7Ssk/127/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu Mgr. Michala Novotného a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: S.. S. D., J.. XX.XX.XXXX, G. M. K. XXXX/XX, XXX XX Ž., právne zastúpený: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS s.r.o., so sídlom Dobšinského 12, 811 05 Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 40060-3/ 2017-BA zo dňa 07.11.2017, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 24Sa/1/2022-48 zo dňa 25.04.2023, takto

rozhodol:

I. Návrh žalobcu na prerušenie kasačného konania sa zamieta. II. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta. III. Žalovanej sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

2. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaná zmenila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Žilina č. 32754-2/2017-ZA zo dňa 05.04.2017 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia (ďalej tiež ako „povinné poistenie“, resp. „sociálne poistenie“) žalobcu ako samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej len „SZČO“) dňa 30.06.2010 tak, že vypustila text: „.

V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaná uviedla, že prvostupňové rozhodnutie bolo potrebné zmeniť, lebo v danom prípade bolo potrebné rozhodnúť nielen o zániku povinného poistenia žalobcu ku dňu 30.06.2010, ale aj o jeho nezániku ku dňu 31.08.2008. Slovenská lekárska komora (ďalej len „SLK“) vydala žalobcovi licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár č. L1A/ZA/0347/05 s dátumom vzniku 03.10.2005, ktorá je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a zakladá status SZČO na účely sociálneho poistenia.

Za rok 2009 žalobca nemal príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu, preto mu povinné poistenie SZČO zaniklo dňa 30.06.2010. Žalobca podal Registračný list fyzickej osoby - odhlášku (ďalej len „odhláška“), s dátumom zániku poistenia 31.08.2008. Povinné poistenie žalobcovi ako SZČO dňa 31.08.2008 nezaniklo, pretože mal naďalej licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (č. L1A/ZA/0347/05). 4.

Pre posúdenie vzniku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia sa prihliada na všetky príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu, definované v § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z. z.), dosiahnuté v rozhodujúcom období, bez odpočítateľných výdavkov na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie týchto príjmov.

Podľa žalovanej prvostupňové rozhodnutie spĺňa všetky zákonné náležitosti uvedené v § 209 ods. 2 a 4 zákona a sú v ňom uvedené všetky skutočnosti, z ktorých prvostupňový orgán vychádzal a právne predpisy, na základe ktorých rozhodol. Odhláška s dátumom zániku poistenia 31.08.2008 má len deklaratórny charakter, nie je rozhodnutím, ktoré nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť. 5.

6. Podľa správneho súdu licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár, udeľovaná v zmysle § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. (tzv. licencia typu L1A), predstavuje v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.08.2006 do 31.12.2010 oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, čo žalobcovi zakladalo status SZČO na účely sociálneho poistenia aj po 31.08.2008.

Správny súd odhlášku nepovažoval ani za konkludentný prejav vôle majúci atribúty takého vyhlásenia. 7. Námietku žalobcu o oneskorenom rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. Zákon o sociálnom poistení neukladá Sociálnej poisťovni lehotu, v ktorej je povinná rozhodnúť o vzniku, zániku alebo o prerušení sociálneho poistenia v sporných prípadoch. Správny orgán nemal dôvod považovať vec za sporný prípad, ktorým sa stal až získaním informácie, že žalobca je držiteľom licencie L1A, z ktorého dôvodu následne rozhodol o nezániku povinného poistenia SZČO ako o spornom prípade podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení a nie v konaní o obnove konania, ako nesprávne uviedol žalobca.

9. Proti tomuto rozsudku podal kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) a f) SSP. Žiadal, aby kasačný súd prerušil konanie o kasačnej sťažnosti a podal predsedovi Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NSS SR“, resp. „kasačný súd“) podnet na zaujatie stanoviska pléna NSS SR k zjednoteniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov v právoplatných rozhodnutiach veľkého senátu správneho kolégia NS SR.

pochybenia v evidencii sociálnej poisťovne, alebo má prvostupňové rozhodnutie respektíve napadnuté rozhodnutie slúžiť na dovyrubenie poistného?, alebo iné?“. 11. Namietal, že prvostupňový správny orgán závažne porušil jeho práva ako účastníka konania, keď mu bola odňatá možnosť konať pred správnym orgánom, ktorý bez jeho priamej účasti vydal prvostupňové rozhodnutie. Tým, že žalovaná sa s postupom prvostupňového správneho orgánu stotožnila, je vadou zaťažené celé konanie a obe rozhodnutia boli vydané v rozpore so zákonom.

práva. Pôvodný názor veľkého senátu v rozhodnutí sp. zn. 1Vs/1/2019 žiaden takýto nedostatok nevykazoval. Sťažovateľ ďalej poukázal na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky, ktorá preferuje zdržanlivosť pri zmene judikatúry. Len zmena právneho názoru, ktorá vychádza z rozdielneho (nového) zloženia veľkého senátu NS SR nemôže sama osebe ospravedlňovať vydanie úplne protichodného rozhodnutia v tej istej skutkovej a právnej veci, bez zmeny fundamentálnych resp. objektívnych okolností prípadu. Ak došlo v rámci

Stotožnila sa s právnymi závermi správneho súdu a navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú. 14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou a je prípustná, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), po oboznámení sa s administratívnym a súdnym spisom a po oboznámení sa s dôvodmi kasačnej sťažnosti, ktorými nebol viazaný (§ 453 ods. 2 SSP), zistil, že tieto sú nedôvodné, pričom sám nezistil dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku a preto bolo potrebné kasačnú sťažnosť zamietnuť z nasledovných dôvodov:

16. Podľa § 21 ods. 1 cit. zákona povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, ak

18. Podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov zdravotnícke povolanie sa vykonáva na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10). 19. Podľa § 10 ods. 1 cit. zákona samostatnú zdravotnícku prax môžu vykonávať zdravotnícki pracovníci v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, liečebný pedagóg, logopéd, psychológ a masér.

21. Predmetom kasačného konania je posúdenie správnosti rozsudku správneho súdu, ktorý sa po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovanej stotožnil so záverom, že sťažovateľovi nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31.08.2008, ale zaniklo dňa 30.06.2010.

2009 sťažovateľ nemal príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu; - správny súd rozsudkom č. k. 24Sa/43/2017-84 zo dňa 11.06.2018 zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovanej a vec jej vrátil na ďalšie konanie; - kasačný súd rozsudkom sp. zn. 9Sžsk/112/2018 zo dňa 30.03.2022 zrušil rozsudok správneho súdu č. 24Sa/43/2017-84 zo dňa 11.06.2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie s poukazom na rozhodnutie veľkého senátu NS SR sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24.11.2020 a ÚS SR č. k.

610/2021-22 zo dňa 30.11.2021, pričom vyslovil nasledovné: „. . . 42. Zo skutkových zistení danej veci vyplýva, že žalobca aj po vydaní rozhodnutia č. 4002/2008/OZ zo dňa 18. júla 2008 Žilinského samosprávneho kraja, ktorým žalobcovi ku dňu 31. augustu 2008 zrušil povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení v odbore psychiatria, bol i naďalej držiteľom licencie číslo: L1A/ZA/ 0347/05 vydanou Slovenskou lekárskou komorou dňa 3. októbra 2005 na výkon samostatnej zdravotníckej praxe a za predchádzajúce obdobie vykazoval príjem. Preto Sociálna poisťovňa v oboch stupňoch rozhodla v súlade so zákonom č. 461/2003 Z. z., keď rozhodla tak, že žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31. augusta 2008, ale zaniklo dňa 30. júna 2010, keďže v intenciách vyššie uvedeného názoru veľkého senátu Najvyššieho súdu SR v spojení s rozhodnutí Ústavného súdu SR žalobca ako držiteľ licencie L1A mal postavenie (status)

Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, s námietkami sťažovateľa uvedenými v kasačnej sťažnosti a dospel k zhodnému záveru ako správny súd. Kasačný súd nezistil dôvody, pre ktoré by sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku a nejavia sa ako arbitrárne, ale dávajú zrozumiteľným spôsobom a v dostatočnom rozsahu odpoveď na zásadné právne otázky. Je potrebné zdôrazniť, že právnym posúdením veci sa už NSS SR zaoberal vo svojom skoršom rozsudku, ktorým bol správny súd viazaný, pričom od názorov v ňom vyslovených sa kasačný súd nemá dôvod odchýliť.

Rozhodnutie veľkého senátu NS SR sp. zn. 1Vs/3/2019 prešlo i testom ústavnosti (ústavná sťažnosť bola ústavným súdom odmietnutá uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 zo dňa 30.11.2021). Kasačný súd vzhľadom na to, že uvedený rozsudok veľkého senátu bol analyzovaný už v predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku, nebude podrobne citovať časti jeho odôvodnenia; poukazuje len na jeho podstatné závery. V rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 veľký senát NS SR formuloval právny názor, podľa ktorého licenciu L1A ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti je treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A, považovaný za SZČO na účely zákona o sociálnom poistení. Lekár, ktorý je držiteľom takejto licencie, je oprávnený na jej základe podnikať.

25. Kasačný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené nestotožnil so základnou námietkou sťažovateľa, že podnikateľskú činnosť ako SZČO vykonával len do 31.08.2008, t. j. do zrušenia rozhodnutia o povolení na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom

26. Pokiaľ sťažovateľ argumentoval, že z licencie L1A v období po 31.08.2008 nedosahoval príjem, kasačný súd uvádza, že táto námietka je nedôvodná, lebo pre posúdenie vzniku povinného poistenia od 01.07.2008, resp. jeho trvania po 31.08.2008 až do 30.06.2010, je podstatný príjem z podnikania sťažovateľa (t. j. nie len príjem naviazaný na licenciu L1A), ktorý vykázal v daňovom priznaní za roky 2007 a 2008 a ktorý bol vyšší ako zákonom ustanovená hranica. Tento názor je plne v súlade s názorom vysloveným v rozsudku veľkého senátu sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24.11.2020.

Povinnosť preukazovať skutočnosti rozhodujúce pre vznik, trvanie, prerušenie a zánik povinného poistenia prináleží poistencovi a sťažovateľ nesporne disponoval informáciou, že jeho licencia L1A bola v relevantnom období stále platná, čo však príslušnému správnemu orgánu pri podaní odhlášky neoznámil. Takisto si bol vedomý údajov, ktoré sám uviedol v daňových priznaniach za roky 2007 a 2008, čo boli dva základné momenty pre vydanie rozhodnutia Sociálnej poisťovne. Pretože prvostupňový správny orgán podstatnú skutočnosť, že sťažovateľ je držiteľom licencie L1A v povolaní lekár aj po 31.08.2008, zistil až na základe údajov poskytnutých SLK, bolo potrebné rozhodnutie vydať, a to aj v prípade, ak boli skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie okolností trvania povinného poistenia, zistené spätne.

29. Konanie, ktoré sa začalo na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ako tomu bolo aj v predmetnom prípade, je podľa § 185 ods. 4 cit. zákona začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje, o aký úkon má ísť a preto za prvý úkon je možné považovať aj doručenie prvostupňového rozhodnutia. Sťažovateľ mal možnosť v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu uplatniť svoje námietky, čo v danej veci aj využil a žalovaná sa s jeho námietkami v rozhodnutí riadne vysporiadala. Preto nedošlo k porušeniu zákonných práv sťažovateľa, vrátane jeho procesných práv a preto námietka sťažovateľa o ich porušení bola nedôvodná.

Existencia dvoch protichodných rozhodnutí nie je zdrojom nekonzistentnosti judikatúry najvyššieho (správneho) súdu. Zákon totiž podobnú situáciu vyslovene predpokladá (§ 466 od. 3 SSP) a možno z neho logicky vyvodiť jej riešenie, že záväzným zostáva len právny názor vyslovený neskôr (obdobne rozhodnutie NSS SR sp. zn. 7Ssk/27/2023). Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 137/2024 zo dňa 20.03.2024 v obdobnej právnej veci, cit.:„.

Ak však správny súd formuloval svoje právne názory v intenciách právneho názoru vyplývajúceho z rozsudku veľkého senátu sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24.11.2020, nemohlo dôjsť k porušeniu princípu právnej istoty v danej veci.

§ 100 ods. 1 a 2, konštatuje, že kasačné konanie možno prerušiť, pokiaľ existujú predbežné otázky (otázka, ktorú kasačný súd nie je oprávnený riešiť, návrh na vyslovenie nesúladu právneho predpisu alebo prejudiciálna otázka podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie), ak preskúmavané rozhodnutie bolo napadnuté protestom prokurátora (v prerokúvanej veci nebolo), ak žalobca nedal súhlas na zastavenie konania, ak bolo napadnuté rozhodnutie zrušené alebo zmenené (čo sa v tu prejednávanej veci nestalo), prípadne ak to zhodne navrhnú všetci účastníci (prerušenie navrhol len sťažovateľ). Z dôvodov prerušenia by tak v prejednávanej veci teoreticky mohol prichádzať do úvahy len dôvod uvedený v § 100 ods. 2 písm. a) SSP, teda ak prebieha súdne konanie alebo administratívne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu, alebo ak správny súd dal na také konanie podnet. Správny súdny poriadok tak výslovne ustanovuje, že musí ísť o konanie „súdne“ alebo „administratívne“, v ktorom sa rieši predbežná otázka (napr. v zmysle § 132 SSP), čo nie je prípad sťažovateľa, keďže žiadne takéto konanie neprebieha. Okrem toho vo všeobecnosti platí, že zjednotenie výkladu nie je predbežnou otázkou zodpovedajúcou napr. § 132 SSP a postup kolégia, resp. pléna pri prijímaní stanoviska nie je ani súdnym, ani administratívnym konaním. Vzhľadom na vyššie uvedené neprichádza podľa názoru kasačného súdu do úvahy prerušenie kasačného konania zo sťažovateľom uvádzaného dôvodu. Uvedeným postupom nemôže dôjsť ani k porušeniu práva na zákonného sudcu, keďže účastník nemá nárok na to, aby senát kasačného súdu dal podnet na prijatie stanoviska (porov. uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 439/2023 a sp. zn. III. ÚS 440/2023). 32. Administratívne rozhodnutia vydané žalovanou a prvostupňovým správnym orgánom boli riadne odôvodnené, sťažovateľ ako účastník konania dostal odpoveď na všetky zásadné otázky, nemožno ich hodnotiť ako arbitrárne či nepreskúmateľné, preto sa kasačný súd stotožnil so záverom správneho súdu o ich zákonnosti. Skutočnosť, že so závermi rozhodnutí správnych orgánov sťažovateľ nesúhlasí, nie je dôvodom na vyslovenie ich nezákonnosti. Vzhľadom na uvedené vyhodnotil kasačný súd sťažnostné námietky sťažovateľa ako plne nedôvodné, pričom sám nezistil dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku správneho súdu, preto bolo potrebné kasačnú sťažnosť zamietnuť podľa § 461 SSP. 33. O náhrade trov kasačného konania vo vzťahu k žalovanej bolo rozhodnuté podľa § 168 SSP a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žalovaná bola v konaní úspešná, avšak súd jej náhradu trov konania nepriznal, pretože neboli splnené podmienky aplikácie § 168. Sťažovateľ ako neúspešný účastník kasačného konania nemá právo na náhradu jeho trov (§ 167 ods. 1 a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP). 34. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.