7Ssk/103/2021
ECLI:SK:NSSSR:2022:7021200033.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Košiciach
- Sp. zn. 1. inštancie
- 4Sa/2/2021
- IČS
- 7021200033
- Citované
- 7× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobcu: X. X., nar. X. R. XXXX, Y. Z. XXX, Y. Z., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 16. novembra 2020, č. 76524-2/2020-BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Sa 2/2021-38 z 31. augusta 2021 takto
rozhodol:
Rozsudok
Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Sa 2/2021-38 z 31. augusta 2021 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Žalobca je slovenským občanom štátnym občanom, ktorý vo februári 2010 odišiel do Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. Tam vykonával zárobkovú činnosť na rôznych pracovných pozíciách - v poslednom zamestnaní ako „team leader“ v období od 1. novembra 2015 do 5. júna 2020. Do Slovenskej republiky sa vracal trikrát do roka (každé tri až štyri mesiace) na návštevu svojich detí, súrodencov, rodinných osláv, svadieb a pohrebov. Potom, čo pracovný pomer v Spojenom kráľovstve žalobca skončil výpoveďou, vrátil sa v júni 2020 na Slovensko a od 29. júna 2020 bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie.
2. Dňa 27. júla 2020 žalobca požiadal pobočku žalovanej v Michalovciach o dávku v nezamestnanosti a v žiadosti uviedol prehľad svojich zamestnaní v Spojenom kráľovstve od roku 2010 až do roku 2020. K žiadosti pripojil vyhlásenie o bydlisku na účely zachovania centra záujmov, podľa ktorého si neuplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti v Spojenom kráľovstve. Zároveň vyhlásil, že počas pobytu tam sa s ním zdržiavala aj družka, jeho deti však mali v tomto období pobyt v Slovenskej republike. Zostal členom futbalového klubu v
Bánovciach nad Ondavou. V Spojenom kráľovstve býval v nájme a miesto pobytu menil asi päťkrát. Na Slovensku okrem toho splácal úvery, mal tu životné poistenie a hlásený trvalý pobyt a podával tu aj daňové priznanie. Okrem toho predložil aj formulár P45 finančnej správy Spojeného kráľovstva (údaje o zamestnancovi, končiacom pracovný pomer) za roky 2015 až 2020, v ktorých je ako jeho súkromná adresa uvedená adresa buď v A. alebo v O. (Spojené kráľovstvo). Ďalej pripojil formuláre finančnej správy P60 o zaplatenej dani z príjmov v Spojenom kráľovstve za roky 2010 až 2020, ako aj potvrdenia o nákupe leteniek z Londýna do Košíc a späť v období decembra 2016 až januára 2017, júla až augusta 2017, decembra 2017 až januára 2018, konca marca až začiatku apríla 2018, augusta až septembra 2018, apríla až mája 2019, júla až augusta 2019 a decembra až januára 2020. Konečne, žalobca pripojil aj rozsudok Okresného súdu Michalovce právoplatný 8. apríla 2009, podľa ktorého bolo jeho manželstvo rozvedené a obe deti zverené so osobnej starostlivosti ich matky.
3. Na doplnenie poskytnutých údajov pobočka 20. augusta 2020 vykonala so žalobcom pohovorom, v rámci ktorého doplnil: 1. podrobnejší opis druhu práce, ktorú vykonával v Spojenom kráľovstve, 2. medzi jednotlivými pracovnými pomermi sa zdržiaval takisto tam, 3. deti sa zdržiavali na Slovensku, kde syn (narodený v roku 1992) pracoval a dcéra (narodená v roku 2001) študovala, 4. v Spojenom kráľovstve býval v trojizbovom byte s družkou a jej príbuzným, pričom sa sťahoval medzi dvoma mestami a zamestnávateľ mu prispieval na náklady na bývanie, 5. daňové povinnosti plnil v Spojenom kráľovstve, 6. jeho pracovná činnosť prispela k splateniu úverov, ktoré mal na Slovensku, 7. na Slovensko sa vrátil kvôli pandémii Covid 19, a preto nežiadal o dávku v Spojenom kráľovstve.
V závere vyslovene vyhlásil, že nežiada o vykonanie iných dôkazov. Pobočka okrem toho zistila, že k 9. októbru 2020 dcéra žalobcu nie je evidovaná ako študentka v informačnom systéme ministerstva školstva. 4. Pobočka v Michalovciach rozhodnutím z 10. septembra 2020, č. 9130/2020-MI-DvN, rozhodla, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov a čl. 61 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia
(základné nariadenie). Na odôvodnenie uviedla, že pracovná činnosť žalobcu počas pobytu v Spojenom kráľovstve bola stabilná a zameraná na britský pracovný trh. Rovnako tam bola stabilná aj jeho bytová situácia a plnil tam aj daňové a odvodové povinnosti.
Počas posledného zamestnania tak nemal bydlisko v Slovenskej republike, a tak sa naňho nevzťahuje čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia. 5. Žalovaná svojím rozhodnutím zo 16. novembra 2020, č. 76524-2/2020-BA, zamietla odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu pobočky. Po vykonaní podrobnej analýzy kritérií
uvedených v čl. 11 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, v platnom znení (vykonávacie nariadenie) dospela k záveru, že žalobca mal počas zamestnania v Spojenom kráľovstve v tomto štáte aj bydlisko. Zodpovedala tomu stálosť a trvalosť prítomnosti v tomto štáte, jeho stabilná pracovná situácia, neexistencia blízkych rodinných väzieb na Slovensku, stabilná bytová situácia v Spojenom kráľovstve a daňová rezidentúra v tomto štáte (ním podávané daňové priznania k dani z príjmov v Slovenskej republike vykazovali nulovú daň). Žalovaná odkázala aj na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, podľa ktorého zanechanie širšej rodiny v niektorom štáte nemôže odôvodňovať zachovanie si bydliska v ňom. Zdôraznila tiež, že možnosť daná v čl. 65 ods. 2 základného nariadenia je výnimkou z pravidla, a preto si žalobca mal nárok na dávku uplatniť v Spojenom kráľovstve, a nemôže si vyberať, kde tak
urobí. Z závere svojho rozhodnutia žalovaná odkázala na početnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a správnych súdov. 6. Správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. 4 Sa 2/2021-38 zrušil rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie pobočky podľa § 191 ods. 1 písm. c) a e) Správneho súdneho poriadku. Súhlasil s názorom, že pri určení bydliska sa má postupovať podľa čl. 11 vykonávacieho nariadenia, vytkol však žalovanej, že otázku bydliska žalobcu posudzovala príliš formálne, bez dostatočného odôvodnenia, v súlade s myšlienkou, že dlhšie trvanie zamestnania v Spojenom kráľovstve prináša záver o tom, že bydlisko žalobcu bolo tam, a to bez prihliadnutia na stabilitu bytovej situácie žalobcu. Správny súd takisto nepovažoval za postačujúce, že v Spojenom kráľovstve žalobca žil so svojou družkou a že na Slovensku nevlastní nehnuteľnosť. Žalovaná mala zisťovať všetky okolnosti a pohnútky žalobcu v súvislosti s jeho odchodom zo Slovenska v roku 2010 a jeho pobytom v zahraničí. Správny súd považoval za podstatné skúmanie otázky,
kde má žalobca najpevnejšie väzby, kde by sa chcel do budúcna usadiť, kde sa cíti najlepšie sociálne a spoločensky ukotvený, prihliadajúc na rodinné, spoločenské a pracovné väzby. Žalobca podľa správneho súdu nemôže byť diskriminovaný za využitie práva voľného pohybu osôb za účelom nájdenia si zamestnania v Spojenom kráľovstve, keď nenašiel zamestnanie na
Slovensku. Podľa správneho súdu základné nariadenie sleduje zámer, aby občan bez dohody a komunikácie o podstatných okolnostiach posudzovaného prípadu sa neocitol bez krytia touto dávkou sociálnych systémov členských štátov Európskej únie.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej
7. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietla, že zistenie skutkového stavu veci v prípade žalobcu bolo dostatočné na preukázanie jeho bydliska v Spojenom kráľovstve. Uvedenému svedčí najmä dĺžka prítomnosti v Spojenom kráľovstve (viac ako desať rokov), stabilná pracovná situácia, dlhodobá orientácia na britský pracovný trh, prítomnosť blízkych osôb (družka a jej plnoletý syn) a plnenie daňových povinností v zahraničí. Správny súd podľa žalovanej bližšie nešpecifikoval a neuviedol konkrétne skutočnosti, ktoré mali byť dôslednejšie alebo iných spôsobom zistené, a to za stavu, že žalobca nenavrhol žiadne ďalšie dôkazy. Žalovaná podotkla, že nesplnenie zákonných podmienok nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte zamestnania a následne ani v štáte pôvodu nie je možné v žiadnom prípade vyhodnotiť ako „vyskytnutie sa mimo systému sociálneho zabezpečenia dotknutých členských štátov“. Podľa názoru žalovanej subjektívne skutočnosti - úmysel, dôvody odchodu do zahraničia, dôvody návratu, pocit domova - nemôžu prevážiť nad objektívnymi skutočnosťami uvedenými v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. 8. Žalobca považoval rozhodnutie správneho súdu za správne, a preto navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Žalovaná podľa neho pri posudzovaní bydliska brala do úvahy fiškálny záujem štátu, ale práve žalobcove deti a súrodenci, ktorých považuje za najbližších rodinných príslušníkov, sa zdržiavali na Slovensku. Záverom skonštatoval, že rozhodnutím žalovanej sa ocitol mimo sociálny systém oboch členských štátov, čo ho v podstate núti natrvalo opustiť Slovensko.
III. Posúdenie veci kasačným súdom
9. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).
10. V prerokúvanej veci správny súd zrušil rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie pobočky jednak z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP, ale aj podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP. Z napadnutého rozsudku však nie je úplne zrejmé, v čom mala spočívať nesprávnosť právneho posúdenia veci žalovanou. Právnym posúdením je totiž činnosť, pri ktorej sa zistený skutkový stav podraďuje pod príslušnú právnu normu a vyvodzujú sa z neho právne závery. Správny súd však žalovanej nevyčíta, že by skutkový stav zistila správne a nesprávne naň aplikovala právnu normu, ale vytýka jej skôr nedostatočné zistenie skutkového, teda dôvod podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP. Žalovaná však vo výsledku správne namieta, že z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, v čom (v akej konkrétnej skutočnosti) je skutkový stav zistený nedostatočne na riadne posúdenie veci. Uplatnenie uvedeného zrušovacieho dôvodu predpokladá, že správny súd jasne identifikuje skutočnosť, ktorá je podľa príslušnej právnej normy rozhodujúca a ktorá v doterajšom konaní nebola objasnená, ako aj jej možný vplyv na výsledok konania.
V tu prerokúvanej veci však správny súd v odsekoch 38 až 42 svojho rozsudku len veľmi všeobecne uvádza, že žalovaná nevykonala „dostatočným spôsobom“ dokazovanie, že centrum záujmov skúmali „formálne“, „bez komplexného posúdenia“ a
podobne. Z takýchto formulácií však nemožno vyvodiť žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by podľa príslušných právnych noriem bola rozhodujúca, no zostala orgánmi verejnej správy nezistená. 11. V prerokúvanej veci nebolo sporné, že žalobca nezískal pred podaním žiadosti o dávku v nezamestnanosti obdobie poistenia uvedené v § 104 zákona č. 461/2003 Z. z. podľa slovenských právnych predpisov, a tak išlo o to, či na tento účel možno započítať doby získané podľa iných právnych predpisov. Žalobca bol pred rokom 2020 zamestnaný a sociálne poistený v Spojenom kráľovstve, takže podliehal podľa čl. 2 základného nariadenia jeho koordinačným pravidlám, a na tom sa nič nezmenilo ani vystúpením Spojeného kráľovstva z Európskej únie (porov. čl. 32 ods. 1 Dohody o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu).
Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia má cezhraničný pracovník zásadne nárok na dávku v nezamestnanosti podľa právnych predpisov toho štátu, v ktorom bol naposledy zamestnaný. Zmyslom tohto pravidla je jednak brániť diskriminácii cezhraničných pracovníkov (porov. čl. 4 a odôvodnenie 17 preambuly základného nariadenia), jednak zabezpečovať, že každý členský štát znáša zásadne náklady na dávky v nezamestnanosti len takej oprávnenej osoby, ktorá do jeho systému sociálneho zabezpečenia prispievala. Ustanovenia čl. 65 ods. 2 prvá veta a čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia upravujú výnimku pre pracovníkov, ktorí si počas poslednej činnosti zamestnanca v inom členskom štáte zachovali svoje bydlisko v pôvodnom členskom štáte a buď tam zostávajú bývať naďalej, alebo sa tam po skončení činnosti zamestnanca vrátia. Podľa tohto článku by tak žalobcovi mohol vzniknúť nárok na dávku v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, ako keby sa na neho tieto právne predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca v Spojenom kráľovstve,
len ak si počas tohto obdobia na území Slovenskej republiky zachoval bydlisko. 12. Pojem bydlisko na účely základného nariadenia (a teda aj na účely čl. 65 ods. 2) definuje čl. 1 písm. j) základného nariadenia, podľa ktorého bydlisko znamená miesto, kde osoba
zvyčajne býva. Tento pojem má v práve Únie svoj autonómny obsah (porov. rozsudok Súdneho dvora z 25. februára 1999 vo veci C-90/97, Robin Swaddling v. Adjudication Officer, ods. 28), takže ho nemožno stotožňovať s trvalým pobytom alebo prechodným pobytom podľa zákona č.
253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky. Súdny dvor už vo svojej judikatúre vyslovil záver, že ak pracovník má stabilné zamestnanie v určitom členskom štátu, tak sa predpokladá, že tam má aj bydlisko, no táto domnienka je vyvrátiteľná (rozsudok z 8. júla 1992 vo veci C-102/91, Koch, ods. 22).
Bližší spôsob určenia bydliska upravuje čl. 11 vykonávacieho nariadenia, ktorý kodifikuje kritériá vypracované judikatúrou Súdneho dvora, ktoré možno zohľadniť pri určovaní uvedeného centra záujmov (porov. napríklad rozsudok Súdneho dvora z 11. septembra 2014 vo veci C-394/13, B., ods. 34).
13. Ustanovenie čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia obsahuje demonštratívny výpočet kritérií určenia bydliska, pričom žiadne kritérium nemá prednosť pred ostatnými. Kritériami na určenie centra záujmov podľa vykonávacieho nariadenia sú najmä: dĺžka a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov a situácia dotknutej osoby (vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; jej rodinného stavu a rodinných väzieb; vykonávanie akejkoľvek nezárobkovej činnosti; v prípade študentov zdroja ich príjmov; jej bytovej situácie, najmä toho či je stabilná; členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely). Bydlisko určitej osoby sa tak v prvom rade určuje na základe objektívnych kritérií vymedzených v citovanom ustanovení.
Až podľa čl. 11 ods. 2 cit. nariadenia platí, že ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Úmysel dotknutej osoby je tak len subsidiárnym spôsobom určenia jej bydliska, ak kritériá podľa odseku 1 nevedú k jeho jednoznačnému ustáleniu. Okrem toho z citovaného ustanovenia tiež vyplýva, že úmysel osoby sa posudzuje na základe objektívnych skutočností a okolností, a preto nestačí len jej tvrdenie, že mala úmysel za miesto svojho bydliska považovať Slovenskú republiku.
14. Kasačný súd sa tak nestotožňuje s názorom správneho súdu, že pri určovaní bydliska je potrebné zohľadniť, kde má osoba najpevnejšie väzby, kde sa v budúcnosti chce usadiť a kde sa cíti najlepšie sociálne a spoločensky ukotvená, a prihliadať najmä na rodinné, spoločenské a pracovné väzby osoby. Zohľadňovanie takýchto kritérií totiž nezodpovedá kritériám vymedzeným v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Len sama okolnosť, že osoba považuje určitý štát za svoje bydlisko, nemôže prevážiť objektívne kritériá vymedzené v citovanom ustanovení. Tým samozrejme nie je vylúčené, že osoba, ktorá má podľa týchto kritérií bydlisko v určitom štáte, môže subjektívne pociťovať hlbší a bližší vzťah k štátu, v ktorom sa narodila, vyrástla, v ktorom sa hovorí jej známym jazykom či ktorého kultúra jej je bližšia.
To však môže mať pre určenie jej bydliska na účely základného nariadenia význam len v tom rozsahu, v akom je to možné zohľadniť podľa citovaného čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Pokiaľ teda správny súd vytýkal žalovanej, že nedostatočné zistenie skutkového stavu spočívalo v tom, že nezisťovala vyššie uvedené subjektívne okolnosti (zámer usadiť sa, sociálna a spoločenská ukotvenosť, bližšie neurčené väzby), je táto jeho výčitka nesprávna. Tieto okolnosti (pokiaľ sú vôbec spôsobilé na to, aby sa z nich dal usudzovať úmysel žalobcu) by totiž prichádzali do úvahy podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia len za predpokladu, že by kritériá uvedené v čl. 11 ods. 1 neviedli k jednoznačnému ustáleniu bydliska.
15. V prerokúvanej veci sa však kasačný súd stotožňuje s názorom žalovanej, že zistený skutkový poskytuje dostatočnú oporu pre záver o bydlisku žalobcu v Spojenom kráľovstve už na základe čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.
a) Žalobca odišiel do Spojeného kráľovstva vo februári 2010. Celkovo tam býval viac ako desať rokov, na Slovensko sa vracal dvakrát ročne (spravidla obdobie väčších prázdnin - Vianoce, Veľká noc, leto) v niekoľko dní až niekoľko týždňov. Naopak, v Spojenom kráľovstve sa zdržiaval prevažnú časť roka v ucelených, niekoľkomesačných obdobiach. Celková dĺžka a trvalosť prítomnosti žalobcu na území Spojeného kráľovstva v porovnaní so Slovenskom tak vedie skôr k záveru, že miestom jeho bydliska bolo Spojené kráľovstvo. b) Žalobca tam zároveň pracoval na dobu neurčitú, pričom posledné zamestnanie trvalo od roku 2015 do roku 2020 a v tomto čase nehľadal pracovné príležitosti na Slovensku.
Práca, ktorú vykonával žalobca, nespočívala vo vysielaní na rôzne miesta v rôznych štátoch a zvyčajne sa vykonávala na mieste, kde žalobca pracoval. Charakter práce a trvalosť a dĺžka pracovného pomeru žalobcu v Spojenom kráľovstve tak takisto vedie k záveru, že centrum jeho záujmov sa nachádzalo tam. c) Pokiaľ ide o rodinnú situáciu, žalobca bol už pred odchodom do Spojeného kráľovstva rozvedený a jeho deti boli zverené do starostlivosti matke, s ktorou zostali na Slovensku. Ich pobyt tak určoval pobyt ich matky, a tak nemožno tvrdiť, že by ich tu žalobca zanechal dobrovoľne ako prejav vôle udržať si tu rodinné väzby. Kritérium rodinnej situácie navyše týka len tzv. úzkej rodiny, t. j. rodinných príslušníkov v zmysle čl. 1 písm. i) bodu 2 základného nariadenia, ktorými sú manžel alebo manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené dospelé deti. Syn, ktorý dosiahol 18 rokov už v roku 2010 a pracuje, sa nepovažuje za nezaopatrené dospelé dieťa. Rozširovanie rodinných väzieb, ktoré by mali byť rozhodné pre zachovanie si bydliska v pôvodnom členskom štáte, aj na širšiu rodinu by totiž viedlo k rozširovaniu oblasti
uplatnenia čl. 65 základného nariadenia, čo v zásade nie je prijateľné (porov. v tomto zmysle aj odôvodnenie 9 preambuly rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia U2). Naopak, práve v Spojenom kráľovstve žalobca žil dlhodobo aj so svojou družkou, teda s osobou, s ktorou mal vôľu spoločne žiť. V dôsledku toho aj rodinná situácia žalobcu svedčí viac v prospech toho, že centrum jeho záujmov sa nachádzalo tam. d) K nezárobkovej činnosti žalobca uviedol len členstvo v športovom klube, bližšie ho však nevysvetlil ani neuviedol rozsah a intenzitu tejto jeho nezárobkovej činnosti. Toto kritérium tak nie je nápomocné pre určenie bydliska. e) Bytová situácia žalobcu v Spojenom kráľovstve bola takisto stabilná.
Predovšetkým pod stabilitou nemožno rozumieť len vlastníctvo nehnuteľnosti, v dôsledku čoho pre určenie bydliska nie je určujúce, či osoba býva v nehnuteľnosti, ktorú vlastní alebo má v nájme. V priebehu desiatich rokov niekoľkokrát zmenil podnájom, čo však možno odvodiť aj zo zmien jeho zamestnávateľov, resp. miesta výkonu zárobkovej činnosti. Navyše, podľa žalobcovho tvrdenia mu na náklady na bývanie prispieval aj zamestnávateľ, čo samo napovedá o snahe zabezpečiť relatívnu stabilitu bývania v súvislosti s výkonom zamestnania.
Britskú adresu uvádzal žalobca aj ako adresu pre kontakt s britskými orgánmi. Zhodnotením bytovej situácie žalobcu v posudzovanom období tak možno konštatovať, že svedčí v prospech jeho bydliska v Spojenom kráľovstve. f) Daňové povinnosti si žalobca plnil v Spojenom kráľovstve, čo vyplýva z predloženého formulára britskej finančnej správy P60. Aj to svedčí v prospech jeho bydliska tam, nie v
Slovenskej republike. 16. Ďalšie skutočnosti, na ktoré žalobca počas konania poukazoval ako na dôkaz svojho bydliska na Slovensku, nemajú z hľadiska čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia význam. Sama okolnosť, že žalobca nepožiadal o priznanie britského občianstva, neznamená, že by v Spojenom kráľovstve nemohol mať bydlisko. Štátne občianstvo je totiž výrazného osobitného a bližšieho vzťahu k určitému štátu než len stredisko životných záujmov.
Ako už bolo uvedené skôr, pojem bydliska podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia nemožno stotožňovať ani s trvalým alebo prechodným pobytom podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Preto ani hlásený trvalý pobyt nie je na účely čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia podstatný. Dlhy (záväzky) žalobcu v Slovenskej republike môžu vysvetľovať dôvod, prečo odišiel zarábať do cudziny, to však nevylučuje, že si tam na čas zamestnania premiestnil stredisko svojich záujmov.
Sporenie, poistenie alebo bežný účet v Slovenskej republiky nemajú so strediskom záujmov a bydliskom žiaden súvis už preto, že slobodný pohyb služieb a kapitálu medzi členskými štátmi, ktorý umožňuje využívať tieto služby kdekoľvek v Európskej únii, je jednou zo základných slobôd spoločného trhu Európskej únie.
17. Na záver kasačný súd dodáva, že ak sa osoba rozhodne, že odíde z krajiny svojho pôvodu napríklad kvôli vykonávaniu zárobkovej činnosti v inom štáte, nemožno premiestnenie bydliska (strediska životných záujmov) na účely čl. 1 písm. j) základného nariadenia stotožňovať s trvalou emigráciou tejto osoby do tohto štátu. Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie sa odstránili bariéry slobodnému pohybu ľudí a slovenskí občania majú právo sa pohybovať, pracovať a žiť na území iných členských štátov, čo nevyhnutne vedie (hoci aj k dočasnému) premiestňovaniu bydliska. Nemožno tak súhlasiť so žalobcom, že nepriznaním nároku na dávku v nezamestnanosti ho žalovaná núti opustiť Slovensko.
Nepriznanie nároku na dávku v nezamestnanosti automaticky žalobcu nepostaví mimo systém sociálneho zabezpečenia Slovenska alebo Spojeného kráľovstva. Zmyslom ochrany pred tým, aby sa osoba ocitla mimo určitého systému sociálneho zabezpečenia, totiž nie je zabezpečiť, aby táto osoba v každom jednom okamihu mala na určitú dávku nárok, ako to mylne uvádza správny
súd. Zmyslom je, aby sa na ňu v každom okamihu vzťahovali právne predpisy niektorého členského štátu, podľa ktorých (so zohľadnením zamestnaní a dôb získaných v ostatných členských štátoch) tento nárok môže uplatniť. Nie je však vylúčené, že jej nárok podľa použiteľných právnych predpisov členského štátu nevznikne, lebo nesplní určitú podmienku podľa nich, a naopak, právne predpisy, podľa ktorých by jej taký nárok mohol vzniknúť, sa na ňu nebudú vzťahovať.
18. Podľa názoru kasačného súdu žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí vyhodnotila všetky také skutočnosti, ktoré sú relevantné pre určenie bydliska žalobcu v rokoch 2015 až 2020 z hľadiska čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.
Rovnako vyhodnotila všetky ďalšie skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, a dospela k záveru, že na určenie bydliska nie sú podstatné. Preskúmavané rozhodnutie spolu s rozhodnutím pobočky podľa názoru kasačného súdu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu (§ 195 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z.) a je z neho zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená žalovaná pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala (porov. § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z.). Len pre úplnosť kasačný súd dodáva, že sám žalobca mal podľa § 196 ods. 6 cit. zák. navrhnúť dôkazy na podporu jeho
tvrdení. Pri podaní žiadosti pritom uviedol, že predložil všetky doklady, ktoré sú mu známe a ktorými disponuje, na preukázanie zachovania centra záujmov. Pokiaľ teda vytýka žalovanej neúplne zistenie skutkového stavu, mal sám možnosť tomu predísť.
IV. Záver
19. Správny súd tak nepostupoval správne, keď dospel k právnemu záveru, že preskúmavané rozhodnutie trpí nedostatkami podľa § 191 ods. 1 písm. c) a e) SSP, a preto jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Kasačná sťažnosť je tak v tomto sťažnostnom bode dôvodná, v dôsledku čoho kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.
20. Trovy konania o tejto kasačnej sťažnosti sú súčasťou trov konania, o ktorých podľa § 467 ods. 3 SSP rozhodne správny súd v novom rozhodnutí vo veci samej. 21. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 25. októbra 2022