7Ssk/141/2023

1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca je synom neb. F. Š., I.. XX. M. XXXX, ktorý bol od 15. augusta 2002 profesionálnym vojakom. Počas trvania služobného pomeru bol v rokoch 2006 a 2007 a potom znova od 23. mája 2008 vyslaný na plnenie úloh mimo územia Slovenskej republiky vo vojenskej operácii OSN UNFICYP na Cypre. Od 23. mája 2008 bol služobne zaradený ako starší vodič sektorového veliteľstva jednotky v sektore 4 vo Famaguste, ktorého veliteľom bol B.. O.. Dňa 5. októbra 2008 neb. F.. Š. ako vodič odviezol B.. O. na pláž v Konos Bay, kde sa spoločne potápali (šnorchlovali).

komisia sociálneho zabezpečenia na rokovaní 6. augusta 2009 dospela k záveru, že úraz F.. Š. nebola služobný, lebo neplnil služobné úlohy (tie sa skončili dovezením služobného automobilu na určené miesto), ale mal osobné voľno. Nato vojenský úrad rozhodnutím zo 7. augusta 2009 nepriznal žalobcovi sirotský výsluhový dôchodok a žalovaný toto rozhodnutie potvrdil svojím rozhodnutím z 12. októbra 2009. Krajský súd v Bratislave však rozsudkom č. k. 2 S 333/2010-89 z 19. septembra 2012 zrušil obe tieto rozhodnutia.

3. Vojenský úrad (po zrušení jeho ďalšieho rozhodnutia z 15. apríla 2013 rozhodnutím žalovaného z 9. októbra 2013) novým rozhodnutím z 25. februára 2014 opäť nepriznal žalobcovi sirotský výsluhový dôchodok. Na odôvodnenie odkázal na zápisnicu z rokovania posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia zo 6. augusta 2009, ale aj na správu o nehode príslušných cyperských orgánov, doplňujúce vypočutie veliteľa B.. O. pred vyšetrovacou komisiou, ktorá bola 23. decembra 2009 ustanovená v rámci misie UNFICYP, a pred osobitnou komisiou na prešetrenie mimoriadnej udalosti, na stanovisko Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky k používaniu motorových vozidiel, na funkčnú náplň vodiča a na rozkaz veliteľa SLOVCON z 30. septembra 2008, ktorý vymedzuje (aj) nebezpečné aktivity. Na základe toho uzavrel, že neb. F.. Š. dostal 5. októbra 2008 rozkaz doviezť veliteľa na pláž, kde mu veliteľ udelil voľno. Tým splnil svoju služobnú úlohu a ďalšiu mal plniť až o 15:00 hod, kedy mal veliteľa odviezť späť. Podľa vojenského úradu tak v čase sporného úrazu

4. Krajský súd v Bratislave však rozsudkom č. k. 6 S 189/2014-113 z 8. júla 2016 zrušil toto rozhodnutie žalovaného. V odôvodnení vytkol správnym orgánom, že nezisťovali, či činnosť vykonávaná neb. F.. Š. bola obvyklá, teda či obvykle čakával na veliteľa po jeho dovezení na pláž. Nestotožnil sa ani s argumentom, že by prestávka v práci mohla trvať len 30 minút, čo už uviedol aj najvyšší súd v citovanom rozsudku sp. zn. 7 Sžso 80/2011. Ďalej poukázal na nezrovnalosti, keď v zázname a správe o vyšetrení služobného úrazu bolo odporučené uznať úraz za služobný, kým záver posudkovej komisie bol opačný. Správne orgány mali tieto nezrovnalosti odstrániť dokazovaním, napr. prostredníctvom tzv. „triptickets“ (príkazov na jazdu) z iných jázd, ktoré neb. F.. Š. konal s veliteľom na pláž, a nielen výpoveďou samotného veliteľa B.. O..

12. decembra 2018. Stotožnil sa s názorom krajského súdu a doplnil, že žalovaný sa nezaoberal ani otázkou, či by úraz nemohol byť pracovný kvôli tomu, že k nemu došlo pre výkon služby. Neb. F.. Š. sa totiž na miesto nehody dostal práve kvôli tomu, že tam doviezol svojho veliteľa. Medzičasom (medzi uvedenými rozsudkami) však najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10 Sžso 18/ 2016 z 20. júna 2017 zamietol žalobu brata žalobcu proti rozhodnutiu o nepriznaní sirotského výsluhového dôchodku.

výsluhový dôchodok. Zopakoval okolnosti vzniku sporného úrazu, ktorý sa stal 50 až 70 metrov od pobrežia približne 5 až 10 metrov od skál, v oblasti 700 metrov vzdialenej od oblasti vyhradenej na kúpanie, kde sa neb. F.. Š. a B.. O. potápali bez akýchkoľvek výstražných

O. chodieval potápať sa ešte pred príchodom F.. Š. na misiu. Predošlý vodič Č.. W. uviedol, že ho pri týchto aktivitách nesprevádzal a ani nečakal. Rovnako z týchto výpovedí zistil, že plávanie, potápanie resp. šnorchlovanie konali vojaci v čase osobného voľna, avšak neb. F.. Š. ako vodič, ktorý ich doviezol na pláž, sa k nim pridával. Z toho, ale aj skorších vyjadrení B.. O. vojenský

F.. Š. doviezol B.. O. na pláž, mu ten dal rozkaz, podľa ktorého mal osobné voľno; nebol však oprávnený rozkazom upraviť činnosti vodiča v čase osobného voľna. Preto nemohlo ísť o prestávku v práci. Na tom nič nemenilo ani pravidlo „24/7“, ktoré neznamená, že by profesionálny vojak na misii konal štátnu službu 24 hodín denne 7 dní v týždni; aj na misii sa totiž rozlišuje medzi služobným časom (hoci inak organizovaným) a časom osobného voľna.

mu priznať. 6. Na odvolanie žalobu žalovaný preskúmavaným rozhodnutím potvrdil rozhodnutie vojenského úradu z 20. apríla 2021. V odôvodnení sa stotožnil s jeho skutkovými zisteniami aj právnym záverom. Zdôraznil, že záznam o služobnom úraze aj správa o vyšetrení služobného úrazu boli vypracované na základe smernice 3/2005, ktorej účelom bolo upraviť postup pri evidovaní, vyšetrovaní a registrácii služobných úrazov. Pôvodná správa o vyšetrení z 10. októbra 2008 nebola v súlade s touto smernicou, preto na základe žiadosti Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia mu bola predložená opravená správa datovaná 15. októbra 2008. Posudková komisia potom rozhodovala na základe opravenej správy.

Zdôraznil tiež, že k úrazu nedošlo pri plnení služobnej úlohy - riadení motorového vozidla. Žalovaný nesúhlasil s námietkou žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu, pretože vojenský úrad doplnil dokazovanie vyjadrením vojakov, ktorí plnili úlohy na misii na Cypre, z ktorých vyjadrenie Č.. W. považoval za rozhodujúce. Vyjadrenia svedčili o kamarátskom vzťahu neb. F.. Š. a B.. O., ktorí sa preto chodievali potápať spoločne v čase osobného voľna. Činnosť, pri ktorej došlo k úrazu, tak aj F.. Š. vykonával v čase osobného voľna. Pri svojej činnosti

K námietke ohľadom charakteru cesty žalovaný odkázal na príslušný manuál OSN, v zmysle ktorého sa cesta označuje ako „DUTY“ (služobná), ak veliteľa vezie vodič vo VIP aute, aj keď je účel cesty súkromný. Preto aj cesta 5. októbra 2008 bola označená ako „DUTY“, hoci B.. O. smeroval na pláž potápať sa. K odkazu žalobcu na rozsudok sp. zn. 7 Sžso 80/2011 žalovaný uviedol, že sa týkal nároku brata žalobcu, o ktorom sa právoplatne rozhodlo nepriznaním sirotského výsluhového dôchodku, keď najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10 Sžso 18/2016 zamietol jeho správnu žalobu s názorom, že šnorchlovanie, príp. plávanie alebo potápanie nie je možné považovať za činnosti obvyklé v čase prestávok v práci.

Nárok na sirotský výsluhový dôchodok sa však posudzuje len podľa zákona č. 328/2002 Z. z. Podľa žalovaného rozhodnutie vojenského úradu malo všetky potrebné náležitosti a bolo vydané v súlade so zákonom.

Podobne aj posudková komisia dospela 6. augusta 2009 k záveru, že neb. F.. Š. v čase úrazu neplnil žiadne činnosti v zmysle § 29 zákona č. 328/2002 Z. z. Rovnaký záver vyplynul aj zo správy osobitnej komisie na prešetrenie mimoriadnej udalosti a zo správy komisie ministra obrany z 11. januára 2013. Správny súd vyšiel z toho, že podľa denného poriadku sa síce vojaci zdržiavali na misii 24 hodín denne 7 dní v týždni, ale nedeľa nebola vymedzená ako pracovný deň, až na potrebu plnenia stanovených úloh. Vojaci sa tak mohli venovať aktivitám ako plávanie alebo potápanie, ktoré sa považovali za nebezpečné aktivity, len v čase osobného

Aj na základe zadovážených vyjadrení vojakov sa správny súd stotožnil so záverom, že nemusel čakať na veliteľa, ani mu nebolo prikázané potápanie alebo šnorchlovanie, a preto túto činnosť vykonával v rámci osobného voľna. Neb. F.. Š. zrejme plánoval túto činnosť vykonávať, čo aj zodpovedalo v konaní potvrdenému kamarátskemu vzťahu medzi ním a B.. O., keďže napr. predošlý vodič Č.. W. veliteľa na pláži nečakával. To však nestačí na posúdenie úrazu ako služobného v zmysle § 29 zákona č. 328/2002 Z. z. Správny súd sa stotožnil aj s názorom, že sama povaha jazdy podľa príslušného „tripticket“ nie je podstatná pre posúdenie, či k úrazu došlo pri plnení služobných povinností. Vykonané dokazovanie nepotvrdilo, že by mal neb. F.. Š. v čase úrazu prestávku v práci, a preto žalovanému nemožno vyčítať nerešpektovanie právneho názoru v zrušujúcich rozsudkoch súdov. K tvrdeným rozporom medzi záznamom, správou a záverom posudkovej komisie správny súd odkázal na § 87 ods. 1 písm. e) zákona č. 328/2002 Z. z., podľa ktorého posudková komisia rozhoduje o tom, či je úmrtie dôsledkom

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

8. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Na úvod (odd. II a III) zdôraznil, že F.. Š. utrpel úraz počas plnenia úloh na misii, kde musel byť neustále pripravený splniť rozkaz. Zotrval na názore (odd. IV), že výpoveď B.. O. je tendenčná, lebo vedel, že F.. Š. sa ide potápať s ním, a na toto potápanie mu vydal rozkaz. Ak nechcel, aby sa F.. Š. išiel potápať, odviezol sa B.. O. sám, o čom svedčí „tripticket“ za september 2002. K tomu mali byť vypočutí ďalší velitelia kontigentu. Aj L.. W. vypovedal, že F.. Š. vždy čakal na veliteľa, okrem toho bolo bežné, že vodič, ktorý doviezol vojakov počas osobného voľna k moru, sa k nim pridal. Aj manželka zomr. (matka žalobcu) v inom konaní potvrdila, že jej manžel telefonoval, že sa chodí potápať s B.. O. a čakáva na neho tam, kde ho doviezol. Žalobca nesúhlasil (odd. V) s „alibistickým“ spochybňovaním jazdy „DUTY“. „Tripticket“ takejto jazdy preukazoval dĺžku služby, takže ak mal neb. F.. Š. čakať na veliteľa, išlo z jeho strany o prestávku v službe, čo ustálil už najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 7 Sžso 80/2011. „Tripticket“ musel byť vypísaný pred jazdou a musel byť schválený veliteľom. Dňa 5. októbra 2008 je na ňom jazda uvedená ako „DUTY“, teda služobná. Znova (odd. VI) žalobca namietol, že existujú dve verzie správy o vyšetrení služobného úrazu, a preto sa mali vypočuť všetky osoby k ich obsahu. Ďalej žalovaný nerešpektoval povinnosti, ktoré mu vyplynuli z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžsk 5/2017, podľa ktorého mal objasniť, ako sa riešilo čakanie vodiča na veliteľa. Na základe toto žalobca (odd. VII) vytkol žalovanému subjektívne a jednostranné vyhodnotenie dôkazov. V závere (odd. VIII) namietol, že nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku správny súd porušil právo žalobcu na spravodlivý proces.

10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) bez ohľadu na uplatnené sťažnostné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP). 11. Žalobca v podanej kasačnej sťažnosti predovšetkým vytýka napadnutému rozsudku nedostatočné odôvodnenie. Podľa ustanovenia § 139 ods. 2 SSP má správny súd v odôvodnení uviesť (okrem iného) posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov, prípadne odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax. Toto ustanovenie nadväzuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá právo na riadne odôvodnenie považuje za súčasť práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zároveň však podľa tejto judikatúry požiadavku na riadne odôvodnenie rozhodnutia nemožno vykladať ako povinnosť súdu dať odpoveď na každý jeden čiastkový argument účastníka konania. Špecifická odpoveď sa vyžaduje, len ak ide o argument kľúčový. No sama okolnosť, že odpovede súdu nezodpovedajú očakávaniam účastníka, neznamená porušenie práva na spravodlivý proces (porov. z posledného obdobia - naprieč senátmi - napr. uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 337/2023, II. ÚS 305/2023, III. ÚS 279/2023 a IV. ÚS 247/2023) 12. Hneď skraja treba kriticky uviesť, že sám žalobca v odd. VIII svojej kasačnej sťažnosti neuvádza žiaden konkrétny argument, na ktorý podľa neho správny súd v odôvodnení svojho rozsudku nereagoval. Po preskúmaní napadnutého rozsudku však nezostáva než konštatovať, že jeho odôvodnenie vyhovuje citovaným požiadavkám. Správny súd správne identifikoval, že podstatou prerokúvanej veci je posúdenie, či úraz neb. F.. Š. 5. októbra 2008 je služobným úrazom v zmysle § 29 zákona č. 328/2002 Z. z. Vzhľadom na priebeh doterajšieho konania sa správny súd zaoberal najmä otázkou, či sa úraz stal v čase prestávky v práci alebo nie. K tomu citoval príslušné ustanovenia § 91 Zákonníka práce a odkazom na konkrétne časti preskúmavaného rozhodnutia a administratívneho spisu ustálil, že neb. F.. Š. nebol povinný čakať na veliteľa potom, čo ho doviezol na pláž do Konos Bay. Preto nepovažoval jeho činnosť na tomto mieste za prestávku v práci. Rovnako správny súd odkazom na vyjadrenia jednotlivých vojakov ustálil, že nebolo obvyklé, aby vodič čakal na veliteľa počas potápania alebo sa s ním dokonca potápal spolu. Konečne, správny súd reagoval aj námietku rozporu medzi záznamom o úraze, správou o vyšetrení služobného úrazu a záverom posudkovej komisie, pričom odkázal na pôsobnosť tejto komisie v zmysle § 87 ods. 1 písm. e) zákona č. 328/2002 Z. z. Podľa kasačného súdu tak napadnutý rozsudok dáva odpovede na všetky podstatné námietky žalobcu.

F.. Š. nebol pred smrťou ani poberateľom výsluhového dôchodku alebo invalidného výsluhového dôchodku, ani jeho služobný pomer profesionálneho vojaka netrval 15 rokov. Žalobca tak mohol mať nárok na invalidný sirotský dôchodok, len ak by bola splnená podmienka § 53 písm. b) cit. zák., teda že smrť jeho otca bola dôsledku služobného úrazu.

alebo majetku. Podľa § 29 ods. 2 cit. zák. sa ako služobný úraz posudzuje aj úraz, ktorý profesionálny vojak utrpel pre výkon služby. Zistený skutkový stav svedčí o tom, že úraz, ktorý bol príčinou smrti F.. Š., sa stal nezávisle od jeho vôle skrutkou policajného člna v mori

silám. Podstatou veci tak zostáva posúdenie, či by mohlo ísť o služobný úraz podľa § 29 ods. 1 písm. a) alebo ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. 15. Správny súd, ale aj orgány verejnej správy ustálili, že žalobca bol zaradený vo funkcii starší vodič a podľa jeho funkčnej náplne k jeho služobným povinnostiam nepatrilo potápanie. Naopak, potápanie bolo vyslovene označované ako iná nebezpečná činnosť, ktorej sa vojaci mali venovať zásadne počas osobného voľna. Žalobca v podanej kasačnej sťažnosti prvýkrát tvrdí, že jeho otec sa 5. októbra 2008 potápal, pretože potápanie rozkázal jeho veliteľ B..

16. V zhode so správnym súdom aj orgánmi verejnej správy tak prichádza zaoberať sa len otázkou, či činnosť F.. Š. bolo možné považovať za činnosť, ktorá je obvyklá pri plnení služobných úloh vrátane činnosti počas prestávky v práci. Podľa kasačného súdu však zo znenia citovaného ustanovenia vyplýva, že pracovným úrazom nie je akýkoľvek úraz utrpený pri akejkoľvek činnosti počas prestávky v práci. Formuláciu „vrátane činnosti počas prestávky v práci“ totiž treba vykladať v spojení s predošlou formuláciou „činnosť, ktorá je obvyklá pri plnení služobných úloh“. Inak povedané, aj činnosť počas prestávky v práci je v z hľadiska vymedzenia služobného úrazu podstatná len vtedy, ak ide o činnosť, ktorá je počas prestávky obvyklá pri plnení služobných úloh. Môže ísť napr. o rôznu prípravu na plnenie služobných úloh (nasadzovanie alebo odkladanie výstroja či výzbroje, prípravu techniky, materiálu na výkon služobných úloh, príchod či odchod z rôznych výcvikových zariadení a pod.). ale napr. aj odpočinok alebo jedenie na bežných miestach na to určených. Pokiaľ ide o činnosť vodičov,

17. Už Krajský súd v Bratislave v rozsudku č. k. 2 S 333/2010-89 v zhode so žalobcom citovaným rozsudkom sp. zn. 7 Sžso 80/2011 uložil žalovanému aj vojenskému úradu, aby skúmali nielen to, či čakanie neb. F.. Š. na veliteľa po jeho dovezení na pláž v Konos Bay mohlo byť prestávkou v práci, ale aj to, či činnosť ako potápanie nie je možné považovať

spolu s ním. Orgány verejnej správy v prerokúvanej veci považovali za kľúčovú výpoveď predošlého vodiča Č.F_. W., ktorý potvrdil, že on B.. O. na takéto jazdy nevozil, nečakával ho tam a nepotápal sa s ním. Kasačný súd sa stotožňuje s názorom, že takáto výpoveď dostatočne jasne objasňuje, že k obvyklým činnostiam vodiča veliteľa nepatrilo sprevádzať veliteľa pri každej činnosti, ktorú on sám vykonával na mieste, kam ho vodič doviezol.

18. Naopak, za daných okolností zrozumiteľne a logicky pôsobí vysvetlenie žalovaného, že túto činnosť F.. Š. vykonával takisto v rámci svojho osobného voľna. Podľa kasačného súdu je celkom pochopiteľné, že ak medzi ním a veliteľom B.. O. bol kamarátsky vzťah (čo je takisto podopreté obsahom administratívneho spisu) a ak obaja mali záľubu v potápaní, potom F.. Š. mohol „rád“ splniť úlohu vodiča na ceste zo základne do Konos Bay, pretože si bol vedomý, že namiesto návratu na základňu tam bude môcť zostať a bude sa môcť svojej záľube venovať. Mohol teda využívať plnenie služobných úloh, aby sa dopravil na miesto, kde sa venoval svojej záľube (podobne ako napr. vodič z povolania môže využiť služobnú jazdu na určité miesto, aby tam navštívil pamiatku alebo kúpil si zaujímavý suvenír). To však neznamená, že táto jeho záľuba sa stáva súčasťou jeho služobných úloh alebo činnosťou obvyklou pri ich plnení, a to ani počas prípadnej prestávky v práci. Z tohto hľadiska potom nie je podstatné, či veliteľ B.. O. vedel alebo nevedel o nakladaní potápačskej výstroje aj pre neb. F.. Š..

19. Kasačný súd sa tak nestotožňuje ani s ďalšími námietkami žalobcu v kasačnej sťažnosti, ktoré navyše z veľkej časti predstavujú len opakovanie jeho argumentov zo skorších podaní a len nedostatočne reflektujú závery správneho súdu v napadnutom rozsudku. Úvahy o tendenčnosti výpovede B.. O. nie sú pre posúdenie veci podstatné už preto, že tak žalovaný, ako aj vojenský úrad za omnoho dôležitejšie považovali vyjadrenie predošlého vodiča (teda profesionálneho vojaka, ktorý pred neb. F.. Š. plnil funkciu vodiča pre veliteľa B.. O.) o tom, či bolo obvyklé voziť veliteľa na pláž a potápať sa tam s ním. To, že sa niekedy B.. O. vozil sám, nijako logicky nedosvedčuje, že by sa neb. F.. Š., keď doviezol B.. O. na pláž, mal alebo musel potápať spolu s ním. Polemika žalobcu nad listinami „triptickets“ prehliada, že ich vypĺňanie sa spravovalo inými pravidlami (manuálom OSN, ktorého obsah podrobne reprodukovali žalovaný aj vojenský úrad vo svojich rozhodnutiach), a preto označenie jazdy ako „DUTY“ (služobná) na nich neznamenalo, že počas celého jej obdobia profesionálny vojak plní služobného úlohy v zmysle § 29 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z. Z vyššie uvedeného ďalej vyplýva, že orgány verejnej správy sa dostatočne zaoberali zisťovaním toho, či a ako čakal vodič na veliteľa, keď ho doviezol na pláž, a preto nie je dôvodná námietka žalobcu, že orgány nerešpektovali právny názor najvyššieho súdu vyslovený v rozsudku sp. zn. 9 Sžsk 5/2017. Polemika nad „dvoma verziami“ správy o vyšetrení úrazu nijako nezohľadňuje zrozumiteľné vysvetlenie tejto otázky v preskúmavanom rozhodnutí žalovaného (oprava pôvodnej správy kvôli nedostatku jej náležitostí). 20. Konečne, podľa už cit. § 29 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. sa ako služobný úraz posudzuje aj úraz, ktorý profesionálny vojak utrpel pre výkon služby. V prerokúvanej veci nie je vôbec potrebné zaoberať sa otázkou, aký je vzťah tohto ustanovenia k § 53 písm. b) cit. zák., ktoré výslovne hovorí len o služobnom úraze „pri výkone služby alebo v súvislosti s ním“, teda či toto ustanovenie zužuje rozsah služobných úrazov, pri ktorých patrí sirotský výsluhový dôchodok, alebo ide len o nedôslednosť zákonodarcu a definícia § 29 ods. 2 sa uplatní aj pre účely priznania tohto dôchodku. Služobným úrazom pre výkon služby totiž treba rozumieť spravidla služobný úraz vzniknutý v situácii, do ktorej sa poškodený dostal v dôsledku výkonu služby. Musí teda existovať bezprostredná príčinná súvislosť medzi výkonom služby a vznikom situácie, v ktorej došlo k úrazu. V tu prerokúvanej veci by mohlo ísť o typický príklad takej situácie, keď neb. F.. Š. doviezol veliteľa do Konos Bay a len v dôsledku jeho pobytu tam by sa mu stal úraz (napr. by tam došlo k prírodnej katastrofe, prestrelke a pod.). V bezprostrednej príčinnej súvislosti s výkonom služby neb. F.. Š. však nebolo to, že sa ocitol v mori 50 až 70 metrov od pobrežia, 700 metrov od oblasti určenej na kúpanie, bez predpísaných výstražných prvkov, ako na to správne poukázal už správny súd, ale aj orgány verejnej správy vo svojich rozhodnutiach.