7Ssk/107/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobcu: D.. V. R., nar. XX. Z. XXXX, E. XXX, zastúpeného: JUDr. Mária Uheľ Greňová, advokátka, Piaristická 1379/2, Nitra, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8-10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 19. októbra 2018, č. XXX XXX XXXX X, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 23 Sa 82/2020-253 zo 14. júna 2021 takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta. II. Účastníkom sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

Rozkazom ministra obrany bol zo služobného pomeru prepustený k 30. novembru 1997. Po prepustení bol žalobca od 1. decembra 1997 do 12. novembra 1999 a od 1. decembra 1999 do 30. júna 2000 zamestnancom v pracovnom pomere v zamestnaniach, ktoré boli (do 31. decembra 1999) zaradené do III. pracovnej kategórie, a potom bol až do 2. októbra 2001 evidovaný ako uchádzač o zamestnanie. Medzi 29. septembrom a 31. decembrom 2000 bol zároveň prihlásený na dôchodkové poistenie ako samostatne zárobkovo činná osoba (čiastočne popri zamestnaní). Od 3. októbra 2001 do 2. januára 2002 bol v služobnom pomere colníka, následne bol do 23. apríla 2002 práceneschopný a 24. apríla 2002 znova evidovaný ako uchádzač o zamestnanie. Potom bol znova v pracovnom pomere u rôznych zamestnávateľov od 25. apríla 2002 až do 30. júna 2003, kedy sa znova stal evidovaným uchádzačom o zamestnanie až do 9. septembra

Dňa 1. októbra 2012 opäť vstúpil do služobného pomeru colníka, ktorý skončil 28. februára 2015. Od 2. marca 2015 do 31. decembra 2016 bol žalobca znova v pracovnom pomere u rôznych zamestnávateľov. Útvar sociálneho zabezpečenia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky mu rozhodnutím z 23. marca 2015 priznal od 1. marca 2015 výsluhový dôchodok podľa § 143aa písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov

podľa § 274 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov sa zachovávali nároky zo zaradení zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003. Medzi takéto nároky patril aj skorší dôchodkový vek podľa § 21 ods. 1, resp. § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení účinnom do 31. decembra 1999. Na základe potvrdenia Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia považovala žalovaná službu od 1. januára 1986 do 14. júla 1990 (t. j. 4 roky a 196 dní služby) za službu v II. kategórii funkcií. Okrem toho žalobcovi započítala len 13 rokov a 296 dní služby v I. kategórii funkcií, čím získal menej než 20 rokov vo funkciách zaradených do I. a II. kategórie, a tak mu nevznikol nárok na znížený dôchodkový vek podľa § 21 ani § 132 zákona č. 100/1988 Zb. Rovnako skorší dôchodkový vek nevyplýval z § 174 cit. zák., pretože zamestnanie v I. alebo II. kategórii funkcií netrvalo k 31. decembru 1999. 4. Žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, v ktorom namietal, že žalovaná vyšla

5. Správny súd (po zrušení jeho skoršieho rozsudku č. k. 23 Sa 103/2018-121 z 13. mája 2019 kvôli tomu, že napriek žiadosti žalobcu nenariadil na prejednanie veci pojednávanie) správnu žalobu žalobcu proti rozhodnutiu žalovanej z 19. októbra 2018 zamietol tu napadnutým rozsudkom č. k. 23 Sa 82/2020-253. Zdôraznil, že žalobca nenaplnil podmienky pre skorší dôchodkový vek podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb., pretože zamestnanie zaradené do I. kategórie nevykonával k 31. decembru 1999. Poukázal na § 168 vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 128/1975 Zb., ktorou sa vykonával zákon o sociálnom zabezpečení a podľa ktorej sa do kategórie funkcií vojaka z povolania započítavala len doba vojenskej činnej služby. Podľa smerníc náčelníka kádrovej správy Ministerstva obrany pre spracovanie výkazu dôb a kategórií funkcií rozhodných na realizáciu kádrových opatrení, zabezpečenia peňažnými dávkami podľa zákona o niektorých služobným pomeroch vojakov a na sociálne zabezpečenie (vydaných nariadením náčelníka generálneho štábu československej

Títo žiaci vykonávali základnú (náhradnú) vojenskú službu až na vojenskej vysokej škole. Žalobca dovŕšil 17 rokov až v roku 1976 a pravidelná odvodová povinnosť mu vznikla v roku 1977. Nič na tom nemení

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

274 zákona č. 461/2003 Z. z. žalobca zdôraznil, že novou právnou úpravou nemalo dôjsť k zhoršeniu právnej pozície poistencov, ktorých zabezpečenie bolo v čase výkonu ich služby výhodnejšie. 7. Žalovaná žiadala zamietnuť kasačnú sťažnosť s odkazom na svoje skoršie vyjadrenia, pretože žalobca nesplnil podmienku zníženého dôchodkového veku podľa § 21 a § 174 zákona č. 100/1988 Zb.

III. Posúdenie veci kasačným súdom

Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu podania žiadosti (5. február 2018) mal poistenec nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek (odsek 1). Žalovaná vo svojom rozhodnutí ani neskúmala, či žalobca bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov, pretože dospela k záveru, že nedovŕšil dôchodkový vek. Podľa § 65 ods. 2 cit. zák. bol dôchodkový vek bol 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon neustanovoval inak (okrem iného) v § 274. Podľa § 274 ods. 1 zákona č. 461/ 2003 Z. z. sa totiž v novom systéme sociálneho poistenia zachovávajú nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie, teda tie nároky, ktoré s týmto zaradením spájali skoršie predpisy. Takým nárokom bol podľa judikatúry napríklad práve skorší dôchodkový vek (porov. napr. rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 10 So 1/2021).

10. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. mal občan nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol (okrem iného) vek aspoň a) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a); c) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h); alebo d) 60 rokov. Podľa osobitného ustanovenia § 132 ods. 1 cit. zák. mal vojak z povolania nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň a) 55 rokov, ak konal najmenej 20 rokov službu zaradenú do I. kategórie funkcií, b) 57 rokov, ak konal najmenej 20 rokov službu v ostatných prípadoch. Podľa § 14 ods. 4 (do 1. júna 1992 išlo o § 18 ods. 6) cit. zák. sa služba vojakov z povolania zaradená do I. (II.) kategórie funkcií hodnotí ako zamestnanie zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie. Služba zaradená do I. kategórie funkcií sa hodnotí ako zamestnanie podľa § 14 ods. 2 písm. b) až h) cit. zák. Z citovaných ustanovení je predovšetkým zrejmé, že žalobca nemohol získať nárok na starobný

11. Skorší dôchodkový vek podľa cit. § 132 zákona č. 100/1988 Zb. bol viazaný na určité trvanie výkonu služby. Zo znenia § 130 ods. 1 cit. zák. je však zrejmé, že pojem „služba“ je legislatívnou skratkou pre službu vojaka z povolania (resp. vojaka počas činnej služby rovnako zabezpečeného, príslušníka Zboru národnej bezpečnosti alebo zboru nápravnej výchovy, porov. leg. skratku v § 129 cit. zák.). To isté plynulo aj z § 120 ods. 1 a § 122 zákona č. 121/1975 Zb. účinného do 31. decembra 1988, podľa ktorého sa do I. a II. kategórie funkcií zaraďovala len služba vojakov z povolania. Z toho vyplýva, že nárok na skorší dôchodkový vek mohol podľa § 132 zákona č. 100/1988 Zb. vzniknúť a podľa § 274 zákona č. 461/2003 Z. z. sa zachovať len vtedy, ak poistenec aspoň 20 rokov vykonával službu vojaka z povolania. Žalobca v prerokúvanej veci opakovane vytýka žalovanej nesprávne započítanie obdobia od 1. januára 1986 až do 14. júla 1990 ako výkon služby v II. kategórii funkcií.

To isté potom platí podľa cit. § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., v ktorom sa na základe cit. § 14 ods. 4 výkon služby v I. kategórii funkcií započíta ako zamestnanie uvedené v § 14 ods. 2 písm. b) až h). V dôsledku toho tak neprichádza do úvahy použitie § 21 ods. 1 písm. a) cit. zák., ktoré je viazané na dosiahnutie 15 rokov zamestnania uvedeného v § 14 ods. 2 písm. a) cit. zák. Zamestnanie podľa § 14 ods. 2 písm. b) až h) sa zvýhodňovalo až podľa § 21 ods. 1 písm. c) cit. zák., podľa ktorého však viedlo len k dôchodkovému veku len za predpokladu, že v ňom občan získal 20 rokov. Ako už bolo uvedené, žalobca túto dobu zamestnania nezískal službou vojaka z povolania a zo zisteného skutkového stavu nevyplýva, že by zamestnanie, ktoré vykonával od 1. decembra 1997 do 31. decembra 1999 (teda po prepustení zo služobného pomeru vojaka z povolania), bolo zaradené medzi zamestnania uvedené v § 14 ods. 2 písm. b) až h) zákona č. 100/1988 Zb. Žalobca tak nezískal potrebných 20 rokov zamestnania v I.

Pre poriadok treba poznamenať, že tunajší súd sa vo svojej judikatúre už opakovane a podrobne zaoberal povahou štúdia na vojenských stredných školách (porov. napríklad rozsudky sp. zn. 7 Sk 23/2020 alebo 7 Sk 14/2021). Formulácie sťažnostných námietok však svedčia o viacerých pretrvávajúcich mylných interpretáciách právnej úpravy, a preto kasačný súd zopakuje svoje podstatné argumenty. V čase, kedy žalobca študoval na vojenskom gymnáziu, bolo jeho postavenie upravené zákonom č. 168/1968 Zb. o gymnáziách. Podľa § 1 ods. 1 cit. zák. sa gymnáziá zriaďujú na zvýšenie úrovne stredoškolského vzdelania a vzťahovali sa na ne podľa § 3 právne predpisy platné pre stredné všeobecnovzdelávacie školy [t. j. § 12 a ďalšie zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 186/1960 Zb. o sústave výchovy a vzdelávania (školský zákon)].

13. Rovnako však toto tvrdenie nie je pravdivé ani ohľadom zákona č. 186/1960 Zb. Podľa § 36 ods. 1 cit. zák. sa totiž na vojenské školy, ktoré poskytujú stredné vzdelanie, vzťahovali primerane vymenované ustanovenia citovaného zákona. Vzťahoval sa na ne § 12 cit. zákona o strednej všeobecnovzdelávacej škole, ale aj napríklad aj § 21 ods. 2, ktorý dovoľoval zriadiť strednú všeobecnovzdelávaciu školu ako internátnu školu, ktorá žiakom okrem vzdelávania poskytovala aj celodennú výchovnú a materiálnu starostlivosť (§ 21 ods. 1).

stredných škôl. Dovtedajšiu úpravu § 36 zákona č. 186/1960 Zb. prebral § 46 cit. zákona č. 63/1978 Zb., podľa ktorého sa na vojenské školy, ktoré poskytujú úplné stredné vzdelanie, vzťahovali okrem iného aj ustanovenie § 8 o gymnáziu alebo ustanovenie § 28 ods. 1 o zriaďovaní stredných škôl ako škôl s celodennou výchovou alebo ako internátnych škôl.

Ustanovenie § 53 zákona č. 29/1984 Zb., na ktoré žalobca odkazoval, nadobudlo účinnosť až 1. septembra 1984, a preto sa na jeho štúdium na gymnáziu vôbec nemohlo vzťahovať. To isté platí aj pre žalobcom citovaný § 2 ods. 3 zákona č. 3/1993 Z. z., ktorý v čase tohto štúdia vôbec nebol účinný.

Podľa čl. 5 sa prijatím na vojenské gymnázium žiaci stávali príslušníkmi týchto škôl, avšak neboli vojakmi v základnej službe (čl. 6). V 4. ročníku sa mali podrobiť odvodu a vojenskú základnú službu mali nastúpiť dňom nástupu na vojenskú (vysokú) školu alebo do nadstavbového kurzu (čl. 7). Čl. 11 určoval povinnosti týchto žiakov, medzi ktoré patrilo dodržiavať a plniť rozkazy a nariadenia nadriadených, dodržiavať zásady vojenskej a občianskej disciplíny, prejavovať úctu, pocty, pozdravy, a nosiť predpísanú rovnošatu; žiaci vojenského gymnázia mohli nosiť cez prázdniny civilný odev. Vojenské predpisy platili len pre žiakov 3. a 4. ročníka vojenskej strednej odbornej školy, nie pre žiakov vojenského gymnázia. Podľa čl. 12 mali žiaci dodržiavať denný poriadok školy, nie vojenské poriadky. Tento predpis tak svojím obsahom nijako zásadne nepresahoval úpravu, na ktorú bolo oprávnené ministerstvo školstva pre (nevojenské) stredné školy. Povinnosť žiakov vojenských stredných škôl rešpektovať tieto predpisy sa nezakladala na ich vojenskej podriadenosti, ale rovnako ako u žiakov nevojenských

Podľa § 20 ods. 4 Branného zákona vojaci, ktorí plnia niektorú z povinností podľa odseku 2, sú vojakmi v činnej službe, ostatní vojaci sú vojakmi mimo činnej služby. Ako už správne uviedol už správny súd, žiadna z vojenských činných služieb vymenovaných v § 20 ods. 2 nezahŕňa štúdium na vojenskom gymnáziu. Okrem toho je však z § 20 ods. 1, 3 a 4 zrejmé, že vojenskú službu v zmysle Branného zákona mohol vykonávať len vojak. To dosvedčuje aj § 2 ods. 2 cit. zák., podľa ktorého sa vojakmi rozumejú osoby, ktoré boli odvedené (§ 15 ods. 1) a majú služobnú povinnosť (§ 20). Zo znenia tohto ustanovenia je zasa zrejmé, že žiadnu osobu nebolo možné považovať za vojaka skôr, než bola odvedená; samotný vznik brannej povinnosti (§ 5), ba ani odvodnej povinnosti (§ 10) z osoby nerobili vojaka. Preto sa žalobca mýli vo svojich úvahách, že sa za vojaka považoval už dňom vzniku odvodovej povinnosti.

Pritom práve vykonanie základnej (náhradnej) služby je predpokladom prijatia napríklad do služobného pomeru vojaka z povolania (§ 24 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomerov vojakov v znení neskorších predpisov). Názor správneho súdu, že obdobie štúdia žalobcu na vojenskom gymnáziu nemožno považovať za vojenskú činnú službu, tak zodpovedá citovaným ustanoveniam zákona.

posudzovala ako doba zamestnania tejto pracovnej kategórie, ak sa v rámci učebného plánu pravidelne vykonáva odborný výcvik učňa na pracoviskách alebo v prevádzkach, kde sa vykonáva zamestnanie I. (II.) pracovnej kategórie. Podľa § 2 ods. 2 cit. vyhl. ustanovenie predchádzajúceho odseku platilo obdobne aj pre osoby pripravujúce sa na vykonávanie zamestnania mimo učebného pomeru. Žiakov vojenských gymnázií však nebolo možné považovať za učňov. Učebný pomer sa totiž podľa § 217 a nasl. Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v znení účinnom až do 1. januára 1989 považoval za osobitný druh pracovnoprávneho vzťahu, teda za zamestnanie; to napokon vyplývalo aj zo znenia § 6 ods. 1 prvého bodu zákona č. 101/1964 Zb. (účinného do 31. decembra 1975), ktorý pracovný a učebný pomer kládol na

17. Aj keby však kasačný súd akceptoval takýto výklad, žalobcovi by sa takto mohli započítať do I. kategórie funkcií len štyri mesiace (od 1. septembra do 31. decembra 1975), čím by obdobie jeho služby v I. a II. kategórii dosiahlo len 18 rokov a 8 mesiacov, teda stále menej než 20 rokov potrebných podľa § 132 ods. 1 písm. a) alebo b), prípadne § 21 ods. 1 písm. c) zákona č. 100/1988 Zb. Vyhláška č. 128/1975 Zb. účinná od 1. januára 1975 totiž v § 12 upravovala len započítanie učebného pomeru učňa a pracujúceho, ktorý sa na výkon povolania pripravuje zaškolením. Ustanovenie § 168 ods. 3 cit. vyhlášky, ktoré upravovalo započítavanie dôb zamestnania do kategórií funkcií vojakov z povolania, však už neodkazovalo na § 12, ale len na § 13 cit. vyhlášky, ktorý upravoval započítanie doby výkonu funkcií určitých funkcionárov. Odhliadnuc od toho, že podľa vyššie uvedených ustanovení dobu štúdia na vojenskej škole nie je možné považovať za vojenskú činnú službu, žalobcovi by nič nepriniesli ani ustanovenia §

To znamená, že takéto započítanie prichádzalo do úvahy len vtedy, ak žalobca tak pred, ako aj po náhradnej dobe pracoval v zamestnaní I. alebo II. kategórie. Štúdium na vojenskom gymnáziu však žalobca začal 1. septembra 1975 po skončení povinnej školskej dochádzky, takže predtým nevykonával prácu zaradenú do I. alebo II. kategórie. Preto by mu do tejto pracovnej kategórie nemohlo byť započítané ani obdobie jeho štúdia, aj keby sa považovalo za náhradnú dobu a aj keby po nej nasledovalo zamestnanie (funkcia) I. kategórie; také považovanie však beztak odporuje § 8 ods. 1 písm. e) cit. zák., ktoré takéto štúdium považovalo za zamestnanie.

18. Námietka žalobcu, že mu žalovaná neoprávnene nezohľadnila dobu štúdia na vojenskom gymnáziu ako dobu zamestnania, navyše nemá v tomto štádiu konania ani miesto. Dĺžka (celkového) obdobia dôchodkového poistenia je podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. jednou z premenných, ktoré vstupujú do výpočtu sumy starobného dôchodku. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa potom za obdobie dôchodkového poistenia považuje aj doba zamestnania získaná podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003. Podľa § 6 ods. 1 štvrtého bodu zákona č. 101/1964 Zb. účinného do 31. decembra 1975, ale aj podľa § 10 ods. 1 písm. a) zákona č. 121/1975 Zb. sa doba štúdia na školách potrebná na prípravu na povolanie po skončení povinnej školskej dochádzky považuje za dobu zamestnania, a tým aj za obdobie dôchodkového poistenia na účely § 65 zákona č. 461/2003 Z. z. V tu prerokúvanej veci však žalovaná nepristúpila k výpočtu sumy starobného dôchodku, ale zaoberala sa len otázkou, či

Z celého vyššie podaného výkladu vyplýva, že túto dobu nemožno takto hodnotiť, v dôsledku čoho žalobcovi nevznikol z výkonu zamestnania alebo funkcie I. alebo II. kategórie nárok na skorší dôchodkový vek, ktorý by sa mu zachoval podľa cit. § 274. Keďže žalobca takto ešte dôchodkový vek nedosiahol, nesplnil jednu zo základných podmienok nároku na starobný dôchodok podľa § 60 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., a tak žalovaná ani nepristúpila k výpočtu jeho sumy.

IV. Záver

19. Na základe uvedeného tak kasačný súd zistil, že nie je daný žiaden zo zákonných dôvodov kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP, a tak ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. 20. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 a 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobca nebol vo veci úspešný a žalovaná síce vo veci úspech mala, no kasačný súd nezistil dôvody, aby sa jej nárok na náhradu trov priznal. 21. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 31. januára 2023