7Ssk/134/2023

1. Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca bol od 1. januára 2009 v služobnom pomere príslušníka Policajného zboru. Dňa 9. decembra 2017 bol žalobca s priateľkou G. M. na návšteve u I. Z. a jeho priateľky O. V.. Pri odchode sa v priestore autobusovej zastávky sa okolo 23:10 hod. dostal do konfliktu s L. B., pri ktorom bola čiastočne prítomné aj ďalšie osoby.

pomôcť. V ten istý deň 2. februára 2018 vyšetrovateľ upovedomil o vznesení obvinenia žalobcovho nadriadeného. Ten prípisom zo 6. februára 2018 upovedomil žalobcu, že začína konanie o jeho prepustenie, lebo uvedeným skutkom sa dopustil hrubého porušenia prísahy. Žalobca odmietol podpísať už prevzatie tohto prípisu, pretože jednak poprel skutok, jednak nesúhlasil so začatím konania len na základe vzneseného obvinenia.

Z. ho L.. B. napadol, a preto sa bránil. Zamestnanec mestskej polície Ď. potvrdil, že 9. decembra 2017 prijali hlásenie o ruvačke a pri jeho príchode na miesto konfliktu sa dve osoby šklbali, oddelila ich až hliadka Policajného zboru.

F.. M., priateľka L.. B., uviedla, že ten podišiel k dvom mužom stojacim na ulici (žalobcovi a I.. Z.), jeden ho začal kmásať, druhý sa neskôr pridal, načo ona odbehla k K.. B.. I.. Z. sa vyjadril tak, že keď žalobca a jeho priateľka čakali na taxík, počul krik a vybehol von, žalobcovi pomohol postaviť sa, zatiaľ čo útočník utiekol; nevedel však vysvetliť, prečo bol L.. B. vyzlečený do pol pása. Podľa vyjadrenia K.. M. (priateľky žalobcu) ich L.. B. pred domom verbálne napádal, žalobca ju bránil, načo ho L.. B. zdrapil za bundu a stiahol na zem, až ich oddelil I.. Z.; následne L.. B. zmizol, stiahol žalobcu do vchodu a ohrozoval ho nožom, načo ona zavolala policajtov.

Okrem toho nadriadený vyžiadal vyjadrenia aj od G. K. (E.), ktorá však uviedla len toľko, že počas incidentu stála na balkóne a volala políciu, no nič nevidela; napriek žiadostiam odmietla ďalšie vyjadrenie. Nadriadený si preto vyžiadal uznesenie o vznesení obvinenia, v ktorého odôvodnení bol zhrnutý aj podstatný obsah výpovede G.. K. ako svedkyne v

I.. Z. potom, čo ho s priateľkou svedkyňa pozvala k sebe do bytu. Kvôli tme nevidela presne, kto koho bil, následne na základe týchto vyjadrení si to však stotožnila. Nadriadený sa snažil získať aj ďalšie časti vyšetrovacieho spisu, príslušný vyšetrovateľ mu však nepovolil

Generálny tajomník služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky sa personálnym rozkazom z 27. júla 2018, č. 7, s návrhom stotožnil a prepustil žalobcu zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej

4. Napriek odvolaniu žalobcu žalovaný preskúmavaným rozhodnutím z 8. novembra 2018 potvrdil tento personálny rozkaz. V odôvodnení podal podrobný prehľad konania a jednotlivých vykonaných dôkazov. Na ich základe považoval za dostatočne preukázané, že žalobca sa dopustil skutku, ktorý je opísaný v uznesení o vznesení obvinenia.

Návrh na prepustenie riadne prerokoval odborový orgán, hoci nezaujal stanovisko, čo je v súlade s § 225 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. Výpoveď G.. K. z trestného konania považoval žalovaný za dostatočnú, aj keď v konaní podľa cit. zák. odmietla spolupracovať, pretože v trestnom konaní bola vypočutá bezprostredne po skutku a nemala v danom čase priateľské vzťahy

Vzhľadom na závažnosť a vplyv na iných policajtov by jeho ponechanie v služobnom pomere bolo aj na ujmu záujmom služby. Tým boli splnené obe podmienky na prepustenie žalobcu, aj napriek jeho predošlým uspokojivým služobným hodnoteniam.

Výpovede týchto osôb rozdelil správny súd na viaceré skupiny: jedni tvrdili, že konflikt vyprovokoval B., druhí, že ho vyprovokoval žalobca, ďalší videli jeho priebeh, no nevedeli identifikovať osoby, a konečne niektorí prišli následne (obaja policajti).

Z toho potom správne uzavrel, že dve osoby - žalobca a I.. Z. bili tretiu - L.. B., keď ležal na zemi. Aj správny súd zdôraznil, že trestnoprávnu zodpovednosť a služobnú zodpovednosť nemožno zamieňať, rovnako sú oddelené služobné konanie a trestné konanie. Žalobca nebol prepustený, lebo sa dopustil trestného činu, ale preto, že porušil služobnú prísahu. Námietku, že nadriadený mal rozhodnúť o dočasnom pozbavení výkonu funkcie do skončenia trestného konania, tak správny nepovažoval za podstatnú. Stotožnil sa aj s názorom, že žalobca porušil svoje základné povinnosti podľa § 48 ods. 3 písm. a), g) a h) zákona č. 73/1998 Z. z. a jeho ponechanie v štátnej službe by bolo na ujmu ďalším záujmom služby. Považoval za neakceptovateľné, aby policajt páchal fyzický útok, urážal, nadával a osočoval vulgárnymi výrazmi iných občanov, pretože to ohrozuje vážnosť a dôveru v Policajný zbor. Ak sa aj žalobca pri incidente bránil, nemal využiť svoju prevahu a pokračovať v aktívnom útoku voči ležiacemu protivníkovi. Podľa súdu to prekročilo hranice adekvátnej obrany. Súd nesúhlasil ani s námietkou, že by

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa zruší napadnuté rozhodnutie. Správnemu súdu vytkol, že jediným podkladom jeho záveru sa stala výpoveď svedkyne G.. E. opísaná v uznesení o vznesení obvinenia. S odkazom na čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie považoval takýto postup za rozporný s požiadavkou kontradiktórnosti. Tieto ustanovenia totiž žiadal primerane aplikovať aj na prerokúvanú vec, hoci sa v nej nerozhodovalo o vine alebo nevine obvineného. Zasiahlo sa však do základných práv žalobcu zaručených v čl. 35 ods. 1 a čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky. V súvislosti s princípom kontradiktórnosti odkázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa tzv. jediného dôkazu, z ktorej vyvodzoval, že ak je odsúdenie založený na jedinom usvedčujúcom dôkaze, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, ak štát nevynaložil potrebné úsilie na zabezpečenie kontradiktórneho vykonania tohto dôkazu. Výsluch G.. E. nebol vykonaný kontradiktórne a ak na ňu chcel prihliadať správny súd, mal výsluch podľa § 121 ods. 2 SSP sám zopakovať. Ak by svedkyňa vypovedala kontradiktórne, vypovedala by inak, o čom svedčí aj jej neskoršia výpoveď v trestnom konaní, ktoré sa voči žalobcovi stále vedie. Pokiaľ správny súd sám nevykonal výsluch tejto svedkyne kontradiktórne, porušil tým právo žalobcu na spravodlivý proces. 7. Žalovaný navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú.

8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).

práv. Ustanovenie čl. 6 ods. 3 Dohovoru však zaručuje určité minimálne práva len tomu, kto je obvinený z trestného činu. Pojem obvinenie z trestného činu v zmysle tohto ustanovenia treba vykladať v súvislosti s pojmom trestné obvinenie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

10. Konanie vo veciach služobného pomeru, podľa ktorého sa postupuje aj pri rozhodovaní o prepustení policajta podľa § 192 zákona č. 73/1998 Z. z., upravuje uvedený zákon v § 231 a nasl. Podľa § 237 ods. 2 cit. zák. má účastník konania právo nahliadať do spisov a robiť si z nich výpisy. Podľa § 238 cit. zák. sú dôkazmi všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutkový stav veci, najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov

konanie. Len osobitné ustanovenie § 193 ods. 2 cit. zák. mu dáva právo vyjadriť sa k návrhu na prepustenie, navrhovať dôkazy a obhajovať sa. Žalobcovi počas konania bola daná táto možnosť v dostatočnej miere, k návrhu na prepustenie sa však nevyjadril a v podanom odvolaní len veľmi všeobecne v jednom odseku uviedol, že vyjadrenie G.. E. je pochybné pre rozpor vo výpovediach a tiež kvôli tomu, že bola pod vplyvom alkoholu. Nijako však bližšie neuviedol, v akých výpovediach mali existovať rozpory, ani nenavrhol jej (nota bene kontradiktórny!) výsluch. 11.

Podľa § 191 ods. 1 písm. e) a f), ale aj § 195 ods. 1 písm. a) SSP môže správny súd zrušiť rozhodnutie, ak zistenie skutkového stavu je nedostatočné na riadne posúdenie veci alebo ak zistený skutkový stav je v rozpore s administratívnymi spismi. Generálny tajomník aj žalovaný v prerokúvanej veci však zisťovali všetky skutočnosti, ktoré boli rozhodné pre riadne posúdenie splnenia podmienok prepustenia podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z., teda priebeh skutku, správanie žalobcu, jeho predošlé hodnotenia a pod. Pretože sa im napriek snahe nepodarilo zadovážiť ďalšie vyjadrenia od svedkyne E. a žalobca sám žiaden dôkaz z trestného konania nepredložil, nimi zistený skutkový stav ani neodporuje obsahu spisu. Na základe toho nebol dôvod na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia v zmysle citovaných ustanovení. Pokiaľ žalobca takúto (údajne rozpornú) výpoveď prvýkrát predložil k správnej žalobe, nemôže to mať za následok, že by sa zistený skutkový stav „spätne“ dostal do rozporu s obsahom administratívnych spisov, v ktorých takáto výpoveď nebola. Pre kasačný súd je tak akceptovateľné, ak za daných okolností

IV. Záver

12. Na základe uvedených úvah kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná, a tak ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. 13. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 a § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobca vo veci úspech nemal a žalovaný ho síce mal, kasačný súd však nezistil výnimočné dôvody, aby sa mu nárok na náhradu trov priznal. 14. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 31. júla 2024