7Ssk/11/2021

1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca na základe povolenia z 5. októbra 1995 poskytoval zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení v odbore psychiatria a od 29. mája 1979 bol zapísaný ako znalec v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov. Slovenská lekárska komora mu ešte 28. marca 2006 vydala licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe a na výkon odborného zástupcu v povolaní lekár. V roku 2006 žalobca ako jediný spoločník založil spoločnosť C., ktorej Nitriansky samosprávny kraj rozhodnutím z 30. júna 2006 s účinnosťou od právoplatnosti povolil prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v ambulancii psychiatrie v kategórii lekár s tým, že žalobca bude jej odborným zástupcom. Ďalším rozhodnutím z 24. augusta 2006 zrušil s účinnosťou od 31. augusta 2006 žalobcovi skoršie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe mu však zostala v platnosti aj po tomto dni. Napriek tomu sa

2. Po zistení, že žalobca bol aj naďalej (po 31. auguste 2006) držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, pobočka žalovanej v Leviciach dvoma rozhodnutiami z 25. októbra 2016, č. 29490-1/2016-LV a 29491-1/2016-LV, vyslovila, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobcovi nezaniklo 31. augusta 2006, ale až 30. júna 2008.

Jeho povinné nemocenské a dôchodkové poistenie tak podľa § 21 ods. 1 cit. zák. mohlo zaniknúť až 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, kedy jeho príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 9 cit. zák. Z výpisu z daňového priznania žalobcu k dani z príjmov pobočka zistila, že jeho príjem pod túto hranicu klesol až v roku 2007, takže jeho povinné poistenie nemohlo zaniknúť 31. augusta 2006, ale až 30. júna 2008. Keďže žalobca proti týmto rozhodnutiam nepodal odvolanie, nadobudli právoplatnosť 5. decembra 2016. 3. Ďalším rozhodnutím z 8. decembra 2016 pobočka predpísala žalobcovi neodvedené poistné za mesiace september 2006 až jún 2008 v sume 10.265,48 €. Na odvolanie žalobcu ústredie žalovanej rozhodnutím z 15. marca 2017 zrušilo toto rozhodnutie a vec vrátilo pobočke na ďalšie konanie, v ktorom mala pri určení vymeriavacieho základu zohľadniť, že žalobca bol v danom období súčasne povinne nemocensky a dôchodkovo poistenou samostatne zárobkovo činnou osobou aj zamestnancom.

Žalovaná dodala, že žalobca sa na účely zákona č. 461/2003 Z. z. aj po 31. auguste 2006 považoval za samostatne zárobkovo činnú osobu, pretože bol neprestajne držiteľom platného oprávnenia na výkon činnosti podľa osobitného predpisu. Záverom poukázala na to, že táto právna otázka bola už vyriešená právoplatnými rozhodnutiami pobočky z 25. októbra 2016.

Zároveň zdôraznil, že predmet súdneho prieskumu je vymedzený preskúmavaným rozhodnutím, no námietky žalobcu smerovali len proti skorším rozhodnutiam o tom, že poistenie nezaniklo. Nato správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. 23 Sa 18/2020-156 správnu žalobu žalobcu

Správny súd však obe tieto rozhodnutia považoval aj za vecne správne z dôvodov, ktoré podrobne rozviedol (najmä odkazom na judikatúru vo veci trvania nemocenského a dôchodkového poistenia advokátov). Zároveň na obe rozhodnutia prihliadol a rovnako ako žalovaná uzavrel, že ak poistenie trvalo do 30. júna 2008, bol žalobca povinný za toto obdobie platiť poistné, čo nesporne neurobil.

6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zrušenia tohto rozsudku, eventuálne jeho zmeny tak, že sa zruší preskúmavané rozhodnutie a rozhodnutie pobočky a vec sa vráti žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca vytkol správnemu súdu odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, ktorú podľa neho reprezentuje rozhodnutie 1 Vs 1/2019. V ňom kasačný súd vyslovil záver, že licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) nemožno stotožniť s pojmom samostatnej zárobkovej činnosti, ale aj to, že príjmy poistenca - lekára treba posudzovať osobitne vo vzťahu k licencii L1A. Správny súd nezohľadnil, že žalobca ako lekár môže poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe viacerých oprávnení. Licencia L1A je len osvedčením o spôsobilosti vykonávať zdravotnícke povolanie, samotné poskytovanie zdravotnej starostlivosti je však podmienené ďalšími úkonmi. Preto veľký senát vyslovil, že táto licencia nie je oprávnením na výkon samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 5 zákona o sociálnom poistení. Nebol správny postup správneho súdu, ktorý sa pokúšal porovnať túto situáciu s výkonom advokácie, pretože ten nie je podmienený ďalšími oprávneniami. Príjem žalobcu len z prevádzkovania licencie L1A mala žalovaná zohľadniť aj pri predpísaní poistného. Nemala teda poistné predpísať zo všetkých príjmov dosiahnutých z podnikania v príslušnom zdaňovacom období. To platí rovnako aj pre poistné z výkonu činnosti znalca. Žalovaná poistné predpísala v rozpore s týmito ustanoveniami zo všetkých príjmov vrátane príjmov zamestnanca. Správny súd nesmel vychádzať z rozhodnutí z 25. októbra 2016 o tom, že povinné nemocenské a dôchodkové poistenie nezaniklo, pretože tieto rozhodnutia nemajú konštitutívny, ale len deklaratórny charakter. Vznik a zánik poistenia totiž nastáva priamo na základe zákona, a nie rozhodnutia. 7. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť. Uviedla, že žalobca neustále vznáša námietky smerujúce proti trvaniu povinného poistenia, hoci táto otázka bola predmetom iného samostatného konania. Tiež zopakovala, že ak už v takomto konaní právoplatne rozhodla o zániku sociálneho poistenia, v ďalšom konaní o predpísaní poistného musí vychádzať z tohto rozhodnutia. Tento záver bol vyjadrený aj v skoršom zrušujúcom rozsudku najvyššieho súdu, ktorým bol správny súd podľa § 469 SSP viazaný. Žalobca však túto viazanosť nerešpektuje a opätovne sa snaží otvárať otázku trvania povinného nemocenského a dôchodkového poistenia. Na tom nič nemení ani záver prijatý v rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1

8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) bez ohľadu na uplatnené sťažnostné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP).

Toto rozhodovanie je podľa § 172 ods. 5 cit. zák. predmetom nedávkového konania, ktoré sa spravuje treťou časťou (§ 172 až 225) zákona č. 461/2003 Z. z. 10. Podľa § 213 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. je doručené rozhodnutie, proti ktorému sa nemožno odvolať, právoplatné. Podľa judikatúry tunajšieho súd právoplatnosť rozhodnutia pobočky žalovanej podľa § 213 ods. 1 cit. zák. v určitej veci okrem iného znamená, že pre žalovanú je v tejto veci záväzné aj pri vydávaní na to nadväzujúcich rozhodnutí (zhodne rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 7 Ssk 9/2021 a tam citovaná prejudikatúra tunajšieho súdu, ale aj najvyššieho súdu). Mieru viazanosti správneho súdu takýmito skoršími rozhodnutiami upravuje zasa § 27 ods. 1 SSP, z ktorého a contrario vyplýva, že ak skôr vydané rozhodnutie bolo možné preskúmať správnym súdom na základe správnej žaloby, nemôže ho správny súd preskúmavať v konaní, kde preskúmava neskoršie, naň nadväzujúce rozhodnutie.

Týmto právnym názorom bol správny súd pri svojom novom rozhodovaní viazaný (§ 469 SSP), a preto musel pri preskúmavaní rozhodnutia o predpísaní poistného prihliadnuť na právoplatné rozhodnutie pobočky o nezániku povinného poistenia žalobcu (porov. v tomto smere aj ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, napr. jeho rozhodnutia sp. zn. 9 Sžsk 1/2015, 9 Sžsk 116/2018, 9 Sžsk 16/ 2019 a 9 Sžsk 53/2019). Z napadnutého rozsudku je zrejmé, že takto správne postupoval.

do ôsmeho dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, za ktorý sa platí poistné. Ak ho neodviedol vôbec alebo ak ho odviedol v nesprávnej sume, bola žalovaná [jej pobočka podľa § 178 ods. 1 písm. a) ôsmeho bodu zákona č. 461/2003 Z. z.] podľa § 144 ods. 1 cit. zák. povinná poistné predpísať.

Takéto nové rozhodnutie veľkého senátu sa potom znova stáva záväzným pre všetky senáty. To však logicky predpokladá, že vydaním nového rozhodnutia veľkého senátu zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu v tom rozsahu, v akom sa právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí odchyľuje od skoršieho rozhodnutia veľkého

Tento rozsudok bol napadnutý aj ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd Slovenskej republiky ju však uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 odmietol, pretože vyslovené právny závery nepovažoval za ústavne neudržateľné.

Podľa § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa právo predpísať poistné premlčí za desať rokov odo dňa jeho splatnosti. Výklad tohto ustanovenia sa však medzičasom stal predmetom rozhodovania veľkého senátu tunajšieho súdu. Ten v rozsudku sp. zn. 1 SVs 5/2022 formuloval právny názor, v zmysle ktorého premlčanie práva predpísať poistné podľa citovaného ustanovenia neznamená, že by uplynutím premlčacej doby zanikala pohľadávka žalovanej na poistné a jej právo predpísať

Až vznesením takejto námietky sa organizačná zložka žalovanej [pobočka v rámci autoremedúry podľa § 217 ods. 1 alebo ústredie ako odvolací orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z.] môže začať zaoberať otázkou, či sa právo predpísať poistné premlčalo. Len čo podľa § 151 ods. 2 písm. h) cit. zák. takúto námietku premlčania svojím rozhodnutím právoplatne uzná, otvorí sa tým podľa § 150 ods. 2 v spojení s § 151 ods. 3 a 5 cit. zák. cesta k odpísaniu a zániku pohľadávky žalovanej na poistné, ktoré je tým dotknuté.

Podľa zisteného skutkového stavu však žalobca ako osoba, ktorá bola povinná odviesť poistné, pred vydaním rozhodnutia pobočky nenamietol toto premlčanie a neurobil tak ani potom, čo mu bolo doručené, napríklad v odvolaní proti rozhodnutiu pobočky. Podľa § 135 ods. 1 SSP bol potom pre rozhodnutie správneho súdu rozhodujúci stav v čase právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia žalovanej. Ak teda v čase právoplatnosti tohto rozhodnutia nebola takáto námietka vznesená, správny súd podľa citovaného ustanovenia nemohol prihliadať na jej prípadné neskoršie uplatnenie počas súdneho konania. Konzekventne na veci potom nič nemôže zmeniť ani to, že žalobca premlčanie namietol počas kasačného konania v podaní došlom 23. decembra 2022, teda dávno po vydaní a právoplatnosti tak preskúmavaného rozhodnutia žalovanej, ako aj napadnutého rozsudku správneho súdu.