7Ssk/135/2023

1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca bol od 1. septembra 1975 do 30. júna 1978 učňom a následne až do 31. augusta 1980 pracovníkom Slovenských škrobární, n. p., Boleráz, kedy od 1. apríla do 31. augusta 1980 aj vykonal náhradnú vojenskú službu. Od 1. septembra 1980 bol v služobnom pomere príslušníka Zboru národnej bezpečnosti, resp. neskôr Policajného zboru Slovenskej republiky v I. kategórii funkcii, ktorý sa skončil uvoľnením na jeho žiadosť k 30. novembru 1999. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky mu od 1. decembra 1999 priznalo výsluhový príspevok podľa § 210 zákona č. 73/1998 Z. z., na ktorý mu zhodnotilo celkovú dobu služby 19 rokov a 248 dní. Od 1. decembra 1999 do 31. decembra 2003, ako aj počas roku 2004 až do 15. januára 2008 bol žalobca zamestnancom VÚB, a.s., a od 15. januára 2008 až do 9. júna 2016 zamestnancom ČSOB, a.s.; počas týchto období bol u žalovanej riadne prihlásený na povinné dôchodkové poistenie.

2000. Keďže žalobca získal iba 19 rokov a 248 dní služby v I. kategórii funkcií, nárok na znížený dôchodkový vek mu podľa uvedených ustanovení nevznikol. Rovnako mu takýto nárok nevznikol ani podľa § 174 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb., pretože jeho služobný pomer v I. kategórii funkcií netrval k 31. decembru 1999. Žalobca v odvolaní vyčítal žalovanej najmä nesprávnu aplikáciu § 174 zákona č. 100/1988 Zb. Jeho služobný pomer sa totiž skončil 30. novembra 1999, a tak mala žalovaná aplikovať znenie citovaného ustanovenia účinné k tomuto dňu, teda ešte pred 22. decembrom 1999 (kedy nadobudol účinnosť zákon č. 355/1999 Z. z.). Podľa ustanovenia § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. účinného do 21. decembra 1999 totiž pre získanie zníženého dôchodkového veku postačovalo, ak služba v I. kategórii funkcií trvala k 31. decembru 1998, čo žalobca splnil. Ďalej odkázal na prechodné ustanovenie § 175g zákona č. 100/1988 Zb., podľa ktorého sa o nárokoch na starobný dôchodok vzniknutých pred

V odôvodnení zdôraznil, že pre nárok na starobný dôchodok za zvýhodnených podmienok musí byť okrem získania počtu rokov služby v I. kategórii funkcií v zmysle § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. kumulatívne splnená aj podmienka odseku 2 tohto paragrafu, teda, že takáto služba musí trvať k 31. decembru 1999.

1999. Konanie o nároku žalobcu sa začalo na základe jeho žiadosti z 26. júla 2019, teda nie pred účinnosťou zákona č. 355/1999 Z. z. V závere tiež uviedol, že zákon č. 355/1999 Z. z. síce zmenil podmienky pre poistencov, ale zámerom zákonodarcu bolo umožniť poistencom, ktorí sú v systéme sociálneho zabezpečenia (aj služobnom pomere) získať potrebnú dobu služby v príslušnej kategórii funkcií v rozsahu zakladajúcom zníženie veku odchodu do dôchodku.

Rozhodnutia žalovanej sú podľa správneho súdu takisto diskriminačné. Správny súd odkázal aj na iné rozhodnutia správnych súdov, v ktorých vyslovili obdobný právny názor.

5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zmeny uvedeného rozsudku tak, že správna žaloba žalobcu sa zamietne. Nárok na starobný dôchodok za zvýhodnených podmienok mohol podľa nej vzniknúť len vtedy, ak bola okrem počtu rokov služby v I. alebo II. kategórii funkcií splnená aj podmienka ustanovená v § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. (v znení účinnom od 22. decembra 1999), t. j. taká služba musela trvať k 31. decembru 1999. V tomto smere odkázala aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 So 62/2009. Dodala, že nárok na starobný dôchodok vzniká až splnením všetkých zákonom ustanovených podmienok a vznik tohto nároku sa posudzuje podľa zákona účinného v čase, kedy malo dôjsť k ich splneniu. Aplikácia § 175g ods. 2 cit. zákona podľa nej neprichádza do úvahy, pretože účelom tohto ustanovenia je úprava pomerov v prípade, kedy konanie o nároku nebolo skončené právoplatným rozhodnutím správneho orgánu do 22. decembra 1999. Okrem toho sa však toto ustanovenie nemôže vzťahovať na žalobcu aj kvôli tomu, že pred 22. decembrom 1999 nedosiahol vek 56 rokov, čo je jednou z podmienok nároku na starobný dôchodok podľa § 174 cit. zákona. Rovnako nie je možné považovať postup žalovanej za diskriminačný, keďže podmienka trvania služby v zvýhodnenej kategórií funkcií k 31. decembru 1999 platila pre všetkých poistencov. 6. Žalobca navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Vo vyjadrení opätovne zdôraznil, že pracovné kategórie boli zrušené už od 1. januára 1999. Zo znenia zákona č. 100/1988 Zb. v znení účinnom do 21. decembra 1999 je nepochybné, že zaraďovanie zamestnancov do zvýhodnených kategórií bolo ukončené k 31. decembru 1998. Účinnosťou zákona č. 355/1999 Z. z. sa zavedenie zvýhodnených kategórií nepredlžovalo, ale opätovne zaviedlo, čo žalobca považuje za neprípustnú retroaktivitu. Tým žalobca objektívne stratil možnosť odpracovania 20 rokov vo zvýhodnenej kategórii. Výkladom § 175g zákona č. 100/1988 Zb. možno podľa žalobcu dospieť k záveru, že zákonodarca chcel zachovať výhody skoršieho odchodu do dôchodku aj u zamestnancov, ktorí boli vo zvýhodnenej kategórii zamestnaní k 31. decembru 1998. Odpracovaním viac ako 18 rokov v I. kategórii funkcií žalobca získal právnu pozíciu, ktorá mu zabezpečovala skorší dôchodkový vek. Poukázal tiež na diskriminačný postup žalovanej a judikatúru súdov.

2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu podania žiadosti žalobcu mal poistenec nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek. Podľa § 65 ods. 2 cit. zák. bol dôchodkový vek 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon neustanovoval inak (okrem iného) v § 274. Podľa § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa totiž v novom systéme sociálneho poistenia zachovávali nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie, teda tie nároky, ktoré s týmto zaradením spájali skoršie predpisy. Takým nárokom bol podľa judikatúry napríklad práve skorší dôchodkový vek (porov. napr. rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 10 So 1/2021). Zákon č. 100/1988 Zb. v znení účinnom či už do 21. decembra 1999 alebo potom nepoužíval všeobecný pojem „dôchodkový vek“.

9. Zákonom č. 235/1992 Zb. boli od 1. júla 1992 zrušené rezortné zoznamy zamestnaní zaradených do preferovaných pracovných kategórií a podľa pôvodného znenia tohto zákona sa mali od 1. januára 1993 zrušiť aj samy pracovné kategórie (kategórie funkcií).

Prechodným ustanovením § 174 zákona č. 100/1988 Zb. sa potom zabezpečovalo postupné približovanie dôchodkového veku spojeného podľa § 21 resp. § 132 so zvýhodnenými kategóriami (55 resp. 58 rokov) so všeobecným dôchodkovým vekom 60 rokov v zmysle § 21 ods. 1 písm. e) cit. zák. pre osoby, ktoré získali určitú podstatnú časť svojho zamestnania práve v preferovanej pracovnej kategórii (kategórii funkcií).

Podľa § 174 ods. 2 v citovanom znení však podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 bolo, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1998.

V dôsledku toho tak ustanovenie § 174 ods. 1 naďalej priznávalo nárok na starobný dôchodok po dosiahnutí určitého zníženého veku, ale novelizovaný odsek 2 podmieňoval tento nárok tým, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali až k 31. decembru 1999.

9 So 62/2009 alebo 1 So 69/2014). Podľa už cit. § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa potom aj nároky z tohto ustanovenia (ako nárok zo zamestnania, resp. funkcie zvýhodnenej kategórie) zachovali. Zachovanie nároku priznaného skoršími predpismi však znamenalo, že tí, ktorým tento nárok svedčal podľa skorších predpisov účinných k 31. decembru 2003 (dňu zrušenia zákona č. 100/1988 Zb.), ho mali naďalej aj za účinnosti podľa zákona č. 461/2003 Z. z. Avšak u toho, ktorému takýto nárok k 31. decembru 2003 na základe zákona č. 100/1988 Zb. nepatril (bez ohľadu na to, ktorá novelizácia tohto zákona spôsobila, že takýto nárok nevznikol alebo zanikol), sa nemalo čo zachovať. A teda § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. od 22. decembra 1999 pripúšťal ustanovenie § 174 ods. 1 aplikovať len vtedy, ak zamestnanie (služba) vo zvýhodnenej kategórii trvali k 31. decembru 1999, potom u osoby, ktorá túto podmienku nesplnila, k 31. decembru 2003 neexistoval žiaden nárok z tohto ustanovenia, ktorý by sa

1999 Z. z.), o nároku na starobný dôchodok sa rozhodne podľa predpisov účinných do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Z citovaných ustanovení tak v prvom rade vyplýva, že všetky nároky na dôchodok, o ktorých sa právoplatne nerozhodlo do 21. decembra 1999 a pri ktorých je podstatné zaradenie zamestnania (funkcie) do kategórie, sa podriaďujú režimu novej právnej úpravy, takže sa o nich má rozhodovať podľa úpravy účinnej od 22. decembra 1999 (cit. § 175g ods. 1). Naopak, v právoplatne skončených veciach sa podľa novej úpravy bude postupovať len na žiadosť občana (§ 175g ods. 3).

Podľa odôvodnenia pozmeňujúcemu návrhu, ktorým bolo citované ustanovenie vložené do pôvodného vládneho návrhu zákona (Národná rada Slovenskej republiky, II. volebné obdobie, tlač 377; porov. aj § 96 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z. z.), bolo cieľom zabezpečiť zachovanie nároku na starobný dôchodok už vzniknutého podľa § 174 účinného do 21. decembra 1999, aj keď sa o ňom právoplatne nerozhodlo (porov. národná rada, II. volebné obdobie, zápisnica z 25. schôdze, rokovanie 7. decembra 1999). Ustanovenie § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. sa tak vzťahuje len na nárok na starobný dôchodok vzniknutý do 21. decembra 1999.

Naopak, z tohto ustanovenia nemožno vyvodiť, že by sa aj do budúcna mal vznik prípadných nárokov posudzovať podľa predchádzajúcich znení zákona č. 100/1988 Zb. (porov. v tomto smere rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 7 Ssk 77/2023, ale aj uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 88/2017 a IV. ÚS 476/2020 a tam citovanú prejudikatúru).

Keďže k tomuto dátumu o jeho nároku ani nebolo právoplatne rozhodnuté, vzťahovalo sa naňho ust. § 175g ods. 1 cit. zák., na základe ktorého sa všetky nároky mali posudzovať podľa právnych predpisov účinných od 22. decembra 1999. To znamená, že nárok žalobcu sa musel posudzovať len podľa cit. § 174 ods. 2 účinného od tohto dátumu, na základe ktorého bolo možné odsek 1 aplikovať len za predpokladu, že zamestnanie (funkcia) trvali k 31. decembru 1999.

14. Kasačný súd sa nestotožňuje ani s námietkami žalobcu, že by išlo o neprípustnú retroaktivitu. O takú by šlo vtedy, ak by žalobcovi už vznikol nárok na starobný dôchodok, ktorý by nebol podľa novej právnej úpravy uznaný (pozri podrobnejšie napr. rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 7 Ssk 33/2023, ale aj citované uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 88/2017 a IV. ÚS 476/2020). Ako však už bolo odôvodnené, žalobcovi pred 22. decembrom 1999, teda pred účinnosťou novej právnej úpravy, žiaden nárok na starobný dôchodok nevznikol. Rovnako sa nemožno stotožniť s námietkami, že takáto právna úprava je diskriminačná.

O priamej alebo nepriamej diskriminácii v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky však možno hovoriť len vtedy, ak existuje rozdiel v (potenciálnom) zaobchádzaní s dvoma osobami v porovnateľnom postavení. Nemôže ísť teda o diskrimináciu, ak neexistuje iná osoba, s ktorou sa alebo by sa zaobchádzalo odlišne v porovnateľnom postavení ako (údajne) diskriminovaná osoba, nemôže ísť o diskrimináciu (porov. napríklad nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 16/ 2018, ods. 96 a nasl.). V prerokúvanej veci však žalobca, ktorému pred 22. decembrom 1999 nevznikol nárok na starobný dôchodok, nebol v rovnakom postavení ako osoby, ktorým takýto nárok vznikol, a novej právnej úprave bol podriadený rovnako ako všetky ďalšie osoby v jeho postavení.