7Ssk/14/2024

1. Z administratívnych spisov žalovaného vyplýva, že žalobkyňa bola príslušníčkou Policajného zboru Slovenskej republiky od 1. októbra 2004. Dňa 13. marca 2020 požiadala o uvoľnenie zo služobného pomeru k 31. máju 2020, no už 23. apríla 2020 vzala žiadosť späť, „nakoľko nebol doposiaľ vydaný personálny rozkaz“. Riaditeľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Nitre jej 28. apríla 2020 oznámil, že so späťvzatím nesúhlasí, a zároveň ju personálnym rozkazom č. 120 z toho istého dňa uvoľnil podľa § 191 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov. Žalobkyňa v odvolaní namietla len to, že žiadosť o uvoľnenie už vzala späť, riaditeľ žalovaného ho však zamietol preskúmavaným rozhodnutím zo 17. júna 2020. Na odôvodnenie uviedol, že nadriadený žalobkyne nesúhlasil so späťvzatím, čo bolo jeho právo, a preto sa konanie nemohlo skončiť bez rozhodnutia v zmysle § 191 ods. 4 cit. zák. 2. Správnu žalobu, ktorú žalobkyňa podala proti tomuto rozhodnutiu, správny súd zamietol tu napadnutým rozsudkom č. k. NR-15S/4/2021-71. Vyšiel zo zistenia, že riaditeľ okresného riaditeľstva žalobkyni personálny rozkaz č. 120 vyhlásil ústne 28. apríla 2020, čo potvrdila svojím podpisom. Takýto spôsob oznámenia zodpovedal § 266 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., a preto tým nebol porušený zákon. Doručenie by sa vyžadovalo, len ak by ho nebolo možné oznámiť vyhlásením. Vydaniu personálneho rozkazu nebránilo, že žalobkyňa vzala späť svoju žiadosť, pretože nadriadený v zmysle § 191 ods. 4 cit. zák. nesúhlasil s týmto späťvzatím a v tejto otázke mu patrila správna úvaha. Správny súd dal žalobkyni za pravdu, že nadriadený zmeškal lehotu podľa § 191 ods. 8 cit. zák. na oznámenie rozhodnutia o uvoľnení, tú však považoval len za procesnú a napriek jej prekročeniu nadriadený rozhodol v zhode so žalobkyninou vôľou skončiť služobný pomer. Opravným uznesením č. k. NR-15S/4/2021-100 správny súd opravil označenie žalovaného v rozsudku.

5. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP). 6. V prerokúvanej veci sú predmetom prieskumu rozhodnutia žalovaného a personálny rozkaz riaditeľa okresného riaditeľstva, ktorými žalobkyňu v zhode s jej žiadosťou uvoľnili zo služobného pomeru, pretože nesúhlasili so späťvzatím tejto žiadosti. Žalobkyňa v kasačnej sťažnosti spôsobom, ktorý v minimálnej miere zodpovedá ustanoveniu § 440 ods. 2 SSP, polemizuje so záverom správneho súdu, že prekročenie lehoty podľa § 191 ods. 8 zákona č. 73/1998 Z. z. nebolo dôvodom nezákonnosti oboch rozhodnutí. Podľa citovaného ustanovenia rozhodnutie o skončení služobného pomeru uvoľnením oznámi nadriadený policajtovi najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia jeho žiadosti. Podľa skutkového stavu v prerokúvanej veci žalobkyňa žiadosť podala 13. marca 2020, no rozhodnutie o uvoľnení sa jej oznámilo až 28. apríla 2020, teda po uplynutí jedného mesiaca. 7. Správny súd však správne dospel k záveru, že táto lehota je len procesnou lehotou a jej prekročenie nemá za následok zánik oprávnenia nadriadeného rozhodnúť o uvoľnení. Taký výklad zodpovedá aj ustálenej rozhodovacej praxi, v zmysle ktorej prekročenie lehoty ustanovenej zákonom môže mať takýto následok, len ak ho s ním spája zákon (v tomto smere porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 42/2013 alebo 10 Sžd 14/2014, príp. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 263/ 09 a tam citovanú prejudikatúru). Hoci sú žalobkynine príklady lehôt na podanie správnej žaloby alebo kasačnej sťažnosti nepriliehavé (ide o procesné úkony účastníkov, nie orgánu verejnej moci), následky ich zmeškania sú tiež jasne ustanovené v § 459 písm. a) SSP, aj § 98 ods. 1 písm. d) SSP. Zákon č. 73/1998 Z. z. spája zánik práva len so zmeškaním lehôt vyrátaných v ustanovení § 254 ods. 4 a nepatrí medzi ne lehota podľa § 191 ods. 8 cit. zák. Žalobkyňa v kasačnej sťažnosti nepredstavila žiadnu argumentáciu, prečo by si jasné znenie tohto ustanovenia vyžadovalo rozšíriť tento výpočet prípadov aj o § 191 ods. 8. Len všeobecné odkazy na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej sa k výkladu právneho predpisu musí pristupovať komplexne, nič nemenia na tom, že súdy takto nemôžu právny predpis „fakticky“ novelizovať (porov. nález sp. zn. II. ÚS 796/2016).