7Ssk/110/2023

1. Krajský súd v Žiline ako správny súd rozsudkom č. k. 14Sa/35/2022 zo dňa 19.04.2023 (ďalej „napadnutý rozsudok“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovanej číslo 24508 - 2/2022 - BA zo dňa 25. mája 2022 (ďalej „preskúmavané rozhodnutie“). 2.

obdobie. 3. Voči tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie zo dňa 19.09.2017, v ktorom namietala, že rozhodnutie nemá dostatok dôvodov, že sa nemohla vyjadriť k jeho podkladom, že jej bolo zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, že prvostupňový orgán neskúmal vec z materiálnej stránky, teda či skutočne vykonávala samostatnú zárobkovú činnosť na základe tohto povolenia. Námietku premlčania predpísania poistného neuplatnila. 4. Žalovaná v preskúmanom rozhodnutí vyhodnotila všetky žalobkyňou vznesené odvolacie námietky. Uviedla, že z dôvodu nesprávne podaného registračného listu fyzickej osoby - odhlášky s dátumom zániku poistenia 30. júna 2008, pobočka Liptovský Mikuláš rozhodla vo veci zániku povinných poistení účastníčky konania ako samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej „SZČO“) rozhodnutím zo dňa 24. novembra 2021, ktorým rozhodla, že účastníčke ako SZČO povinné poistenia nezanikli dňa 30. júna 2008, ale 30. júna 2010. Odvolanie proti tomuto rozhodnutiu žalovaná zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila rozhodnutím zo

5. Správny súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že základnou žalobnou námietkou bola vznesená námietka premlčania voči predpisu poistného, ktorú však žalobkyňa prvýkrát vzniesla až v správnej žalobe. I napriek tomu podľa správneho súdu bolo potrebné sa v súdnom konaní touto žalobnou námietkou zaoberať, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/33/2020 zo dňa 30.06.2021. Správny súd rozlíšil inštitúty premlčania a preklúzie a mal za to, že nie je možné automaticky premlčanie práva považovať za preklúziu. Vyslovil právny názor, že pre plynutie zákonom stanovenej 10 ročnej premlčacej doby bolo určujúce, že v tejto lehote počítanej od splatnosti poistného rozhodol prvostupňový orgán a to Sociálna poisťovňa, pobočka Liptovský Mikuláš. Pre plynutie zákonom stanovenej 10 ročnej premlčacej doby preto nebolo určujúce, kedy bolo rozhodnuté žalovaným ako odvolacím orgánom. V kontexte tu posudzovanej právnej veci to znamená, že v poradí prvé poistné za mesiac január 2009 bolo splatné 08. februára 2009 a premlčacia 10 ročná doba skončila dňom

6. Proti tomuto rozsudku podala kasačnú sťažnosť žalobkyňa. Namietala ako nesprávny právny záver správneho súdu, že pre plynutie premlčacej doby je určujúci deň vydania prvostupňového rozhodnutia. Podľa názoru žalobkyne je určujúcim dňom právoplatnosť rozhodnutia o predpísaní poistného. Poukázala pritom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/117/1995 z 31. októbra 1995. Nestotožnila sa s názorom žalovanej, že pojem predpísania poistného znamená, že Sociálna poisťovňa vydá rozhodnutie o predpísaní poistného. Inak by zákonodarca ustanovenia formuloval tak, aby bolo zrejmé, že uplatnenie práva sa viaže na moment začatia konania. Pojem predpísať poistné zodpovedá pojmu uložiť pokutu, nie slovnému spojeniu začať konanie o uložení pokuty. Zákonodarca, pokiaľ by mal v úmysle, aby vydanie prvostupňového rozhodnutia o predpísaní poistného bolo spojené so spočívaním lehoty na jeho predpísanie, takýto účinok by v zákone o sociálnom poistení výslovne upravil, čo však neurobil. Názor správneho súdu nie je možné akceptovať ani z

žalobkyne, že poistenec nemá právnu istotu, že na rozhodnutí bude vyznačený dátum tak, aby právo predpísať poistné nebolo premlčané, považovala za nepodloženú, účelovú a zavádzajúcu a poukázala na to, že vydávanie prvostupňových rozhodnutí spätne je technicky nerealizovateľné, keďže prvostupňové rozhodnutia sa vydávajú v rámci jedného z informačných systémov Sociálnej poisťovne (jednotný výber poistného), v ktorom sa automaticky generuje číslo rozhodnutia a dátum jeho vydania. K „dlhej“ premlčacej lehote uviedla, že ani 10 ročná lehota nemusí byť dostatočne dlhá a to z objektívnych dôvodov, ako tomu bolo aj v danom prípade, keď poistenkyňa v rozpore so svojou povinnosťou nepreukázala skutočnosti rozhodujúce na vznik, trvanie, prerušenie a zánik sociálneho poistenia. Žiadala kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.

9. Predmetom súdneho preskúmavacieho konania je rozhodnutie žalovanej o predpísaní poistného žalobkyne za povinné nemocenské a dôchodkové poistenie za obdobie január 2009 až jún 2010. Žalobkyňa až v správnej žalobe namietla premlčanie práva predpísať toto poistné s tým, že podľa nej premlčacia doba je zachovaná len vtedy, ak v nej bola dosiahnutá právoplatnosť konečného rozhodnutia vo veci predpísania poistného. Žalovaná naopak konštatovala, že je postačujúce, aby v premlčacej dobe bolo vydané rozhodnutie o predpísaní poistného prvostupňovým orgánom, čo sa aj v danej veci stalo. Správny súd meritórne vyhodnotil túto námietku napriek tomu, že nebola vznesená v administratívnom konaní.

Premlčacia lehota podľa § 147 zákona č. 461/ 2003 Z. z. je tak v skutočnosti prekluzívnou lehotu. Avšak rozsudok sp. zn. 10Sžsk/6/2019 z 30. júna 2020 znova uzavrel, že žalovaná nemusela ex offo prihliadať na premlčanie práva predpísať penále, pretože toto právo nie je postihované preklúziou, ale premlčaním.

13. Za tejto situácie o tomto právnom probléme rozhodol veľký senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1SVs/5/2022 zo dňa 27. septembra 2023. Veľký senát sa vyjadril k otázke, či je inštitút upravený v § 147 ods. 1 zákona o sociálnom poistení premlčaním alebo preklúziou a v závislosti od tohto posúdenia, či je na tento inštitút možné prihliadať ex offo, teda aj bez námietky dlžníka v administratívnom konaní alebo len na námietku a napokon aj k otázke, či je lehota stanovená v § 147 ods. 1 citovaného zákona dodržaná v prípade vydania prvostupňového rozhodnutia o predpísaní poistného, alebo je potrebné, aby v tejto lehote konečné rozhodnutie o predpísaní poistného nadobudlo aj právoplatnosť. 14.

ustanoveniu (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 16/2011, judikát R 82/2013) zdôraznila, že právo predpísať poistné je obmedzené plynutím premlčacej lehoty a po jej uplynutí povinnosť zaplatiť dlžné poistné nemožno uložiť, ak povinná osoba námietku premlčania vzniesla. Podobne judikatúra zdôraznila, že zákon NR SR č. 274/1994 Z. z. v § 24 ods. 1 a § 24 ods. 2 (premlčanie práva vymáhať predpísanú pohľadávku) rozlišuje dve časové obdobia, ktoré zhodne vyžadujú pre účinnú obranu povinného vznesenie námietky premlčania (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 17/2017).

Zároveň z uvedeného prehľadu vyplýva, že ak tieto predpisy upravovali premlčanie, jeho účinky minimálne dôvodové správy a judikatúra spájali s námietkou premlčania, ktorú vznesie povinná osoba. Ako dosvedčuje znenie dnes účinného § 147 zákona č. 461/2003 Z. z., ale aj dôvodová správa k nemu, toto ustanovenie jasne nadväzuje na dovtedajšiu právnu úpravu premlčania práva predpísať poistné, a nie jeho preklúzie. Takéto rozlišovanie sa týkalo aj nároku na výplatu dávky, čo dôvodová správa k § 114 zákona č. 413/2002 Z. z. (citovaná vyššie) odôvodňovala tým, že ide o nárok na výplatu dávok podmienených platením poistného, a preto zánik nároku preklúziou v systéme dôchodkového zabezpečenia je voči poistencom neodôvodnený. V rozpore s právnym názorom vyjadreným v rozsudku sp. zn. 9 Sžsk 33/2020 tak ani premlčanie nároku na dávky nemožno považovať za žiadnu „netypickú situáciu“, ktorá by podporovala záver o tom, že v oblasti sociálneho poistenia sa premlčanie musí považovať za preklúziu. 27.

Podľa § 177 ods. 5 a § 178 ods. 1 písm. a) ôsmeho bodu cit. zák. o predpísaní penále rozhoduje v nedávkovom konaní pobočka Sociálnej poisťovne rozhodnutím (§ 210 ods. 1). V zmysle § 209 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. sa v rozhodnutí, ktorým sa ukladá povinnosť na plnenie, musí určiť lehota na plnenie. Žiadne ustanovenie tohto zákona neviaže plynutie tejto lehoty na právoplatnosť, takže tá môže podľa § 213 ods. 2 cit. zák. uplynúť aj skôr než sa rozhodnutie stalo právoplatným.

Ak teda prvostupňové rozhodnutie nebolo vydané voči povinnej osobe pred uplynutím desaťročnej lehoty upravenej v § 147 ods. 1 cit. zák., môže táto osoba uplatniť námietku premlčania v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu alebo kedykoľvek počas odvolacieho konania (pokiaľ ju už neuplatnila skôr). Len čo však toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť (§ 213 ods. 1), nastupuje namiesto toho podľa § 147 ods. 3 cit. zák. nová šesťročná premlčacia lehota na vymáhanie už predpísaného poistného.

Naopak, znamená to, že osoba povinná odviesť poistné môže po uplynutí tejto doby namietnuť premlčanie tohto práva vo vzťahu k poistnému, ktoré do uplynutia tejto doby nebolo predpísané (hoci aj neprávoplatne vydaným) rozhodnutím pobočky Sociálnej poisťovne.

15. Rozhodnutie veľkého senátu uvedené vyššie dáva jasné a jednoznačné odpovede na všetky zásadné právne otázky nastolené v tu prejednávanej právnej veci. V prvom rade sa kasačný súd vyjadruje k sťažnostnej námietke, že správny súd vec nesprávne posúdil, keď uzavrel, že na zachovanie premlčacej doby postačuje, ak je počas nej vydané rozhodnutie o predpísaní poistného, hoci aj neprávoplatne. Kasačný súd konštatuje, že právne posúdenie tejto otázky správnym súdom bolo správne. Poukazuje pritom na názor veľkého senátu (bod 27), že podľa § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa premlčiava právo „predpísať“ poistné a poistné nie je predpísané až právoplatnosťou rozhodnutia, ale už vydaním tohto rozhodnutia voči povinnej osobe, teda právoplatnosť tohto rozhodnutia nie je podmienkou pre zachovanie premlčacej doby. Čo s týka konkrétnych skutkových okolností, splatnosť časovo najstaršieho poistného za obdobie január 2009 nastala 08. februára 2009, a teda premlčacia doba sa skončila ku dňu 08. februára 2019. Rozhodnutie o predpísaní poistného bolo vydané v roku 2017,

zachovaná a ďalej ju nemá zmysel posudzovať. 17. Napokon žalobkyňa hypoteticky namietala možné antedatovanie prvostupňového rozhodnutia. V tomto ohľade sa kasačný súd v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou žalovanej vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti, že ide o ničím nepodložené, účelové a zavádzajúce tvrdenie žalobkyne. Treba konštatovať, že vo všeobecnosti sa vychádza zo správnosti a zákonnosti aktov orgánov verejnej správy, teda aj individuálnych správnych

18. Obiter dictum kasačný súd dodáva, že všetky sťažnostné a žalobné body vychádzali z premisy, že námietku premlčania nebolo potrebné v administratívnom konaní uplatniť a postačovalo ju uplatniť pred správnym súdom. Správny súd sa s týmto právnym názorom stotožnil a námietku premlčania meritórne vyhodnotil (ako nedôvodnú). Tento názor správneho súdu je však nesprávny. Vychádzajúc z hore podaného výkladu veľkého senátu námietka premlčania musí byť uplatnená v administratívnom konaní. Žalovaná sa nemusela (ani nemohla) zaoberať námietkou premlčania, pokiaľ premlčanie žalobkyňa počas konania pred ňou nenamietala a po právoplatnosti rozhodnutia o predpísaní sporného poistného už takúto námietku nie je možné uplatniť. Správne súdne konanie nie je ďalším štádiom administratívneho konania (nie je jeho pokračovaním) a v zmysle § 135 ods. 1 SSP účinného do 30.06.2023 je aj v sociálnych veciach pre správny súd rozhodujúci skutkový stav daný v momente právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia. Keďže do tohto momentu nebola táto námietka vznesená, nemožno ju následne uplatniť a vyhodnocovať v rámci konania pred správnym súdom.

20. O náhrade trov kasačného konania bolo rozhodnuté podľa § 168 SSP a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP tak, že žalovanej ako úspešnej účastníčke kasačného konania súd náhradu trov nepriznal, pretože neboli splnené podmienky aplikácie § 168. Žalobkyňa ako neúspešná účastníčka kasačného konania nemá právo na náhradu jeho trov (§ 167 ods. 1 SSP a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP).

V Bratislave dňa 31. júla 2024