7Ssk/146/2023

1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca bol ako dvojročný operovaný pre šedý základ s následnou pooperačnou uveitídou a stratou zraku na ľavom oku. Prvýkrát požiadal o výplatu invalidného dôchodku 11. októbra 1996, žalovaná ho však neuznala za invalidného ani čiastočne invalidného, pretože nesplnil podmienky podľa vtedy účinného zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení.

Tomu zodpovedala miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 45 %, ktorú posudkový lekár navýšil o 10 % pre depresívnu poruchu ťažkého stupňa podľa kapitoly V položky 3 písm. a) cit. prílohy. Dátum vzniku invalidity určil na 1. júla 2010. Pretože žalobca bol invalidný podľa § 70 ods. 1 cit. zákona, ústredie žalovanej mu rozhodnutím z 9. septembra 2010 priznalo invalidný dôchodok. Pri kontrolnej lekárskej prehliadke v roku 2012, pri prehliadke na základe jeho žiadosti o zvýšenie v roku 2015 a opätovne pri kontrolnej prehliadke v roku 2016 ostali rozhodné zdravotné postihnutia nezmenené a percentuálna miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť bola stále 55 %.

psychiatrom pre depresívnu poruchu stredne ťažkého až ťažkého stupňa od januára 2010, je od 1. júla 2010 odôvodnené aj zvýšenie miery poklesu o 10 %. Na základe chirurgického vyšetrenia z apríla 2021 posudkový lekár konštatoval, že stav po operácii varikokély a liečbe „análnej fisúry a hemoroidov I. stupňa sú posudkovo nevýznamné, nepodmieňujú zvýšenie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť.“ Celková miera poklesu tak naďalej zostala 55 %. Na základe tohto ústredie žalovanej podľa § 73 a § 112 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodnutím z 29. júla 2021 zamietlo žiadosť žalobcu o zvýšenie invalidného dôchodku. 4. Žalobca v odvolaní zopakoval svoje výhrady voči rozhodnutiu o nepriznaní čiastočného invalidného dôchodku z roku 1996. Žiadal o navrátenie finančnej čiastky za obdobie 14 rokov, kedy mu nebol priznaný invalidný dôchodok, a „vrátenie odškodnenia za invaliditu dôsledkom straty zraku a psychickej ujmy, ktorá sa začala prejavovať už v materskej škôlke.“ V odvolacom konaní bol zdravotný stav žalobcu znova posúdený posudkovým lekárom ústredia žalovanej (pracovisko v Košiciach).

Rozhodujúcim zdravotným postihnutím ostávala slepota ľavého oka s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 45 % a so vznikom invalidity 15. apríla 2004. Ostatné „ochorenia, ktoré samy osebe majú nižšiu mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť (depresívna porucha, chronická trhlina v oblasti konečníka (2018), varikokéla (2005) - rozšírenie žíl v oblasti ľavého semenníka), naďalej odôvodňujú zvýšenie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 10 % (.

Podľa neho žalovaná náležite ozrejmila, že žalobca podľa zákona č. 100/1988 Zb. účinného v roku 1996 nespĺňal podmienky čiastočnej invalidity. Jej predpokladom podľa zákona č. 100/1988 Zb. a vyhlášky č. 149/1988 Zb. bolo buď poškodenie oboch očí, čo nebol prípad žalobcu, alebo jedného oka s tým, že v prípade druhého lepšie vidiaceho oka musela byť zraková ostrosť aj po korekcii okuliarmi znížená na 6/36 (0,167) a menej, čo v jeho prípade tiež nebolo splnené, pretože ostrosť jeho pravého (funkčného) oka nebola vôbec znížená. Ďalej správny súd zdôraznil, že žalovaná začína o invalidnom dôchodku konať až na základe žiadosti o dávku. Tú žalobca podal v roku 1996 a následne v roku 2010. Ak sám 14 rokov nepodal novú žiadosť o jeho výplatu, nemala dôvod znovu posudzovať jeho zdravotný stav. Žalobcovi z rovnakého dôvodu nemohla byť priznaná invalidita ani od 15. apríla 2004, ako to konštatoval posudkový lekár v posudku z 5. mája 2021. Podľa správneho súdu žalobca v správnej žalobe

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zmeny rozsudku správneho súdu tak, že sa zruší rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej z 19. novembra 2021, eventuálne zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Podľa neho správny súd nesprávne právne posúdil vec, ak dospel k záveru, že v čase posudzovania žiadosti o priznanie invalidného dôchodku z októbra 1996 nespĺňal podmienky pre jeho priznanie podľa zákona č. 100/1988 Zb. Odkázal na § 33 ods. 2 cit. zákona, podľa ktorého bolo možné priznať občanovi invalidný dôchodok v mimoriadnych prípadoch, konkrétne ak sa stal invalidným pred dovŕšením veku, v ktorom sa končí povinná školská dochádzka, nemohol byť preto zamestnaný vôbec alebo po dobu potrebnú pre nárok na tento dôchodok a dosiahol vek 18 rokov. Žalobca má za to, že tieto podmienky spĺňal. 7. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť, pretože jej dôvody nepovažovala za opodstatnené a preskúmavané rozhodnutie považuje za správne.

III. Posúdenie veci kasačným súdom

8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) bez ohľadu na uplatnené sťažnostné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP). 9. V prerokúvanej veci nie je sporným, že na základe rozhodnutia žalovanej z 9. septembra 2010 sa žalobca považuje za invalidného v zmysle § 71 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., pretože miera poklesu jeho zárobkovej schopnosti bola 55 %. Od roku 2010 sa mu teda vypláca invalidný dôchodok, ktorý zodpovedá tejto miere poklesu. Hoci žalobca žiadal o jeho „zvýšenie“, podstatou jeho žiadosti zostáva skôr jeho spätné priznanie a doplatenie aj za roky 1996 až 2010. Už správny súd však žalobcovi jasne a zrozumiteľne vysvetlil, že ustanovenie §

zvýšenie. V súlade s tým je možné prepočítať alebo priznať dôchodkovú dávku aj tri roky spätne od podania žiadosti o doplatenie, resp. prepočítanie, a nielen tri roky spätne odo dňa rozhodnutia, ako to uviedol správny súd. Toto drobné pochybenie však v prerokúvanej veci nehrá rolu. Žalobca totiž žiadosť o zvýšenie invalidného dôchodku podal v apríli 2021, a preto by ho bolo možné zvýšiť len za obdobie od apríla 2018. V žiadnom prípade by tak nebolo možné vyhovieť jeho žiadosti o spätné priznanie invalidného dôchodku za roky 1996 až 2010.

zamestnania. Značne sťažené životné podmienky definovala príloha č. 2 v spojení s § 21 vyhlášky č. 149/1988 Zb. a patrilo medzi ne zníženie zrakovej ostrosti oboch očí alebo lepšie vidiaceho oka na 6/36 a menej, bez ohľadu na pôvod tejto vady (hodnotené s okuliarovou korekciou) [písm. b)], koncentrické zúženie zorného poľa oboch očí pod 20 stupňov alebo jedného funkčne zdatného oka pod 45 stupňov [písm. c)]. Žalobca uvedené podmienky nespĺňal, ako bolo vysvetlené vyššie (ods. 3 a 4 tohto rozsudku).

Podľa kasačného súdu rozsudok správneho súdu je správny aj v otázke úplnosti posúdenia zdravotného stavu žalobcu, čo žalobca ani konkrétnymi námietkami nespochybňoval. Posudkoví lekári uňho v zhode s § 71 ods. 3, 4 a 6 zákona č. 461/2003 Z. z. opätovne ustálili ako rozhodujúce zdravotné postihnutie slepotu ľavého oka podľa kap.

miery poklesu nespočítavajú. Preto bolo úlohou posudkového lekára vybrať to zdravotné postihnutie, ktoré má rozhodujúci vplyv na zárobkovú schopnosť poistenca, teda ktoré ju najviac obmedzuje. Ak má poistenec aj ďalšie zdravotné postihnutia, možno podľa § 71 ods. 8 cit. zákona navýšiť mieru poklesu maximálne o ďalších 10 %, čo posudkový lekár aj urobil. Žalobca sám nespochybňuje ustálené zdravotné postihnutia a netvrdil, že by neboli zohľadnené niektoré lekárske správy. Preto kasačný súd súhlasí so záverom, že žalobcov zdravotný stav sa v porovnaní s rokom 2010 nezmenil tak, aby to odôvodňovalo ďalšie zvýšenie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť a zvýšenie sumy invalidného dôchodku.