Najvyšší správny súd·Rozsudok·24. 8. 2022

7Ssk/113/2021

ECLI:SK:NSSSR:2022:8021200334.1

Zamieta

Súd: Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
Súd 1. inštancie: Krajský súd v Prešove
Sp. zn. 1. inštancie: 2Sa/14/2021
IČS: 8021200334
Citované: 1× inými rozhodnutiami
Zdroj: PDF ↗

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Mgr.Michal Novotný ako predseda senátu (sudca spravodajca) a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobcu: K. A., nar. X. W. XXXX, D. XXXX/X, P., zastúpeného: JUDr. Ing. Marcela Martinkovičová, advokátka, Nám. sv. Egídia 95, Poprad, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 19. februára 2020, č. 5292-2/2020-BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Sa 14/2021-20 z 29. septembra 2021 takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť žalovanej sa zamieta. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanej nárok na náhradu 100 % trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

1. Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že žalobca bol od 19. decembra 1985 zamestnancom spoločnosti J.., resp. jej právnych predchodcov. Do 30. októbra 2015 v nej pracoval ako strojný zámočník - montážnik, od 1. novembra 2015 ako zvárač s prevahou montáží. Náplňou jeho práce bolo okrem iného aj brúsenie a práca s pneumatickou uťahovačkou. Už v októbri 2014, resp. v marci 2015 mu boli postupne operované obe ruky kvôli syndrómu karpálneho kanála, od roku 2017 však pociťoval výraznejšie problémy pri práci a zníženú citlivosť a silu v rukách. Klinika pracovného lekárstva a toxikológie pri vyšetrení v novembri 2017 uzavrela, že žalobca trpí chronickým polytopným vertebrogénnym algickým syndrómom, ktorý však nepovažovala za chorobu z povolania.

2. Po ďalších vyšetreniach v januári a apríli 2019 Klinika pracovného lekárstva Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach ohlásila pobočke žalovanej v Poprade, že žalobcovi bola 17. apríla 2019 uznaná choroba z povolania - diagnóza T75.2, choroba z vibrácií (ochorenie kostí, kĺbov, svalov, ciev a nervov končatín spôsobené vibráciou). Ako dátum prvého zistenia choroby z povolania klinika uviedla 6. október 2017. Podľa hlásenia žalobca trvale nebol schopný vykonávať doterajšiu prácu a mal byť preradený na iné pracovisko mimo rizika

vibrácií. V dôsledku toho sa žalobca a jeho zamestnávateľ dohodli, že pracovný pomer žalobcu skončí 24. júna 2019 z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce. 3. Na základe tohto hlásenia žalobca 24. júna 2019 požiadal pobočku žalovanej v Poprade o priznanie úrazovej renty. Na tento účel bol jeho zdravotný stav posúdený posudkovou lekárkou pobočky, ktorá v posudku z 13. decembra 2019 potvrdila záver, že žalobca trpí chorobou z povolania, ktorú ustálila klinika pracovného lekárstva. Na základe časového rozsahu vykonávania jednotlivých prác počas zmeny posudková lekárka ustálila, že miera poklesu žalobcovej pracovnej schopnosti je 45 %. Za dátum vzniku tohto poklesu určila deň skončenia pracovného pomeru, teda 24. júna 2019, pretože žalobca „nebol uznaný dočasne PN pre podozrenie na chorobu z povolania“. Vychádzajúc zo záverov tohto posudku, žalovaná rozhodnutím z 18. decembra 2019, č. 62896-4/2019-BA, priznala žalobcovi úrazovú rentu 383,20 € mesačne od 1. júla 2019 a jej pomernú časť za obdobie 24. až 30 júna 2019; zároveň

ju od 1. januára 2020 zvýšila na 392,80 € mesačne. Na odôvodnenie uviedla, že choroba z povolania u žalobcu vznikla 7. októbra 2016, preto bol podľa § 84 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov na určenie úrazovej renty použitý vymeriavací základ z rozhodného obdobia od 1. januára do 31. decembra 2016.

Samu úrazovú rentu však žalovaná priznala až od 24. júna 2019, pretože až dovtedy žalobca pracoval za podmienok, v ktorých vznikla choroba z povolania. 4. Žalobca v podanom odvolaní namietol, že za zistenie choroby z povolenia sa má považovať až jej uznanie 17. apríla 2019. V dôsledku toho sa mala úrazová renta vypočítať z vymeriavacieho základu za rozhodné obdobie 1. januára až 31. decembra 2018.

Generálny riaditeľ žalovanej však toto odvolanie zamietol tu preskúmavaným rozhodnutím z 19. februára 2020, č. 5292-2/2020-BA. Zdôraznil, že účelom úrazovej renty je kompenzovať poškodenému ujmu spôsobenú tým, že už nemôže vykonávať pôvodnú pracovnú činnosť. Preto posudková lekárka postupovala správne, ak zníženie pracovnej schopnosti určila až od skončenia pracovného pomeru.

S odkazom na judikatúru generálny riaditeľ žalovanej zdôraznil, že dňom zistenia choroby z povolania podľa § 84 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. nie je deň jej uznania. Za deň zistenia treba považovať deň, kedy bola prvýkrát zistená choroba, ktorá bude neskôr uznaná na chorobu z povolania. Dňom zistenia takejto choroby u žalobcu bol podľa hlásenia už 6. október 2017, a preto žalovaná správne určila vymeriavací základ za rozhodné obdobie 1. januára až 31. decembra 2016.

5. Správny súd (po zrušení jeho prvotného uznesenia, ktorým správnu žalobu odmietol) tu napadnutým rozsudkom č. k. 2 Sa 14/2021-20 zrušil obe rozhodnutia žalovanej, pretože vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 191 ods. 1 písm. c) SSP]. Žalovanej vytkol, že nesprávne aplikovala § 84 ods. 1 a 3 zákona č. 461/2003 Z. z. a vo svojich rozhodnutiach si odporovala vo výklade uvedených ustanovení, pokiaľ ide o dátum, od ktorého možno žalobcovi priznať nárok na úrazovú rentu. Ak týmto dátumom bol 17. apríl 2019 (deň uznania choroby z povolania), potom mala žalovaná pri určení vymeriavacieho základu vychádzať z rozhodného obdobia od 1. januára do 31. decembra 2018.

Ak žalobkyňa vychádzala z rozhodného obdobie od 1. januára do 31. decembra 2016, potom mala žalobcovi priznať úrazovú rentu od 6. októbra 2017. Na druhej strane sa správny súd nestotožnil s námietkou, že by žalovaná nedostatočne zistila skutkový stav [§ 191 ods. 1 písm. e) SSP] alebo že by boli porušené ustanovenia o konaní [§ 191 ods. 1 písm. g) SSP].

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia toto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zopakovala svoj názor, že je potrebné rozlišovať medzi zistením choroby z povolania a jej uznaním. Zistením choroby z povolania je dátum prvého zistenia, že poškodený trpí chorobou, ktorá môže byť neskôr uznaná ako choroba z povolania. Tento názor zodpovedá aj judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorú žalovaná v kasačnej sťažnosti citovala. Názor správneho súdu, že pre určenie vymeriavacieho základu je rozhodný dátum uznania choroby z povolania, tak nie je správny. 7. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

III. Posúdenie veci kasačným súdom

8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).

9. Predmetom prerokúvanej veci bol nárok žalobcu na úrazovú rentu, ktoré je podľa § 13 ods. 3 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. úrazovou dávkou. Podľa § 88 ods. 1 cit. zák. má poškodený nárok na úrazovú rentu, ak v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania má viac ako 40-percentný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca a nedovŕšil dôchodkový vek. V prerokúvanej veci nie je sporné, že žalobcovi zistená choroba je chorobou z povolania v zmysle § 8 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. a že v jej dôsledku je jeho schopnosť vykonávať zárobkovú činnosť znížená o 45 %.

Medzi žalobcom a žalovanou bola sporná predovšetkým otázka, z akého rozhodného obdobia sa má vychádzať pri určení vymeriavacieho základu pre výpočet úrazovej renty. Podľa § 84 ods. 1 cit. zák. je denný vymeriavací základ zamestnanca na určenie sumy úrazových dávok podiel súčtu vymeriavacích základov v rozhodujúcom období a počtu kalendárnych dní rozhodujúceho

obdobia. Na určenie rozhodujúceho obdobia platí okrem iného § 54 ods. 1 cit. zák. rovnako; pre úrazové poistenie to znamená, že ak trvalo nepretržite najmenej od 1. januára kalendárneho roka predchádzajúceho kalendárnemu roku, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie dávky, rozhodujúcim obdobím je kalendárny rok predchádzajúci kalendárnemu roku, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie dávky. Podľa § 84 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. in fine sa za rozhodujúcu skutočnosť (t. j. okamih, kedy vznikol dôvod na poskytnutie dávky) považuje deň utrpenia pracovného úrazu alebo deň, od ktorého sa zistila choroba z povolania.

10. Kasačný súd sa stotožňuje s názorom žalovanej, že týmto dňom nie je deň, kedy bolo odborne lekársky ustálené, že určitá choroba spĺňa podmienky choroby z povolania podľa § 8 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., ale deň, kedy sa zistilo, že zamestnanec touto chorobou

trpí. Podľa už cit. § 8 ods. 2 je totiž choroba z povolania choroba uznaná príslušným špecializovaným pracoviskom zaradená do zoznamu chorôb z povolania, ak vznikla za určitých podmienok. Podľa § 8 ods. 3 cit. zák. je takouto chorobou aj choroba, ktorá bola zistená pred jej zaradením do zoznamu chorôb najviac tri roky pred dňom jej zaradenia.

Už z oboch citovaných ustanovení vyplýva, že zákon rozlišuje okamih zistenia a okamih uznania choroby z povolania. Najmä § 8 ods. 3 cit. zák. svedčí o tom, že okamihom zistenia nie je okamih uznania takejto choroby, keďže toto ustanovenie priamo predpokladá, že choroba v čase jej zistenia nie je chorobou z povolania, ale sa ňou stane až neskôr. Za okamih zistenia choroby z povolania tak treba považovať okamih, kedy sa odborne lekársky ustálilo (diagnostikovalo), že zamestnanec trpí takouto chorobu, aj keď v danom okamihu nemusí byť zrejmé, že ide o chorobu z povolania. Tento záver podporuje aj systematická súvislosť medzi chorobou z povolania a pracovným úrazom, pri ktorom je podľa § 84 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodný dátum, kedy zamestnanec utrpel pracovný úraz, a nie dátum, kedy bolo ustálené, že úraz je skutočne pracovný. Pritom aj pri pracovnom úraze môže medzi týmito dátumami uplynúť dlhší čas, počas ktorého je povaha pracovného úrazu sporná, no napriek tomu citované ustanovenie jasne viaže rozhodujúce obdobie na okamih vzniku (utrpenia) pracovného úrazu a nie okamih ustálenia jeho charakteru.

11. Záver, že okamihom „zistenia“ choroby z povolania je okamih, kedy sa odborne lekársky ustálilo, že zamestnanec trpí takouto chorobou, je podporený aj účelom tejto úpravy. Citované ustanovenie § 88 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. totiž priznáva nárok na úrazovú rentu osobe, ktorá je „poškodeným“. Tento pojem vymedzuje § 83 cit. zák. tak, že ním je (okrem iného) zamestnanec, ak utrpel pracovný úraz alebo sa uňho zistila choroba z povolania. Úrazové poistenie podľa § 2 písm. c) cit. zák. je poistením medzi iným pre prípad poškodenia zdravia v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, a jeho účelom je úrazovými dávkami nahrádzať určité dôsledky, ktoré sú s takýmto poškodením zdravia spojené (strata na zárobku, odškodnenie bolesti, náhrady nákladov a pod.). Ak by sa zamestnanec považoval za poškodeného nie okamihom, kedy sa mu určitá choroba zistila, ale až okamihom, kedy bol ustálený jej charakter choroby z povolania, znamenalo by to, že v určitom období by zamestnanec nebol chránený úrazovým poistením, hoci jeho poškodenie zdravia malo tieto

dôsledky a bolo spojené s plnením jeho pracovných úloh (§ 8 ods. 4 až 6 zákona č. 461/2003 Z. z.). Dĺžka tohto obdobia by pritom bola celkom náhodná, keďže by závisela od toho, ako rýchlo by bola lekárska veda schopná ustáliť príčinnú súvislosť medzi plnením pracovných úloh a existujúcou chorobou. To by viedlo k ťažko odôvodniteľnej nerovnosti v krytí zamestnancov úrazovým poistením pri rôznych chorobách z povolania. Rovnako by to nebolo zlučiteľné ani s pravidlom spätného pôsobenia zaradenia choroby do príslušného zoznamu (§ 8 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z.) a ani s tým, že pri pracovnom úraze je zamestnanec úrazovopoistne chránený už od okamihu vzniku pracovného úrazu (cit. § 83 cit. zák.).

12. Zo všetkých uvedených dôvodov tak žalovaná správne uzavrela, že okamihom zistenia choroby z povolania v zmysle § 84 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. je - rovnako ako v zmysle § 8 ods. 3 a § 83 cit. zák. - okamih, odkedy bolo odborne lekársky ustálené, že zamestnanec trpí určitým poškodením zdravia, aj keď jeho charakter choroby z povolania v zmysle § 8 ods. 2 cit. zák. sa ustáli až neskôr. Tento záver vyplýva aj z judikatúry najvyššieho súdu k ustanoveniu § 84 ods. 1 zákona č. 461/2003 (porov. napr. rozsudok sp. zn. 9 So 145/2013). Podobný záver vyslovila už judikatúra k ustanoveniu § 190 ods. 2 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. (rozsudok Najvyššieho súdu SSR sp. zn. 4 Cz 15/74, judikát R 6/1976).

Ako žalovaná správne a nesporne ustálila, choroba z povolania žalobcu bola zistená 6. októbra 2017, a preto tento deň treba považovať za rozhodujúcu skutočnosť v zmysle § 84 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. So žalovanou však nemožno súhlasiť, že by správny súd v prerokúvanej veci vyslovil názor opačný, teda že by tvrdil, že okamihom zistenia choroby z povolania bol až okamih, kedy je ustálený tento charakter choroby. Podstata výhrady správneho súdu voči preskúmavanému rozhodnutiu žalovanej totiž spočívala v tom, že žalovaná tento svoj záver dôsledne nepremietla do obdobia, za ktoré žalobcovi priznala nárok na úrazovú rentu.

13. Podľa už cit. § 88 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. patrí úrazová renta tomu, kto je poškodeným v zmysle § 83 cit. zák. a čia schopnosť vykonávať zárobkovú činnosť kvôli tomu poklesla o viac než 40 %. Podľa už citovaného ustanovenia § 83 vzniká postavenie poškodeného okamihom zistenia choroby z povolania. Ani jedno citované ustanovenie však neustanovuje, že predpokladom postavenia poškodeného alebo predpokladom nároku na úrazovú rentu je aj škoda na zárobku. Tým sa úrazové poistenie odlišuje od pôvodnej koncepcie zodpovednosti zamestnávateľa za chorobu z povolania: podľa § 198 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2003 totiž zamestnávateľ nahrádzal zamestnancovi práve a len stratu na zárobku, teda v zásade to, o čo sa zárobok zamestnanca v dôsledku choroby z povolania znížil. Nárok na úrazovú rentu však nie je podmienený poklesom zárobku, ale len splnením podmienok uvedených v citovaných ustanovenia (porov. zhodne rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 133/2016). Sama okolnosť, že zamestnanec pracoval a dosahoval zárobok, a to podľa okolností dokonca rovnaký ako pred

zistením choroby z povolania, tak neznamená, že by mu nemohol vzniknúť nárok na úrazovú rentu. Miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, ktorú zákon č. 461/2003 Z. z. (jeho príloha č. 4) viaže na určitú chorobu z povolania, je totiž určitou typizovanou zákonnou

fikciou. U konkrétneho zamestnanca sa však nemusí každá choroba z povolania prejaviť tým, že vôbec nedokáže pracovať. Naopak, nie je vylúčené, že zamestnanec - trpiaci už zistenou chorobou - bude pracovať rovnako (a tým dosahovať rovnaký zárobok), ale za cenu zvýšeného úsilia, v bolestiach, so zvýšeným rizikom alebo s menším výkonom v porovnaní so stavom pred touto chorobou.

Tým v konkrétnom prípade príde k tomu, že zákonom ustanovená miera poklesu zárobkovej schopnosti sa neprejaví na jeho zárobku. 14. V prerokúvanej veci žalovaná ustálila, že choroba z povolania žalobcu bola zistená 6. októbra 2017.

Týmto okamihom sa žalobca stal poškodeným v zmysle § 83 zákona č. 461/ 2003 Z. z. a od tohto okamihu mu vznikal aj nárok na úrazovú rentu, ak spĺňal druhu podmienku uvedenú v § 88 ods. 1 cit. zák. (pokles zárobkovej schopnosti o viac ako 40 %). Žalovaná však za okamih poklesu jeho schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť bez ďalšieho ustálila dátum 24. júna 2019, teda dátum, kedy žalobca skončil svoj pracovný pomer.

Príslušný lekársky posudok pritom vyslovene konštatoval, že pokles zárobkovej schopnosti k tomuto dátumu určuje preto, lebo zamestnanec „nebol práceneschopný pre podozrenie na chorobu z povolania“. Avšak podľa výkladu podaného vyššie otázka, či zamestnanec pracoval (alebo bol práceneschopný), nemá význam pri posudzovaní nároku na úrazovú rentu, pretože to samo osebe neznamená, že zamestnancova schopnosť vykonávať zárobkovú činnosť nebola znížená. Naopak, ak žalovaná uzavrela, že žalobca je poškodeným od 6. októbra 2017, kedy uňho bola zistená choroba z povolania, potom mala zistiť mieru poklesu jeho zárobkovej schopnosti už od tohto dátumu bez ohľadu na to, že žalobca počas celého sporného obdobia (až do 24. júna 2019) pracoval. Ak žalovaná bez ďalšieho vysvetlenia v jednom prípade (ustálenie rozhodujúceho obdobia) vychádzala z jedného dátumu a v druhom prípade (dátum priznania úrazovej renty) z druhého, takéto jej posúdenie veci nie je správne.

IV. Záver

15. Na základe všetkých uvedených úvah kasačný súd dospel k záveru, že správny súd v zásade správne dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie žalovanej sa má zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP. Jej kasačná sťažnosť tak v rozsahu uplatnených sťažnostných bodov nie je dôvodná, a preto ju kasačný súd podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. 16. Úspešnému žalobcovi kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP priznal aj náhradu trov kasačného konania. 17. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 24. augusta 2022