 2021 a priznal žalobcovi starobný dôchodok od 4. augusta 2017 v sume „129,30 €“, ktorú zároveň zvýšil od 1. januára 2018 na 145,60 €, od 1. januára 2019 na 154,30 €, od 1. januára 2020 na 163,30 €, od 1. januára 2021 na 172,70 € a od 1. januára 2023 na 195,70
€. V odôvodnení dodatočne zhodnotil jednak obdobie poberania príspevku na opatrovanie od 1. októbra 2009 do 30. januára 2011, ktoré žalobca preukázal. Okrem toho obdobie rokov 1975 až 1977 zhodnotil ako dobu zamestnania, nie ako dobu štúdia, pričom hrubé zárobky ustálil na základe hrubých zárobkov porovnateľných zamestnancov. Na základe toho uzavrel, že žalobca získal celkovo 7168 dní (t. j. 19 rokov a 233 dní) dôchodkového poistenia. Pretože do rozhodujúceho obdobia patrilo celkovo 6803 dní (t. j. 18,6384 rokov) poistenia, priemerný osobný mzdový bod nanovo ustálil na 0,4732 a po úprave na 0,5786, takže s použitím aktuálnej dôchodkovej hodnoty pre rok 2017 mal žalobcovi patriť starobný dôchodok 137,20 €. Generálny riaditeľ však znova odmietol zhodnotiť obdobie tvrdenej starostlivosti žalobcu o svoju matku, pretože „podľa údajov Sociálnej poisťovne“ nebola prevažne alebo úplne bezvládna. 4.
Správnu žalobu, ktorú žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu, zamietol správny súd tu napadnutým rozsudkom sp. zn. PO-2Sa/9/2023. V odôvodnení uviedol, že obdobie od 21. júla do 31. decembra 1975 žalovaná nakoniec započítala ako dobu zamestnania, pričom hrubý zárobok bol ustálený výpoveďou svedkov. Správny súd súhlasil so žalovanou, že obdobie, kedy sa žalobca podľa vlastných slov staral o svoju matku, nebolo možné započítať ako obdobie zamestnania podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003.
Matka totiž nebola prevažne alebo úplne bezvládna v zmysle § 36 vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 149/1988 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení, v znení neskorších predpisov. Navyše, od 1. januára 2001 až do 31. júla 2006 sa obdobie takejto starostlivosti vôbec nepovažovalo za dobu zamestnania v zmysle § 169c zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, ani obdobie dôchodkového poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.
Obdobím dôchodkového poistenia bola taká starostlivosť až od 1. augusta 2006. Vzhľadom na to sa správny súd stotožnil so záverom, že žalobca získal len 19 rokov a 233 dní dôchodkového poistenia a jeho starobný dôchodok bol vypočítaný v súlade s § 65 a 66 zákona č. 461/2003 Z. z.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha, aby sa jeho žiadosti o starobný dôchodok plne vyhovelo. Nesúhlasil s jeho výškou, ktorú mu žalovaná priznala, a znova zdôraznil, že už od 15tich rokov pracoval a vzdelával sa. Stal sa vedúcim závodného klubu v n. p. Vihorlat Snina a bol zaradený do 15. platovej triedy až do roku 1989, odkedy sa začal starať o blízku osobu. Žalovanou použitý mzdový bod nezodpovedá jeho zárobkom z tohto obdobia, čím mu bola spôsobená podstatná ujma na jeho starobnom dôchodku. Ďalej namietol, že žalovaná časť priznaného starobného dôchodku v sume 6.000 € poukázala úradu práce, hoci ten mu od 1. januára 2020 nič nevypláca. Žalovanej vytkol aj príliš dlhé vybavovanie jeho žiadosti. V závere zdôraznil, že starostlivosťou o matku plnil svoju synovskú povinnosť. Jej zdravotný stav bol vážny už v roku 1977 (podľa lekárskej správy v spise) a do roku 1989 sa ešte zhoršil pridruženými postihnutiami, takže bola celkom ležiaca. 6. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť, pretože sa stotožnila so závermi správneho súdu.
III. Posúdenie veci kasačným súdom
7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) bez ohľadu na uplatnené sťažnostné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP).
8. V prerokúvanej veci nie je sporné, že žalobcovi vznikol nárok na starobný dôchodok podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z. z. od 4. augusta 2017, spornou zostala len jeho výška. Podľa § 66 ods. 1 cit. zák. sa suma starobného dôchodku určí ako súčin priemerného osobného mzdového bodu, obdobia dôchodkového poistenia získaného ku dňu vzniku nároku a aktuálnej dôchodkovej hodnoty. Priemerný osobný mzdový bod sa podľa § 63 ods. 1 cit. zák. určí ako podiel súčtu osobných mzdových bodov dosiahnutých v jednotlivých kalendárnych rokoch rozhodujúceho obdobia a obdobia dôchodkového poistenia v rozhodujúcom období. Rozhodujúcim obdobím sú kalendárne roky pred rokom, v ktorom boli splnené podmienky na dôchodkovú dávku, s výnimkou kalendárnych rokov pred 1. januárom 1984, s vylúčením kalendárnych rokov, za ktoré patrili len osobné mzdové body podľa § 62 ods. 2 alebo § 255 ods. 3 (ods. 6). Ak v tomto rozhodujúcom období nie je aspoň 22 rokov, predlžuje sa aj pred 1. január 1984 tak, aby zahŕňalo 22 rokov; ak sa tento počet nedosiahne ani tak, rozhodujúcim obdobím je toto kratšie obdobie.
Osobný mzdový bod sa podľa § 62 ods. 1 zákona č. 461/ 2003 Z. z. určí ako podiel osobného vymeriavacieho základu a všeobecného vymeriavacieho základu (teda v zásade 12násobku priemernej mesačnej mzdy v danom roku, porov. § 11 cit. zák.). Osobný vymeriavací základ je podľa § 61 cit. zák. súhrn vymeriavacích základov v jednom kalendárnom roku, za ktoré sa zaplatilo poistné, resp. sa považuje za zaplatené.
Pre obdobia pred 1. januárom 2004 (teda pred účinnou zákona č. 461/2003 Z. z.) potom § 257 dopĺňa, že osobným vymeriavacím základom je do 31. decembra 1992 úhrn hrubých zárobkov, ktoré podliehali dani zo mzdy, a od 1. januára 1993 do 31. decembra 2003 úhrn vymeriavacích základov, z ktorých sa platilo poistné na dôchodkové zabezpečenie.
9. Druhou veličinou, ktorá je podľa cit. § 66 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodná pre určenie výšky starobného dôchodku, je obdobie dôchodkového poistenia. Tým je podľa § 60 ods. 1 obdobie povinného dôchodkového poistenia alebo dobrovoľného dôchodkového poistenia, prípadne aj obdobie poberania invalidného dôchodku (ods. 4). Rozsah osôb, ktoré sú dôchodkovo poistené, a trvanie obdobia dôchodkového poistenia, upravujú § 15 a nadväzne § 20 až 23 cit. zák. Ustanovenie § 15 v znení účinnom od 1. januára 2004 do 31. júla 2006 za povinne dôchodkovo poistenú osobu nepovažovalo osobu, ktorá sa stará o inú osobu (s výnimkou dieťaťa s nepriaznivým zdravotným stavom). Až od 1. augusta 2006 je podľa § 15 ods. 1 písm. e) cit. zák. povinne dôchodkovo poistená aj fyzická osoba, ktorej sa poskytuje peňažný príspevok za opatrovanie; toto povinné poistenie podľa § 22 ods. 1 vznikalo zásadne prihlásením sa a zanikalo dňom skončenia poskytovania príspevku na opatrovanie.
Uvedené ustanovenia sú takisto doplnené ustanovením § 255 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého sa za obdobie dôchodkového poistenia považujú aj zamestnanie a náhradná doba podľa predpisov pred 1. januárom 2004 (teda zákona č. 100/1988 Zb., resp. zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení účinného do 30. septembra 1988). Za tieto náhradné doby podľa § 255 ods. 3 cit. zák. patril osobný mzdový bod 0,3, ak trvali celý kalendárny rok, inak len pomerná časť tejto hodnoty. 10.
Pretože žalobca podstatnú časť období, ktoré sú sporné, získal práve pred rokom 2004, sú rozhodné aj ustanovenia už zmienených zákonov č. 100/1988 Zb. a č. 121/1975 Zb., ktoré upravujú zamestnanie a náhradné doby. Podľa § 10 ods. 1 písm. a) zákona č. 121/1975 Zb. sa dobou zamestnania rozumie doba zamestnania v pracovnom (učebnom) pomere, ale aj doba inej činnosti, po ktorú pracujúci majú v dôchodkovom zabezpečení práva a povinnosti ako pracovníci v pracovnom pomere v zmysle § 3 písm. c) cit. zák. (teda napr. občania vykonávajúci práce na základe dohody o pracovnej činnosti a občania poskytujúci služby a opravy na základe povolenia národného výboru), a podľa § 10 ods. 1 písm. d) bolo takou dobou aj doba štúdia na školách potrebná na prípravu na povolanie po skončení povinnej školskej
dochádzky. V podstate to isté ustanovoval § 8 ods. 1 písm. a), d) a f) zákona č. 100/1988 Zb. účinného od 1. októbra 1988. Podľa § 9 ods. 1 písm. k) zákona č. 100/1988 Zb. sa do doby zamestnania započítala ako náhradná doba aj doba osobnej starostlivosti o blízku osobu, ktorá bola prevažne alebo úplne bezvládna a nebola umiestnená v ústave sociálnej starostlivosti alebo obdobnom zdravotníckom zariadení.
Za blízku osobu sa podľa vykonávacieho predpisu považoval aj príbuzný v priamom rade, teda aj rodič (porov. § 8 ods. 2 vyhlášky č. 149/1988 Zb. účinnej od 1. októbra 1988). Bezvládnosť (primerane aj na tieto účely) vymedzoval § 36 cit. vyhlášky, podľa ktorého prevažne bezvládny je ten, kto potrebuje okrem pomoci uvedenej v odseku 1 (pri niektorých nevyhnutných životných úkonoch) pravidelnú pomoc inej osoby pri hlavných životných úkonoch, napríklad pri chôdzi a pri výkone fyziologickej potreby, a vždy občan úplne nevidomý (ods. 2). Úplne bezvládny je ten, kto úplne stratil schopnosť sebaobsluhy, potrebuje sústavné ošetrovanie a je odkázaný trvalo na pomoc inej osoby pri všetkých životných úkonoch (§ 36 ods. 3).
11. Ako vyplýva z citovaných ustanovení, je pre určenie výšky starobného dôchodku podľa predpisov účinných od 1. januára 2004 rozhodujúca aj dĺžka zamestnania, resp. aj náhradnej doby podľa predpisov účinných pred týmto dátumom, ale aj výška hrubých zárobkov, resp. vymeriavacích základov pred týmto dňom. Tieto údaje podľa § 153 ods. 1 a § 156 ods. 1 vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 128/1975 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení, resp. § 149 vyhlášky č. 149/1988 Zb. viedla organizácia (zamestnávateľ) na tzv. evidenčnom liste sociálneho zabezpečenia.
Doň sa každoročne zapisovala okrem iného doba trvania pracovného (členského) pomeru, druh činnosti, hrubý zárobok a doba, po ktorú mal pracujúci nárok na peňažné dávky nemocenského poistenia (zabezpečenia v chorobe, zabezpečenia matky a dieťaťa) poskytované namiesto zárobku. Judikatúra tunajšieho súdu už opakovane vyslovila, že žalovaná v konaní o dávke (dávkovom konaní) podľa zákona č. 461/2003 Z. z. nie je viazaná obsahom evidenčných listov. Naopak, tieto listy predstavujú cenný podklad pre zistenie skutkového stavu veci, žalovaná je však povinná ich hodnotiť ako každý iný dôkaz a každú inú skutočnosť (§ 195 ods. 2, § 196 ods. 1 a 7 cit. zák.). Ak je ich obsah jednoznačný, nerozporný a ak v konaní nevyjdú najavo skutočnosti, ktoré by ich spochybňovali, potom žalovanej nemožno vyčítať, že ich obsah bude považovať za zistený skutkový stav (porov. rozsudok sp. zn. 7 Sk 11/2021, č. 27/2022 ZNSS, a v ňom citovanú skoršiu judikatúru).
12. V prerokúvanej veci preskúmavané rozhodnutie žalovanej zodpovedná obsahu administratívneho spisu, a to predovšetkým evidenčným listom sociálneho zabezpečenia, z ktorých vyplýva také trvanie zamestnania a hrubé zárobky, aké sú uvedené v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia (jeho prílohe - osobnom liste sociálneho zabezpečenia).
V zhode s právnym názorom Krajského súdu v Prešove žalovaná doplnila aj dokazovanie o charakter obdobia rokov 1975 až 1977 a takto ustálila, že išlo o obdobie zamestnania, v ktorom žalobca dosiahol určité hrubé zárobky, a obe tieto zistenia zohľadnila pri výpočte obdobia dôchodkového poistenia, ale aj (priemerného) osobného mzdového bodu.
Všeobecné odkazy žalobcu na to, že takto vypočítaný priemerný osobný mzdový bod je nízky, ako aj odkazy na to, že študoval, vzdelával sa a že mu bola priznaná 15. platová trieda, nijako nevyvracajú správnosť skutkových zistení žalovanej. Žalobca totiž nepredniesol žiadne konkrétne tvrdenia ani nepredložil dôkazy o tom, že by pracoval pre iné organizácie alebo bol zamestnancom z iného dôvodu, že by jeho zamestnanie skutočne trvalo dlhšie než ako zistila žalovaná alebo že by v nich dosiahol vyšší zárobok než ustálila žalovaná v osobnom liste dôchodkového poistenia. Je pravdou, že priemerný osobný mzdový bod v preskúmavanom rozhodnutí je nižší než v rozhodnutí z 22. februára 2021, to je však dôsledkom nízkych vymeriavacích základov (a tým osobných mzdových bodov) za obdobia poberania príspevku na opatrovanie (roky 2009 až 2011), ktoré sa mu dodatočne zhodnotili.
13. Kasačný súd sa však stotožňuje so žalobcom, pokiaľ ten vytýka žalovanej jej záver, že neboli splnené podmienky na hodnotenie obdobia 1. marca 1989 až do 31. decembra 2000 ako náhradnej doby podľa § 9 ods. 1 písm. k) zákona č. 100/1988 Zb. Z tohto ustanovenia, ako bolo citované vyššie, totiž plynie, že ako náhradná doba sa musí do doby zamestnania započítať aj doba starostlivosti syna o matku (porov. cit. § 8 ods. 2 vyhlášky č. 149/1988 Zb.), ktorá je úplne alebo prevažne bezvládna a nie je umiestnená v príslušnom zariadení.
Zo znenia cit. § 9 ods. 1 písm. k) zákona č. 100/1988 Zb. neplynie, že by prevažná alebo úplná bezvládnosť musela byť ustálená samostatným rozhodnutím alebo samostatným posudkom už v čase starostlivosti (neustanovuje totiž, že by osoba musela byť prevažne alebo úplne bezvládna „podľa rozhodnutia alebo posudku“, prípadne „uznaná“ ako prevažne alebo úplne bezvládna). Naopak, pre posúdenie tejto doby ako náhradnej doby je rozhodujúca objektívna okolnosť, či opatrovaná osoba je alebo nie je bezvládna v tom zmysle, ako tieto pojmy vymedzuje § 36 vyhlášky č. 149/1988 Zb. Rozhodujúce teda je, či sa občan staral o osobu, ktorá v danom čase skutočne spĺňala tieto charakteristiky.
14. Zo znenia citovaných odsekov § 36 vyhlášky č. 149/1988 Zb. vyplýva, že pre posúdenie prevažnej alebo úplnej bezvládnosti osoby je potrebné posúdiť, či jej zdravotný stav je taký, že si vyžaduje pomoc pri úkonoch opísaných v uvedených odsekoch (teda pri niektorých nevyhnutných životných úkonoch, pri hlavných životných úkonoch ako chôdza alebo výkon fyziologickej potreby alebo sústavné ošetrovanie a odkázanosť na pomoc inej osoby pri všetkých životných úkonoch). Ako žalovaná správne poznamenala v napadnutom rozhodnutí, posúdenie bezvládnosti je v zásade otázkou skutkovou (odbornou), a preto ju do 31. decembra 2003 posudzovali posudkové komisie sociálneho zabezpečenia [porov. § 10 písm. b) tretí bod zákona SNR č. 106/1988 Zb. o pôsobnosti orgánov SSR v sociálnom zabezpečení, resp. § 16 písm. b) štvrtý bod zákona SNR č. 543/1990 Zb. o štátnej správe sociálneho zabezpečenia]. Naopak, podľa § 153 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. nie je táto otázka výslovne zahrnutá do lekárskej posudkovej činnosti dôchodkového poistenia.
Nič to však nemení na tom, že organizačná zložka žalovanej v dávkovom konaní podľa § 195 ods. 1 cit. zák. musí postupovať tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, na ten účel obstarať podklady rozhodnutia, medzi nimi aj dôkazy (§ 196 cit. zák.), ktoré musí podľa § 196 ods. 7 vyhodnotiť podľa svojej úvahy každý jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti.
15. Podľa § 209 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. musí každé rozhodnutie obsahovať odôvodnenie, ktorého obsahu musia byť podľa ods. 3 tohto paragrafu okrem iného aj úvahy, ktorými bola organizačná zložka žalovanej vedená pri hodnotení dôkazov.
Preskúmavané rozhodnutie však záver, že matka žalobcu nebola od roku 1989 do roku 2000 prevažne ani úplne bezvládna, odôvodňuje len odkazom na svoje „údaje“. Z takéhoto odôvodnenia nie je vôbec zrejmé, čo vlastne tieto „údaje“ predstavujú, teda či tým žalovaná tvrdí, že nemá k dispozícii rozhodnutie, posudok alebo informácie o bezvládnosti, alebo naopak, disponuje rozhodnutím, posudkom alebo informáciou, že žalobcova matka nebola prevažne ani úplne bezvládna. Z takéhoto odôvodnenia nemožno vôbec zistiť, z akých dôkazov žalovaná vychádzala, keď formulovala svoj záver, že táto podmienka nebola splnená.
Rovnako nie je zrejmé, ako žalovaná vyhodnotila tie listiny, ktoré sa v tomto smere v spise nachádzajú. V prvom rade ide o dve písomné „svedectvá“ samotnej opatrovanej datované októbrom 2006 a januárom 2011, ale tiež zápisnice o rokovaní Okresnej posudkovej komisie v Humennom z 2. septembra 1977 a 5. septembra 1980, v zmysle ktorých bola menovaná už vo veku 55 rokov uznaná za úplne invalidnú s viacerými diagnózami. Hoci je pravdou, že nebola zároveň uznaná za bezvládnu, nevylučuje to, že sa jej zdravotné postihnutia do roku 1989 (teda počas deviatich rokov) zhoršili natoľko, že si skutočnej vyžadovala starostlivosť aspoň v takom rozsahu, ako to ustanovujú § 36 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 149/1988 Zb.
IV. Záver
16. Zo všetkých uvedených dôvodov tak kasačný súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie žalovanej neobsahuje žiadne zrozumiteľné dôvody pre záver, že matka žalobcu nebola v rokoch 1989 až 2000 prevažne alebo úplne bezvládna a nevyžadovala si kvôli tomu jeho starostlivosť. Osobitne rozhodnutie neobsahuje žiadne úvahy, či dostatočným podkladom tohto záveru sú listiny, ktoré sa už v spise nachádzajú, alebo či tieto listiny nie sú vôbec podstatné a žalovaná z nich nič nezistila. Prevažná alebo úplná bezvládnosť a súvisiaca starostlivosť o bezvládnu osobu je podľa § 9 ods. 1 písm. k) zákona č. 100/1988 Zb. v znení účinnom do 31. decembra 2000 (v spojení s § 169c tohto zákona) rozhodujúcou okolnosťou pre záver, či sa doba tejto starostlivosti môže posúdiť ako náhradná doba a následne na základe § 255 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. aj ako obdobie dôchodkového poistenia, ktoré je podľa § 66 ods. 1 cit. zák. jednou z rozhodujúcich veličín pre výšku starobného dôchodku. 17. Uvedený nedostatok znamená, že preskúmavané rozhodnutie žalovanej je v tejto otázke nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP, čo opodstatňuje jeho zrušenie. Ak správny súd za týchto okolností správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, vychádza jeho rozsudok z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo napĺňa kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Preto kasačný súd podľa § 462 ods. 2 SSP napadnutý rozsudok rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zmenil tak, že zrušil rozhodnutie žalovanej a vec jej podľa § 191 ods. 4 SSP vrátil na ďalšie konanie. 18. Orgány verejnej správy sú v ďalšom konaní viazané právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 469 SSP). Žalovaná tak v ďalšom konaní predovšetkým ustáli, či doterajší obsah spisu (najmä vyššie označené svedectvá a zápisnice o rokovaní posudkovej komisie) umožňujú dostatočne presvedčivo ustáliť, či matka žalobcu bola alebo nebola prevažne alebo úplne bezvládna v rokoch 1989 až 2000. Pokiaľ by sa ukázalo, že tieto listiny nie sú dostatočné, v súlade s § 195 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. zadováži potrebné podklady pre tento záver, najmä potrebné dôkazy, vrátane prípadného znaleckého posudku (§ 196 ods. 3). Takto zadovážené podklady žalovaná riadne vyhodnotí, na ich základe ustáli skutkový stav a zhodnotí, či boli splnené podmienky predpokladané v § 36 vyhlášky č. 149/1988 Zb. Nato vo veci znova rozhodne a v odôvodnení riadne a v súlade s § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. rozvedie svoje úvahy, akými dospela k vysloveným záverom. Okrem toho bude dbať aj na súlad súm uvedených vo výroku so sumami vypočítanými v odôvodnení rozhodnutia. 19. Pri zmene rozhodnutia musel kasačný súd podľa § 467 ods. 2 SSP rozhodnúť o trovách konania na krajskom súde a kasačnom súde. Podľa § 467 ods. 1 a 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak žalobcovi, ktorý v konaní dosiahol úspech, priznal nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj náhradu trov konania pred správnym súdom proti neúspešnej žalovanej. 20. Tento rozsudok prijal senát pomerom hlasov 3:0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 28. mája 2025