7Ssk/139/2022
ECLI:SK:NSSSR:2023:5020200414.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Žiline
- Sp. zn. 1. inštancie
- 24Sa/31/2020
- IČS
- 5020200414
- Citované
- 2× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobcu: O. Č., K.. X. Q. XXXX, J. V. XXX, zastúpeného: JUDr. Miroslav Hricko, advokát, Ul. 1. mája 709, Liptovský Mikuláš, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 23. augusta 2018, č. 62033-5/2018-BA, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 24 Sa 31/2020 z 31. marca 2022 takto
rozhodol:
I. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 24 Sa 31/2020 z 31. marca 2022 sa mení tak, že sa zrušujú rozhodnutia žalovanej z 23. augusta 2018, č. 62033-5/2018-BA, a zo 4. júna 2018, č. 16063-22/2018-BA, a vec sa vracia žalovanej na ďalšie konanie. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanej nárok na náhradu 100 % trov konania pred správnym súdom, ako aj kasačného konania.
Odôvodnenie
I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca bol v roku 2014 zamestnancom spoločnosti Tatra Timber, s.r.o., (medzičasom Rettenmeier Tatra Timber, s.r.o.), IČO: 36387592, kde pracoval ako vedúci strojnej údržby. Dňa 10. apríla 2014 v práci spadol a narazil si chrbticu, kvôli čomu bol od 11. apríla 2014 práceneschopný a až do 10. apríla 2015 sa mu vyplácal úrazový príplatok podľa § 85 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Medzičasom sa jeho zdravotný stav zhoršil, trpel výraznými bolesťami, tŕpli mu prsty, kvôli čomu mu v marci 2015 musela byť operovaná chrbtica.
2. Dňa 17. apríla 2015 žalobca požiadal žalovanú o výplatu úrazovej renty od 10. apríla 2015. Jeho zdravotný stav počas konania posúdili traja znalci, ktorých závery sa líšili. Podľa znalca MUDr. J. boli príčinou ťažkosti žalobcu a aj operácie degeneratívne zmeny na chrbtici, ktoré spôsobovali tlak na miechu. Naopak, nezistil príčinu tohto stavu s úrazom, ktorý žalobca utrpel 10. apríla 2014, ktorý len demaskoval už existujúce ochorenie. Naopak, znalec MUDr. Q. dospel k záveru, že hoci sa na chrbtici žalobcu diali degeneratívne zmeny, až do úrazu netrpel žiadnymi ťažkosťami. Jeho pád tak mohol zapríčiniť progresiu existujúceho stavu, a tým prispieť k ťažkostiam, kvôli ktorým žalobca nakoniec podstúpil operáciu.
Nedokázal však vyčísliť presný pomer, v akom k stavu žalobcu prispeli degeneratívne zmeny a utrpený úraz. Ďalší znalec MUDr. P. zasa vyjadril názor, že úraz žalobcu sa na jeho ťažkostiach podieľal rozhodným spôsobom. Na žiadosť posudkového lekára sa vo veci vyjadril aj operatér žalobcu, ktorý potvrdil, že dôvodom operačného zákroku boli degeneratívne zmeny na chrbtici.
3. Na základe týchto odborných nálezov posudková lekárka pobočky žalovanej v Liptovskom Mikuláši v lekárskom posudku z 27. mája 2016 uzavrela, že na chrbtici žalobcu síce existovali degeneratívne zmeny už pred úrazom, no ten spustil kaskádu, ktorá viedla k ťažkostiam žalobcu. Operácia v marci 2015 však naprávala len degeneratívne zmeny. Obe tieto príčiny tak k stavu žalobcu prispeli rovnakou mierou, a preto mieru poklesu schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca v dôsledku pracovného úrazu ustálila na 50 %.
Vychádzajúc z tohto posudku, ústredie žalovanej rozhodnutím zo 17. júna 2016 priznalo žalobcovi za apríl 2015 úrazovú rentu v sume 232,40 € a od 1. mája 2015 v sume 331,90 € mesačne, ktorú od 1. januára 2016 zvýšilo na 333,50 €. Žalobca proti tomuto rozhodnutiu nepodal odvolanie, a tak nadobudlo právoplatnosť.
4. Dňa 16. marca 2018 žalobca podal žalovanej opätovnú žiadosť o priznanie úrazovej renty. Ako zdôraznil v sprievodnom liste, medzičasom sa preukázalo, že pracovný úraz bol jedinou príčinou jeho ťažkostí. Kvôli nemu aj skončil pracovný pomer, lebo vôbec nedokázal vykonávať doterajšiu prácu. Pôvodne určený pokles pracovnej schopnosti na 50 % tak podľa neho nebol správny. Okrem toho mu bol priznaný aj invalidný dôchodok, pretože pokles jeho schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť presahuje 70 %. Na základe telefonického usmernenia pracovníkov pobočky žalovanej v Liptovskom Mikuláši žalobca neskôr zaslal svoju žiadosť na inom tlačive - žiadosť o zmenu výšky úrazovej renty kvôli zmene poklesu pracovnej schopnosti v zmysle § 89 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. Posudkový lekár pobočky v lekárskom posudku z 24. apríla 2018 v podstate zopakoval závery z pôvodného posudku z 27. mája 2016 a po zvážení dvoch dodatočných lekárskych správ ustálil, že pokles pracovnej schopnosti sa od tohto dňa nezmenil. Vzhľadom na to ústredie žalovanej rozhodnutím zo 4.
júna 2018, č. 16036-22/2018-BA, vyslovilo, že žalobca nemá nárok na zmenu sumy úrazovej renty, pretože neboli splnené podmienky § 89 ods. 4 a § 112 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. 5. Generálny riaditeľ žalovanej tu preskúmavaným rozhodnutím z 23. augusta 2018 zamietol odvolanie žalobcu. Vyšiel z lekárskeho posudku z 20. augusta 2018, v ktorom posudkový lekár ústredia, pracoviska v Poprade, spolu s prísediacim neurológom nezistili progresiu nálezu žalobcu, a preto mieru poklesu pracovnej schopnosti naďalej ustálili na 50 %.
Prípadné zhoršenie jeho zdravotného stavu je nanajvýš dôsledkom jeho chronického ochorenia. Generálny riaditeľ doplnil, že pôvodné rozhodnutie o priznaní úrazovej renty nadobudlo právoplatnosť a pokiaľ s ním žalobca nesúhlasil, mohol sa proti nemu odvolať.
Samo skončenie pracovného pomeru tiež nesvedčí o 100 % miere poklesu pracovnej schopnosti, ak ťažkosti žalobcu zapríčiňuje aj chronické degeneratívne ochorenie. 6. Správny súd najskôr rozsudkom č. k. 24 Sa 40/2018-75 z 1. júla 2019 zrušil rozhodnutie žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. e) Správneho súdneho poriadku ako nepreskúmateľné. Na odôvodnenie v podstate uviedol, že stav žalobcu bol dôsledkom pracovného úrazu, aj keď mal určité zdravotné predispozície. Pokles jeho pracovnej schopnosti bol však taký, že nemohol naďalej vykonávať doterajšiu prácu, s čím sa žalovaná nijako nevyrovnalo.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však rozsudkom sp. zn. 7 Sk 46/2019 z 30. septembra 2020 zrušil tento rozsudok. V odôvodnení zdôraznil, že rozhodnutie žalovanej sa týkalo zmeny úrazovej renty v zmysle § 89 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z., a tak sa správny súd nemal zaoberať tým, či bola miera poklesu pracovnej schopnosti ustálená správne ešte v roku 2016. Pomer, v akom sa na tejto miere podieľajú degeneratívne zmeny na chrbtici žalobcu, už bol právoplatne posúdený rozhodnutím zo 17. júna 2016. Pretože žalobca žiadne zhoršenie zdravotného stavu nepreukázal, nebol dôvod prehodnocovať mieru tohto poklesu.
7. Nato správny súd, ktorý bol podľa § 469 SSP viazaný uvedenými právnymi názormi, tu napadnutým rozsudkom sp. zn. 24 Sa 31/2020 žalobu zamietol. Na odôvodnenie zhodne s najvyšším súdom uviedol, že predmetom konania bolo len posúdenie, či medzi júlom 2016 a marcom 2018 došlo k zmene poklesu pracovnej schopnosti. Následne odkázal na vypracované lekárske posudky, ktoré takúto zmenu nepotvrdili. Žalovaná prejednala závery posudkov so žalobcom, ten však nepredložil žiadne ďalšie dôkazy. Jednotlivé posudky mali podľa správneho súdu oporu v jednotlivých lekárskych správach, ktoré riadne vyhodnotili, a tak správny súd nemal dôvod pochybovať o ich správnosti. Pretože žalobca nepreukázal podmienky zmeny úrazovej renty podľa § 89 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z., je preskúmavané rozhodnutie žalovanej zákonné.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
8. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáhal zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Súdom oboch stupňov vytkol, že neposúdili žiadosť žalobcu aj ako návrh podľa § 112 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. Toto ustanovenie totiž dovoľuje zmeniť výšku úrazovej renty aj bez toho, aby išlo o zmenu podľa § 89 cit. zák. Žalobca už v sprievodnom liste k prvej žiadosti tvrdil, že miera poklesu pracovnej schopnosti bola už pôvodne ustálená nesprávne. Až na základe pokynu zamestnanca žalovanej zaslal aj tlačivo na zmenu úrazovej renty podľa § 89 cit. zák. 9. Žalovaná navrhla zamietnuť kasačnú sťažnosť. Zopakovala, že žalobca nepodal odvolanie proti rozhodnutiu zo 17. júna 2016, v ktorom bola úrazová renta určená na základe miery poklesu pracovnej schopnosti 50 %. Takto ustálenú mieru teda nespochybnil a nepredložil ani nijaké dôkazy, ktoré by preukázali priznanie úrazovej renty v nižšej sume než patrí. Nárok na jej zmenu by mal však len v prípade, ak by preukázal zmenu zdravotného stavu od júla 2016.
III. Posúdenie veci kasačným súdom
10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) bez ohľadu na uplatnené kasačné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP).
11. Predmetom prieskumu v prerokúvanej veci sú rozhodnutia žalovanej, ktorými rozhodovala o úrazovej rente žalobcu. Úrazová renta je podľa § 13 ods. 3 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. úrazovou dávkou poskytovanou z úrazového poistenia. Podľa § 88 ods. 1 cit. zák. má poškodený (teda aj zamestnanec, ak utrpel pracovný úraz, porov. § 83) nárok na úrazovú rentu, ak v dôsledku pracovného úrazu má viac ako 40-percentný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca a nedovŕšil dôchodkový vek, resp. mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok. Podľa § 89 ods. 1 cit. zák. sa suma úrazovej renty určí ako súčin 30,1467-násobku sumy zodpovedajúcej 80 % denného vymeriavacieho základu poškodeného a koeficientu určeného ako podiel čísla zodpovedajúceho percentuálnemu poklesu pracovnej schopnosti a čísla 100. Podľa § 89 ods. 4 cit. zákona platí, že ak u poškodeného došlo k zmene poklesu pracovnej schopnosti z dôvodu toho istého pracovného úrazu, doterajšia suma úrazovej renty sa upraví v pomere novej percentuálnej miery k
doterajšej percentuálnej miere. Žalovaná sa teda v zásade nemýli, ak tvrdí, že predpokladom postupu podľa citovaného ustanovenia je práve zmena poklesu pracovnej schopnosti oproti už ustálenej percentuálnej miere. 12. Okrem citovaných ustanovení sa však na úrazovú rentu ako úrazovú dávku vzťahujú aj spoločné ustanovenia o dávkach v § 109 až 118 zákona č. 461/2003 Z. z. (porov. legislatívnu skratku „dávka“ v § 109 ods. 1). Z § 112 ods. 1 písm. a) cit. zák. okrem iného vyplýva, že dávka sa zvýši odo dňa, od ktorého dávka alebo jej zvýšenie patrí, najviac tri roky spätne (od bližšie určeného dňa), ak sa dodatočne zistí, že sa priznala v nižšej sume ako patrí. Judikatúra najvyššieho súdu už v citovanom ustanovení videla vylúčenie prekážky rei iudicatae v dávkových veciach sociálneho poistenia. Uvedené ustanovenia totiž celkom jasne nevylučuje (ba dokonca predpokladá) vydanie nového rozhodnutia, ak sa zistí, že sa dávka priznala
nesprávne. Takéto rozhodnutie pritom nie je viazané na predloženie nových dôkazov zo strany žiadateľa (porov. rozsudok sp. zn. 9 Sk 12/2019). Na základe tohto ustanovenia tak môže poistenec opakovane žiadať žalovanú o znovuposúdenie (prepočítanie) už priznanej dávky, a to aj bez toho, aby sa medzičasom zmenili pomery, ktoré sú pre ňu rozhodujúce. Takejto
žiadosti neprekáža ani to, že poistenec proti skoršiemu rozhodnutiu nepodal odvolanie, ani sa nedomáhal jeho preskúmania na súde. Na druhej strane, z formulácie cit. § 112 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. vyplýva, že predpokladom priznania dávky je len zistenie, že sa dávka priznala v nižšej sume, než (podľa príslušných právnych predpisov) patrí.
To znamená, že predmetom tohto konania nie je preskúmavanie procesných či obsahových náležitostí pôvodného (skoršieho) rozhodnutia, a preto poistenec nemôže svoju žiadosť oprieť napr. len o námietku jeho nepreskúmateľnosti (takisto cit. rozsudok sp. zn. 9 Sk 12/2019).
13. Rozhodovanie žalovanej o úrazovej dávke je podľa § 172 ods. 4 cit. zák. dávkovým konaním, v ktorom mala žalovaná postupovať podľa tretej časti zákona č. 461/2003 Z. z. Podľa § 184 ods. 3 cit. zák. sa dávkové konanie o zmene sumy už priznanej dávky začína okrem iného na základe písomnej žiadosti fyzickej osoby uvedenej v odseku 1 (teda žiadateľa o výplatu). Takáto žiadosť je podaním, ktoré sa podľa § 186 ods. 3 cit. zák. musí posudzovať podľa jeho
obsahu. Ustanovenie § 186 ods. 4 potom ukladá organizačnej zložke žalovanej, aby pomohla účastníkovi odstrániť prípadné nedostatky podania, ak neobsahuje predpísané náležitosti alebo nebolo predložené na určenom tlačive. Organizačná zložka má podľa citovaného ustanovenia len pomáhať účastníkovi odstrániť nedostatky. Nesmie však týmto postupom podaniam účastníka dávať iný význam, než vyplýva z ich obsahu, ani svojimi postupmi účastníka zvádzať na to, aby svojmu podaniu dal iných obsah než zamýšľa.
14. Preskúmavané rozhodnutie žalovanej bolo vydané v dávkovom konaní, ktoré sa začalo podaním účastníka - žiadosťou zo 16. marca 2018. Podľa zisteného skutkového stavu žalobca v tejto žiadosti výslovne uviedol, že pôvodne určená miera poklesu jeho pracovnej schopnosti 50 % nebola určená správne, pretože sa medzičasom ukázalo, že pracovný úraz bol jedinou príčinou jeho ťažkostí. Obsah tohto podania podľa názoru kasačného súdu celkom zreteľne svedčí o tom, že žalobca sa domáhal zmeny (zvýšenia) úrazovej renty, keďže sa mu podľa neho priznala v nižšej sume ako mu patrí. Naopak, žalobca netvrdil, že by sa jeho zdravotný stav neskôr (medzi 17. júnom 2016 a podaním žiadosti) zhoršil.
Organizačné zložky žalovanej tak v zmysle citovaného § 186 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. mali posúdiť ním podanú žiadosť ako žiadosť podľa § 112 ods. 1 písm. a) cit. zák. a podľa toho o nej konať.
Podľa cit. § 186 ods. 4 sa potom mohli pokúsiť odstrániť určité nedostatky, napríklad požiadať žalobcu o dodatočné lekárske nálezy, upresniť, v čom konkrétne vidí nedostatok pôvodných posudkov, a pod. Napriek tomu však pobočka žalovanej inštruovala žalobca vyplniť tlačivo žiadosti o zmenu podľa § 89 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. Takáto žiadosť však celkom zreteľne nezodpovedala jeho vôli, ktorú prejavoval svojou skoršou žiadosťou.
15. Podľa kasačného takýto postup organizačnej zložky žalovanej nezodpovedá citovaným ustanoveniam § 186 ods. 3 a 4 zákona č. 461/2003 Z. z. V dôsledku toho organizačné zložky riadne nerozhodovali o zmene sumy dávky (úrazovej renty) v zmysle § 112 ods. 1 písm. a) cit. zák., teda o tom, čoho sa žalobca svojou žiadosťou domáhal. Naopak, posudzovali výlučne
otázku, či od predošlého rozhodnutia zo 17. júna 2016 došlo k zmene poklesu pracovnej schopnosti. O takéto rozhodnutie však žalobcovi nešlo. Okrem toho organizačné zložky žalované odopreli zaoberať sa správnosťou pôvodne priznanej úrazovej renty v dôsledku svojho nesprávneho záveru, že ich v tomto smere viaže právoplatné rozhodnutie zo 17. júna
2016. Ako však bolo vysvetlené, ani tento právny názor nie je správny, a preto organizačné zložky nesprávne zúžili predmet svojho rozhodnutia v prerokúvanej veci. Tým došlo k porušeniu podstatných ustanovení o dávkovom konaní, čo malo za následok nezákonné rozhodnutie vo veci samej.
16. Môže sa zdať, že vyslovené právne závery odporujú záverom vysloveným v predošlom zrušujúcom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sk 76/2019. Predovšetkým však treba uviesť, že najvyšší súd bol v danej veci viazaný dôvodmi kasačnej sťažnosti, keďže sťažovateľkou bola žalovaná, nie žalobca - fyzická osoba (porov. § 453 ods. 2 oproti § 203 ods. 2 SSP). Podstatou tohto rozsudku tak bola otázka, či v konaní o zmene úrazovej renty podľa § 89 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. sa žalovaná musela zaoberať správnosťou pôvodného rozhodnutia zo 17. júna 2016. Ako už bolo uvedené v ods. 11 tohto rozsudku, kasačný súd súhlasí s názorom, že predmetom takého konania by bolo len skúmanie zmeny percentuálnej miery poklesu pracovnej schopnosti oproti prv právoplatne ustálenej. Najvyšší súd však nemal jasný dôvod vyjadrovať sa k ustanoveniu § 112 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., a preto sa zjavne ani podrobne nezaoberal obsahom všetkých podaní žalobcu v administratívnom spise. Keďže v teraz prejednávanej veci kasačný súd nie je viazaný obsahom kasačnej sťažnosti,
musel sa týmito otázkami zaoberať komplexne a v celom rozsahu. 17. Pre ďalšie konanie kasačný súd poznamenáva, že podľa § 88 ods. 1 zákona č. 461/ 2003 Z. z. má poškodený nárok na úrazovú rentu, ak pokles jeho schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť nastal v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania.
Zo znenia citovaného ustanovenia tak vyplýva, že nárok na úrazovú rentu je podmienený tým, že pokles jeho schopnosti je v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom (resp. chorobou z povolania). Pracovným úrazom sa podľa § 8 ods. 1 cit. zák. rozumie poškodenie zdravia fyzickej osoby. Citovaná úprava pritom v podstatnej miere nahradila odškodňovanie pracovných úrazov, pôvodne upravené v § 195 a nasl. Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z., resp. predtým v § 190 a nasl.
Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. V dôsledku toho je z veľkej časti použiteľná aj judikatúra súdov, ktorá sa týkala príčinnej súvislosti poklesu pracovnej schopnosti a pracovných úrazov (resp. chorôb z povolania). Už v judikáte R 69/1970 (rozhodnutie sp. zn. 8 Cz 22/69) bol (vo vzťahu k chorobe z povolania) vyslovený názor, podľa ktorého zodpovednosť za takúto chorobu nie je vylúčená tým, že zamestnanec mal na ňu zvýšenú predispozíciu.
Podobne (hoci v súvislosti s invaliditou) už judikatúra vyslovila, že príčinná súvislosť medzi pracovným úrazom a zhoršeným zdravotným stavom nemožno vylúčiť kvôli zdravotnej predispozícii navrhovateľa (porov. uznesenie Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. 11 Co 24/81, judikát R 46/ 1983). 18.
Pokiaľ teda § 88 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. vyslovene predpokladá súvislosť medzi poklesom pracovnej schopnosti a pracovným úrazom, ktorým podľa § 8 cit. zák. je poškodenie zdravia, potom treba pri posudzovaní tohto poklesu ustáliť, akou mierou sa na ňom podieľalo práve to poškodenie zdravia, v ktorom spočíva pracovný úraz. Naopak, v zhode s citovanou judikatúrou sa nemá prihliadať na prípadnú predispozíciu poškodeného k takémuto poškodeniu; takouto predispozíciou môžu byť aj určité degeneratívne zmeny, ktoré uľahčujú pôsobenie vonkajších vplyvov a tým zvyšujú náchylnosť poškodeného na poškodenie zdravia. Ak sa sama táto predispozícia neprejaví poškodením zdravia, ktoré by malo za následok pokles pracovnej schopnosti, potom okolnosť, že táto predispozícia podstatne prispela k vzniku pracovného úrazu - k poškodeniu zdravia, s ktorým sa spojil pokles pracovnej schopnosti, sama osebe nemôže viesť k „rozdeleniu“ miery poklesu pracovnej schopnosti na časť spôsobenú pracovným úrazom a časť spôsobenú predispozíciou. K takému deleniu by sa mohlo pristúpiť len vtedy, ak by sa táto predispozícia sama osebe prejavovala ako poškodenie zdravia, ktoré by
takýto pokles spôsobovalo aj bez ohľadu na vzniknutý pracovný úrazu. Potom by sa muselo ustáliť, o čo je pokles pracovnej schopnosti v dôsledku poškodenia zdravia - pracovného úrazu vyšší oproti tomu, aký by bol len v prípade výskytu poškodenia zdravia - predispozície pre pracovný úraz (porov. podobne pre chorobu z povolania rozsudok Najvyššieho súdu SSR sp. zn. 4 Cz 10/74, judikát R 17/1975; mimoriadne inštruktívne práve v súvislosti s poruchami chrbtice aj stanovisko Najvyššieho súdu SSR zn. Cpj 11/80, judikát R 28/1980, časť A., ako aj staršie rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. Co I 436/49, judikát R 241/1949, a sp. zn. 4 Cz 86/61, judikát R 1/1963). ,IV.
Záver 19. Zo všetkých uvedených dôvodov tak kasačný súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie žalovanej bolo treba zrušiť z dôvodu ustanoveného v § 191 ods. 1 písm. g) SSP. Ak správny súd za týchto okolností správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, vychádza jeho rozsudok z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo napĺňa kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Preto kasačný súd podľa § 462 ods. 2 SSP napadnutý rozsudok (§ 457 ods. 1 SSP) zmenil tak, že zrušil rozhodnutie žalovanej. Keďže toto rozhodnutie sa vyčerpávalo v potvrdení obsahovo zhodného rozhodnutia ústredia, zrušil kasačný súd podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP aj to a vec podľa § 191 ods. 4 SSP vrátil ústrediu na ďalšie konanie. 20. Žalovaná je v ďalšom konaní viazaná právnymi názormi vyslovenými v tomto rozsudku (§ 191 ods. 6 a § 469 SSP).
Jej úlohou tak bude riadne preskúmať, či miera poklesu pracovnej schopnosti žalobcu v dôsledku jeho pracovného úrazu bola určená správne, a to bez ohľadu na (právoplatné) rozhodnutie pobočky zo 17. júna 2016. Pritom prihliadne aj na žalobcom novo predložené lekárske správy a nálezy a porovná, do akej miery menia alebo spochybňujú pôvodné závery lekárskych posudkov z roku 2016. Už len pre poriadok kasačný súd dodáva, že hoci úlohou lekárskej posudkovej činnosti na účely úrazového poistenia je posudzovanie poklesu pracovnej schopnosti [§ 153 ods. 4 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z.], je úlohou organizačných zložiek žalovanej, aby posúdili, či lekársky posudok pri určovaní tohto poklesu zohľadňuje pravidlá príčinnej súvislosti vysvetlené v ods. 17 a 18 tohto rozsudku.
Tieto pravidlá totiž vyplývajú z citovaných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z., ktorých výklad je tak otázkou právnou, nie skutkovou (posudkovou).
21. Pri zmene rozhodnutia musí kasačný súd podľa § 467 ods. 2 SSP rozhodnúť o trovách konania na krajskom súde a kasačnom súde. Kasačný súd tak podľa § 167 ods. 1 samostatne, ako aj v spojení s § 467 ods. 1 SSP priznal plne úspešnému žalobcovi proti neúspešnej žalovanej náhradu trov konaní oboch stupňov. 22. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 29. novembra 2023