7Ssk/107/2025
ECLI:SK:NSSSR:2026:0724100663.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Banskej Bystrici
- Sp. zn. 1. inštancie
- 32Sas/10/2024
- IČS
- 0724100663
- Zdroj
- PDF ↗
UZNESENIE
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Y.. I. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. č. XX/XX, XXX XX T., proti žalovanému: Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky, so sídlom Šagátova 1, 813 04 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: GR ZVJS-12379/33-13 zo dňa 05.04.2013, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. 32Sas/10/2024-59 zo dňa 09.09.2025, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta . II. Žalovanému sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva .
Odôvodnenie
I. Predmet konania
1. Správny súd v Banskej Bystrici napadnutým uznesením č. k. 32Sas/10/2024-59 zo dňa 09.09.2025 odmietol žalobu žalobcu zo dňa 21.03.2023, ktorou sa domáhal prieskumu rozhodnutia žalovaného č. GR ZVJS-12379/33-13 zo dňa 05.04.2013, ako neprípustnú podľa § 98 ods. 1 písm. g) v spojení s § 7 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“).
II. Administratívne konanie
2. Prvostupňovým rozhodnutím č. GR ZVJS-12379/33-13 zo dňa 05.04.2013 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) žalovaný zamietol žiadosť žalobcu o starobný dôchodok zo dňa 15.12.2008 (ďalej len „žiadosť“) z dôvodu, že žalobcovi bol už priznaný výsluhový dôchodok v sume vyššej ako vypočítaný starobný dôchodok spolu s prídavkom k starobnému dôchodku. V odôvodnení okrem meritórneho posúdenia žiadosti žalobcu skonštatoval, že týmto rozhodnutím realizuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/190/ 2011 zo dňa 31.10.2012. Uviedol, že najvyšší súd v uvedenom rozsudku vyjadril právny názor, že Sociálna poisťovňa postupovala nesprávne, keď rozhodovala o žiadosti žalobcu o starobný dôchodok, nakoľko mu nárok vznikol podľa zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení (ďalej len „zákon č. 100/1998 Zb.“) dňom 14.10.1999. Príslušným na rozhodnutie o starobnom dôchodku žalobcu ako bývalého príslušníka zboru nápravnej výchovy je GR ZVJS ako orgán Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v zmysle § 114 ods. 2 a § 142 ods. 4 písm. c) zákona č. 100/1988 Zb. Žiadosť žalobcu o starobný dôchodok bola žalovanému, vzhľadom na uvedený rozsudok najvyššieho súdu, postúpená Sociálnou poisťovňou, ústredie. Prvostupňové rozhodnutie obsahovalo poučenie o možnosti podať odvolanie. 3. Žalobcovi bolo prvostupňové rozhodnutie doručené dňa 10.04.2013, žalobca proti nemu odvolanie nepodal, preto nadobudlo právoplatnosť dňa 26.04.2013.
III. Konanie pred správnym súdom
4. Žalobca sa správnou žalobou domáhal zrušenia prvostupňového rozhodnutia z dôvodu, že žalovaný nebol na jeho vydanie vecne príslušný a vo veci jeho starobného dôchodku mala oprávnenie rozhodovať Sociálna poisťovňa, ústredie, ktorá jeho žiadosť o starobný dôchodok neoprávnene postúpila žalovanému. 5. Správny súd v odôvodení napadnutého uznesenia skonštatoval, že žalobca podal žalobu proti prvostupňovému rozhodnutiu, proti ktorému nepodal odvolanie, teda nebola splnená základná procesná podmienka na vedenie správneho súdneho konania v zmysle § 97 SSP, a to spôsobilý predmet súdneho prieskumu. Podanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu nie je možné zhojiť, pretože ide o neprípustnú žalobu v zmysle § 7 písm. a) SSP. Na nedostatok procesnej podmienky bol súd povinný prihliadnuť, aj keď sa jedná o konanie v sociálnych veciach. S ohľadom na zistené skutočnosti nemožno konštatovať existenciu spôsobilého predmetu súdneho prieskumu v zmysle § 6 ods. 1 SSP, t.j. právoplatného konečného rozhodnutia o podanom odvolaní, ktoré vydal odvolací orgán v zmysle ust. § 180 ods. 1 SSP. Správny súd na podporu svojej argumentácie v tomto smere citoval z uznesenia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Ssk/5/2022 zo dňa 30.03.2022.
IV. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej
6. Proti tomuto uzneseniu podal kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“). Navrhol zrušiť napadnuté uznesenie správneho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Podľa neho správny súd nesprávne označil za žalovaného Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len „GR ZVJS“), a to z dôvodu, že ide o konanie o nároku na dôchodok a žalovaným je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“). Uviedol, že od 01.07.2002 bola zo zákona splnomocnená konať a rozhodovať o starobných dôchodkoch len Sociálna poisťovňa. 7. Podľa sťažovateľa správny súd nesprávne právne posúdil skutočnosť, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané orgánom bez vecnej príslušnosti. Išlo teda o právne ničotný akt, ktorý nemá právne účinky a nemožno ani požadovať, aby sťažovateľ proti nemu podával riadne opravné prostriedky. Nepodanie odvolania v takom prípade nezakladá neprípustnosť súdneho prieskumu. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) cit. „ Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. III. ÚS 300/06 uviedol, že rozhodnutia vydané orgánom, ktorý nemá vecnú príslušnosť, sú nezákonné a ich preskúmanie nemôže byť odmietnuté len z dôvodu, že účastník nevyužil opravné prostriedky, ktoré zákon pri takomto akte ani nepredpokladá“. 8. Sťažovateľ namietal porušenie práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Správny súd mal skúmať, či má rozhodnutie znaky preskúmateľného správneho aktu, namiesto formalistického konštatovania neprípustnosti pre nevyčerpanie riadneho opravného prostriedku. Súd rozhodol bez verejného pojednávania, hoci sa jednalo o otázke vzniknutého práva na starobný dôchodok. Konanie bez verejného pojednávania neodôvodnil, preto došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Odmietnutím návrhu súd odňal možnosť súdneho preskúmania rozhodnutia GR ZVJS, ktoré má faktické účinky na protiprávne odňatie starobného dôchodku. Sťažovateľ uviedol, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP) vnútroštátne súdy nesmú odmietnuť prístup formalistickým spôsobom, ak tým znemožnia preskúmanie zásahu do základných práv jednotlivca (napr. Kučera proti Slovensku, č. 48666/99). V závere skonštatoval, že napadnuté
uznesenie
je v rozpore so zákonom, ústavou a medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky a je motivované politickým tlakom a pokynom. 9. Žalovaný sa k obsahu kasačnej sťažnosti nevyjadril.
V. Posúdenie veci kasačným súdom
10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou a je prípustná, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a po oboznámení sa so súdnym spisom a dôvodmi kasačnej sťažnosti, zistil, že kasačná sťažnosť je nedôvodná.
11. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom
súde. Podľa § 7 písm. a) SSP správne súdy nepreskúmavajú právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy, ak účastník konania pred ich právoplatnosťou nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis; povinnosť vyčerpať všetky riadne opravné prostriedky sa nevzťahuje na prokurátora a zainteresovanú verejnosť, ak táto nebola na podanie riadneho opravného prostriedku oprávnená. Podľa § 97 SSP ak tento zákon neustanovuje inak, správny súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže správny súd konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“). Podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP správny súd uznesením odmietne žalobu, ak je neprípustná.
12. Najvyšší správny súd predovšetkým uvádza, že správne súdnictvo je založené na princípe generálnej klauzuly, čo znamená, že súdnemu prieskumu zákonnosti podliehajú v zásade všetky rozhodnutia alebo opatrenia vydané orgánmi verejnej správy s výnimkou tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje. Rozsah právomoci pri preskúmaní správnych rozhodnutí je teda obmedzený negatívnou enumeráciou rozhodnutí, ktoré správne súdy nepreskúmavajú v § 7 SSP. V zmysle ust. § 7 písm. a) SSP sa nepreskúmavajú právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy, ak účastník konania pred ich právoplatnosťou nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.
Uvedené ustanovenie tak vyjadruje aplikáciu zásady subsidiarity súdneho prieskumu. 13. Vyššie uvedené východiská je potrebné vzťahovať i na sťažovateľom napadnuté prvostupňové rozhodnutie, ktoré je podľa sťažovateľa nulitné z dôvodu nedostatku vecnej príslušnosti GR ZVJS na jeho vydanie. Právny systém vychádza z prezumpcie správnych
rozhodnutí. Nezákonnosť/nulita správneho aktu musí byť deklarovaná rozhodnutím správneho orgánu alebo rozhodnutím správneho súdu o jeho zrušení. Ak správny orgán zistí (napr. v rámci odvolacieho konania), že rozhodnutie bolo vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia vecnej príslušnosti, musí byť takéto rozhodnutie zrušené v rámci administratívneho systému opravných prostriedkov (autoremedúrou, rozhodnutím o odvolaní, resp. ak k zisteniu absencie vecnej príslušnosti dôjde po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, tak prieskumom rozhodnutia mimo odvolacieho konania). Až v prípade zlyhania uvedených opravných prostriedkov prichádza do úvahy súdny prieskum takéhoto rozhodnutia (subsidiarita súdneho prieskumu), a to za podmienok ustanovených Správnym súdnym poriadkom.
14. Aby mohol správny súd konať (a konštatovať prípadne aj nulitnosť správneho rozhodnutia), musia byť splnené procesné podmienky stanovené SSP, resp. inými právnymi predpismi. Povinnosť súdu skúmať splnenie procesných podmienok konania má prednosť pred skúmaním samotného merita veci, t. j. skúmania jednotlivých náležitostí právneho aktu, vrátane jeho nulitnosti (uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 65/2026).
Preto sa správny súd správne zameral na splnenie podmienky podľa § 7 písm. a) SSP a contrario, Je nesporné, že sťažovateľ po doručení prvostupňového rozhodnutia nevyužil dostupný riadny opravný prostriedok, čím sám zapríčinil, že v zmysle ust. § 7 písm. a) SSP je prieskum tohto rozhodnutia v správnom súdnictve vylúčený. Tvrdenie sťažovateľa o nulite správneho aktu v správnej žalobe je tak v tomto smere bezpredmetné, nakoľko otázka vecnej príslušnosti GR ZVJS na vydanie prvostupňového rozhodnutia mohla byť správnym súdom posúdená len v prípade, ak by sťažovateľ splnil procesné podmienky na podanie správnej žaloby.
15. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd vyhodnotil námietky sťažovateľa o bezdôvodnom formalizme súdu a nezákonnom odmietnutí žaloby ako nedôvodné. Kasačný súd zároveň uvádza cit. „Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. .
. . Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania“ (uznesenie ústavného súdu I. ÚS 111/2017).
16. Poukaz sťažovateľa na rozhodnutie ESĽP je nesúvisiaci s tu prejednávanou vecou. ESĽP sa v rozhodnutí Kučera v. Slovensko č. 48666/99 zaoberal otázkami súvisiacimi s väzbou daného sťažovateľa a neboli v ňom vyslovené závery tvrdené sťažovateľom v kasačnej sťažnosti. Rovnako ani v rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 300/06 sa nenachádzajú úvahy tvrdené sťažovateľom. V danej veci bol proti prvostupňovému rozhodnutiu podaný riadny opravný prostriedok a nulita vydaných správnych aktov vôbec nebola ústavným súdom posudzovaná. 17.
K námietke sťažovateľa o nevykonaní verejného pojednávania a absencii odôvodnenia v tomto smere, kasačný súd opakovane uvádza (totožnú námietku žalobca už vzniesol vo viacerých kasačných sťažnostiach), že predseda senátu je povinný nariadiť pojednávanie len na prejednanie veci samej v prípadoch predpokladaných zákonom (§ 107 ods. 1 SSP).
V tu prejednávanej veci uznesenie správneho súdu nie je rozhodnutím vo veci samej, pričom ust. § 147 ods. 1 písm. a) SSP výslovne uvádza, že správny súd rozhoduje uznesením, ak nerozhoduje vo veci samej. Vzhľadom na uvedené nebol správny súd povinný na žiadosť žalobcu podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP nariadiť pojednávanie a ani osobitne odôvodňovať v napadnutom uznesení jeho nenariadenie.
18. Námietku sťažovateľa o vydaní napadnutého uznesenia v dôsledku politického tlaku a pokynu vyhodnotil kasačný súd ako nesúvisiacu a hypotetickú. 19. K námietke sťažovateľa, že žalovaným malo byť ministerstvo, kasačný súd konštatuje, že postavenie GR ZVJS ako žalovaného vyplýva z obsahu správnej žaloby, aj z obsahu prvostupňového rozhodnutia, ktoré ním bolo vydané. Sťažovateľovi boli od podania správnej žaloby doručované zo strany správneho súdu viaceré písomnosti, v ktorých bolo ako žalovaný označené GR ZVJS a sťažovateľ voči tomu nenamietal, ani v žiadnom zo svojich podaní neprejavil výslovnú vôľu, že opravuje označenie žalovaného, ako ho označil v správnej žalobe, teda z GR ZVJS na ministerstvo. Za tejto situácie kasačný súd konštatuje, že správny súd správne konal ako so žalovaným s GR ZVJS.
VI. Záver a trovy kasačného konania
20. Vychádzajúc z právnych záverov uvedených vyššie kasačný súd vyhodnotil sťažnostné body ako v celom rozsahu nedôvodné, keďže neboli spôsobilé zvrátiť vecnú správnosť napadnutého uznesenia. Z uvedených dôvodov kasačnú sťažnosť žalobcu podľa § 461 SSP zamietol. 21. O trovách kasačného konania bolo rozhodnuté podľa § 168 SSP a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalovaný síce úspech mal, no kasačný súd nezistil výnimočné dôvody, aby mu náhradu trov priznal. Žalobca ako neúspešný účastník nemá právo na náhradu trov kasačného konania (§ 167 ods. 1 SSP a contrario). 22. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 25. marca 2026