7Ssk/13/2023

1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom č. k. 20 Sa 15/ 2022-103 z 22. júla 2022 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovanej z 15. decembra 2017, č. 61628-2/2017-BA, ktorým zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Dunajská streda z 17. októbra 2017 č. 19957-1/2017-DS, o tom, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobcovi nezaniklo dňa 31. marca 2008, ale zaniklo dňa 30. júna 2010. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na skutočnosť, že v konaní úspešnému správnemu orgánu žiadne trovy uplatniteľné v zmysle § 168 SSP nevznikli. Správny súd pritom vychádzal zo záväzného právneho názoru vysloveného Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) v skoršom rozsudku z 27. apríla 2022. sp. zn. 7 Sžsk 33/2019. 2. V ďalšom konaní bol tak správny súd podľa § 469 SSP viazaný právnym názorom vysloveným najvyšším správnym súdom, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujal stanovisko ku všetkým sporným okolnostiam prípadu, ktoré by podľa žalobcu mohli mať za následok nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia. 3. Najvyšší správny súd konštatoval nesprávnosť právneho názoru tunajšieho súdu o nepreskúmateľnosti žalobou napadnutého rozhodnutia a jeho nepredvídateľnosti, ako aj o tom, že v postupe správnych orgánov vo veci došlo k porušeniu procesných predpisov, ktorého následkom by mohlo byť vydanie nezákonného rozhodnutia. Za nespornú, s prihliadnutím aj na

rozsudok

veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 24. novembra 2020, sp. zn. 1 Vs 3/2019 pritom považoval otázku právneho postavenia žalobcu na účely sociálneho poistenia ako samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej len „SZČO“) na základe držby licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. 4. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že žalobca sa v konaní domáhal prieskumu zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného. Namietal nesprávnosť právneho názoru žalovaného, podľa ktorého zrušením povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia urologickej ambulancie ku dňu 31. marca 2008 žalobcovi povinné nemocenské a dôchodkové poistenie nezaniklo, nakoľko bol naďalej držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/TT/0246/05 (ďalej len „licencia L1A“),vydanej Slovenskou lekárskou komorou, ktorá zakladá status SZČO na účely sociálneho poistenia. 5. Správny súd ustálil, že vzhľadom na to, že v konaní nebola sporná držba licencie L1A žalobcom, ani jeho príjem v rozhodnom období za podmienok stanovených zákonom majúci za následok zánik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia, boli tak zodpovedané všetky otázky majúce pre rozhodnutie o správnej žalobe zásadný význam, pričom závery, z ktorých právne stanoviská správneho súdu vychádzajú, boli kasačným súdom podrobnejšie ozrejmené v obsahu jeho rozhodnutia sp. zn. 7 Sžsk 33/2019.

6. Proti uvedenému rozsudku správneho súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. V dôvodoch kasačnej sťažnosti namietal, že správny súd rozhodol na základe nesprávne právneho posúdenia veci a nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. g) a f) SSP).

tohto oprávnenia. Zopakoval svoje tvrdenie zo správnej žaloby, na základe licencie L1A nikdy nevykonával činnosť, z ktorej by mu plynuli príjmy z podnikania a inej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z .z. o dani z príjmov. Žalobcu tak nemožno považovať ani za subjekt, ktorý je oprávnený na výkon alebo na prevádzkovanie činnosti v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“ alebo „zákon o sociálnom poistení“), a teda jeho účasť na povinnom sociálnom poistení ako SZČO v rozhodnom období, v zmysle § 21 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z., zánikom oprávnenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia bez pochýb ku dňu 31. augusta 2008 zanikla. 8. Ďalej namietal, že postupom správneho súdu došlo k porušeniu princípu právnej istoty a aj práva na súdnu a inú ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho súdu pre ľudské práva.

Vydaním rozhodnutia zo strany pobočky žalovanej o tom, že povinné nemocenské a dôchodkové poistenie žalobcovi nezaniklo dňa 31. augusta 2008, tak došlo k závažnému zásahu do princípu právnej istoty adresáta právnych noriem. 10. Ďalej uviedol, že v súčasnosti existujú vo vzťahu sociálneho poistenia a licencie L1A dva právne názory reprezentované rozhodnutiami veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 a 1 Vs 3/2019 a poukázal aj na to, že jedným zo základných atribútov právneho štátu je aj relatívna stabilita judikatúry. V tejto súvislosti odkázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) z 30. novembra 2021, sp. zn. IV. ÚS 610/2021, ktorý pripúšťa zmenu judikatúry veľkého senátu ako „poistku omylu“, čo však podľa žalobcu nemôže slúžiť ako legitímny nástroj na zmenu judikatórnej praxe veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu. Uznesenie veľkého senátu 1 Vs 1/2019 pritom nevykazuje žiadne známky zásadných vád a justičných omylov. Ďalej uviedol, že ústavný

11. V závere žalobca žiadal, aby senát najvyššieho správneho súdu za účelom zachovania princípu právnej istoty, ako aj jeho práva na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 Európskeho súdu pre ľudské práva prerušil súdne konanie vo veci kasačnej sťažnosti a zmysle § 21 ods. 3 písm. a) v spojení s § 24d odsek 1, písm. b) zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a podal predsedovi Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky podnet na zaujatie stanoviska pléna najvyššieho správneho súdu k zjednoteniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov v právoplatných rozhodnutiach veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bude následne pre členov pléna Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky záväzné.

13. Najvyšší správny súd bol formálne zriadený ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústava“) dňa 1. januára 2021 a na základe zák. č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva.

16. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 11 písm. h) v spojení s § 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s § 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná.

správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 SSP).

19. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy uvedeného právneho predpisu postupom podľa SSP dospel k záveru, že správny súd potom, ako mu bolo predchádzajúce rozhodnutie vo veci samej rozsudkom najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7 Sžsk 33/ 2019 z 27. apríla 2022 zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, následne konal a rozhodol v intenciách názoru najvyššieho správneho súdu. Kasačný súd po vyhodnotení rozsahu a dôvodov kasačnej sťažnosti žalobcu vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu v zásade nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. Kasačný súd na zdôraznenie správnosti a zákonnosti rozsudku správneho súdu, považujúc za zásadnú spornú otázku, kedy žalobcovi zaniklo povinné sociálne poistenie, uvádza nasledovné.

20. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 21. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 ústavy) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie. 22. Otázkou statusu SZČO na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010 sa zaoberal veľký senát najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. 1 Vs 3/2019, na ktoré rozhodnutie už poukázal správny súd. Kasačný súd z toho dôvodu upriamuje pozornosť len na konštatáciu veľkého senátu najvyššieho súdu nasledovne: „...Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona č.

. . .“ „. . .Pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 je potrebné rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe.

nie je potrebný. V prípade držiteľov licencie L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnícku starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti).

nijako nesúvisí. Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. v nekonaní držiteľa oprávnenia.

licencií. Držba licencie L1B ani vstup jej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden vplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/ 2003 Z. z.“

Konštatoval: „. . .Status samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj „SZČO“) na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia SZČO, je však predpokladom vzniku alebo trvania takého poistenia. Osobitný spôsob vzniku, resp. zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia (ďalej aj „povinné poistenie“) samostatne zárobkovo činnej osoby upravuje ustanovenie § 21 ods. 2 až 4 zákon č. 461/2003 Z. z..

zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c), teda že od uvedeného dňa nevykonáva činnosť na základe licencie L1A (t. j. samostatnú zdravotnícku prax). Keďže zákon č. 461/ 2003 Z. z. výslovne vyžaduje podanie „vyhlásenia“ podľa § 21 ods. 4 písm. b), za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu - odhlášky, z obsahu ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú.

. .Sociálna poisťovňa nie je povinná skúmať, aká časť z týchto príjmov je čisto z činnosti na základe licencie L1A, ktorá okolnosť je pre posúdenie vzniku alebo zániku poistenia podľa § 21 ods. 1 právne irelevantná. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj v prípade, ak príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov sú nižšie, ale v súčte s iným príjmom zo samostatnej zárobkovej činnosti, napr. zo živnosti sú v súčte vyššie ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., poistenie vznikne, resp.

25. Citované rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu bolo podrobené ústavnému preskúmaniu ústavným súdom, ktorý uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021, odmietol ústavnú sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019. Ústavný súd v odôvodnení tohto rozhodnutia, okrem iného, konštatoval: .

Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný. .

27. Skutkové okolnosti v danej veci potvrdili, že Trnavský samosprávny kraj rozhodnutím z 24. januára 2008 s účinnosťou od 1. apríla 2008 povolil spoločnosti, ktorú ako spoločníci založili žalobca spolu s manželkou, prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v ambulancii (okrem iného) v kategórii lekár v odbore urológia s tým, že žalobca bude jej odborným zástupcom, a zároveň zrušil skoršie povolenie žalobcu z 8. septembra 2005.

V prípade žalobcu ako držiteľa licencie L1A bola naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon samostatne zárobkovej činnosti, pretože nebola preukázaná žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od jeho vôle ako držiteľa tejto licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Ani skutočnosť, že žalobca túto licenciu nevyužíval, ešte neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. V zmysle s citovanou konštatáciou veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia, ktorú žalobca nepreukázal a ani netvrdil. Rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie vzniku a trvania povinného nemocenského a dôchodkového poistenia tak bolo, že žalobca mal v rozhodnom období status SZČO podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. účinného do 31.

O otázkach, ktoré sú predmetom preskúmavacieho konania, ustálil právne závery veľký senát správneho kolégia najvyššieho súdu v rozsudku z 24. novembra 2020, sp. zn. 1 Vs 3/2019, ktoré vydaním tohto rozsudku veľkého senátu sa stali pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzné (§ 466 od. 3 SSP) a súčasne tieto právne závery majú charakter ustálenej rozhodovacej praxe v totožných alebo v obdobných otázkach.

zlepšenia (pozri sp. zn. 6 Ssk 2/2023). Touto otázkou sa zaoberal aj ústavný súd v uznesení, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť voči rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu ako zjavne neopodstatnenú, pričom konštatoval, že novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať a, naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Kasačný súd súčasne upriamuje pozornosť na to, že v právnom štáte - a v duchu všeobecného princípu spravodlivosti - nie je možné očakávať zvýhodnenie vo forme nevzniku povinností na základe či už neznalosti práva (žalobca sa domnieval, že jeho status SZČO sa neviaže na trvanie licencie L1A, ale na povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia) alebo akéhokoľvek iného opomenutia.

29. Vychádzajúc z uvedeného kasačný súd opätovne konštatuje, že správny súd rozhodol správne a v súlade so zákonom, keď správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, pričom svoju právnu úvahu, na základe ktorej ustálil svoj právny záver, aj riadne odôvodnil, jeho rozhodnutie nie je možné považovať za arbitrárne či nepreskúmateľné. Skutočnosť, že žalobca so závermi rozhodnutí správnych orgánov a so závermi rozsudku správneho súdu nesúhlasí, nie je dôvodom na vyslovenie ich nezákonnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené vyhodnotil kasačný súd sťažnostné námietky žalobcu za nedôvodné, a tým nespôsobilé spochybniť vecnú a právnu správnosť napadnutého rozhodnutia správneho súdu, a preto kasačnú sťažnosť žalobcu podľa § 461 SSP zamietol.