7Ssk/11/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobcu: J.. P. F., Q.. XX. J. XXXX, M. G. XX, X., zastúpeného: JUDr. Slavomíra Huszthyová, advokátka, Za amfiteátrom 10, Košice, proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach, Kuzmányho 8, Košiciach, o preskúmanie rozhodnutia z 18. marca 2013, č. KRPZ-KE-VO-84-013/2013, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 S 106/2020-53 z 23. septembra 2021 takto

rozhodol:

I. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 S 106/2020-53 z 23. septembra 2021 sa mení tak, že sa zrušujú rozhodnutie žalovaného z 18. marca 2013, č. KRPZ-KE-VO-84-013/2013, ako aj personálny rozkaz riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach z 28. júla 2011, č. 477, v rozsahu, v akom v akom sa týka osobného príplatku, a vec sa v tomto rozsahu vracia riaditeľovi okresného riaditeľstva na ďalšie konanie. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov konania pred správnym súdom, ako aj kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

. . Vykonáva samostatné odborné činnosti. . ., ako aj kontrolnú a metodickú činnosť na odboroch poriadkovej polície okresných riaditeľstiev. . . a obvodných oddeleniach. . . V práci je síce iniciatívny, no uložené úlohy nie vždy sú plnené včas a na požadovanej úrovni.

. .“. Žalobca sa s týmto hodnotením oboznámil 25. septembra 2008 a nepodal proti nemu žiadne opravné prostriedky. 2. Od roku 2009 bol žalobca zaradený v úrade inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. V tomto útvare mal naposledy priznaný osobný príplatok podľa § 91 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. v sume 220 € mesačne. Minister vnútra Slovenskej republiky ho personálnym rozkazom z 25. júla 2021 podľa § 35 ods. 2 cit. zák. s účinnosťou od 1. augusta 2011 preložil na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach s tým, že zaradenie do konkrétnej funkcie mal vykonať riaditeľ tohto útvaru. Ten personálnym rozkazom z 28. júla 2011, č. 477, ustanovil žalobcu do funkcie staršieho referenta - povereného policajta, zaradil ho do 4. platovej triedy a priznal mu len rizikový príplatok 33,50 €.

konanie. Zdôraznil, že hoci osobný príplatok je nenárokovou zložkou, musí sa riadiť určitými pravidlami. Podľa najvyššieho súdu sa na žalobcu v danom období naďalej vzťahovali kritériá ustanovené v § 91 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. a nariadenie ministra vnútra č. 17/2008, keďže žalobca ešte nebol hodnotený v novom systéme hodnotenia, ktoré sa v danom čase zavádzalo. Žalovaného zaviazal, aby v novom konaní riadne vyhodnotil kritériá uvedené v týchto právnych normách pre priznanie osobného príplatku. Naopak, najvyšší súd neakceptoval námietky žalobcu, že personálny rozkaz z 28. júla 2011 nemal osobitný výrok o odňatí doterajšieho osobného príplatku a že zmena nebola prerokovaná s odborovým orgánom.

Okrem toho okresné riaditeľstvo v prípise zo 7. februára 2013 oznámilo, že k 28. júlu 2011 nemalo voľné finančné prostriedky na osobné príplatky, a odkázalo na pripojený list ministerstva vnútra ako správcu rozpočtovej kapitoly z 31. januára 2011. V ňom správca žiadal, aby sa v roku 2011 nerealizovali úpravy osobných príplatkov, ktoré zakladajú nárok na zvýšené čerpanie platových prostriedkov. Žalovaný s týmito dôkazmi neoboznámil žalobcu, ale jeho odvolanie prerokoval vo svojej poradnej komisii. Na základe toho tu preskúmavaným rozhodnutím z 18. marca 2013 opätovne zamietol odvolanie žalobcu. V odôvodnení odkázal predovšetkým na list ministerstva vnútra z 31. januára 2011, takže priznanie osobného príplatku žalobcovi nebolo možné. Okrem toho dodal, že úroveň plnenia služobných úloh v zmysle hodnotenia z 24. septembra 2008 neodôvodňovala priznanie osobného príplatku, ako to vyplývalo z nariadenia č. 17/2008.

Všetky tieto okolnosti žalobca nemohol uplatniť v odvolacom konaní, lebo ho žalovaný neoboznámil s novými podkladmi. (4) Odňatie osobného príplatku sa neprerokovalo s odborovým orgánom. (5) Závery žalovaného sa opierajú len o časť služobného hodnotenia, v jeho inej časti je žalobca hodnotený dobre. Žalovaný mal prihliadať na celý jeho obsah, vrátane neskorších priebežných hodnotení. Žalobca zdôraznil, že napriek zneniu hodnotenia z roku 2008 mal od roku 2008 až do júla 2011 neustále priznaný osobný príplatok. Okrem toho žalovaný nezohľadnil ani rozdiely v odbornej stránke práce žalobcu.

Nato správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. 8 S 106/2020-53 správnu žalobu znova zamietol podľa § 190 SSP. Dôvody nepriznania osobného príplatku uvedené v preskúmavanom rozhodnutí podľa neho nie sú novými dôvodmi, ale len spresnením dôvodov uvedených v personálnom rozkaze. Zopakoval, že na konanie vo veciach služobného pomeru podľa zákona č. 73/1998 Z. z. sa nevzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov a že v ňom nie je potrebné oboznámiť účastníka s podkladmi rozhodnutia. Žalobcovi bola daná možnosť navrhnúť dôkazy, ktoré považoval za potrebné. Správny súd sa stotožnil s názorom, že služobné zaradenie žalobcu bolo od 1. augusta 2011 odlišné a výška osobného príplatku sa nemohla odvodzovať od jeho predošlej výšky. Aj čl. 6 ods. 5 nariadenia č. 17/2008 ustanovuje, že pri novom zaradení sa o príplatku rozhodne nanovo. Ustanovenie čl. 6 ods. 7 tohto nariadenia dovoľovalo priznať osobné príplatky, ak to umožňuje rozpočet mzdových prostriedkov; pritom z listu ministerstva vnútra z 31. januára

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

Ten totiž nereagoval na žalobcove námietky, že nebol preukázaný nedostatok finančných prostriedkov na priznanie osobného príplatku v rozhodujúcom období a že postup žalovaného odporuje hmotnému a procesnému právu, ako aj právnemu názoru vyjadrenému v rozsudku sp. zn. 4 Sžo 47/2012. (2) Nesprávne právne posúdenie videl žalobca v tom, že žalovaný v rozpore s § 91 ods. 2 zákona č. 73/ 1998 Z. z. nezohľadnil odbornú stránku jeho práce, že odmietol zohľadniť množstvo a kvalitu plnenia služobných úloh aj napriek služobnému hodnoteniu z roku 2008, ktoré bolo v ďalších rokoch základom zvyšovania jeho osobného príplatku.

Najvyššieho správneho súdu Českej republiky. Okrem toho zákon nesplnomocnil ministra na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu. Samotné nové služobné zaradenie neznamená, že by žalobca automaticky nemal mať osobný príplatok; aj keď je fakultatívny, jeho priznaním sa z neho stala obligatórna platová náležitosť, ktorú možno odňať len zo zákonných dôvodov. Žalobcovi bol osobný príplatok priznaný už v roku 1994 a odňatý (aj keď bez osobitného výroku) mu bol v auguste 2011. Žalobca odkázal na judikatúru najvyššieho súdu, ktorá absenciu takéhoto výroku považovala za vadu rozhodnutia. Nesúhlasil s tým,

2015. Odklon od tohto názoru nevysvetlil ani kasačný súd vo svojom predošlom rozsudku sp. zn. 6 Sžk 11/2018. 9. Žalovaný žiadal zamietnuť kasačnú sťažnosť. Možnú diskrimináciu nemôže žalobca riešiť v tomto konaní, ale osobitným návrhom na súd podľa zákona č. 365/2004 Z. z. (antidiskriminačný zákon). Pravidlá priznávania osobného príplatku upravuje § 91 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. a nadväzujúce nariadenie ministra vnútra č. 17/2008.

úspechy. Aj podľa rozsudku sp. zn. 6 Sžk 11/2018 žalovaný venoval týmto otázkam dostatočnú pozornosť a jeho rozhodnutie je dostatočne presvedčivo odôvodnené. Osobný príplatok je nenárokovateľná zložka platu, čo zdôraznil aj najvyšší súd v citovanom rozsudku, ako aj v predošlom rozsudku sp. zn. 4 Sžo 47/2012. Rovnako najvyšší súd odmietol názor žalobcu, že by vo výroku personálneho rozkazu z 28. júla 2011 muselo byť výslovne rozhodnuté o odňatí dovtedajšieho osobného príplatku.

Pritom žalobca mal možnosť produkovať dôkazy v prerokúvanej veci.

10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a v medziach uplatnených sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).

Už najvyšší súd v predošlých rozsudkoch sp. zn. 4 Sžo 47/2012 a 6 Sžk 11/2018 vyslovil, že osobný príplatok je fakultatívna zložka služobného príjmu príslušníka Policajného zboru [porov. § 84 ods. 2 písm. g) zákona č. 73/1998 Z. z.], čo zreteľne vyplýva zo použitej formulácie v § 91 ods. 2 cit. zák., že ho príslušníkovi „možno priznať“ rozhodnutím nadriadeného (§ 91 ods. 4 cit. zák.). Charakter tejto náležitosti sa nemení ani jej priznaním, teda naďalej ide o fakultatívnu zložku príjmu, ktorú možno príslušníkovi odňať.

O tom však v prerokúvanej veci nie je spor, pretože policajt, ktorému bol osobný príplatok priznaný, má verejné subjektívne právo na to, aby o jeho prípadnom odňatí bolo rozhodnuté v súlade s právnymi predpismi. Z § 91 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. je tiež zrejmé, že osobný príplatok nie je závislý len od zdravotného stavu policajta alebo technického stavu veci, a tak prieskum rozhodnutia o jeho priznaní alebo odňatí nie je vylúčený ani na základe § 7 písm. f) SSP, ani osobitným predpisom [§ 7 písm. h) SSP].

rovnaké kritériá musia aplikovať aj pri zvyšovaní, znižovaní a odnímaní osobného príplatku. Zvyšovanie a znižovanie totiž nie je nič iné než (nové) priznávanie príplatku a odnímanie je zasa rozhodovaním o tom, že policajt už nespĺňa podmienky, aby mu bol osobný príplatok naďalej priznaný. Vo všetkých týchto prípadoch tak nadriadený zohľadňuje podmienky (medze a hľadiská) priznania osobného príplatku, ktoré sú ustanovené v citovanom § 91 ods. 2 zákona.

Toto nariadenie totiž nie je všeobecne záväzným právnym predpisom, ale interným služobným predpisom, ktorý vydal minister ako hlavný predstavený Policajnému zboru (§ 6 ods. 1 zákona NR SR č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov) a jeho príslušníkom (§ 3 zákona č. 73/1998 Z. z.). To napokon vyplýva aj z uvádzacej veci uvedeného nariadenie, ktoré je vydané „na zabezpečenie jednotného postupu pri odmeňovaní príslušníkov Policajného zboru“, teda jeho cieľom je ustanoviť pravidlá, podľa ktorých majú jednotlivé služobné orgány (nadriadení, porov. § 3 cit. zák.) postupovať pri rozhodovaní o odmeňovaní policajtov.

Vzor všeobecných zásad priznania je ustanovený v prílohe č. 2 a patria k nim sústavné dosahovanie veľmi dobrých výsledkov a kvalitné plnenie služobných úloh, úspešné riešenie náročných úloh ovplyvňujúcich ďalšie skvalitnenie výkonu štátnej služby na danom úseku služobnej činnosti, plnenie náročných a naliehavých úloh nad rámec služobných povinností včas a v požadovanej kvalite, iniciatívny, racionálny a tvorivý prístup k riešeniu služobných úloh novým spôsobom, ktorým sa dosiahol lepší výsledok práce. Konkrétne zásady podľa vykonávanej služobnej činnosti má spracovať nadriadený na ich základe. Podľa čl. 6 ods. 5 pri každej zmene zaradenia policajta do funkcie nadriadený prehodnotí osobný príplatok, ktorý mal policajt priznaný na predchádzajúcej funkcii. V odôvodnení uvedie konkrétne dôvody priznania, nepriznanie alebo zníženia osobného príplatku, pričom nie je možné priznať vyšší osobný príplatok v eurovom vyjadrení, aký bol priznaný na predchádzajúcej funkcii.

pričom došlo zároveň k zníženiu množstva, zložitosti a náročnosti služobných úloh, pominutia dôvodov, pre ktoré bol priznaný, dlhodobého dosahovania podpriemerných výsledkov, ak bol na tieto v posledných troch mesiacoch upozornený, porušenia pravidiel prevádzky a prístupu do siete Internet, opakovaného porušenia služobnej disciplíny, opakovaného nedodržiavania služobnej disciplíny alebo určeného základného času služby, neospravedlnenej neúčasti na previerkach telesnej zdatnosti alebo streleckej prípravy alebo dosiahnutie hodnotenia „nevyhovujúci“ v nich.

že sa policajtovi neprizná žiaden osobný príplatok len s odôvodnením, že zatiaľ nemožno zhodnotiť, ako vykonáva túto novú funkciu. V takom prípade by totiž ustanovenie čl. 6 ods. 5 nariadenia č. 17/2008 bolo zbytočné, keďže policajt v každej novej funkcii by nemohol mať osobný príplatok po určitý čas, teda v zásade do prvého priebežného hodnotenia, z ktorého by bolo možné zistiť, ako plní nové úlohy. Ustanovenie čl. 6 ods. 5 však napriek tomu ustanovuje povinnosť vykonať pri zmene zaradenie nové zhodnotenie (prehodnotenie) osobného príplatku. Keďže úroveň vykonávania nových služobných úloh v danom okamihu neprichádza do úvahy ako kritérium pre určenie osobného príplatku, možno takéto prehodnotenie vykonať len za použitia všetkých kritérií ustanovených v § 91 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. a prognózy naplnenia týchto kritérií v novej funkcii. To napokon potvrdzuje aj čl. 4 ods. 1 uvedeného pokynu z 12. augusta 2009, ktorý nepovažuje za dôvod zníženia alebo odňatia osobného príplatku zmenu služobného zaradenia samu osebe, ale len ak sa odrazí na zverených služobných úlohách.

Je napríklad pochopiteľné, že ak je policajt zaradený na novú funkciu, s ktorou je spojený menší rozsah služobných úloh alebo ich nižšia zložitosť a náročnosť, potom túto okolnosť možno hodnotiť ako dôvod pre priznanie nižšieho alebo žiadneho osobného príplatku.

Takto vykonané vyhodnotenie musí nájsť svoje vyjadrenie v odôvodnení rozhodnutia (personálneho rozkazu), pretože ide o úvahy, ktorými bol správny orgán vedený pri použití ustanovenia § 91 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., na základe ktorého sa rozhoduje o osobnom príplatku (porov. § 241 ods. 3 cit. zák.). To však neznamená, že by raz priznaný osobný príplatok mal byť spätý s osobou policajta a taký záver nemožno vyvodiť ani zo žalobcom citovaného rozsudku českého Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6 As 171/2014. Aj z neho totiž vo výsledku vyplynul rovnaký záver, k akému dospel aj kasačný súd v predošlých odsekoch, teda že osobný príplatok nemožno odňať len kvôli samotnej zmene zaradenia policajta, ale len po zhodnotení s tým spojených zmien z pohľadu zákonných kritérií.

Na rozdiel od názoru správneho súdu tak treba dať za pravdu žalobcovi, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného nepredstavuje len doplnenie už uvedených dôvodov pre nepriznanie osobného príplatku, ale predstavuje vôbec prvé rozhodnutie, ktoré nejaké dôvody uvádza. Kasačný súd sa však nestotožňuje so záverom, že žalovaný sa dôsledne spravoval kritériami uvedenými v § 91 ods. 2 cit. zák. a v čl. 6 ods. 1 nariadenia č. 17/2008. Žalovaný totiž ako dôvod nepriznania uviedol (okrem rozpočtového obmedzenia) v zásade len obsah služobného hodnotenia žalobcu z 24. septembra 2008. V rozpore s cit. § 91 ods. 2 však žalovaný vôbec neporovnal množstvo, zložitosť ani náročnosť služobných úloh, ktoré žalobca vykonával vo funkcii, v ktorej bol služobne hodnotený, s funkciou, kam bol zaradený v roku 2009, a opäť s funkciou, na ktorú bol zaradený od 1. augusta 2011. Z obsahu služobného hodnotenia pritom vyplýva, že žalobca je na jednej strane iniciatívny, na druhej strane služobné úlohy „nie vždy sú plnené včas a na požadovanej úrovni“, čo je odôvodnené zlou organizáciou pracovného času.

V rámci prognózy kvality plnenia služobných úloh bol žalovaný povinný vyhodnotiť nielen služobné hodnotenie z roku 2008, ale aj dôvody, kvôli ktorému bol žalobcovi - napriek tomuto hodnoteniu - priznaný osobný príplatok vo funkciách, v ktorých bol zaradený v rokoch 2008 až

Postup žalovaného, ktorý sa zameral len na obsah posledného služobného hodnotenia bez toho, aby komplexne porovnal všetky kritériá uvedené v § 91 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. a aby pre tieto kritériá náležite zistil skutkové podklady, tak znamená, že žalovaný pri svojom rozhodovaní vybočil z medzí a hľadísk svojej správnej úvahy v zmysle § 27 ods. 2 SSP.

Podľa kasačného súdu však ustanovenie čl. 6 ods. 7 nariadenie nemožno vykladať ako doplnenie ďalšieho kritéria, ale ako všeobecný odkaz na povinnosť nadriadených rešpektovať skutočnosť, že služobné príjmy policajtov sa vyplácajú zo štátneho rozpočtu, ktorým sa zabezpečuje financovanie hlavných funkcií štátu v príslušnom rozpočtovom roku, ktorý sa prijíma zákonom a ktorého prostriedky možno použiť len v súlade s ním (§ 19 ods. 1 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a v znení neskorších predpisov).

20. V prerokúvanej veci žalovaný vychádzal z prípisu okresného riaditeľstva, podľa ktorého okresné riaditeľstvo nedisponovalo v júli 2011 voľnými finančnými prostriedkami, lebo mu ich žalovaný (služobný úrad) neuvoľnil. Centrum podpory Košice k tomu v ďalšom prípise oznámilo, že žalovaný ako rozpočtová organizácia prijal zásadu neprijať opatrenia, ktoré majú dopad na čerpanie platových prostriedkov, a to s ohľadom na prípis ministerstva vnútra ako správcu kapitoly z 31. januára 2011. Týmto prípisom ministerstvo oznámilo žalovanému, že vo výdavkovej časti sú rozpočtované prostriedky na schválené limity počtu štátnych zamestnancov, žiadalo nerealizovať úpravy osobných príplatkov, ktoré zakladajú nárok na zvýšené čerpanie platových prostriedkov v roku 2011 a v nasledujúcich rokoch, a určilo ako záväzný ukazovateľ objem platových prostriedkov príslušníkov Policajného zboru.

Uvedený prípis je navyše z 31. januára 2011 a dotýka sa rozpisu rozpočtových prostriedkov. Žalobca však bol do funkcie na útvare, ktorý rozpočtovo financuje žalovaný, zaradený až od 1. augusta 2011, teda počas kalendárneho roka. Personálnym rozkazom mu bol pritom určený služobný plat a rizikový príplatok, ktoré celkom zjavne museli mať dopad na čerpanie rozpočtových prostriedkov.

21. Podobne z prípisu okresného riaditeľstva, že mu neboli uvoľnené finančné prostriedky na júl 2011, nemožno vyvodiť nič o prekročení záväzných ukazovateľov rozpočtu. Je totiž logické, že ak boli finančné prostriedky uvoľňované podľa potreby a riaditeľ okresného riaditeľstva nezamýšľal žalobcovi priznať osobný príplatok, potom ani nevznikla potreba uvoľňovať takéto prostriedky. Voľné prostriedky na okresnom riaditeľstve však nemožno stotožňovať s určeným záväzným ukazovateľom, ktorým bol objem platových prostriedkov policajtov pre celú rozpočtovú organizáciu žalovaného. Zo samotnej okolnosti, že žalobca bol ustanovený do funkcie na okresnom riaditeľstve, vyplýva, že táto funkcia musela byť v danom čase voľná, no zároveň na ňu v rozpočte museli byť vyčlenené určité finančné prostriedky na krytie platových náležitostí, ktoré s ňou boli spojené. Žalovaný však neurobil žiadne skutkové zistenia k otázke, aká suma bola pre túto funkciu rozpočtovaná na platové náležitosti a ako boli v rozpočtovej organizácii žalovaného rozpočtované prostriedky na osobné príplatky (či

ministerstva vnútra). Okrem toho žalobca opakovane poukazoval na to, že v priebehu roka 2011 policajti zaradení do funkcie u žalovaného, resp. okresného riaditeľstva odchádzali, čo podľa názoru kasačného súdu vedie k logickej úvahe o tom, že prostriedky pôvodne rozpočtované na ich platové náležitosti sa prestali čerpať.

22. Už len na záver kasačný súd pripomína, že kritériá pre priznanie (teda aj zvýšenie, zníženie alebo odňatie) osobného príplatku príslušníka Policajného zboru ustanovuje už viackrát citovaný § 91 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. a nariadenie č. 17/2008 tieto kritériá len podrobnejšie rozoberá. Citované ustanovenie, ale ani uvedené nariadenie nedovoľujú za kritérium vziať to, či tento osobný príplatok má „dopad“ na čerpanie prostriedkov.

vplyvy. Ak samotný vplyv na štátny rozpočet nie je medzi zákonnými medzami a hľadiskami priznania takéhoto príplatku, potom nemôže predstavovať samostatný dôvod pre nepriznanie takéhoto príplatku (v tomto smere zhodne aj žalobcom citovaných český rozsudok sp. zn. 6 As 171/2014).

IV. Záver

Uvedeným kritériám nezodpovedá ani jeho záver, že priznanie osobného príplatku je závislé od voľných finančných prostriedkov, a takýto záver nevyplýva ani z čl. 6 ods. 7 nariadenia č. 17/2008. Z existujúceho obsahu administratívneho spisu nevyplýva skutkový záver, že by priznanie osobného príplatku žalovaného odporovalo určeným záväzným ukazovateľom rozpočtu, a na zistenie, či by k takému rozporu mohlo dôjsť, neboli vykonané potrebné dôkazy. Uvedené dôvody podľa § 191 ods. 1 písm. c), e) a f) SSP opodstatňovali zrušenie preskúmavaného rozhodnutia.

V prerokúvanej veci o nepriznaní osobného príplatku rozhodol v prvom rade riaditeľ okresného riaditeľstva svojím personálnym rozkazom z 28. júla 2011. Hoci tento personálny rozkaz neobsahuje samostatný výrok o nepriznaní (odňatí) osobného príplatku, podľa kasačného súdu z obsahu odôvodnenia vyplýva, že obsahom personálneho rozkazu je aj takýto autoritatívny prejav verejnomocenskej vôle. Pretože však tento personálny rozkaz trpí rovnakými nedostatkami ako preskúmavané rozhodnutie žalovaného, považoval kasačný súd za účelné aj jeho zrušenie práve v tej časti, ktorá sa týka nepriznania osobného príplatku. Zároveň kasačný súd podľa § 191 ods. 4 SSP vyslovil, že sa vec vracia na ďalšie konanie práve tomu orgánu, ktorý vydal tento personálny rozkaz.

(personálnym rozkazom) buď prizná v určitej výške alebo neprizná. 26. Trovy konania o tejto kasačnej sťažnosti sú súčasťou trov konania, o ktorých podľa § 467 ods. 3 SSP rozhodne správny súd v novom rozhodnutí vo veci samej.

V Bratislave dňa 29. marca 2023