7Ssk/104/2021

1. Z administratívnych spisov žalovaného vyplýva, že maloletý žalobca je dieťaťom matky M., ktorá bola až do decembra 2021 sama maloletá, a plnoletého otca N., ktorého spôsobilosť na právne úkony je obmedzená. Matka o maloletého žalobcu nejavila záujem a ponechala ho v starostlivosti otcovej matky (t. j. starej matky žalobcu). Preto Okresný súd Rožňava rozsudkom z 23. júna 2020 ustanovil starú matku za poručníčku maloletého žalobcu a vyslovil, že je oprávnená a povinná zabezpečovať osobnú starostlivosť oňho v rovnakom rozsahu, v akom ju zabezpečujú rodičia; okrem toho ju oprávnil a zaviazal zastupovať ho a spravovať jeho majetok. V odôvodnení rozsudku zdôraznil, že takto ustanovená poručníčka má podľa § 56 ods. 2 Zákona o rodine č. 36/2005 Z. z. aj nárok na príspevky pri náhradnej starostlivosti. 2. Žalobca zastúpený poručníčkou 25. augusta 2020 požiadal Úrad práce sociálnych vecí a rodiny Rožňava o jednorazový príspevok dieťaťu pri zverení do náhradnej starostlivosti, ako aj o opakovaný príspevok dieťaťu zverenému do náhradnej starostlivosti podľa zákona č. 627/2005 Z. z. o príspevkoch na podporu náhradnej starostlivosti o dieťa. Úrad práce jeho žiadostiam nevyhovel v podstate z dôvodu, že podmienkou priznania týchto príspevkov je existencia náhradnej starostlivosti. Za tú sa podľa § 1 ods. 2 písm. c) cit. zák. síce považuje aj poručníctvo, ak sa poručník osobne stará o dieťa; to však neplatí, ak sa poručník osobne stará o dieťa, ktorého rodičia nie sú plnoletí. Pretože matka žalobcu je maloletá a otcova spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, nemožno poručníctvo považovať za náhradnú starostlivosť podľa citovaného ustanovenia. Žalovaný rozhodnutiami citovanými v záhlaví zamietol odvolania žalobcu a potvrdil obe tieto rozhodnutia. 3. Správny súd tu napadnutým rozsudkom v zmysle § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol správnu žalobu žalobcu proti obom týmto rozhodnutiam. Rovnako ako žalovaný uzavrel, že hoci sa ustanovená poručníčka o žalobcu osobne stará, toto poručníctvo nemožno považovať za náhradnú starostlivosť na účely § 1 ods. 2 písm. c) zákona č. 627/2005 Z. z., pretože matka žalobcu nie je plnoletá.

6. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z najvyššieho súdu (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/ 2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) bez ohľadu na uplatnené kasačné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP).

Podľa § 3 ods. 1 cit. zák. je jednorazový príspevok určený na podporu zabezpečenia základného osobného vybavenia dieťaťa, najmä na zabezpečenie jeho ošatenia, obuvi, hygienických potrieb, nevyhnutného nábytku a iných vecí na uspokojenie potrieb dieťaťa. Podľa § 3 ods. 2 písm. a) cit. zák. má na tento príspevok nárok dieťa, ktoré (okrem iného) je zverené do náhradnej starostlivosti podľa § 1 ods. 2 písm. a) až c). Za rovnakej podmienky možno tento príspevok priznať podľa § 3 ods. 4 aj v určitých ďalších prípadoch. Podľa § 5 ods. 1 cit. zák. je opakovaný príspevok dieťaťu určený na podporu uspokojovania potrieb dieťaťa, najmä na úhradu nákladov na výživu, výchovu, vzdelávanie a bývanie dieťaťa. Podľa § 5 ods. 2 cit. zák. má na tento príspevok nárok nezaopatrené dieťa zverené do náhradnej starostlivosti podľa § 1 ods. 2 písm. a) až d).

nie sú plnoletí. Zo znenia citovaného ustanovenia je zrejmé, že poručníctvo sa nepovažuje za náhradnú starostlivosť na účely tohto zákona len vtedy, ak nie sú plnoletí obaja rodičia, teda ak sú obaja rodičia neplnoletí. Podľa § 8 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa plnoletosť nadobúda buď tým, že osoba dovŕši osemnásty rok veku, alebo tým, že uzavrie manželstvo pred dosiahnutím tohto veku v zmysle § 11 ods. 1 Zákona o rodine.

V prerokúvanej veci bola síce v čase posudzovania nárokov podľa zákona č. 627/2005 Z. z. spôsobilosť otca maloletého žalobcu na právne úkony obmedzená, ale vzhľadom na dátum jeho narodenia (X. H. XXXX) dovŕšil osemnásty rok ešte pred narodením maloletého. Podľa § 8 ods. 2 Obč. zák. tak bol už plnoletý a obmedzenie jeho spôsobilosti na právne úkony na tom

10. Kasačnému súdu je známe, že podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky v zásade jazykový výklad treba doplniť aj inými metódami výkladu, predovšetkým výkladom účelom normy (porov. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 171/ 05, III. ÚS 341/07, III. ÚS 72/2010, I. ÚS 351/2010 a ďalšie). Kasačnému súdu sa však celkovo nepodarilo zistiť žiaden rozumný účel, ktorý norma uvedená v § 1 ods. 2 písm. c) za bodkočiarkou zákona č. 627/2005 Z. z. sleduje a ktorý by si vyžadoval odchýlenie sa od jazykového výkladu v tom smere, ako to urobili správny súd a žalovaný.

Potreby maloletého dieťaťa, ktoré je zverené do starostlivosti inej osoby, sú však rovnaké bez ohľadu na to, či sú jeho rodičia plnoletí alebo maloletí. Ba naopak, keďže rodičia sú podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine povinní prispievať na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov, možno predpokladať, že schopnosť maloletých rodičov platiť na svoje dieťa výživné (na čo ustanovenie poručníka nemá vplyv, § 39 ods. 4 zák. o rod.) je výrazne menšia než schopnosť plnoletých rodičov tak robiť.

Pritom judikatúra k vzťahu medzi poručníctvom spojeným s osobnou starostlivosťou a pestúnskou starostlivosťou už dávnejšie vyslovila, že ak sa poručník ustanovený súdom o dieťa osobne stará, je v tomto poručníctve zahrnutá aj náplň pestúnskej starostlivosti a je dokonca nesprávne zveriť dieťa tomuto opatrovníkovi do pestúnskej starostlivosti (porov. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cz 43/75, judikát R 4/1977). Pri porovnaní ustanovení § 56 a § 28 ods. 1 zák. o rod. možno dospieť k záveru, že práva a povinnosti poručníka pri osobnej starostlivosti o dieťa a rodičovské práva a povinnosti sú v podstate obdobné (napríklad Horváth, Varga, J. zákon o

12. Slovenská republika ako nástupnícky štát Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky vstúpila do práv a záväzkov z Dohovoru o právach dieťaťa (oznámenie č. 104/1991 Zb.). Tento Dohovor založil Slovenskej republike tzv. pozitívny záväzok, a preto všetky orgány s právomocou konať vo vzťahoch, ktoré sú predmetom Dohovoru, musia podniknúť účinné opatrenia na ochranu práv zaručených týmto Dohovorom (porov. nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 47/97). Pokiaľ Dohovor zaručuje väčší rozsah práv, má podľa čl. 154c ústavy dokonca prednosť aj pred zákonmi. Ustanovenie čl. 20 ods. 1 Dohovoru zaručuje dieťaťu, ktoré je dočasne alebo trvalo zbavené svojho rodinného prostredia, právo na osobitnú ochranu a pomoc

rodičov. 13. Podľa kasačného súdu rozlišovanie medzi dieťaťom, ktorého rodičia sú maloletí, a dieťaťom, ktorého rodičia sú plnoletí, vo vzťahu k príspevkom pri náhradnej starostlivosti naznačuje diskrimináciu medzi týmito deťmi pri úprave ich práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a čl. 27 ods. 3 Dohovoru z dôvodu rôzneho postavenia ich rodičov. Takúto diskrimináciu však

Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Keďže podľa čl. 144 ods. 2 ústavy môžu súdy namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, sú tým viac zaviazané k ústavne súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich rozhodovacej činnosti (porov. nález sp. zn. II. ÚS 50/01, odvtedy konštantná judikatúra). V takom prípade by všeobecný súd ani nemal aktívnu legitimáciu na podanie návrhu podľa čl. 125 ústavy. V tu prerokúvanej veci tak prípadným neústavným dôsledkom aplikácie § 1 ods. 2 písm. c) za bodkočiarkou zákona č. 627/2005 Z. z. možno predísť tým, že sa bude vykladať len podľa jeho jazykového významu a jeho rozsah sa tak nebude rozširovať.