7Ssk/132/2023

1. Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobkyňa je od 4. apríla 2007 v štátnej službe profesionálneho vojaka a podľa § 71 zákona č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov v znení neskorších predpisov bola od 1. júna 2021 vyčlenená na plnenie úloh Vojenského spravodajstva (ako dôstojníčka spravodajskej podpory 3. stupňa). Informačnou správou z 28. februára 2022 riaditeľ Vojenského spravodajstva navrhol skončiť toto vyčlenenie, lebo ďalšie pôsobenie žalobkyne v štruktúre Vojenského spravodajstva nedávalo záruku riadneho výkonu štátnej služby. Po súhlase ministra obrany Slovenskej republiky veliteľ žalobkyne 17. marca 2022 spracoval návrh na toto personálne opatrenie. Žalobkyňa k návrhu uviedla, že jej nie je jasný dôvod skončenia vyčlenenia. Po odporúčaní tohto opatrenia riaditeľom Vojenského spravodajstva minister obrany personálnym rozkazom č. 42 z 21. marca 2022 jednak ukončil jej vyčlenenie na plnenie úloh Vojenského spravodajstva, jednak ju vyčlenil na plnenie úloh žalovaného podľa § 71 ods. 1 písm. a) zákona č. 281/2015 Z. z. Nato ju generálny tajomník služobného úradu personálnym rozkazom č. 59 z 22. marca 2022 ustanovil do konkrétnej funkcie u žalovaného. 2. Proti obom týmto personálnym rozkazom podala žalobkyňa správnu žalobu. V nej zdôraznila najmä ustanovenie čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého nesmie byť z právomoci súdov vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. K tomu odkázala na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky. Namietala, že personálnym rozkazom č. 42 bolo zasiahnuté do jej práva na inú právnu ochranu, keďže nebola oboznámená s konkrétnymi dôvodmi jeho vydania. V informačnej správe pre ministra bola podľa nej označená za nespoľahlivú v zmysle § 16 ods. 7 zákona č. 281/2015 Z. z., čím sa zasiahlo do jej práva na zachovanie osobnej cti a dobrej povesti. Taktiež namietala zásah do práva vlastniť majetok z dôvodu zníženia služobného platu. 3. Správny súd tu napadnutým uznesením č. k. 5 S 119 a 128/2022-62 odmietol túto správnu žalobu podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP. Konštatoval, že napadnuté personálne rozkazy nie sú rozhodnutiami, ktoré by sa dotýkali základných práv a slobôd žalobkyne. Podľa správneho súdu sú rozhodnutiami, ktoré sú v zmysle § 7 písm. h) SSP vylúčené zo súdneho prieskumu, pretože § 91 ods. 10 zákona č. 281/2015 Z. z. výslovne ustanovuje, že nie sú preskúmateľné súdom. Správny súd poukázal aj na nález sp. zn. II. ÚS 360/2022, ktorým ústavný súd zastavil konanie o ústavnej sťažnosti žalobkyne z dôvodu nevyčerpania všetkých možných opravných prostriedkov - možnosti preskúmať personálny rozkaz mimo odvolacieho konania podľa § 65 až 68 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Sama žalobkyňa v ústavnej sťažnosti pritom argumentovala, že proti personálnemu rozkazu nie je prípustné odvolanie a nie je ani preskúmateľný súdom.

6. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnuté uznesenie v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP). 7. V prerokúvanej veci kasačný súd odmietol správnu žalobu žalobkyne, pretože dospel k záveru, že ňou napadnuté personálne rozkazy sú vylúčené z prieskumu správnymi súdmi. Podľa Správneho súdneho poriadku v zásade platí, že súdnemu prieskumu podliehajú všetky rozhodnutia vydané orgánmi verejnej správy (porov. § 2 ods. 2 a § 6 ods. 1) s výnimkou tých, ktorých prieskum zákon vylučuje. Medzi ne podľa § 7 písm. h) SSP patria aj rozhodnutia, opatrenia, rozkazy, nariadenia, príkazy a pokyny, personálne rozkazy a disciplinárne rozkazy orgánov verejnej správy, ktorých preskúmanie vylučuje osobitný predpis. Žalobkyňa v prerokúvanej veci napadla predovšetkým personálny rozkaz, ktorým bolo ukončené jej vyčlenenie na plnenie úloh Vojenského spravodajstva v zmysle § 71 ods. 7 zákona č. 281/ 2015 Z. z. a ktorým bola zároveň na plnenie úloh ministerstva podľa § 71 ods. 1 písm. a) cit.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy má však každý, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, právo obrátiť sa na súd, aby preskúmal toto rozhodnutie, ak zákon neustanovuje inak. Odoprenie súdnej ochrany vo veciach prieskumu rozhodnutí orgánov verejnej správy je tak možné vylúčiť, ak to ustanoví zákon, čo sa v tomto prípade stalo už citovaným ustanovením § 91 ods. 10 zákona č. 281/2015 Z. z. Podľa poslednej vety čl. 46 ods. 2 ústavy však z právomoci súdov však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Žalobkyňa sa už v správnej žalobe odvolávala na toto ustanovenie a tvrdila, že personálny rozkaz o skončení vyčlenenia na plnenie úloh Vojenského spravodajstva sa dotýka jej základných práv a slobôd, a preto nesmie byť z prieskumu súdu vylúčený. Možno s ňou súhlasiť, že odôvodnenie napadnutého uznesenia k tejto otázke nie je nijako obsiahle. Kasačný súd však za dostatočný považuje odkaz správneho súdu na nález sp. zn. II. ÚS 360/2022, ktorý sa týkal práve prieskumu personálneho rozkazu č. 42. Ústavný

9. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že personálny rozkaz č. 42 ukončil vyčlenenie žalobkyne na plnenie úloh Vojenského spravodajstva. Vyčlenenie profesionálneho vojaka podľa § 71 zákona č. 281/2015 Z. z. je jedným z druhov zmien v služobnom pomere (porov. zaradenie citovaného ustanovenia do siedmeho dielu druhej hlavy pod marginálnou rubrikou „Zmeny v služobnom pomere“). Dôsledkom vyčlenenia profesionálneho vojaka je okrem iného zmena služobného úradu v zmysle § 6 ods. 1 cit. zák. a je s ním spojené ustanovenie do príslušnej funkcie (§ 63 a 65 cit. zák.), teda určitého systemizovaného miesta s vopred určenými úlohami. Vyčlenenie profesionálneho vojaka v uvedenom zmysle je tak v podstate „určením pracovného miesta“ tohto vojaka a ukončenie jeho vyčlenenia je zasa zmenou tohto pracovného miesta. Ústavný súd už v minulosti judikoval, že hoci ustanovenie čl. 35 ods. 3 ústavy zaručuje vo všeobecnosti právo na prácu, nemožno ho interpretovať tak, že by zaručovalo právo na konkrétne pracovné miesto (porov. uznesenie sp. zn. II. ÚS 12/93). Skončenie vyčlenenia tak neznamenalo skončenie služobného pomeru žalobkyne, ani jeho

V tejto súvislosti však treba uviesť, že pre posúdenie, či určité rozhodnutie sa „dotýka“ základných práv a slobôd, treba vychádzať zásadne z jeho právnych účinkov, ktoré sú viazané na jeho výrok. Na to, aby sa rozhodnutie „dotýkalo“ základných práv a slobôd v zmysle čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy, podľa kasačného súdu nepostačuje len tvrdenie, že v procese jeho vydávania údajne došlo k postupu, ktorý porušuje základné právo na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Pretože pojem „iná právna ochrana“ v zmysle tohto ustanovenia je mimoriadne široký, znamenalo by to, že v podstate akékoľvek rozhodnutie vydávané v akomkoľvek procesnom postupe orgánu verejnej správy by niekedy mohlo byť porušením práva na inú právnu ochranu. To by však znamenalo, že v podstate každé rozhodnutie by sa niekedy mohlo dotýkať tohto základného práva, a teda žiadne rozhodnutie by nikdy nebolo možné zákonom vylúčiť zo súdneho prieskumu, hoci to výslovne predpokladá dôvetok čl. 46 ods. 2 prvej vety ústavy. Podľa judikatúry ústavného súdu však jednotlivé

Obsah personálneho rozkazu však toto jej tvrdenie vyvracia - nie je v ňom žiadna zmienka ani o prípadnej spoľahlivosti žalobkyne, ani o tom, že by jej pôsobenie v štruktúrach Vojenského spravodajstva nedávalo záruku riadneho výkonu štátnej služby.

Naopak, podľa § 16 ods. 1 písm. g) cit. zák. je spoľahlivosť všeobecným predpokladom vzniku služobného pomeru profesionálneho vojaka a aj predpokladom jeho trvania (porov. § 16 ods. 2 cit. zák.). Žalobkyňa bola napriek skončeniu vyčlenenia ponechaná v služobnom pomere profesionálnej vojačky a bola dokonca vyčlenená na plnenie úloh

Necitovala ani žiadne ustanovenie, z ktorého by vyplývalo, že s jej vyčlenením je spojený práve nárok na určitý služobný plat. Ustanovenia § 156 až 165 zákona č. 281/2015 Z. z., ktoré upravujú platové pomery profesionálnych vojakov, nezaručujú žiaden osobitný plat pri vyčlenení na plnenie úloh Vojenského spravodajstva. Len ustanovenie § 157 ods. 2 a 4 pripúšťa v týchto prípadoch čiastočne odlišný postup pri zvýšení funkčnej tarify, nie však nárok naň.

Pretože skončením (zánikom) určitej funkcie toto majetkové právo a legitímne očakávanie zaniká, nie je takéto skončenie zásahom do tohto majetkového práva, resp. legitímneho očakávania, ale naopak, dôvodom jeho zániku. 13. Okrem ustanovenia čl. 46 ods. 2 ústavy však právo na prístup k súdu zaručuje aj ustanovenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pretože spory štátnych zamestnancov môžu spadať pod pojem „občianske práva a záväzky”. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku z 19. apríla 2007, Vilho Eskelinen a ďalší proti Fínsku, sťažnosť č. 63235/00, definoval dve negatívne kritériá, ktoré vylučujú použitie tohto ustanovenia. Po prvé, prístup k súdu pre dotknutú pozíciu či kategóriu zamestnancov je výslovne vylúčený na základe vnútroštátneho práva.

Pri posudzovaní tejto druhej podmienky ESĽP prihliada okrem iného na povahu úloh, ktoré dotknutý zamestnanec vykonáva (porov. rozsudok z 23. marca 2010, Cudak proti Litve, sťažnosť č. 15869/02). 14. V prerokúvanej veci kasačný súd konštatuje, že vylúčenie dotknutého personálneho rozkazu spod súdneho prieskumu je výslovne ustanovené v cit. § 91 ods. 10 zákona č. 281/ 2015 Z. z., takže prvá podmienka testu z veci Vilho Eskelinen je splnená.

iné. Ustanovenie § 20 ods. 1 cit. zák. takisto ukladal povinnosť mlčanlivosť tomu, kto plní či plnil úlohy Vojenského spravodajstva. Povaha vykonávaných úloh je podľa kasačného súdu nevyhnutne spätá s výkonom najzákladnejších úloh verejnej moci, medzi ktoré patrí ochrana vlastného štátneho zriadenia, zvrchovanosti a bezpečnosti štátu. Vyčlenením na plnenie úloh Vojenského spravodajstva v zmysle § 71 zákona č. 281/2015 Z. z. sa potom práve určuje, ktorý zamestnanec bude tieto zásadné úlohy v prospech Slovenskej republiky plniť.

Nejde o prípad bežného pracovnoprávneho sporu v podobe preradenia na inú pozíciu (porov. napr. rozsudok z 18. septembra 2012, Ohneberg proti Rakúsku, sťažnosť č. 10781/08). Ustanovenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru tak v prerokúvanej veci nie je použiteľné, a preto nebráni vylúčeniu veci zo súdneho prieskumu.

Ak tak urobil, no nevyčkal jej repliku, neporušil ani jej právo na spravodlivý proces.