7Ssk/123/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobcu: H. Z., X.. XX. C.Z. XXXX, V.. E.. H. XXXX/XB, H., zastúpeného: JUDr. Lukáš Holodňák, advokát, Kpt. Nálepku 8, Michalovce, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 22. októbra 2020 č. 73363-2/2020-BA, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Sa 90/2020-45 z 8. marca 2022 takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta. II. Účastníkom sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

Pracovný pomer žalobca ukončil na vlastnú žiadosť. Následne sa v júni 2019 vrátil na Slovensko a od 29. júna 2019 bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie. 2. Dňa 26. júna 2020 žalobca požiadal pobočku žalovanej Michalovce o dávku v nezamestnanosti s odkazom na jeho zamestnanie v Spojenom kráľovstve. K žiadosti pripojil vyhlásenie o bydlisku na účely zachovania centra záujmov, podľa ktorého si tam neuplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti. Zároveň vyhlásil, že sa v Spojenom kráľovstve zdržiaval s jeho manželkou. Býval v podnájme s viacerými osobami a ubytovanie menil dvakrát.

Na podporu uvedených skutočností pripojil aj list vlastníctva k nehnuteľnosti na Slovensku, kúpnu zmluvu, potvrdenie o uzavretí poistenia, zmluvu o bežnom účte, nájomné zmluvy, potvrdenie o pobyte a ďalšie. Predložil aj formuláre P45 finančnej správy Spojeného kráľovstva (údaje o zamestnancovi, končiacom pracovný pomer), formuláre P60 o zaplatenej dani z príjmov v Spojenom kráľovstve, v ktorých je ako jeho súkromná adresa uvedené adresa v Spojenom kráľovstve.

3. Pobočka žalovanej Michalovce rozhodnutím zo dňa 3. augusta 2020, č. 7199/2020-MI- DvN, rozhodla, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov a čl. 61 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie). V odôvodnení uviedla, že dlhodobá pracovná činnosť žalobcu na území Spojeného kráľovstva svedčí o jeho orientácii na britský pracovný trh. Poukázala aj na plnenie

Proti tomuto rozhodnutiu podľa žalobca odvolanie, v ktorom uviedol, že vzhľadom na prebiehajúcu koronakrízu pravdepodobne neboli dostatočne písomne ujasnené dôvody centra záujmu a bydliska. Zdôraznil, že za prácou v roku 2005 vycestoval z finančných dôvodov, neskôr na Slovensku s manželkou kúpili byt a auto, ktorým cestovali na Slovensko.

nariadenia je podľa nej len výnimkou z pravidla a žalobca mal zákonnú povinnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva. O centre záujmu a bydlisku žalobcu nevznikli pochybnosti, a tak nebolo potrebné postupovať podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Žalovaná takisto odkázala na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, podľa ktorého zanechanie širšej rodiny v niektorom štáte nemôže odôvodňovať zachovanie si bydliska v ňom. Odkázala aj na judikatúru najvyššieho súdu a správnych súdov. V závere tiež dodala, že „aktuálna epidemiologická situácia neovplyvňuje posúdenie inštitútu bydliska v zmysle základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia“.

Podľa žalobcu mala žalovaná postupovať podľa čl. 11 ods. 2 cit. nariadenia a zisťovať jeho subjektívny úmysel, najmä to, že žalobca mal úmysel vrátiť sa na Slovensko. Žalobca zotrval na tom, že centrum jeho záujmov a bydlisko ostalo zachované na území Slovenskej republiky. V závere namietol aj porušenie princípu právnej istoty, keďže žalovaná v iných prípadoch vyhovela obdobným žiadostiam o poskytnutie dávny v nezamestnanosti. Správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. 5 Sa 90/2020-45 jeho žalobu zamietol. Stotožnil sa so skutkovými zisteniami a závermi žalovanej, že žalobca si nezachoval centrum jeho záujmov a bydlisko na Slovensku. Iba vlastníctvo a rekonštrukciu nehnuteľnosti na Slovensku, vedenie účtov v bankách, uzatvorené životné poistenie alebo trávenie dovoleniek na Slovensku dva-tri krát ročne po dobu dvoch-troch týždňov podľa neho nepreukazovali úmysel žalobcu len prechodne zotrvať na území iného členského štátu Európskej únie v zmysle čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Aplikácia čl. 11 ods. 2 cit. nariadenia podľa správneho súdu neprichádzala do

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

7. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa zruší rozhodnutie žalovanej aj rozhodnutie pobočky a vec sa jej vráti na ďalšie konanie. Správnemu súdu vytkol odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, ktorú podľa neho predstavovali rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžo 5/2012 a 1 Sžsk 38/2017. Namietal aj nesprávne právne posúdenie zo strany správneho súdu. Podľa žalobcu sa vo veci nedostatočne zisťoval skutočný stav, pretože ho žalovaná iba vyzvala na vyplnenie predtlačenej zápisnice bez nariadenia ústneho pojednávania. Okrem toho žalovaná mohla a aj mala požiadať o stanovisko príslušnú inštitúciu Spojeného kráľovstva. Zopakoval svoj názor o nesprávnej aplikácii čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ako aj to, že žalovaná nezisťovala úmysel žalobcu v zmysle čl. 11 ods. 2 cit. nariadenia. Osobitne zdôraznil, že jeho ubytovania počas pobytu v Spojenom kráľovstve nemožno považovať za primerané. V závere žalobca odkázal na rozsudok správneho súdu sp. zn. 6 Sa 70/2020 z 12. januára 2022, ktorým zrušil obsahovo rovnaké rozhodnutie žalovanej týkajúce sa žiadosti jeho manželky o dávku v nezamestnanosti po návrate zo Spojeného kráľovstva. Skutkové okolnosti predchádzajúce vydaniu tohto rozhodnutia pritom možno považovať za identické. 8. Žalovaná navrhla zamietnuť kasačnú sťažnosť. Zdôraznila, že v konaní o dávku v nezamestnanosti boli zohľadnené všetky skutočnosti, ktoré boli následne vyhodnotené komplexne vo vzájomnej súvislosti. Uviedla, že rozsudok správneho súdu je v súlade s niekoľkými rozhodnutiami najvyššieho súdu.

9. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a bez ohľadu na uplatnené kasačné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP).

Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia má cezhraničný pracovník zásadne nárok na dávku v nezamestnanosti podľa právnych predpisov toho štátu, v ktorom bol naposledy zamestnaný. Zmyslom tohto pravidla je jednak brániť diskriminácii cezhraničných pracovníkov (porov. čl. 4 a odôvodnenie 17 preambuly základného nariadenia), jednak zabezpečovať, že každý členský štát znáša zásadne náklady na dávky v nezamestnanosti len takej oprávnenej osoby, ktorá do jeho systému sociálneho zabezpečenia prispievala. Ustanovenia čl. 65 ods. 2 prvá veta a čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia upravujú výnimku pre pracovníkov, ktorí si počas poslednej činnosti zamestnanca v inom členskom štáte zachovali svoje bydlisko v pôvodnom členskom štáte a buď tam zostávajú bývať naďalej, alebo sa tam po skončení činnosti zamestnanca vrátia. Žalobcovi mohol podľa tohto článku vzniknúť nárok na dávku v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, ako keby sa na neho tieto právne predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca v Spojenom kráľovstve, len ak

zvyčajne býva. Tento pojem má v práve Únie svoj autonómny obsah (porov. rozsudok Súdneho dvora z 25. februára 1999 vo veci C-90/97, Robin Swaddling v. Adjudication Officer, ods. 28), takže ho nemožno stotožňovať s trvalým pobytom alebo prechodným pobytom podľa zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov

Office National de l'Emploi, ods. 17 až 20). Bližší spôsob určenia bydliska upravuje čl. 11 vykonávacieho nariadenia, ktorý kodifikuje kritériá vypracované judikatúrou Súdneho dvora, ktoré možno zohľadniť pri určovaní uvedeného centra záujmov (porov. napríklad rozsudok Súdneho dvora z 11. septembra 2014 vo veci C-394/13, B., ods. 34). Na rozdiel od doslovného znenia tohto ustanovenia sa tak tieto kritériá neaplikujú len v prípadoch, ak sa príslušné inštitúcie pokúšajú o dohodu, ale pri určovaní bydliska vôbec. Preto nie sú dôvodné ponosy žalobcu, že sa nezisťovalo, či sa dosiahla dohoda medzi príslušnými inštitúciami Slovenskej republiky a Spojeného kráľovstva.

Až podľa čl. 11 ods. 2 cit. nariadenia platí, že ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Úmysel dotknutej osoby je tak len subsidiárnym spôsobom určenia jej bydliska, ak kritériá podľa odseku 1 nevedú k jeho jednoznačnému ustáleniu. Okrem toho z citovaného ustanovenia tiež vyplýva, že úmysel osoby sa posudzuje na základe objektívnych skutočností a okolností, a preto nestačí len jej tvrdenie, že mala úmysel za miesto svojho bydliska považovať Slovenskú republiku (porov. v tomto zmysle napr. rozsudok Súdneho dvora z 5. júna 2014, C-255/13, I., ods. 55). 13.

štátu. Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie sa odstránili bariéry slobodnému pohybu ľudí a slovenskí občania majú právo sa pohybovať, pracovať a žiť na území iných členských štátov, čo nevyhnutne vedie (hoci aj k dočasnému) premiestňovaniu ich bydliska. Tým samozrejme nie je vylúčené, že môžu subjektívne pociťovať hlbší a bližší vzťah k štátu, v ktorom sa narodili, vyrástli, v ktorom sa hovorí im známym jazykom či ktorého kultúra im je bližšia alebo kde zanechali svoju širokú rodinu. Z týchto dôvodov takisto nie je vylúčené, že tieto osoby sa môžu chcieť po určitom čase práve do tohto štátu vrátiť.

Ako už bolo uvedené vyššie, len sama okolnosť, že osoba považuje určitý štát za svoje bydlisko, nemôže prevážiť nad objektívnymi kritériami vymedzenými v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. 14. V prerokúvanej veci sa tak kasačný súd stotožňuje s názorom správneho súdu, ako aj žalovanej, že zistený skutkový poskytuje dostatočnú oporu pre záver o bydlisku žalobcu v Spojenom kráľovstve na základe objektívnych kritérií v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. a) Žalobca odišiel do Spojeného kráľovstva v roku 2005. Na Slovensko sa vrátil v júni 2019, celkovo v Spojenom kráľovstve býval 13 rokov a 6 mesiacov. Vo vyhlásení o bydlisku na účely zachovania centra záujmov žalobca uviedol, že sa na Slovensko vracal dvakrát ročne po dobu dvoch-troch týždňov, pri celkovej výmere dovolenky 33 dní. Tieto cesty žalobca čiastočne preukázal platbami za dopravu. Pobyty dĺžkou približne zodpovedajú výmere dovolenky, napriek ich dĺžke, sa však podstatne nelíšia od bežných dlhších dovolenkových pobytov. Naopak, v Spojenom kráľovstve sa žalobca zdržiaval prevažnú časť roka v ucelených,

Pracoval u viacerých zamestnancov. V zápisnici z 13. júla 2020 žalobca uviedol, že medzi jednotlivými pracovnými pomermi sa zdržiaval na území Spojeného kráľovstva. Sám nepreukázal, že by si hľadal pracovné príležitosti na Slovensku. V poslednom zamestnaní pracoval v rokoch 2012-2019 na dobu neurčitú. Práca, ktorú vykonával žalobca, nespočívala vo vysielaní na rôzne miesta v rôznych štátoch a zvyčajne sa vykonávala na mieste, kde žalobca pracoval. Charakter práce a trvalosť a dĺžka pracovného pomeru žalobcu v Spojenom kráľovstve takisto vedú k záveru, že centrum jeho záujmov sa nachádzalo tam. c) Kritérium rodinnej situácie sa zásadne týka len tzv. úzkej rodiny, t. j. rodinných príslušníkov v zmysle čl. 1 písm. i) bodu 2 základného nariadenia, ktorými sú manžel alebo manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené dospelé deti. Rozširovanie rodinných väzieb, ktoré by mali byť rozhodné pre zachovanie si bydliska v pôvodnom členskom štáte, aj na širšiu rodinu (napr. rodičov) by totiž viedlo k rozširovaniu oblasti uplatnenia čl. 65 základného nariadenia, čo

Takisto nie je rozhodujúce, či býva sám alebo spoločne s inými osobami, pretože spoločné bývanie je kvôli šetreniu nákladov bežné. Žalobca uviedol, že bývanie v priebehu rokov zmenil dvakrát. Ani sám však netvrdil, že by toto bývanie malo len sezónny charakter (napr. ubytovňa zamestnávateľa viazaná na trvanie pracovného pomeru a pod.). Britskú adresu uvádzal žalobca aj ako adresu pre kontakt s britskými orgánmi. Žalobca síce od roku 2011 vlastní na Slovensku byt, táto okolnosť však pri posudzovaní bydliska nie je rozhodná. Nie je neobvyklé, že ľudia si zakúpia nehnuteľnosť aj na inom mieste než v mieste svojho bydliska (napríklad prázdninové alebo víkendové domy, chalupy a pod.). Zo zisteného skutkového stavu nevyplýva, že by žalobca v rozhodujúcom období v tomto dome aj skutočne pravidelne býval, čo vzhľadom na jeho prácu v Spojenom kráľovstve ani prakticky nebolo možné. Zhodnotením bytovej situácie žalobcu v posudzovanom období tak možno konštatovať, že viac svedčí v prospech jeho bydliska v Spojenom kráľovstve. f) Daňové povinnosti súvisiace s príjmami zo zamestnania si žalobca plnil v Spojenom

15. Ďalšie skutočnosti, na ktoré žalobca počas konania poukazoval ako na dôkaz svojho bydliska na Slovensku, nemajú z hľadiska čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia význam. Investovanie do nehnuteľnosti môže svedčiť o úmysle žalobcu, že sa po určitej dobe chcel na Slovensko vrátiť (podobne ako niekto iný kupuje alebo rekonštruuje nehnuteľnosť v Španielsku alebo Chorvátsku, lebo plánuje sa tam neskôr odsťahovať), to však - ako už bolo vysvetlené - nevylučuje, že až dovtedy mal bydlisko inde (v Spojenom kráľovstve).

16. Kasačný súd sa tak stotožňuje so záverom správneho súdu, že žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí vyhodnotila všetky také skutočnosti, ktoré sú relevantné pre určenie bydliska žalobcu v období jeho posledného zamestnania z hľadiska čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Rovnako vyhodnotila všetky ďalšie skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, a dospela k záveru, že na určenie bydliska nie sú podstatné. Okolnosti, na ktorých zistenie žiadal žalobca výsluch seba samého, sú aj podľa kasačného súdu dostatočne objasnené listinnými dôkazmi. Žalovaná ani podľa kasačného nepochybila, keď vo veci nenariadila ústne pojednávania a aj vzhľadom na epidemiologickú situáciu zvolila komunikáciu so žalobcom zaslaním predtlače zápisnice. Tú žalobca spísal sám a správnosť údajov potvrdil vlastnoručným podpisom. Objasňovanie ďalších podrobností, ktoré navyše žalobca ani v kasačnej sťažnosti bližšie nerozvádza, nie je z pohľadu kritérií podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia

17. Nedôvodná je aj námietka žalobcu týkajúca sa porušenia princípu právnej istoty kvôli tomu, že vo veci jeho manželky (teda skutkovo obdobnom prípade) správny súd dospel k opačnému záveru. Prvostupňové rozhodnutia správnych súdov nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu (porovnaj judikát R 71/2018, ako aj rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžrk 5/2020 alebo sp. zn 10 Szak 1/2018), a preto ani správne súdy, ani kasačný súd nie sú povinné sa takýmito rozhodnutiami spravovať. Predmetom prieskumu v tunajšom kasačnom konaní je rozhodnutie správneho súdu týkajúce sa žalobcu. Správny súd sa v tomto rozsudku vyjadril k všetkým relevantným skutočnostiam, logicky zdôvodnil, akými úvahami sa riadil, a ako aplikoval dotknutú právnu úpravu a kasačný súd sa s jeho posúdením stotožnil. Naopak, správnosť rozsudku, na ktorý žalobca odkazoval a ktorý sa týkal jeho manželky, kasačný súd nepreskúmava, a tak sa ani nemôže vyjadriť, či by v jeho prieskume obstál rovnako ako tu preskúmavaný rozsudok.

Celkovo však tak rozhodnutia, na ktoré odkazoval žalobca, ale aj rozhodnutia, na ktoré odkazovala žalovaná, zdôrazňujú, že posúdenie bydliska osoby v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia je vždy otázkou skutkových okolností každého jednotlivého prípadu. Preto nemožno povedať, že ak najvyšší súd v určitých veciach naznačil možnú existenciu bydliska určitej osoby v Slovenskej republike, musí byť za (zdanlivo) obdobných okolností zhodný právny záver aj v iných prípadoch. Kasačný súd navyše považuje za potrebné zdôrazniť, že judikatúra najvyššieho súdu, ale aj tunajšieho súdu sa vyvíja v čase práve čo do posudzovania určitých skutkových okolností. Jej vývoj je závislý aj od spoločenského vývoja, ktorý sa napríklad prejavoval v opatrnejšom prístupe k otázkam bydliska v období krátko po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie.

Takýto posun rozhodovacej činnosti, ktorý má základ v odlišnom vnímaní a posudzovaní konkrétnych skutkových okolností, však nemožno považovať za zmenu právneho názoru, a tým ani za odchýlenie od existujúceho rozhodovacej praxe.