7Ssk/103/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobkyne: U. S., T.. XX. G. XXXX, R. XX, B., zastúpenej: JUDr. Alžbeta BORIKOVÁ, advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 47249587, Predmestská 57, Žilina, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, pracovisko Žilina, J. M. Hurbana 16, Žilina, o preskúmanie rozhodnutia z 29. júna 2020, č. UPS/US7/SSVODPPKPC1/SOC/2020/8214, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 24 Sa 22/2020-115 z 24. februára 2022 takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť žalobkyne sa zamieta. II. Účastníkom sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

2. Posudkový lekár úradu práce posúdil na tento účel zdravotný stav žalobkyne a svoje závery vyjadril v lekárskom posudku z 15. apríla 2020. V ňom zhrnul závery z uvedených lekárskych nálezov a ako klinickú diagnózu určil prevazívnu vývinovú poruchu - Aspergerov syndróm. Tú považoval aj za rozhodujúce zdravotné postihnutie podľa kategórie IV pol. 1 písm. c) [Poruchy psychického vývoja detí (poruchy hyperkinetické, poruchy správania atď.), pervazívne vývinové poruchy (autizmus) - ťažká porucha] prílohy č. 3 zákona č. 447/2008 Z. z., priradil jej mieru funkčnej poruchy 50 % (z možného rozpätia 50 až 80 %) a uzavrel, že žalobkyňa nespĺňa podmienky odkázanosti na individuálnu prepravu. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa síce je „v starostlivosti pedopsychiatra pre Aspergerov syndróm.

Na základe týchto podkladov úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vypracoval komplexný posudok z 22. apríla 2020, v ktorom prevzal záver, že miera funkčnej poruchy žalobkyne je 50 % podľa kategórie IV pol. 1 písm. c) prílohy č. 3 cit. zákona, čím sa považuje za fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím odkázanú na sprievodcu. V oblasti zvýšených výdavkov jej nenavrhol príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla. Na odôvodnenie vysvetlil, že hoci matka žalobkyňu vozí motorovým vozidlom, je schopná premiestniť sa k prostriedkom hromadnej dopravy, nastupovať do nich a vystupovať z nich, udržať sa v nich, zvládať situácie v nich.

4. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie. V ňom zdôraznila, že sa venuje mnohým aktivitám (flauta, modeling, čítanie, plávanie, je fanúšik futbalu). Na tento účel sa potrebuje premiestňovať, pričom problém autistov nie je fyzická nespôsobilosť prepravy hromadnou dopravou, ale psychické reakcie na neočakávané situácie. Posudková lekárka ústredia, pracovisko Žilina, v lekárskom posudku z 18. júna 2020 na základe tých istých lekárskych nálezov ustálila ďalšie klinické diagnózy („MR - hraničný intelekt, elektívny mutizmus, thyreopatia“), rozhodujúce zdravotné postihnutie a mieru funkčnej poruchy však určila rovnako ako posudkový lekár úradu. V odôvodnení zdôraznila, že žalobkyňa dobre zvládala aj spoločnosť ľudí, o čom svedčili jej aktivity, kde musela ovládať svoje právanie. Preto v sprievode inej osoby zvládne aj situácie v hromadnej doprave, a preto nie je odkázaná na individuálnu prepravu motorovým vozidlom. Na základe toho žalovaný vypracoval nový komplexný posudok z 22. júna 2020, ktorým takisto neodporučil kompenzovať sociálne dôsledky jej zdravotného postihnutia príspevkov na kompenzáciu zvýšených výdavkov na

Podľa súdu je príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s prevádzkou motorového vozidla fakultatívnou dávkou, na ktorú nie je právny nárok a ktorú správny orgán nie je povinný priznať. Správny súd pri preskúmavaní takéhoto rozhodnutia posudzuje len to, či správna úvaha nevybočila z medzí zákona. Po podrobnom rozbore jednotlivých posudkov správny súd nezistil nezákonnosť v závere žalovaného, že žalobkyňa nie je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom v zmysle § 14 ods. 6 zákona č. 447/ 2008 Z. z. Túto odkázanosť nemožno stotožňovať s odkázanosťou na sprievodcu.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobkyňa domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa zrušia rozhodnutia žalovaného a úradu práce. Naďalej nesúhlasí so závermi lekárskych a komplexných posudkov, pretože má problém cestovať hromadnými dopravnými prostriedkami. Je závislá od rodičov, má problémy v orientácii, z cesty vlakom mala záchvat, resp. pri vystupovaní spadla, a už doň nenastúpi. Vadia jej pachy a hluky. V tejto súvislosti odkázala na čl. 20 a 28 Dohovoru o ochrane osôb so zdravotným postihnutím (oznámenie č. 317/2010 Z. z.) a zdôraznila, že napriek svojim problémom je otvorená školských a mimoškolským aktivitám. S ohľadom na všetky jej diagnózy vyjadrila presvedčenie, že správny súd nevyhodnotil správne jej potreby. Jej neschopnosť cestovať hromadnými dopravnými prostriedkami potvrdili štyri odborné nálezy (psychologický, psychiatrický, oto- rino-laryngologický a imunologický). 7. Žalovaný sa k riadne doručenej kasačnej sťažnosti nevyjadril.

III. Posúdenie veci kasačným súdom

9. Predmetom prieskumu v prerokúvanej veci sú rozhodnutia žalovaného a úradu práce, sociálnych vecí a rodiny o nepriznaní peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla.

V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu takéto zaradenie alebo liečba žalobkyne nevyplývajú, a preto by sa jej žiadaný príspevok mohol priznať len na základe cit. § 14 ods. 10 písm. a), teda za predpokladu, že je odkázaná na individuálnu prepravu motorovým vozidlom. Podľa § 14 ods. 6 cit. zák. je takáto osoba odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, ak nie je schopná na rovnakom základe s ostatnými fyzickými osobami a pri rešpektovaní jej prirodzenej dôstojnosti z dôvodu a) ťažkej poruchy mobility premiestniť sa k vozidlu verejnej hromadnej dopravy osôb a späť, nastupovať do vozidla verejnej hromadnej dopravy osôb, udržať sa v ňom počas jazdy a vystupovať z vozidla verejnej hromadnej dopravy osôb, b) duševnej poruchy s často sa opakujúcimi prejavmi agresivity, neovládateľného alebo nepredvídateľného správania prepravovať sa vozidlom verejnej hromadnej dopravy osôb alebo c) ťažkej poruchy zvieračov prepravovať sa vozidlom verejnej hromadnej dopravy osôb.

Z. z. 10. Zákon č. 447/2008 Z. z. s účinnosťou od 1. júla 2018 tiež v § 14 ods. 6 cit. zák. upravil odkázanosť na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom v troch prípadoch: ťažké poruchy mobility, duševné poruchy a ťažké poruchy zvieračov.

Navyše zo systematického výkladu § 14 ods. 6 písm. a) až c) cit. zák. je zrejmé, že zákonodarca sa týmto ustanovením snažil pokryť také zdravotné poruchy a stavy, ktoré svojou intenzitou musia mať tak závažný vplyv na zdravotný stav fyzickej osoby, že spôsobujú degradáciu jej prirodzenej dôstojnosti, čím je pre ňu individuálna preprava osobným motorovým vozidlom nevyhnutná.

Z obsahu lekárskeho posudku, ako je reprodukovaný v odsekoch 2 a 4 tohto rozsudku, vyplýva, že posudkoví lekári vzali do úvahy všetky medicínske symptómy, ktoré ošetrujúci lekári vo svojich odborných nálezoch uviedli. V odborných nálezoch neboli zdokumentované záchvaty zúrivosti, agresie a ataky sebapoškodzovania ani porucha správania. Žalobkyňou popisované ťažkosti (odpadnutie, nevoľnosť, strach z prepravy kvôli tvrdenému pádu) nie sú spomenuté v predložených odborných nálezoch. Psychologický nález z januára 2020 síce hovorí o sťaženom kontakte a citlivosti na sociálne záťaže, nepopisuje však konkrétnejšie situácie ani ich

Podľa § 10 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z. však hodnotenie druhu odkázanosti prináleží posudkovým lekárom, ktorí sú oprávnení vykonávať posudkovú činnosť na účely tohto zákona. Ošetrujúci lekári nie sú oprávnení hodnotiť odkázanosť na individuálnu prepravu, a tak ani posudkový lekár, ani žalovaný nemusia do svojich posudkov preberať takto sformulované

predložila. Pokiaľ v kasačnej sťažnosti odkazovala na nálezy z mája a októbra 2021, treba uviesť, že podľa § 135 ods. 1 SSP bol na rozhodnutie správneho súdu rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia žalovaného. Ani pre správne žaloby v sociálnych veciach [§ 6 ods. 2 písm. c) SSP] zákon neustanovuje výnimku (porov. § 135 ods. 2 SSP a contrario).

13. Konečne, žalobkyňa v kasačnej sťažnosti namietla, že správny súd sa nezaoberal tým, či postup žalovaného je v súlade s ustanoveniami Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. Uvedenými námietkami sa už kasačný súd vo svojej judikatúre zaoberal opakovane (pozri napr. rozsudky sp. zn. 7 Sk 13/2021, 7 Ssk 31/2022, 7 Ssk 49/2022, 7 Ssk 63/2022 a iné) a jeho závery prešli aj testom ústavnosti (porov. z nedávneho obdobia uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 92/2023).

Vychádzajúc z citovaného čl. 4 tohto Dohovoru a citovanej judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že tieto ustanovenia zaväzujú zmluvné štáty, aby ich implementovali do svojho právneho poriadku a orgány aplikácie práva ich zohľadňovali pri aplikácii príslušných vnútroštátnych právnych predpisov (napr. zákona č. 447/2008 Z. z.). Kasačný súd nezistil, že by štát nedostál týmto svojím záväzkom len preto, že žalobkyňa nesplnila zákonom ustanovené podmienky pre ňou žiadaný príspevok na opatrovanie.