7Ssk/111/2023
ECLI:SK:NSSSR:2024:5021200392.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Banskej Bystrici
- Sp. zn. 1. inštancie
- ZA-30S/142/2021
- IČS
- 5021200392
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu Mgr. Michala Novotného a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: Mestská teplárenská spoločnosť, a. s., so sídlom Palárikova 88, 022 01 Čadca, IČO: 36389480, právne zastúpený JUDr. Michaelou Bojkovou, LL.M., advokátkou so sídlom Palárikova 88, 022 01 Čadca, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, 040 01 Košice, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. O-176/2021, č. sp. NIP/NIP_PO/BEZ/2021/3450 zo dňa 29.06.2021, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 30S/142/2021 zo dňa 26.04.2023, takto
rozhodol:
Rozsudok
Krajského súdu v Žiline č. k. 30S/142/2021 zo dňa 26.04.2023 sa zrušuje a vec sa vracia Správnemu súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Napadnutým rozsudkom č. k. 30S/142/2021 zo dňa 26.04.2023 Krajský súd v Žiline ako správny súd postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného č. O-176/2021, č. sp. NIP/ NIP_PO/BEZ/2021/3450 zo dňa 29.06.2021 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. 2. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce Žilina (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č.: 95/2021- IZA-2.2/pok/ R/M, č. sp. IPZA/IPZA_PRODD/ROZ/2021/865 zo dňa 14.04.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) o uložení pokuty vo výške 800 eur za porušenie § 97 ods. 10 zákona č. 311/
2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) tým, že zamestnanci žalobcu D. M. (nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 02.01.2012), R. R. (nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 01.10.2007) a H. M. (nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 01.06.2004) (ďalej tiež len „zamestnanci“), v kalendárnom roku 2019 vykonávali prácu nadčas v rozsahu vyššom ako 400 hodín; konkrétne D. M. odpracoval 558,75 hodín práce nadčas, R. R. odpracoval celkovo 422,75 hodín práce nadčas a H. M. odpracoval celkovo 484,25 hodín práce nadčas.
Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že v protokole o výsledku inšpekcie práce č.: IZA-48-12-2.2/P-E22,24,25-20 zo dňa 04.09.2020 (ďalej len „protokol“), ktorý bol prerokovaný dňa 04.09.2020 s predsedom predstavenstva žalobcu, bolo skonštatovaných celkovo desať nedostatkov a správne konanie o uložení pokuty sa voči žalobcovi vedie za porušenie v bode 4, podľa ktorého zo zamestnávateľom predloženej evidencie pracovného času a nadčasu, knihy príchodov a odchodov, potvrdenia o príjmoch a zrážkach bolo zistené, že menovaní zamestnanci v kalendárnom roku 2019 vykonali prácu nadčas, v rozsahu vyššom ako 400 hodín; vyčíslenie je uvedené v prílohe č. 1 k protokolu; čím porušil § 97 ods. 10 Zákonníka práce.
3. Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia mal za to, že prvostupňový správny orgán jednoznačne preukázal, že žalobca ako zamestnávateľ porušuje povinnosti vyplývajúce z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) v prvom bode zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o inšpekcii práce“), konkrétne ustanovenie § 97 ods. 10 Zákonníka práce.
Poukázal na úpravu podľa § 1 vyhlášky č. 151/2005 Z. z., § 27 zákona č. 657/2004 Z. z o tepelnej energetike (ďalej len „zákon o tepelnej energetike“) a § 3 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva (ďalej len „zákon o civilnej ochrane obyvateľstva“), pokiaľ ide o inštitút
mimoriadnej situácie. Námietku žalobcu o zmätočnosti prvostupňového rozhodnutia vyhodnotil ako nedôvodnú. Uviedol, že zmätočnosť rozhodnutia podľa žalobcu spočívala v tom, že inšpektorát práce na strane 7 svojho rozhodnutia uviedol nesprávny právny predpis, ktorým definoval vznik mimoriadnej situácie. Prvostupňový správny orgán pristúpil v odôvodnení svojho rozhodnutia k citácii zákona o tepelnej energetike, ktorý priamo v § 27 písm. a) obsahuje odkaz na ustanovenie § 3 zákona o civilnej ochrane obyvateľstva. Prvostupňový správny orgán dostatočne ozrejmil nevyhnutnosť uloženia sankcie za zistené porušenie, pričom sa pridržiaval ustanovenia § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce a výšku pokuty náležite zdôvodnil. Prvostupňový správny orgán uviedol, akou správnou úvahou bol pri ukladaní pokuty vedený a pridržal sa pritom zásady uvedenej v § 3 ods. 5 zákona č. 71/ 1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) (ďalej len „Správny poriadok“) rozhodnúť
v obdobných prípadoch rovnako. Prvostupňový správny orgán dostatočne a vyčerpávajúcim spôsobom ozrejmil žalobcovi význam dodržiavania zákonom stanoveného rozsahu maximálneho počtu hodín nadčasov. Sám žalovaný zdôraznil výnimočnú povahu práce nadčas, ktorá by nemala byť súčasťou plánovania a rozvrhovania pracovného času.
V tejto súvislosti s odkazom na obsah administratívneho spisu, a to konkrétne na dohody o vykonaní práce nadčas zo dňa 30.12.2018 a 30.12.2019 zvýraznil, že žalobca uzatvoril dohody o práci nadčas vopred na obdobie celého roka, čím sa popiera akákoľvek výnimočnosť a ani prechodná a naliehavá zvýšená potreba práce daná nie je. 4. Žalovaný sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, podľa ktorej pokuta vo výške 800 eur je neprimerane vysoká. Uloženie pokuty v stanovenej výške je nevyhnutné jednak z dôvodu postihu protiprávneho správania a jednak z dôvodu potreby a nevyhnutnosti preventívneho pôsobenia orgánov inšpekcie práce. Pri uložení pokuty prvostupňový správny orgán správne vychádzal zo základných rovín pre ukladanie sankcie, teda preventívnej a represívnej, pričom postih za správny delikt musí mať silu odradiť od nezákonného postupu. Pokuta vo výške 800 eur nemôže pre žalobcu predstavovať postih neprimerane prísny a je primeraná zistenému
nedostatku. Neodporuje zásade premietnutej v úprave podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, čiže správne orgány dbali o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo obdobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 5. Žalovaný zdôraznil princíp absolútnej objektívnej zodpovednosti právnických osôb za správne delikty, z ktorého vyplýva, že existencia úmyslu či nedbanlivosti je irelevantná. Objektívny charakter zodpovednosti žalobcu spočíva v tom, že je zodpovedný už tým, že k samotnému porušeniu došlo bez ohľadu na to, či sa jedná o zavinené alebo nezavinené konanie alebo opomenutie.
Svojej zodpovednosti by sa žalobca mohol zbaviť iba za predpokladu, ak by predložil také dôkazy, ktoré by jednoznačne potvrdzovali, že zistený správny delikt nespáchal. Také dôkazy zo strany žalobcu predložené neboli. 6. Správny súd v napadnutom rozsudku námietku o strete zákonných povinností žalobcu, vyplývajúcu z jeho odvolania, správny súd považoval za relevantnú, teda za týkajúcu sa veci a zároveň za konkrétnu, teda formulovanú dostatočne jasným spôsobom.
Už prvostupňový správny orgán mal podľa názoru správneho súdu reagovať na argumentáciu žalobcu obsiahnutú v jeho vyjadrení k začatiu konania o uložení pokuty, kde takúto námietku vzniesol, a to zrozumiteľným a dostatočným odôvodnením svojho rozhodnutia.
Vtedy by bolo možné odôvodnenie rozhodnutia inšpektorátu práce považovať za súladné s úpravou podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v spojení s § 21 ods. 3 zákona o inšpekcii práce. Aj v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia absentujú dostatočné dôvody, ktorými by žalovaný reagoval na túto relevantnú odvolaciu námietku.
7. Správny súd skonštatoval, že žalovaný okrem stotožnenia sa so závermi inšpektorátu práce neuvádza žiadne vlastné hodnotenia konkrétne vymedzenej odvolacej námietky žalobcu o kolízii právnych povinností žalobcu. Žalovaný sa v citovanej časti odôvodnenia zameriava len na zvýraznenie výnimočnosti a prechodnosti potreby práce nadčas, bez zaujatia konkrétneho stanoviska k samotnej namietanej kolízii právnych povinností žalobcu.
8. Správny súd tiež s poukazom na § 28 ods. 1 Trestného zákona, skonštatoval relevantnosť uvedenej námietky žalobcu, ktorá ak by bola vecne dôvodná, mala by zásadný dopad na rozhodnutie vo veci. V danom prípade sa nejedná o vyhodnotenie skutočností, ktoré by boli spojené, resp. by zakladali len určité liberačné dôvody, ktoré však právna úprava v súvislosti s porušením predmetnej právnej povinnosti žalobcu podľa § 97 ods. 10 Zákonníka práce ani neupravuje, ale o vyhodnotenie skutočností, ktoré sú spojené s otázkou samotnej protiprávnosti
konania žalobcu. K takejto námietke žalobcu je teda nevyhnutné zaujať konkrétne stanovisko, ktorého absencia v rozhodnutiach správnych orgánov zakladá záver správneho súdu o ich nepreskúmateľnosti a naplnení dôvodu zrušenia podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP.
9. K ďalším žalobným námietkam správny súd skonštatoval, že s ohľadom na dôvod zrušenia preskúmavaného rozhodnutia nebol priestor pre ich vecné posudzovanie, nakoľko by závery správneho súdu boli predčasnými. Až dostatočné odôvodnenie rozhodnutia žalovaného a z neho vyplývajúce dostatočné dôvody, a teda odpoveď na nastolenú relevantnú odvolaciu námietku žalobcu o plnení jeho zákonnej povinnosti podľa § 15 ods. 1, písm. a), § 19 ods. 3 zákona č. 657/2004 Z. z., by dalo správnemu súdu priestor pre vysporiadanie sa s námietkou započítania času práce označených zamestnancov do práce nadčas na základe dohody podľa § 97 ods. 8 písm. a), písm. b) zákona č. 657/2004 Z. z. (správne Zákonníka práce, pozn. súdu) a tiež s otázkou splnenia podmienok práce nadčas na základe dohody v zmysle úpravy § 97 ods.
5 zákona č. 657/2004 Z. z. (správne Zákonníka práce, pozn. súdu), teda existencie naliehavej a dočasnej potreby alebo verejného záujmu. 10. Proti tomuto rozsudku podal kasačnú sťažnosť žalovaný (ďalej aj ako „sťažovateľ“) z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Žiadal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie
11. Sťažovateľ uviedol, že v danom prípade sa nejedná o kolíziu dvoch právnych povinností, ale o súbeh zákonných povinností - právnych úprav, ktoré je potrebné dodržiavať súčasne. Tieto nemožno izolovane posúdiť bez kontextu § 97 ods. 1 Zákonníka práce.
Podstatným zostáva fakt, že žalobca rozvrhoval nadčasy dlhodobo a vopred a že prekročil zákonný limit 400 hodín, čo konajúce správne orgány preukázali a žalobca nepopieral. Žalobca nijako nespochybnil, že kontrolovaní zamestnanci vo vytýkanom období pracovali.
Ak je toto nesporné, správne orgány museli pristúpiť ku konštatovaniu porušenia § 97 ods. 10 Zákonníka práce. Absolútna objektívna zodpovednosť za správne delikty vylučuje žalobcom navrhovanú individualizáciu jeho zodpovednosti za zistené porušenie Zákonníka práce. Inšpektoráty práce
nezohľadňujú mieru zavinenia ani charakter protiprávneho konania pri vyvodzovaní administratívnoprávnej zodpovednosti. Prvostupňový správny orgán pri ustálení výšky ukladanej sankcie postupoval v súlade s ust. § 3 ods. 5 Správneho poriadku a výšku sankcie starostlivo zvážil, je v dolnej hranici zákonnej sadzby.
12. Sťažovateľ ďalej uviedol, že nie je pravdou, že správne orgány opomenuli zváženie dôsledkov a dopadov na verejný záujem, správne orgány skonštatovali prekročenie maximálneho rámca počtu nadčasových hodín v prípade kontrolovaných zamestnancov žalobcu, pričom dospeli k záveru, že v tomto prípade nemožno pristúpiť k aplikácii ustanovenia § 97 ods. 8 Zákonníka práce. Žalobca v rámci odvolacieho konania argumentoval mimoriadnou situáciou s odkazmi na predpis o tepelnej energetike, čím sa správne orgány zaoberali a dospeli k záveru, že uvedené hodiny je potrebné považovať za nadčas a teda sa jedná o prekročenie zákonného limitu. Dlhodobý výpadok pracovných síl (obdobie 2 rokov) nemožno v žiadnom prípade považovať za okolnosť umožňujúcu aplikáciu § 97 ods. 8 Zákonníka práce ani § 3 ods. 1 zákona o tepelnej energetike. Podľa sťažovateľa v ust. § 28 ods. 1 Trestného zákona zákonodarca vyžaduje na jeho aplikáciu zákonnú podmienku, a to, že spôsob výkonu práv a povinností nesmie odporovať všeobecne záväznému právnemu predpisu.
Rozhodnutia správnych orgánov netrpia vadou nepreskúmateľnosti, oba správne orgány sa vysporiadali s námietkami žalobcu, ktoré sa týkali kolízie právnych povinností v dôsledku mimoriadnej situácie s odkazom na zákon o tepelnej energetike. 13. Žalobca sa k obsahu kasačnej sťažnosti vyjadril podaním zo dňa 16.08.2023. Uviedol, že tvrdenie sťažovateľa o 2-ročnom výpadku odborných zamestnancov sa nezakladá na pravde a nemá oporu v administratívnom spise. Zotrval na tom, že sťažovateľ obchádza otázku verejného záujmu, za účelom ktorého žalobca a jeho zamestnanci konali.
Obchádza tiež otázku vážnych škôd, ktoré by mohli vzniknúť, ak by žalobca zvolil iný prístup ako v tomto prípade. Sťažovateľ nerešpektoval § 97 ods. 5 Zákonníka práce a nechráni verejný záujem v zmysle § 3 ods. 1 Správneho poriadku. Nerešpektuje tiež § 97 ods. 8 Zákonníka práce, sťažovateľ mohol skonštatovať, že u žalobcu ide o súbeh ustanovení, podľa ktorých mal žalobca postupovať, čo
sa nestalo. Záver správneho súdu o nepreskúmateľnosti rozhodnutí je zákonný a vecne správny. Kasačný súd žiadal, aby rozsudok správneho súdu potvrdil a priznal mu náhradu trov konania vo výške 100%. 14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou, je prípustná a podaná v zákonom stanovenej lehote, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), oboznámiac sa so súdnym spisom a administratívnym spisom a po vyhodnotení sťažnostných námietok (§ 453 ods. 2 SSP) zistil, že kasačná sťažnosť je dôvodná.
15. Podľa § 97 ods. 5 cit. zákona prácu nadčas môže zamestnávateľ nariadiť alebo dohodnúť so zamestnancom len v prípadoch prechodnej a naliehavej zvýšenej potreby práce, alebo ak ide o verejný záujem, a to aj na čas nepretržitého odpočinku medzi dvoma zmenami, prípadne za podmienok ustanovených v § 94 ods. 2 až 4 aj na dni pracovného pokoja.
Nepretržitý odpočinok medzi dvoma zmenami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín. 16. Podľa § 97 ods. 10 cit. zákona zamestnanec môže v kalendárnom roku vykonať prácu nadčas najviac v rozsahu 400 hodín. 17. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v znení účinnom ku dňu právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia (30.06.2021) v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
18. Podľa § 21 ods. 3 zákona o inšpekcii práce prvá veta v znení účinnom ku dňu právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia (30.06.2021) na konanie podľa § 4 písm. e), § 6 ods. 1 písm. b), d) a e), § 7 ods. 3 písm. d), e), i) a s), ods. 8 písm. b) a ods. 9, § 12 ods. 2 písm. d) až f), § 19 a 20 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. 19.
Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie sťažovateľa zo dňa 29.06.2021, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce Žilina zo dňa 14.04.2021, o uložení pokuty vo výške 800 eur na základe ust. § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) bod prvý cit. zákona, konkrétne za porušenie ust. § 97 ods. 10 Zákonníka práce.
20. Kasačný súd konštatuje, že v prejednávanej veci nebolo sporné, že dotknutí zamestnanci žalobcu v kontrolovanom období vykonali taký počet hodín práce nadčas, ktorý svojim celkovým rozsahom prekračoval počet hodín ustanovený v § 97 ods. 10 Zákonníka práce. Žalobca v správnej žalobe namietal, že došlo k nesprávnemu skutkovým zisteniam, nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a tiež k nedostatočnému odôvodneniu preskúmavaného a prvostupňového rozhodnutia. Správny súd vyhodnotil naposledy menovaný žalobný bod ako dôvodný a zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti, keď podľa neho žalovaný sa nevysporiadal so základnou námietkou žalobcu o konflikte jeho právnych povinností podľa Zákonníka práce a zákona o tepelnej energetike, konkrétne zabezpečovania výroby a dodávky tepla, na ktorom bol verejný záujem. Žalovaný v kasačnej sťažnosti tento dôvod zrušenia namietal.
21. Kasačný súd sa preto zameral na zistenie, či skutočne preskúmavané rozhodnutie trpí vyššie uvedenou vadou. Právna úprava práce nadčas je uvedená v § 97 Zákonníka práce. Zamestnávateľ môže nariadiť alebo dohodnúť so zamestnancom prácu nadčas len v prípade prechodnej a zároveň naliehavej zvýšenej potreby práce alebo v prípade, ak ide o verejný záujem (§ 97 ods. 5 cit. zákona). Celkový počet hodín práce nadčas v kalendárnom roku je v rozsahu 400 hodín najviac prípustnej práce nadčas, avšak do tohto času sa nezahŕňa práca nadčas, za ktorú zamestnanec čerpal náhradné voľno, alebo ktorú vykonal pri naliehavých opravárenských prácach alebo prácach, bez ktorých vykonania by mohlo vzniknúť nebezpečenstvo pracovného úrazu alebo škody veľkého rozsahu alebo pri mimoriadnych udalostiach podľa osobitného predpisu, kde hrozilo nebezpečenstvo ohrozujúce život, zdravie alebo škody veľkého rozsahu podľa osobitného predpisu (§ 97 ods. 8 a 10 cit. zákona).
22. Z uvedeného vyplýva, že Zákonník práce ustanovuje pomerne presné podmienky, za ktorých je možné zamestnancovi nariadiť alebo s ním dohodnúť práce nadčas. Pokiaľ je práca nadčas zamestnancovi nariadená alebo s ním dohodnutá z dôvodu prechodnej a naliehavej potreby práce alebo mu je nariadená alebo s ním dohodnutá z dôvodu verejného záujmu, je nariadená alebo dohodnutá v súlade s ust. § 97 ods. 5 Zákonníka práce, pričom jej rozsah nesmie prekročiť v kalendárnom roku 400 hodín. Pokiaľ bola práca nadčas nariadená v súlade s ust. § 97 ods. 5 cit. zákona, do rozsahu tejto práce nadčas sa nezapočítavajú práce podľa § 97 ods. 8 písm. a) a b) cit. zákona. Pokiaľ by práca nadčas nebola nariadená alebo dohodnutá v súlade s § 97 ods. 5 Zákonníka práce, práca nadčas by bola nariadená alebo dohodnutá nezákonne, bez ohľadu na skutočnosť, či k prekročeniu 400 hodín v kalendárnom roku došlo a nebolo by možné aplikovať ani ust. § 97 ods. 8 Zákonníka práce.
23. V tu preskúmavanom prípade však žalovaný ani prvostupňový správny orgán záver o nezákonnom nariadení alebo dohode o práci nadčas neučinili, pretože sankcionovali žalobcu len za prekročený limit práce nadčas, nie za nezákonné uplatňovanie tohto inštitútu.
Preto v danom prípade nebolo potrebné osobitne odôvodňovať, či bola splnená podmienka práce nadčas (§ 97 ods. 5) či už z dôvodu prechodnej a naliehavej potreby práce alebo z dôvodu verejného záujmu. Pokiaľ žalovaný dôvodil, že v tomto prípade skutkové okolnosti nesvedčia o prechodnosti a naliehavej potrebe práce, avšak nerozporoval ako dôvod nariadenia a dohody práce nadčas všeobecný záujem, potom možno uzavrieť, že žalovaný túto podmienku uplatnenia tohto inštitútu akceptoval.
24. Nedôvodná je tak žalobná námietka, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné z dôvodu, že sa sústredili len na posúdenie otázky prechodnej a naliehavej potreby práce a nevyhodnotili podmienku verejného záujmu. Podľa kasačného súdu už tým, že akceptovali, že žalobca mohol vyžadovať od svojich zamestnancov vyčerpanie 400 hodín práce nadčas, uznali opodstatnenosť využitia práce nadčas vo verejnom záujme, keďže podmienku prechodnej a naliehavej potreby práce vyhodnotili ako nesplnenú.
25. Správny súd zrušil preskúmavané rozhodnutie dôvodu, že sa žalovaný a prvostupňový orgán nevysporiadali s odvolacou námietkou, že v danom prípade došlo ku kolízii dvoch právnych povinností podľa rozličných zákonov a že plnenie povinností podľa zákona o tepelnej energetike podľa žalobcu ho zbavuje deliktuálnej zodpovednosti za tu preskúmavaný správny delikt porušenia § 97 ods. 10 Zákonníka práce. Ani s týmto právnym názorom sa kasačný súd nestotožnil. Žalovaný v tejto súvislosti síce stroho, ale jasne konštatoval, že svojej zodpovednosti by sa žalobca mohol zbaviť iba za predpokladu, ak by predložil také dôkazy, ktoré by jednoznačne potvrdzovali, že zistený správny delikt nespáchal.
Zároveň zdôraznil princíp absolútnej objektívnej zodpovednosti právnických osôb za správne delikty, z ktorého vyplýva, že je zodpovednostný subjekt je zodpovedný už tým, že k samotnému porušeniu došlo. 26. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný oddeľoval právne povinnosti žalobcu podľa Zákonníka práce a podľa zákona o tepelnej energetike. Konštatoval porušenie § 97 ods. 10 Zákonníka práce, ktoré spočívalo v nadlimitnom zaťažení zamestnancov prácou nadčas, a to bez ohľadu na to, že žalobca má zákonné povinnosti podľa zákona o tepelnej energetike. Kasačný súd k tomu dodáva, že zákon o tepelnej energetike vo všeobecnosti v § 15 ods. 1 písm. a) a § 19 ods. 3 zakotvuje povinnosti výrobcu a dodávateľa tepla vyrábať a dodávať teplo a teplú úžitkovú vodu (na základe zmluvy) a prevádzkovať sústavu tepelných zariadení hospodárne. Zo žiadneho citovaného ustanovenia tohto zákona nevyplýva jeho právo zabezpečiť výkon týchto všeobecných povinností prácou nadčas nad limit stanovený v Zákonníku práce. Vzhľadom na všeobecný charakter týchto povinností je práve na úvahe a riadiacich a
organizačných schopnostiach výrobcu a dodávateľa tepla, akým spôsobom zabezpečí ich plnenie, avšak musí tak robiť spôsobom, ktorý neodporuje či už zákonu o tepelnej energetike alebo iným zákonom, teda aj Zákonníku práce. V tejto súvislosti sám žalovaný žalobcovi odporúčal navýšiť počet zamestnancov, prípadne zvýšiť im ich finančné ohodnotenie.
Tieto opatrenia už patria do kompetencie žalobcu ako súkromnej obchodnej spoločnosti, avšak je potrebné zdôrazniť, že tieto opatrenia nemôžu byť prijímané v rozpore s inými právnymi prepismi, napr. s § 97 ods. 10 Zákonníka práce. Kasačný súd tak uzatvára, že neexistuje žiadny konflikt medzi právnou úpravou povinností žalobcu podľa zákona o tepelnej energetike a ustanovením § 97 ods. 10 Zákonníka práce a nie je správny názor žalobcu, že plnenie povinností podľa zákona o tepelnej energetike porušením citovaného ustanovenia Zákonníka práce ho zbavuje deliktuálnej zodpovednosti, resp. že ide o liberačné dôvody.
27. Krajský súd teda nesprávne právne posúdil vec (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP), keď vzhliadol dôvod nepreskúmateľnosti preskúmavaného rozhodnutia v neodôvodnení žalobcovej odvolacej námietky o absencii jeho deliktuálnej zodpovednosti podľa § 97 ods. 10 Zákonníka práce z dôvodu jeho plnenia inej zákonnej povinnosti podľa zákona o tepelnej energetike. Kasačný súd sťažnostnú námietku o dostatočnom odôvodnení tejto odvolacej námietky vyhodnotil ako dôvodnú a preto napadnutý rozsudok podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec vrátil Správnemu súd v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
28. V ďalšom konaní sa správny súd bude zaoberať ďalšími žalobnými dôvodmi, ktoré správny súd v napadnutom rozsudku vôbec nevyhodnotil (pozri bod 16. rozsudku). V prvom rade posúdi žalobnú námietku týkajúcu sa nepreskúmateľnosti preskúmavaného rozhodnutia z dôvodu, že žalovaný sa nevysporiadal s odvolacou námietkou ohľadne možnosti aplikácie § 97 ods. 8 písm. a) Zákonníka práce. V prípade ak bude mať za to, že námietka je nedôvodná, bude potrebné vysporiadať sa s preskúmavaným rozhodnutím meritórne, teda vyhodnotiť námietku nesprávne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia.
Len na okraj k námietke nesprávneho vyhodnotenia náhleho a prechodného nedostatku dispečerov - bod 9. žaloby (čo je podmienka stanovená v § 97 ods. 5 Zákonníka práce) kasačný súd pripomína, že hoci túto podmienku žalovaný vyhodnotil ako nesplnenú, nie je potrebné sa námietkami ohľadne tohto posúdenia zaoberať, pretože žalovaný nespochybnil ďalší možný dôvod nariadenia práce nadčas, ktorým je verejný záujem (bod 23. tohto rozsudku).
29. O trovách tohto kasačného konania rozhodne správny súd v konečnom rozhodnutí (§ 467 ods. 3 SSP). 30. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 25. septembra 2024