7Ssk/124/2022
ECLI:SK:NSSSR:2023:7021200582.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Košiciach
- Sp. zn. 1. inštancie
- 2Sa/24/2021
- IČS
- 7021200582
- Citované
- 1× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu: L. F., Z.. XX.XX.XXXX, B. O. XX, XXX XX A., právne zastúpený JUDr. Alenou Rudohradskou, advokátkou so sídlom Rázusova 1, 040 01 Košice, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8a10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 29452-2/2021-BA zo dňa 16.06.2021, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sa/24/2021-64 zo dňa 08.03.2022 takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . Žalovanej náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
1. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom č.k. 2Sa/24/ 2021-64 zamietol postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom do 30.6.2023 (ďalej len „SSP“) žalobu zo dňa 06.08.2021, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 29452-2/2021-BA zo dňa 16.06.2021 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) a rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Košice č. 5739/2021-KEM-DvN zo dňa 10.03.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). Účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznal.
2. Sociálna poisťovňa, pobočka Košice (ďalej ako „prvostupňový správny orgán“) prvostupňovým rozhodnutím rozhodla o nepriznaní nároku na dávku v nezamestnanosti žalobcovi z dôvodu, že žalobca bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie nebolo jeho bydlisko na území Slovenskej republiky (ďalej tiež ako „SR“, resp. „Slovensko“), a teda sa čl. 65 ods. 2 a 5 ) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia nariadenia č. 883/2004 (ďalej „základné nariadenie“) na neho nevzťahuje a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia.
3. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový správny orgán s poukazom na ust. § 104 ods. 1 a 6 zákona č. 461/2003 o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) a čl. 61 ods. 1 a 2, čl. 65 ods. 5 písm. a základného nariadenia uviedol, že dňom 18.01.2020 bol žalobca zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie a dňa 07.04.2020 si uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti. V posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. v období od 18.01.2016 do 17.01.2020, žalobca nepreukázal na území SR žiadne doby poistenia v nezamestnanosti a na území iného členského štátu Európskej únie (ďalej tiež ako „EÚ“), resp.
Európskeho hospodárskeho priestoru, preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti: od 01.04.2017 do 31.12.2017 - 275 dní v Nemecku, od 01.01.2018 do 31.12.2018 - 365 dní v Českej republike, od 02.01.2019 do 17.01.2020 - 381 dní v Českej republike.
Na území Spojeného kráľovstva preukázal žalobca dobu poistenia v nezamestnanosti od 22.11.2015 do 31.12.2016 - 406 dní. Prvostupňový správny orgán dospel k záverom, že celková dĺžka jeho pobytu mimo územia SR od septembra 2015 do januára 2020 v Českej republike, Nemecku a na území Spojeného kráľovstva a najmä dlhodobé vykonávanie zárobkovej činnosti na území týchto štátov, prispôsobenie sa životu v zahraničí bolo vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti, ktoré uviedol ako väzby na Slovensku. V období od januára 2018 do januára 2020 mal v
Českej republike stabilné zamestnanie. Uviedol, že mal zo spisového materiálu za preukázané, že sa žalobca počas výkonu zamestnania na území Českej republiky, Nemecka a Spojeného kráľovstva tam zdržiaval dlhodobo, býval tam, trávil pracovný a mimopracovný čas, platil tam zákonné odvody a dane. Čestné vyhlásenie rodičov o takmer mesačných návštevách v SR, výpis z účtu a trvalé bydlisko v SR nie sú v porovnaní s celkovou dĺžkou pobytu a stabilitou zamestnania v zahraničí prevažujúcimi skutočnosťami pri posudzovaní centra záujmov.
Všetky tieto skutočnosti primárne preukazujú vytvorenie jeho centra záujmov mimo územia SR. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca včas odvolanie. 4. Žalovaná preskúmavaným rozhodnutím odvolanie žalobcu zamietla v celom rozsahu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice.
V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia uviedla, že podľa formulára U002 (bod 4.1) zo dňa 06.05.2020 dosiahol žalobca na území Spojeného kráľovstva dobu poistenia v nezamestnanosti od 22.11.2015 do 31.12.2016. V zmysle formuláru U002 (bod 4.1) zo dňa08.06.2020 dosiahol žalobca na území Nemecka dobu poistenia v nezamestnanosti od 01.04.2017 do 31.12.2017. Podľa formulára U 1 (bod 2.1.1) zo dňa 10.10.2020 dosiahol žalobca na území Českej republiky doby poistenia v nezamestnanosti od 01.01.2018 do 31.12.2018, od 02.01.2019 do 31.12.2019, od 01.01.2020 do 17.01.2020.
Podľa informačného systému Sociálnej poisťovne žalobca v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 18.01.2016 do 17.01.2020, preukázal aj dobu poistenia v nezamestnanosti od 18.01.2016 do 31.12.2016 u zamestnávateľa DOMITRI, spol s r.o., Gemerská Hôrka, v pracovnoprávnom vzťahu uzavretom na dohodu o vykonaní práce. Žalobca tak bol poistený v nezamestnanosti súbežne v Spojenom kráľovstve a súčasne na Slovensku.
Podľa dokladu o určení príslušnosti právnych predpisov, vystaveného oddelením koordinácie medzinárodných poistných vzťahov žalovanej zo dňa 21. decembra 2020 bolo žalobcovi v období od 01.09.2015 do 30.09.2016 a od 03.10.2016 do 31.12.2016 potvrdené predbežné určenie právnych predpisov Veľkej Británie. V období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie (od 18.01.2016 do 17.01.2020) žalobca preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti od 01.10.2016 do 02.10.2016 (t. j. 2 dni) u zamestnávateľa DOMITRI, spol. s r. o., Gemerská Hôrka, v pracovnoprávnom vzťahu uzavretom na dohodu o vykonaní práce. Žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy.
Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území Spojeného kráľovstva, Nemecka a Českej republiky do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území SR počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. Žalovaná poukázala na to, že podľa bodu 4.1 formulára U002 zo dňa 06.05.2020 pracoval žalobca v Spojenom kráľovstve už od 22.11.2015 a v kontakte s príslušnou britskou inštitúciou HM Revenue & Customs žalobca sám dňa 30.03.2020 výslovne uviedol (v bode 3 tlačiva Information we need to send a statement of National Insurance contributions), že v období od 01.09.2015 do 31.12.2016 súvisle žil v Spojenom kráľovstve.
Striedavo sa teda navrhovateľ zdržiaval v zahraničí viac ako štyri roky. Žalobca v Žiadosti uviedol, že v Spojenom kráľovstve mal dva pracovné pomery, v Nemecku bol zamestnaný u jedného zamestnávateľa a v Českej republike mal dvoch zamestnávateľov. Podľa Vyhlásenia pracoval
v Českej republike naposledy od 02.01.2019 do 17.01.2020 ako projektový manažér a zamestnanie bolo ukončené dohodou. Túto pracovnú situáciu v Spojenom kráľovstve, v Nemecku a v Českej republike, predchádzajúcu uplatneniu nároku na dávku v nezamestnanosti na Slovensku, možno hodnotiť ako stabilnú s prioritnou a opakovanou orientáciou na zahraničný pracovný trh. Žalobca je slobodný, v zahraničí sa zdržiaval bez blízkych osôb a Slovensko navštevoval v takmer mesačných intervaloch vlastným autom. Žalobca na Slovensku nevlastní žiadnu nehnuteľnosť na bývanie. Podľa Vyhlásenia býval počas návratov a aj v súčasnosti u rodičov, v zahraničí v podnájme, bývanie menil päťkrát. Žalobca bol zamestnaný na území Spojeného kráľovstva, Nemecka a Českej republiky, takže daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Spojené kráľovstvo, Nemecko a Česká republika.
V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území SR v súlade s čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Dĺžka prítomnosti na území členských štátov EÚ čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (viac ako 4 roky), aj situácia navrhovateľa čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia v zahraničí, prioritná orientácia na zahraničný pracovný trh, plnenie daňových povinností na území Spojeného kráľovstva, Nemecka a Českej republiky) preukazujú, že navrhovateľ si väzby so Slovenskou republikou počas výkonu činnosti zamestnanca v zahraničí nezachoval. V nadväznosti na návraty na Slovensko žalovaná uviedla, že pri posudzovaní bydliska navrhovateľa bolo prihliadnuté na skutočnosť, že sa pravidelne na územie SR vracal, avšak uvedené bez ďalšieho nepreukazuje zachovanie väzieb na Slovensku počas pobytu v zahraničí. V súvislosti s vlastníctvom bankového účtu žalovaná uviedla, že na túto skutočnosť bolo
prihliadnuté, avšak nepreukazuje to jednoznačným spôsobom zachovanie bydliska navrhovateľa na Slovensku. 5. Správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej č. 29452-2/2021-BA zo dňa 16.06.2021 (v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím zo dňa 10.03.2021 č. 5739/2021-KEM-DvN) vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené, stotožňuje sa so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistenými v predchádzajúcich konaniach o tom, že žalobca nespĺňa zákonné podmienky pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti.
Ako správne žalovaná uviedla, z článkov 61 a 65 ods. 5 základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu EÚ a to, že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu EÚ môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti jedine v prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na
Slovensku. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ centrum záujmov a bydlisko na území SR.
Otázka bydliska je teda v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, zásadná. V predmetnej veci bolo zo strany správnych orgánov riadne a dostatočne preukázané, že počas výkonu zamestnania v zahraničí si žalobca bydlisko na Slovensku nezachoval.
6. Správny súd uviedol, že zistené skutočnosti a okolnosti nasvedčujú úmyslu žalobcu v rozhodnom období bývať v zahraničí a nie je rozhodujúcou skutočnosťou, aké dôvody ho viedli k zmene tohto rozhodnutia, k vráteniu sa na Slovensko. Súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom žalovanej, že žalobca si bydlisko (v zmysle čl. 1 písm. j/ základného nariadenia) a centrum záujmov nezachoval na území Slovenska. Pokiaľ by v takomto prípade bola priznaná dávka v nezamestnanosti na Slovensku, predmetný postup by nezodpovedal účelu, ktorý sleduje základné nariadenie, a to rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Správne žalovaná tiež poukázala na čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, ktorého cieľom je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávok v nezamestnanosti. V zmysle koordinačných predpisov platí, že pri
skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. Žiadosť sa potom posudzuje podľa právnych predpisov príslušnej krajiny. Nesplnenie podmienok na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti v jednom štáte nezakladá automaticky nárok na priznanie dávky v inom členskom štáte EÚ. Žalovaná v dostatočnom rozsahu posúdila kritériá v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ktoré dôsledne vyhodnotila a dostatočným a zrozumiteľným spôsobom aj odôvodnila.
7. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca (ďalej tiež ako „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP a žiadal napadnutý rozsudok správneho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že sa nestotožňuje s rozhodnutím správneho súdu, správny súd nesprávne právne posúdil otázku nepriznania nároku na dávku v nezamestnanosti. Sťažovateľ mal za to, že správne orgány oboch stupňov mali zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ. Uviedol, že dostatočným spôsobom preukázal, že si zachoval centrum záujmov na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania. Ak žalovaná tvrdí, že sťažovateľ nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti podľa platnej legislatívy, mala zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území iných členských štátov do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, pretože bolo preukázané zachovanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania v zahraničí.
8. Žalovaná sa k obsahu kasačnej sťažnosti vyjadrila podaním zo dňa 06.06.2022. Uviedla, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, tento rozsudok považuje za vecne správny, zákonný a v súlade s rozhodovacou praxou kasačného súdu.
Sťažovateľ podľa žalovanej v kasačnej sťažnosti nenamieta proti konkrétnemu bodu odôvodnenia rozsudku, len všeobecne uvádza, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia. Žalovaná kasačnému súdu navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú.
9. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods.2 SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou, je prípustná a podaná v zákonom stanovenej lehote, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), oboznámiac sa so súdnym spisom a administratívnym spisom a po vyhodnotení sťažnostných námietok zistil, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná z nasledovných dôvodov.
10. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovanej č. 29452-2/2021-BA zo dňa 16.06.2021, ktorým zamietla odvolanie žalobcu v celom rozsahu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice 5739/2021-KEM-DvN zo dňa 10.03.2021, ktorým podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a podľa článku 61 základného nariadenia rozhodla, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.
11. Z administratívneho spisu bolo zistené, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice žalobcu dňom 18.01.2020 zaradil do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Dňa 07.04.2020 si v Sociálnej poisťovni, pobočka Košice uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti.
V tlačive „Vyhlásenie žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov“ žalobca uviedol, že dátum jeho prvého odchodu do členského štátu EÚ bol dňa 04.01.2016 a že na územie SR sa vrátil januári 2020. Uviedol, že na územie SR sa vracal každé dva mesiace minimálne na týždeň vlastným autom, pričom nákup PHM dokladoval výpisom z bankového účtu.
Počas pobytu v inom členskom štáte sa tam s ním nezdržiavali blízke osoby, na území SR má rodičov. V inom členskom štáte býval sám v nájme/podnájme, sťahoval sa 5 krát. Na území SR nevlastní nehnuteľnosť, počas návratov býval a aj teraz býva u rodičov.
K vyhláseniu okrem bankových výpisov doložil čestné prehlásenie rodičov zo dňa 05.04.2020, v ktorom je uvedené, že žalobca má silné väzby na rodinné zázemie a takmer v mesačných intervaloch navštevoval a pôsobil v maximálnej možnej miere na domovskej adrese, v domácom prostredí.
12. Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že žalobca mal na území iných členských štátov v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie t. j. v období od 18.01.2016 do 17.01.2020 preukázané nasledovné doby poistenia v nezamestnanosti:
- na území Spojeného kráľovstva od 22.11.2015 do 31.12.2016 (formulár U002 zo dňa 06.05.2020 osvedčený príslušnou inštitúciou Spojeného kráľovstva), - na území Nemeckej spolkovej republiky od 01.04.2017 do 31.12.2017 (formulár U002 zo dňa 08.06.2020 osvedčený príslušnou inštitúciou Nemecka), - na území Českej republiky od 01.01.2018 do 31.12.2018, od 02.01.2019 do 31.12.2019 a od 01.01.2020 do 17.01.2020 (formulár U1 zo dňa 10.10.2020 osvedčený príslušnou inštitúciou
Českej republiky). 13. Z predloženého potvrdenia miestneho daňového a colného úradu (HM Revenue & Customs) vyplýva, že žalobca sa zdržiaval na území Spojeného kráľovstva v období od 01.09.2015 do 31.12.2016. V období od 01.09.2015 do 31.12.2016 bol žalobca zamestnaný na území SR a súčasne v období od 22.11.2015 do 31.12.2016 bol zamestnaný na území Spojeného kráľovstva. Žalovaná listom č. 87301-2/2020-BA zo dňa 21.12.2020 oznámila príslušnej inštitúcii Spojeného kráľovstva, že na žalobcu sa v období od 01.09.2015 do 30.09.2016 a v období od 03.10.2016 do 31.12.2016 uplatňujú v súlade s čl. 13 základného nariadenia právne predpisy sociálneho zabezpečenia Veľkej Británie.
Z administratívneho spisu nevyplýva, že by príslušná inštitúcia sociálneho zabezpečenia toto určenie v súlade s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia namietala. V posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie t. j. v období od 18.01.2016 do 17.01.2020 tak mal žalobca na území SR preukázané len dva dni poistenia v nezamestnanosti v dňoch 01. a 02.10.2016. 14.
Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 29.06.2021 (právoplatnosť preskúmavaného rozhodnutia) poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
15. Podľa článku 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
16. Podľa článku 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na
dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. 17.
Podľa článku 65 ods. 2 základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.
18. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.
Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. 19. Podľa článku 1 písm. j/základného nariadenia na účely tohto nariadenia: „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. 20. Podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;
ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
21. Podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
22. Na úvod kasačný súd poukazuje na to, že podľa základného pravidla obsiahnutého v článku 61 ods. 1 a 2 základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobca takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v iných členských štátoch EÚ môžu zohľadniť podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia, ktorý predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, podľa ktorého by žalobca poberal dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachoval bydlisko.
Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa článku 1 písm. j/ základného nariadenia pojem „bydlisko“ znamená zvyčajné bydlisko, t .j. miesto, na účely vykonávacieho nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v spojení s článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-90/97 Swaddling, bod 28). Kritériami na určenie centra záujmov sú najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov. Zároveň platí, že tento zoznam, ktorý nie je taxatívny, nestanovuje žiadne preferenčné poradie rôznych kritérií vymedzených v odseku 1 tohto článku.
23. Kasačný súd vo vzťahu k výkladu pojmu „bydlisko“ poukazuje na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009 o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004, týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát. Správna komisia uviedla, že je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko" mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala
všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. 24. Vzhľadom na skutočnosti zistené z obsahu administratívneho spisu, kasačný súd sa stotožnil so záverom správnych orgánov, že v prípade žalobcu nebolo preukázané zachovanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu jeho zamestnaní na území viacerých členských štátov v posudzovanom období. Pokiaľ žalobca tvrdil, že na území Slovenska strávil v súhrne aj tri mesiace v roku, potvrdil tak len skutočnosť, že počas posudzovaného obdobia (od 18.01.2016 do 17.01.2020) sa zvyčajne zdržiaval na území iných členských štátov EÚ, z toho viac ako dva roky na území Českej republiky.
V konaní nebolo preukázané a žalobca to ani netvrdil, že by bol cezhraničným pracovníkom. Skutočnosť, že pred pobytom v Českej republike zotrvával žalobca dlhodobo na území iných členských štátov EÚ, a to na území Spojeného kráľovstva (od 01.09.2015 do 31.12.2016) a na území Nemeckej spolkovej republiky (minimálne v období od 01.04.2017 do 31.12.2017), pričom v týchto štátoch bol zamestnaný, nesvedčí v prospech zachovania pevných väzieb na Slovensko.
Pri vyhodnocovaní rozhodujúcich kritérií pre posudzovanie centra záujmov - dĺžky a trvalosti prítomnosti a stability jeho pracovných pomerov na území dotknutých členských štátov - kasačný súd prihliadol na celý predchádzajúci priebeh zamestnaní žalobcu v posudzovanom období, keď na území Spojeného kráľovstva a na území Nemeckej spolkovej republiky pracoval obvykle u jedného zamestnávateľa maximálne 9 mesiacov a k ukončeniu pracovného pomeru minimálne v dvoch prípadoch došlo z vôle žalobcu (bod 4 tlačiva Information we need to send a statement of National Insurance contributions zo dňa 30.03.2020 a Reference letter for David Mihalik zo dňa 15.12.2017). V Českej republike pracoval žalobca v dvoch pracovných pomeroch, pričom prvý trval presne rok a druhý bol po viac ako roku ukončený vzájomnou dohodou. Posledný pracovný pomer na území iného členského štátu (v Českej republike) bol uzatvorený na dobu neurčitú, možno teda s prihliadnutím na uvedené skutočnosti tvrdiť, že žalobca mal na území Českej republiky možnosť stabilného zamestnania. Z tejto pracovnej histórie žalobcu možno prijať záver, že striedanie zamestnaní po odpracovaní
približne ročného časového obdobia je pre žalobcu obvyklé a svedčí o jeho stabilnej orientácii na pracovný trh v iných členských štátoch EÚ. Vyššie uvedené členské štáty boli tiež miestom, kde žalobca odvádzal odvody a dane.
25. Vyššie uvedené závery nie sú spôsobilé zvrátiť ani ďalšie sprievodné skutočnosti (návštevy rodičov, bežný účet na Slovensku, evidencia trvalého pobytu na Slovensku). Vlastníctvo či využívanie finančných produktov sa nemusí nevyhnutne realizovať len na území jedného štátu.
Tejto skutočnosti si žalobca musí byť vedomý, keďže sám podľa predložených bankových výpisov vykonáva finančné operácie nielen z bankového účtu vedeného príslušnou pobočkou banky na území Slovenska, ale aj v iných členských štátoch EÚ.
26. Vo vzťahu k evidencii trvalého pobytu žalobcu na Slovensku najvyšší správny súd uvádza, že trvalý pobyt v ponímaní vnútroštátnom (zákon č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky) nemožno stotožňovať s pojmami „bydlisko“ a „pobyt“ v zmysle úniovom, nakoľko trvalý pobyt má skôr charakter evidenčný, neodzrkadľujúci realitu.
27. Pokiaľ ide o rodinné väzby, kasačný súd konštatuje, že toto kritérium sa týka len rodinných príslušníkov, t. j. manžela/manželky, neplnoletých detí a nezaopatrených detí, ktoré dosiahli vek plnoletosti (čl. 1 písm. i/ bod 2 základného nariadenia). Žalobca nepreukázal a ani netvrdil, že by takéto rodinné väzby na Slovensku mal. Vo vzťahu k rodičom žalobcu kasačný súd v nadväznosti na vyššie uvedené konštatuje, že pre účely posúdenia zachovania rodinných väzieb rodičia nie sú blízkymi osobami, zároveň však poukazuje na skutočnosť, že v prípade žalobcu nič nenasvedčovalo, že by jeho vzťah k rodičom bol na úrovni zásadnej odkázanosti, ktorá by bola nezlučiteľná s čo i len dočasným faktickým prenesením jeho bydliska do iného členského štátu Európskej únie. Rodinnú situáciu tak nemožno hodnotiť v prospech prenesenia bydliska do iného členského štátu EÚ rovnako, ako ju nemožno hodnotiť v prospech zachovania väzieb na Slovensko.
28. Kasačný súd konštatuje, že úmysel žalobcu, resp. dôvody pre ktoré sa presťahoval do EÚ nie sú pre posúdenie veci toho času relevantné, keďže postup podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda iba v prípade, pokiaľ i po zvážení kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku zostane otázka ustálenia centra záujmov i naďalej otvorená (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2017, sp. zn. 10Sžsk/5/2016), čo však nie je prípad žalobcu. Čo sa týka dôvodov na prisťahovanie na Slovensko, tie sú z pohľadu zisťovania bydliska (centra záujmov) v posudzovanom období právne irelevantné, pretože sa vzťahujú až k obdobiu návratu na Slovensko, nie k posudzovanému obdobiu (4 roky spätne od podania žiadosti o dávku).
29. Kasačný súd ďalej poznamenáva, že otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodného bydliska.
Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku, rodičom či iným príbuzným, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1, písm. j/ základného nariadenia) - rovnako rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžsk/38/2017.
30. Pokiaľ žalobca namietal, že správne orgány mali prihliadnuť na dobu poistenia v nezamestnanosti od 18.01.2016 do 31.12.2016 u zamestnávateľa DOMITRI, spol. s r. o., Gemerská Hôrka, kasačný súd konštatuje, že žalobca bol v danom čase poistený v nezamestnanosti súbežne v Spojenom kráľovstve a súčasne na Slovensku, čo bolo v rozpore s článkom 11 prvá veta základného nariadenia. Osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu, preto žalovaná postupovala správne, keď v prvom rade vyriešila otázku uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k žalobcovi v dotknutom období a až následne vyhodnotila dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov (celkovo 2 dni).
31. Kasačný súd po vyhodnotení v kasačnej sťažnosti uplatnených dôvodov žalobcom vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od zásadných záverov prijatých správnym súdom vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Kasačný súd považuje právne posúdenie preskúmavanej veci správnym súdom za správne a súladné so zákonom, v odôvodnení rozhodnutia správny súd jasne a zrozumiteľne dal odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s prejednávanou vecou. Zároveň platí, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).
32. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody kasačný súd dospel k záveru, že žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu rozsudku správneho súdu a zrušenie preskúmavaného rozhodnutia žalovanej a sám nezistil dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku, preto kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietol.
33. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že ich náhradu žalovanej nepriznal z dôvodu, že nedošlo k naplneniu predpokladu plynúceho z § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP. Žalobca, ktorý v tomto konaní úspech nemal podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP, nemá právo na ich náhradu.
34. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 27. septembra 2023