7Ssk/134/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu: L.. T. U., M.. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX, právne zastúpený advokátskou kanceláriou ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Dobšinského 12, Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 - 10, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 10319-3/2021-BA zo dňa 17.02.2021, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 29Sa/10/2021-96 zo dňa 23.03.2022, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Návrh žalobcu na prerušenie kasačného konania sa zamieta. III. Žalovanej sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

Preskúmavaným rozhodnutím žalovaná v celom rozsahu zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Žilina č. 36078-4/2019-ZA zo dňa 08. júla 2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“).

31.12.2010. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový správny orgán poukázal na § 5 v znení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení účinného od 01.08.2006 do 31.12.2010 v spojení s § 21 ods. 4 v znení účinnom od 01.08.2006 do 31.12.2010 (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“, resp. „zákon č. 461/2003 Z. z.“) s tým, že na základe údajov z registra daňových subjektov vedeného do 31.12.2011 Daňovým riaditeľstvom SR a od 01.01.2012 Finančným riaditeľstvom SR bolo zistené, že registrácia žalobcu na daňovom úrade je od 28.11.2007 na prenájom a prevádzkovanie vlastných alebo prenajatých nehnuteľností.

predpisu. Z údajov poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou vyplynulo, že žalobca bol držiteľom licencie č. L1A/ZA/0522/05 na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) od 24.11.2005 do 31.05.2017. Žalovaná s poukazom na znenie § 14 ods. 1 písm. b), § 15 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1 v znení zákona č. 555/2007 Z. z. účinnom od 01.01.2008 do 31.12.2010, § 21 ods. 4 písm. b) v znení zákona č. 310/2006 Z. z. účinného od 01.08.2006 do 31.12.2010 konštatovala, že ak SZČO presiahne zákonom ustanovenú hranicu príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, vznikne jej povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie a stáva sa platiteľom poisteného. Žalovaná ďalej v odôvodnení rozhodnutia poukázala na údaje poskytnuté Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky (od 01.01.2012 Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky), z ktorých údajov bolo preukázané, že žalobca ako účastník konania v pozícii SZČO za rok 2009 dosiahol príjmy zo živnosti vo výške

Dňom nadobudnutia právoplatnosti licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár jej držiteľ nadobúda status podnikateľa - SZČO. Žalobca licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) zrušil ku dňu 31.05.2017. Pre posúdenie zániku povinného sociálneho poistenia žalobcu ako SZČO v zmysle právnej úpravy účinnej do 31.12.2010 nebolo rozhodujúce, či žalobca licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe aj aktívne využíval, t. j. či na základe tejto licencie vykonával činnosť, z ktorej dosahoval príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z., keďže zákon č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2010 jasne určoval, že samotné vlastníctvo oprávnenia na prevádzkovanie alebo výkon samostatnej zárobkovej činnosti bolo dostatočným dôvodom pre zaradenie fyzickej osoby do okruhu SZČO na účely sociálneho poistenia. Príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti sa posudzuje ako celok a nie je rozhodujúce, na základe akého oprávnenia SZČO tento príjem dosiahla; rozhodujúca len tá skutočnosť, že príjem z podnikania a z inej

31.12.2010, keďže od 01.01.2011 bola rozhodujúca pre nadobudnutie právneho postavenia SZČO registrácia podľa osobitného predpisu v súvislosti so zárobkovou činnosťou, ktorá zakladá dosahovanie príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.

5. Správny súd bol toho názoru, že ak pred žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného predchádzali konania pred prvostupňovým a odvolacím orgánom, ktoré sa týkali vzniku a zániku nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu, v ktorých vydané rozhodnutia nadobudli právoplatnosť, pričom žalobca proti týmto rozhodnutiam nepodal žalobu, tak potom nebolo dôvodné, aby žalobca namietal odňatie možnosti konať pred správnym orgánom bez účasti žalobcu ako účastníka konania.

Za splnenia zákonných podmienok u žalobcu, t. j. keď mal postavenie SZČO a dosiahol kvalifikovaný príjem za rok 2009, uvedené zakladalo účasť na povinnom sociálnom poistení aj v kalendárnom roku 2010, resp. žalobcovi ako SZČO zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie až dňa 31.12.2010. Správny súd zdôraznil, že určujúce bolo to, že žalobca mal právne postavenie SZČO na základe licencie L1A, preto nebolo podstatné zrušenie povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení v odbore psychiatria vydané Krajským úradom, odborom zdravotníctva v Žiline č. ŠKL 97/04235 zo dňa 21.05.1997 z dôvodu zmeny zdravotníckeho zariadenia z fyzickej na

správy bol v rámci druhu príjmu uvedený príjem zo živnosti, čo poprelo žalobný dôvod žalobcu k druhu príjmov, ak podľa neho malo ísť len o príjmy z prenájmu nehnuteľnosti. Naviac charakter, druh príjmu pri rozhodnutí žalovaného a prvostupňového orgánu nebol určujúci; správny súd v tejto súvislosti poukázal na právne závery vyplývajúce z Veľkého senátu NS SR sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24.11.2020. Povinnosťou Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o vzniku alebo zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia u subjektu, ktorý je držiteľom licencie L1A, tak ako žalobca, v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1., § 179 ods. 1 písm. b) v spojení s § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. nie je posudzovať príjmy žalobcu výlučne vo vzťahu k licencii L1A a nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára považovaného za SZČO. Rozhodujúca pre vznik, resp. trvanie poistenia je iba výška tohto príjmu vykázaného v daňovom priznaní.

Nebola opodstatnená žaloba žalobcu, keď namietal nezákonný postup žalovanej, prvostupňového orgánu. Zákon č. 461/2003 Z.z. neukladá Sociálnej poisťovni povinnosť pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k podkladom, prípadne navrhnúť doplnenie.

8. Proti tomuto rozsudku podal kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g) a f) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení do 30.06.2023 (ďalej len „SSP“) a žiadal, aby kasačný súd prerušil konanie o kasačnej sťažnosti a podal predsedovi Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NSS SR, resp. „najvyšší správny súd“) podnet na zaujatie stanoviska pléna najvyššieho správneho súdu k zjednoteniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov v právoplatných rozhodnutiach veľkého senátu správneho kolégia NS SR; alternatívne sa domáhal, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

10. Sťažovateľ uviedol, že bol do 31.03.2006 posudzovaný ako SZČO na základe vydaného povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia. Jeho zánikom boli naplnené podmienky aj pre zánik sociálneho poistenia. Nie je dôvodná právna konštrukcia, podľa ktorej okamihom zániku tohto oprávnenia nastupuje iný dôvod sociálneho poistenia spočívajúci v tom, že sťažovateľ bol formálnym držiteľom licencie L1A bez toho, aby na ňu dosahoval

11. Pokiaľ správny súd argumentoval, že v jeho daňovom priznaní za rok 2009 mal uvedený príjem zo živnosti a teda sa nepreukázalo, že mal len príjem z prenájmu nehnuteľností, sťažovateľ argumentoval, že v danom prípade išlo len o administratívnu chybu pri vypĺňaní daňového priznania, nikdy nebol držiteľom živnostenského oprávnenia a teda nemohol dosahovať príjem zo živnosti v rozhodnom období.

13. Sťažovateľ k dvom odlišným rozhodnutiam veľkého senátu NS SR okrem iného uviedol, že len zmena právneho názoru, ktorá vychádza z rozdielneho (nového) zloženia senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), nemôže sama osebe ospravedlňovať vydanie úplne protichodného rozhodnutia v tej istej skutkovej a právnej veci, bez zmeny fundamentálnych resp. objektívnych okolností prípadu. Princíp právnej istoty v demokratickej spoločnosti musí mať prednosť pred subjektívnym hodnotením toho, ktoré rozhodnutie je správne či nesprávne, a revidovanie judikatúry najvyššieho súdu musí prebiehať podľa určitých pravidiel. V opačnom prípade možno hovoriť o postupe, ktorý je nezlučiteľný s čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach, zasahujúceho do princípu právnej istoty ako základného atribútu právneho štátu. Ak došlo v rámci právoplatných rozhodnutí „Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ako právneho predchodcu Veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu)“ k rozdielnemu výkladu zákonov

15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou a je prípustná, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP ), po oboznámení sa s administratívnym a súdnym spisom a po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti (§ 453 SSP), zistil, že tieto sú v plnom rozsahu nedôvodné a preto je potrebné kasačnú sťažnosť zamietnuť z nasledovných dôvodov: 16.

17. Podľa § 14 ods. 1 písm. b) cit. zákona povinne nemocensky poistení sú samostatne zárobkovo činná osoba, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9. 18.

20. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) cit. zákona povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c).

8) § 31 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov. § 67 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých

23. Podľa § 10 ods. 1 cit. zákona samostatnú zdravotnícku prax môžu vykonávať zdravotnícki pracovníci v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, liečebný pedagóg, logopéd, psychológ a masér. Na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sa vyžaduje licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a/).

25. Predmetom kasačného konania je posúdenie správnosti rozhodnutia správneho súdu, ktorý sa po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovanej stotožnil so záverom, že žalobcovi zaniklo povinné nemocenské poistenie a dôchodkové poistenie ku dňu 31.12.2010.

27. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, s námietkami sťažovateľa uvedenými v kasačnej sťažnosti a dospel k zhodnému záveru ako správny súd. Kasačný súd nezistil dôvody, pre ktoré by sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktorý zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na nastolené právne otázky a vytvára dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku.

Medzi účastníkmi zostala sporná otázka konkrétneho dňa zániku povinného poistenia. Sťažovateľ je presvedčený, že k zániku jeho povinného poistenia došlo už dňa 31.03.2006, a to na základe ním podaného Registračného listu fyzickej osoby - odhlášky zo sociálneho poistenia, ktorú podal v nadväznosti na rozhodnutie Žilinského samosprávneho kraja zo dňa 02.03.2006 o zrušení povolenia sťažovateľovi na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení v odbore psychiatria dňom 31.03.2006 a mal za to, že týmto dňom došlo aj k zániku jeho postavenia ako SZČO.

31. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 k otázke statusu SZČO na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010 konštatoval: „.

vykladať v kontexte s ustanovením § 3 ods. 4 písm. b) tohto zákona, teda tak, že pod povolením sa rozumie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej starostlivosti, ústavnej zdravotnej starostlivosti). Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. (ďalej aj „licencia L1A“) nie je podmienkou na vydanie povolenia podľa § 12 zákona č. 578/2004 Z. z. Ide o licenciu, ktorá nie je žiadnym spôsobom viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie L1A nevylučuje, aby lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C.“

. .Pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 je potrebné rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe. Po splnení zákonných podmienok je iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať, pričom zo strany verejnej moci u držiteľa licencie L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie vykonávať činnosť u konkrétneho poskytovateľa, registrácia a pod.) nie je potrebný. V prípade držiteľov licencie L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnícku starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti).

Povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre vydanie tohto druhu licencie.

starostlivosti. Na výkon povolania lekára v pracovnom pomere Slovenska lekárska komora vydáva licenciu L1B. Pokiaľ si lekár na účely poskytovania zdravotnej starostlivosti založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade licencia L1C - licencia na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia touto právnickou osobou. Je iba na vôli lekára, či popri žiadosti o vydanie licencie L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe licencie a poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup jej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden vplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.“

konštatoval: „. . .Status samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj „SZČO“) na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia SZČO, je však predpokladom vzniku alebo trvania takého poistenia. V tejto súvislosti považuje Veľký senát za potrebné zdôrazniť, že ten istý lekár môže byť povinne poistený ako SZČO podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., či už na základe licencie L1A alebo/aj ako fyzická osoba - držiteľ licencie L1B na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia; súčasne môže byť povinne poistený aj ako zamestnanec, prípadne aj ako iná SZČO uvedená v § 5 písm. a), b), d) až f) zákona č. 461/2003

zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c). Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom zániku tejto licencie. Na zánik povinného poistenia držiteľa licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu vzniku pracovného pomeru sa vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b), časť vety za spojovníkom „a“. To znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v ktorom lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a) a § 228 ods. 3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. a pobočke Sociálnej poisťovne predloží vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva

. .“ túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva ako súčasť Registračného listu FO - odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení.“

Slovenskej republiky. Zároveň kasačný súd v zmysle rozhodnutia najvyššieho súdu dodáva, že „. . .Sociálna poisťovňa nie je povinná skúmať, aká časť z týchto príjmov je čisto z činnosti na základe licencie L1A, ktorá okolnosť je pre posúdenie vzniku alebo zániku poistenia podľa § 21 ods. 1 právne irelevantná. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj v prípade, ak príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov sú nižšie, ale v súčte s iným príjmom zo samostatnej zárobkovej činnosti, napr. zo živnosti sú v súčte vyššie ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., poistenie vznikne, resp. trvá naďalej“. Záverom je potrebné uviesť, že ak „lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za

. .Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný. Ústavný súd opätovne pripomína, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22

Tu je potrebné osobitne zdôrazniť, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu.

Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.“

ako samostatne zárobkovo činnej osobe zaniklo povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie 31.12.2010, keďže v intenciách vyššie uvedeného názoru veľkého senátu NS SR v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky žalobca ako držiteľ licencie L1A mal postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.10.2010 až do zmeny právnej úpravy § 5 cit. zákona účinnej od 01.01.2011. V prípade žalobcu ako držiteľa licencie L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od jeho vôle ako držiteľa tejto licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že žalobca ako držiteľ tejto licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíval, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania.

SZČO stratil. Preto žalovaná správne rozhodla o zániku jeho povinného nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia dňom 31.12.2010. 38. Neuniklo pozornosti kasačného súdu, že žalovaná v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia uviedla, že sťažovateľ bol registrovaný na Daňovom úrade ako fyzická osoba v súvislosti so samostatnou zárobkovou činnosťou, ktorá zakladá dosahovanie príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov od 05.06.1997 do 31.03.2006, od 28.11.2007 do 31.12.2011 a od 01.01.2012, hoci takáto skutočnosť z administratívneho spisu nevyplýva. Z oznámenia Daňového riaditeľstva zo dňa 05.02.2018, ktorý je súčasťou administratívneho spisu je zrejmé, že sťažovateľ bol registrovaný na Daňovom úrade v súvislosti s výkonom slobodného povolania od 31.05.1997 do 28.11.2007, v súvislosti s výkonom všeobecnej lekárskej praxe od 01.06.1997 do 31.03.2006 a od 28.11.2007 je žalobca registrovaný len v

39. K námietke zdrojov príjmov uvedených v daňovom priznaní za rok 2009 kasačný súd uvádza, že žalovaná nebola povinná vo vzťahu k žalobcovým príjmom uvedeným v daňovom priznaní skúmať, z čoho konkrétne mu plynuli príjmy, ktoré sám vykázal v daňovom priznaní za rok 2009 ako príjmy zo živnosti. K jeho tvrdeniu, že mal len príjem z prenájmu nehnuteľností, a došlo k administratívnej chybe pri vypĺňaní daňového priznania, kasačný súd uvádza, že sťažovateľ v správnom konaní (a ani v správnom súdnom konaní) dôvodne nespochybnil zistenia správnych orgánov z ním podaného daňového priznania za rok 2009 a ani správnosť správy Daňového úradu Žilina č. 100287823/2018 zo dňa 05.02.2018.

40. K námietke sťažovateľa vzťahujúcej sa k porušeniu princípu právnej istoty, kasačný súd pripomína, že podľa čl. 2 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov v spojení s § 5 ods. 1 SSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. O otázkach,

Uvedený rozsudok Veľkého senátu NS SR nahradil pôvodný rozsudok Veľkého senátu vydaný k danej problematike (sp. zn. 1Vs/1/2019), čo je v ňom explicitne vyjadrené, preto nie je možné dať za pravdu sťažovateľovi, že obe rozhodnutia rovnocenne koexistujú popri sebe, a teda právne závery skoršieho rozhodnutia je možné účinne uplatňovať v praxi. Kasačný súd v danej súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Atanasovski proti Bývalej juhoslovanskej republike Macedónsko zo 14. januára 2010, č. 36815/03, v rámci ktorého ESĽP vyslovil, že vývoj judikatúry sám osebe nie je v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti, keďže neschopnosť zachovať dynamický a vývojový prístup by mohol byť prekážkou reformy alebo zlepšenia. (pozri sp. zn. 6Ssk/2/2023).

41. Kasačný súd dodáva, že v právnom štáte - a v duchu všeobecného princípu spravodlivosti - nie je možné očakávať zvýhodnenie vo forme nevzniku povinností na základe či už neznalosti práva (žalobca sa domnieval, že jeho status SZČO sa neviaže na trvanie licencie L1A, ale na povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia) alebo akéhokoľvek iného

42. Kasačný súd uzatvára, že správny súd rozhodol správne a v súlade so zákonom, keď správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, pričom svoju právnu úvahu, na základe ktorej ustálil svoj právny záver, aj riadne odôvodnil, jeho rozhodnutie nie je možné považovať za arbitrárne či nepreskúmateľné. Rovnako administratívne rozhodnutia vydané žalovanou a prvostupňovým správnym orgánom boli riadne odôvodnené a žalobca ako účastník konania dostal odpoveď na všetky zásadné otázky. Skutočnosť, že so závermi rozhodnutí správnych orgánov a so závermi rozsudku správneho súdu nesúhlasí, nie je dôvodom na vyslovenie ich nezákonnosti.

Kasačný súd v tejto súvislosti uvádza, že v prejednávanej veci neboli splnené podmienky na podanie prípadného podnetu predsedovi NSS SR ako navrhovateľovi na prijatie stanoviska, pretože po zmene judikatúry rozhodnutím veľkého senátu sp. zn. 1Vs/ 3/2019 nedošlo k rozdielnemu výkladu zákona o soc. poistení či už v rozhodnutiach veľkého senátu alebo v rozhodnutiach jednotlivých senátov najvyššieho správneho súdu.

nedôvodný zamietol. 45. O náhrade trov kasačného konania vo vzťahu k žalovanej bolo rozhodnuté podľa § 168 SSP a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žalovaná bola v konaní úspešná, avšak súd jej náhradu trov konania nepriznal, pretože neboli splnené podmienky aplikácie § 168. Žalobca ako neúspešný účastník kasačného konania nemá právo na náhradu jeho trov (§ 167 ods. 1 a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP).

V Bratislave dňa 29. novembra 2023