7Ssk/146/2022

1. Napadnutým uznesením správny súd odmietol správnu žalobu zo dňa 30.10.2013, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že jeho služobný pomer sa skončil dňa 31.3.2011. O žalobe žalobcu rozhodol Okresný súd Nové Mesto nad Váhom rozsudkom č.k. 12Cpr/2/2013-107 zo dňa 28.2.2018 tak, že žalobu zamietol. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 17CoPr/4/2019-172 zo dňa 30.7.2020 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec postúpil Krajskému súdu v Žiline ako vec patriacu do správneho súdnictva. Krajský súd v Žiline z dôvodu nesúhlasu postúpenia veci túto predložil kompetenčnému senátu v zmysle § 11 CSP. Kompetenčný senát NS SR prípisom sp. zn. 1Ko/31/2020 zo dňa 24.2.2021 vec vrátil Krajskému súdu v Žiline bez rozhodnutia s poukazom na to, že bude potrebné ustáliť predmet konania, doplniť žalobu a následne, keď bude zrejmé, čo sa žalobou sleduje a krajský súd bude naďalej názoru, že vec nepatrí do

Krajský súd preto opätovne predložil vec kompetenčnému senátu, nakoľko mal za to, že vec nie je vecou patriacou do správneho súdnictva. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. 1KO/11/2021 zo dňa 8.12.2021 rozhodol, že na prejednanie veci je daná právomoc správneho súdu. Správny súd teda v intenciách záväzného právneho názoru posúdil vec ako všeobecnú správnu žalobu podľa § 177 a nasl. SSP, ktorou sa žalobca domáhal prieskumu zákonnosti Personálneho rozkazu č. 2281 zo dňa 1.4.2010. Keďže uvedené rozhodnutie ako rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa už bolo spolu s rozhodnutím o odvolaní proti tomuto rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa predmetom prieskumu zákonnosti v správnom súdnictve vo veci vedenej Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 4S/266/2010 (rozsudok o zamietnutí žaloby v tejto veci bol NS SR pod sp. zn. 5Sžo/35/2011 právoplatne potvrdený), správny súd pri zistení prekážky veci rozsúdenej a na základe aplikácie § 98 ods. 1 písm. a/ SSP žalobu odmietol.

vnútornej skladbe, logike, zvolenej argumentácii, v úkone použitým výrazovým prostriedkom a celkovému zmyslu účastníka. Žiadal, aby kasačný súd zrušil napadnuté uznesenie a vec postúpil Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

4. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP v znení účinnom do 30.6.2023, ďalej SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou a je prípustná, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a po oboznámení sa so súdnym a administratívnym spisom a dôvodmi kasačnej sťažnosti , ktorými bol kasačný súd viazaný (§ 453 ods. 2 SSP) zistil, že kasačná sťažnosť je v plnom rozsahu nedôvodná.

. Voči tomuto Personálnemu rozkazu žalobca podal odvolanie. V žalobe uviedol, že podľa neho mu nemohol služobný pomer skončiť dňa 30.6.2010, ale až dňa 31.3.2011. 6. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom rozsudkom č.k. 12Cpr/2/2013-107 zo dňa 28.2.2018 žalobu o určenie, že služobný pomer trval, v celom rozsahu zamietol. Na základe odvolania

7. Podaním zo dňa 9.11.2020 Krajský súd v Žiline predložil vec kompetenčnému senátu NS SR podľa § 11 CSP, pretože nesúhlasil s týmto postúpením. Prípisom zo dňa 24.2.2021 NS SR vrátil vec správnemu súdu ako predčasne predloženú a inštruoval ho, že bude potrebné, aby sa pokúsil o odstránenie vád žaloby. Bez ustálenia predmetu konania a odstránenia ďalších prípadných chýb nemožno dospieť k bezpečnému záveru, či ide o vec patriacu do správneho

9. Následne správny súd opätovne vec predložil kompetenčnému senátu NS SR a NSS SR, ktorý rozhodol uznesením č.k. 1KO/11/2021-203 zo dňa 8.12.2021 tak, že na prejednanie veci je daná právomoc správneho súdu. Konštatoval, že z obsahu právnej úpravy štátnej služby profesionálnych vojakov ozbrojených síl je nepochybné, že vzťahy z nich vyplývajúce nemožno považovať pre ich povahu za vec súkromnoprávne (predovšetkým pracovnoprávne). Služobný pomer je a bol vždy charakterizovaný ako inštitút verejného práva.

V nadväznosti na to je nepochybné, že personálny rozkaz (vydaný riaditeľom personálneho útvaru) o existencii a trvaní služobného pomeru (ktorého korekcie sa žalobca svojím postupom fakticky domáha) je individuálnym správnym aktom, vydaným príslušným správnym orgánom s danou právomocou (§ 6 ods. 2 písm. b/ zákona č. 346/2005 Z.z.); je rozhodnutím o verejnom subjektívnom práve (v danom prípade statuse v služobnom pomere a jeho trvaní), ktorému sa inak poskytuje ochrana v správnom súdnictve postupom podľa SSP (§ 2 resp. § 6 SSP), čo v minulosti žalobca aj využil. Vychádzajúc z ustanovenia § 3 resp. 4 CSP na akúkoľvek modifikáciu obsahu takéhoto rozhodnutia a teda ani na žalobou požadované „určenie“, že vzťah (služobný pomer) ním založený skončil inak právomoc súdu v civilnom sporovom konaní daná nie je. Prijatím opačného názoru by dochádzalo k nežiadúcemu stieraniu rozdielov v právomoci súdov a orgánov verejnej moci a tak možnému obchádzaniu výkonu právomoci orgánov verejnej správy. Samotný petit žaloby nie je, podľa názoru kompetenčného senátu, v štádiu identifikovania vecne príslušného súdu na rozhodnutie o žalobe určujúcim

10. Následne napadnutým uznesením správny súd odmietol správnu žalobu poukazujúc na to, že žalobca už využil inštitúty správneho súdnictva vo vzťahu k personálnemu rozkazu č. 2281 zo dňa 1.4.2010, keď tento personálny rozkaz bol spolu s rozhodnutím o odvolaní proti nemu predmetom prieskumu zákonnosti v správnom súdnictve vo veci vedenej Krajským súdom v Bratislave pod sp.zn. 4S/266/2010 a pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky ako kasačným súdom pod sp.zn. 5Sžo/35/2011, keď bola jeho správna žaloba zamietnutá a rozsudok správneho súdu o zamietnutí bol najvyšším súdom potvrdený.

rozhodovať znova. 12. Kasačný súd konštatuje, že charakter veci, ktorá bola predmetom žaloby podanej na Okresný súd Nové Mesto nad Váhom dňa 30.10.2013, bol jednoznačne ustálený v rozhodnutí kompetenčného senátu Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa

Inak povedané, žalobca sa nemôže domáhať, aby civilný súd vyslovil určitú právnu skutočnosť v takom právnom vzťahu, o ktorom rozhoduje iný orgán, v danom prípade orgán verejnej správy. V konečnom dôsledku je požiadavka žalobcu na iné určenie skončenia služobného pomeru, ako to bolo uvedené v personálnom rozkaze č. 2281, požiadavkou na korigovanie personálneho rozkazu o existencii a trvaní služobného pomeru práve v dátume skončenia tohto služobného

rozhodnuté. Ak sa však preukáže, že o veci už bolo právoplatne rozhodnuté, jedná sa o negatívnu procesnú podmienku, ktorá nie je odstrániteľná (§ 145 ods. 5 SSP). V danom prípade takáto situácia nastala, keď bolo preukázané, že uvedený personálny rozkaz už bol predmetom súdneho prieskumu a vec bola právoplatne skončená. Správne preto rozhodol krajský súd, keď žalobu podľa § 98 ods. 1 písm. a/ SSP odmietol. 14. Čo sa týka sťažnostných námietok, tieto sa všetky viažu k uzneseniu kompetenčného senátu NS SR a NSS SR, ktorý rozhodol, že na prejednanie veci je daná právomoc správneho súdu, s ktorým žalobca nesúhlasí. Tieto námietky sú právne irelevantné, keďže nesmerujú proti napadnutému uzneseniu o odmietnutí žaloby, ale proti uzneseniu kompetečného senátu, proti ktorému však opravný prostriedok nie je prípustný. Právoplatnosťou uznesenia kompetenčného senátu sú týmto uznesením súdy, vrátane najvyššieho správneho súdu, viazané (§ 18 ods. 4

15. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť žalobcu podľa § 461 SSP ako plne nedôvodnú. 16. O nároku na náhradu trov kasačného konania vo vzťahu k žalovanému bolo rozhodnuté podľa § 168 SSP a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP tak, že žalovaný ako úspešný má právo na náhradu trov kasačného konania, ale keďže neboli splnené podmienky § 168, súd mu ich náhradu nepriznal. Žalobca ako neúspešný účastník kasačného konania nemá právo na ich náhradu (§ 167 ods. 1 SSP a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP).

V Bratislave dňa 29. novembra 2023