7Ssk/105/2021

Odôvodnenie

1. Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 23Sa/38/2021 - 61 zo dňa 29. septembra 2021 (ďalej len „napadnuté uznesenie“ a „správny súd“) zastavil súdne konanie a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Zastaveniu súdneho konania predchádzalo podanie žalobcu zo dňa 13. 09. 2021 prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorým vzal späť žalobu v celom rozsahu do vydania rozhodnutia správneho súdu s poukazom na § 63 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), a to z dôvodu, že po podaní žaloby došlo k úhrade dávok v nezamestnanosti, ktorých výplata bola napadnutým rozhodnutím

O trovách konania správny súd rozhodol s poukazom na § 171 SSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Podľa názoru správneho súdu, späťvzatie žaloby zapríčinila žalovaná tým, že po podaní žaloby uhradila žalobcovi dávku v nezamestnanosti.

Sťažovateľka z dôvodu prehľadnosti a úplnosti považovala za potrebné stručne opísať skutkový stav veci. Poukázala, že v predchádzajúcom období bol žalobcovi priznaný nárok na dávku v nezamestnanosti od 20. 04. 2020 na obdobie šiestich mesiacov, t. j. na obdobie od 20. 04. 2020 do 19. 10. 2020 (183 dní). Na dávku v nezamestnanosti mal podľa žalovanej žalobca nárok len v období od 20. 04. 2020 do 26. 07. 2020 z dôvodu, že od 27. 07. 2020 došlo k vyradeniu žalobcu z evidencie uchádzačov o zamestnanie, a preto jeho nárok na dávku v nezamestnanosti zanikol. Na základe splnenia podmienok nároku na „dočerpanie“ dávky v nezamestnanosti odo dňa opätovného zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie podľa § 105 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), mal podľa žalovanej žalobca nárok na dávku v nezamestnanosti od 23. 03. 2021 do uplynutia zostávajúcej časti podporného obdobia, t. j. od 23. 03. 2021 do 15. 06. 2021.

do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 23. 03. 2021. Ďalej žalovaná poukazuje, že v čase, keď žalobca podal žalobu, už vedel o priznaní nároku na dávku v nezamestnanosti podľa § 105 ods. 3 zákona o sociálnom poistení a zároveň mu táto dávka v nezamestnanosti bola už aj čiastočne vyplatená. Podľa názoru žalovanej preto bola žaloba podaná na základe nedostatočne a neúplne zisteného skutkového stavu veci a zároveň vytýka žalobcovi, že nepravdivo informoval správny súd, že po podaní žaloby došlo k úhrade dávky v nezamestnanosti a takéto konanie považuje za rozpor s dobrými mravmi.

možné zistiť, či bolo rozhodnutie vydané na základe prehodnotenia pôvodného právneho titulu alebo na základe nového právneho titulu, a touto informáciou žalobca nedisponuje do času podania vyjadrenia ku kasačnej sťažnosti. V závere žalobca navrhuje, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

5. Podľa § 452 SSP, na konanie na kasačnom súde sa primerane použijú ustanovenia druhej časti tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. 6. Podľa § 462 ods. 1 SSP, ak kasačný súd po preskúmaní zistí dôvodnosť kasačnej sťažnosti, rozhodne o zrušení napadnutého rozhodnutia a podľa povahy vráti vec krajskému súdu na ďalšie konanie alebo konanie zastaví, prípadne vec postúpi orgánu, do ktorého pôsobnosti

žaloby rozhodne správny súd v rozhodnutí vo veci samej. 8. Podľa § 99 písm. a) SSP, správny súd konanie uznesením zastaví, ak žalobca vzal žalobu späť skôr, ako správny súd vo veci rozhodol. 9. Podľa § 171 ods. 1 SSP, ak účastník konania procesne zavinil odmietnutie žaloby alebo zastavenie konania, správny súd prizná trovy konania ostatným účastníkom konania.

Správny súd uznesením zastavil súdne konanie a priznal náhradu trov konania v celom rozsahu žalobcovi. Vo vzťahu k výroku týkajúceho sa trov konania, podala sťažovateľka kasačnú sťažnosť, namietajúc najmä to, že podľa nej nedošlo z jej strany k procesnému zavineniu zastavenia súdneho konania. Poukázala na to, že ako správny orgán rozhodovala vo vzťahu k dvom rôznym obdobiam a o dvoch rôznych nárokoch na dávku v nezamestnanosti. Z toho dôvodu má za to, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje, že správny súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania nezaoberal riadne, čo bolo následkom zastavenia konania, a teda kto zavinil zastavenie súdneho konania, ale stotožnil sa len s tvrdením žalobcu, že došlo k vyplateniu dlžných dávok v nezamestnaní zo strany sťažovateľky. Správny súd priznal žalobcovi náhradu trov konania v celom rozsahu s poukazom na § 171 ods. 1 SSP, t. j. procesné zavinenie zastavenia súdneho konania. Podľa názoru kasačného súdu však v takomto prípade

11. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky o nedoručení späťvzatia žaloby zo strany správneho súdu, kasačný súd považuje túto námietku za dôvodnú. Správny súd tak pochybil v tom prípade, ak nedoručil na vedomie sťažovateľke späťvzatie žaloby žalobcom.

Z hľadiska komplexného vnímania správneho súdneho konania je však samotná príčina, ktorá viedla žalobcu k späťvzatiu žaloby, do značnej miery relevantná. Možno preto považovať za vhodné, aby žalobca už priamo v podaní, ktorým vezme žalobu späť, uviedol dôvod späťvzatia žaloby, ak má tento dôvod právny význam v zmysle procesných predpisov. Späťvzatie žaloby je striktne procesným úkonom, ktorý správny súd posudzuje vždy podľa obsahu. Rozhodujúci je pritom prejav vôle žalobcu, ktorým je správny súd viazaný.

Vo všeobecnosti platí, že zastavenie konania alebo jeho časti zavinil v prípade späťvzatia žaloby žalobca, ktorému je z tohto dôvodu uložená povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania. Odlišne je však treba posudzovať procesnú situáciu, keď bol žalobca správaním žalovaného po začatí konania vystavený nevyhnutnosti vziať žalobu späť. Ústavný súd SR v rozhodnutí, sp. zn. I. ÚS 196/ 2009 uviedol, že „kritérium procesného zavinenia treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu)“. Kasačný súd poukazuje, že v danom prípade absentovala úloha správneho súdu zaoberať sa v konaní o

Obdobne tak skonštatoval aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí, sp. zn. 3Sžo/225/2010, ak súd zastavuje konanie v dôsledku späťvzatia, musí sa zaoberať pri rozhodovaní o náhrade trov konania otázkou, či niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Pretože nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu, je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, t. j. z hľadiska vzťahu výsledku správania žalovaného k požiadavkám žalobcu. Ide teda o to, či sa žalobca domohol uplatneného nároku, alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol žalobca v meritórnom konaní úspešný, alebo nie. Kasačný súd dodáva, že žalobca sa domáhal pôvodne podanou žalobou preskúmania zákonnosti rozhodnutia sťažovateľky.

V ďalšom konaní bude úlohou správneho súdu vysporiadať sa s námietkami sťažovateľky vo vzťahu k trovám konania a rozhodnúť opätovne o návrhu na náhradu trov konania. 14. Právo na náhradu trov kasačného konania bude predmetom rozhodovania správneho súdu v zmysle § 467 ods. 3 SSP.