7Ssk/166/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu: S.. Z. R., H.. XX. XX. XXXX, C. Z. Č.. X, XXX XX C., právne zast. Mariánom Ďurinom, advokátom, so sídlom Sibírska č. 4, 831 02 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, sekcia ľudských zdrojov, so sídlom Kutuzovova č. 8, 831 04 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. SEĽUZ-424-3/2018-OdSP zo dňa 26. 06. 2018, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Sa/59/2018-99 zo dňa 6. júla 2022, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Sa/59/2018-99 zo dňa 6. júla 2022 zamieta. Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred krajským súdom

žiadal. Zároveň podľa § 105 ods. 7 a 11 zákona č. 328/2002 Z. z. rozhodol od 01. 05. 2018 o znížení jeho výsluhového dôchodku zo sumy 916,90 eur mesačne na sumu 914,44 eur mesačne, pretože dodatočne zistil, že dávku mu priznal a vyplácal vo vyššej sume, ako patrí a podľa § 105 ods. 14 a § 113 ods. 2 písm. g/ zákona č. 328/2002 Z. z. rozhodol súčasne o tom, že žalobca nie je povinný vrátiť časť dávky sociálneho zabezpečenia, ktorá mu bola poskytnutá v nesprávnej výške.

Pre nárok a výšku výsluhového dôchodku mu bola zhodnotená doba služby od 29. 12. 1956 do 31. 12. 2000, t. j. 44 ukončených rokov. Správny súd tiež zistil, že doba služby žalobcu, započítaná pre dôchodkové účely na základe osvedčenia vydaného Federálnym ministerstvom obrany podľa § 22 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnej rehabilitácii (ďalej len „zákon č. 87/1991 Zb.“), ev.č. 5749/B3 zo dňa 25. 10. 1991, podľa ktorého bol žalobca prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania dňom 30. 11. 1980 z dôvodov podľa § 21 zákona č. 87/1991 Zb., je podľa § 24 zákona č. 87/1991 Zb. započítaná od 01. 12. 1980 do 31. 03. 1991, čo žalobcovi potvrdil Vojenský úřad sociálního zabezpečení Praha, listom č. 2322/634 zo dňa 26. 03. 1992. 3.

Z uvedených dôvodov sa celková doba služby žalobcu znížila o toto obdobie, keďže najdlhšie sa na účely dôchodkového zabezpečenia považuje táto doba (§ 22 zákona č. 87/1991 Zb.) za dobu výkonu služby do dňa účinnosti tohto zákona. V dôsledku uvedenej skutočnosti sa žalobcovi priznaný výsluhový dôchodok za 44 ukončených rokov, znížil od 01. 05. 2018 zo sumy 916,90 eur mesačne na sumu 914,44 eur mesačne podľa § 105 ods. 7 a ods. 11 zákona č. 328/2002 Z.z.

Správny súd sa s odôvodnením rozhodnutia žalovaného stotožnil a konštatoval, že postup žalovaného bol v súlade s aplikovanými právnymi predpismi. Tiež sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia žalovaného v rámci požiadavky žalobcu na dvojnásobný zápočet doby služby pri výkonných (vojenských) rádiolokátoroch, ktorú považuje za neopodstatnenú. Funkcie, ktoré žalobca v rámci služby v uvedenom období vykonával, neboli podľa platných právnych predpisov zaradené ako zvýhodnene započítavané pre dôchodkové účely.

1988 platia predpisy, za ktorých účinnosti bola vykonávaná služba, ktorá sa započítavala zvýhodnene. Z uvedeného vyplynulo, že pre dobu služby žalobcu od 01. 09. 1959 do 30. 07. 1969 platil predpis Ministerstva národnej obrany Fin-6-1/1966 Sociálne zabezpečenie vojakov z povolania, vydaný na základe zákona č. 101/1964 Zb. o sociálnom zabezpečení a vyhlášky štátneho úradu sociálneho zabezpečenia č. 102/1964. Funkcie, ktoré žalobca v uvedenej dobe zastával, nie sú uvedené v čl. 50 predpisu Fin-6-1/1966, ktorý stanovoval zvýhodnené zápočty niektorých dôb dvojnásobne a nie sú ani v čl. 51, kde je jedenapolnásobné zvýhodnenie zápočtu dôb. Tieto funkcie žalobcu, ktoré vykonával od 01. 09. 1959 do 31. 07. 1969 nie sú uvedené ani medzi funkciami zvláštnej povahy a stupňa nebezpečnosti podľa Prílohy č. 1 predpisu Fin-6-1/1966 a ani žiadna činnosť súvisiaca s obsluhou rádiolokátorov a ani činnosť v prostredí elektromagnetického žiarenia v predpise nie je zaradená. V Prílohe č. 1 bod 2 bolo uvedené, že výkon funkcií uvedených v zozname podľa Prílohy č. 1 sa eviduje vo výkazoch vedených

o služobnom príjme žalobcu v uvedenom období vyplynulo, že mu nepatrili príplatky za prácu v nebezpečných alebo zdraviu škodlivých podmienkach a neboli mu ani vyplácané. Za tohto stavu správny súd nezistil žalobcom namietanú nesprávnosť posúdenia a zaradenia doby jeho služby pri výkonných (vojenských) rádiolokátoroch od 01. 09. 1959 do 31. 07. 1969, keďže požadovaný nárok žalobcu na zvýhodnené započítanie doby tejto služby nemá oporu v právnych predpisoch ani v spisoch, nevyplýva z úradnej dokumentácie žalovaného, keďže žiaden záznam o zaradení výkonu uvedenej služby žalobcom ako zvýhodnenej v spisovej dokumentácii, ktorá má takýto záznam obsahovať podľa Prílohy č. 1 predpisu Fin-6-1/1966,

V tejto súvislosti správny súd poukázal na § 32 ods. 1 a 2 Správneho poriadku, na základe ktorého je správny orgán povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny

Pritom skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z úradnej činnosti, netreba dokazovať (§ 34 ods. 6). Skutočný stav veci zistil žalovaný z obsahu vlastných evidencií vyžiadaných aj z príslušného archívu presne a úplne. Dokazovanie výsluchom svedkov, ako navrhoval žalobca neuskutočnil, keďže nemal pochybnosť o tom, či a kedy žalobca službu pri rádiolokátoroch vykonával. Spornou totiž nebola skutková, ale právna otázka, či bola táto služba kvalifikovaná ako zvýhodnená a tak aj zaradená v úradnej evidencii a či je teda možné podľa v tom čase platných právnych predpisov zaradiť funkciu žalobcu pri výkone tejto služby, ako funkciu zvláštnej povahy a stupňa nebezpečnosti (Príloha č.1 predpisu Fin-6-1) alebo ako dobu služby so zvýhodneným zápočtom podľa čl. 50 predpisu Fin-6-1 Sociálneho zabezpečenia vojakov z povolania. Ďalej k námietke žalobcu o uplatnení dôkazu „čestného vyhlásenia,“ ktorý považuje za spoľahlivý a dôveryhodný zákonný dôkaz, uviedol, že z dikcie zákona expressis verbis vyplýva, že čestné vyhlásenie môže urobiť len účastník konania,

K námietke, že mu na dôchodkové účely nebolo v plnom rozsahu posudzované stredoškolské obdobie civilného štúdia na 11-ročnej strednej škole od 01. 09. 1954 do 28. 12. 1956 ukončené maturitou treba uviesť, že žalobca dostatočne nekonkretizoval túto svoju „domnienku“. Správny súd k uvedenému poznamenal, že žalobca má zhodnotené uvedené stredoškolské štúdium podľa Výkazu dôb a kategórii funkcií (pracovných kategórií) rozhodujúcich pre realizáciu personálnych opatrení, pre zabezpečenie peňažnými dávkami podľa zákona o služobnom pomere vojakov Armády SR a pre sociálne zabezpečenie, a ktorý žalobca dňa 21. 12. 2000 odobril vlastnoručným podpisom, ako dobu občianskeho zamestnania do 18. roku života (od skončenia povinnej školskej dochádzky), t.j. od 01. 09. 1954 do 28. 12. 1956 v III. pracovnej kategórii. Ďalej konštatoval, že žalovaný uvedenú dobu stredoškolského štúdia žalobcu zaradil a vykazoval správne, a to v súlade s § 5 ods. 2 zákona č. 92/1949 Zb., ktoré upravuje právnu úpravu doby výkonu základnej služby v zmysle „občan mohol

mu patrila. Zároveň rozhodol o tom, že žalobca nie je povinný vrátiť časť dávky sociálneho zabezpečenia, ktorá mu bola poskytnutá v nesprávnej výške. 9. Po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe dospel súd k záveru, že správne orgány v konaní postupovali zákonne, objektívne zistili skutkový stav, svoje rozhodnutia riadne v logických súvislostiach odôvodnili, súd nezistil žiadnu vadu, ktorá by mohla mať vplyv na ich zákonnosť, žalobné námietky neodôvodňovali ich zrušenie, preto žalobu podľa § 194 ods. 2 SSP v spojení s § 190 SSP ako nedôvodnú

II. Kasačná sťažnosť žalobcu proti rozsudku správneho súdu

obdobia, ktoré mali byť zhodnotené pri výpočte výsluhového dôchodku so záverom, že v rámci I. kategórie funkcií získal celkovo 19 rokov a 219 dní, v II. kategórii funkcií získal celkovo 23 rokov a 159 dní a v III. pracovnej kategórií získal celkovo 5 rokov a 57 dní, čo zahŕňalo aj civilné zamestnanie od roku 2003, celkovo žalobca odslúžil 44 rokov a 14 dní (spolu so započítaným civilného zamestnania to predstavovalo celkovo 48 rokov a 70 dní). 12. Žalobca postup žalovaného považoval za v rozpore s aplikovanými právnymi predpismi a je presvedčený, že žalovaný skartoval jeho osobné mzdové doklady z čias výkonu služby vojaka z povolania, preto sa nedá spoľahlivo zistiť skutkový stav, vojenská evidencia je nedostatočná, chaotická a nepoužiteľná. Správnemu súdu vyčítal, že neustanovil súdneho znalca na vyriešenie namietanej nesprávnosti posúdenia a zaradenia doby jeho služby pri výkonných (vojenských) rádiolokátoroch v období od 01. 09. 1959 do 31. 07. 1969, pretože požadovaný nárok žalobcu na zvýhodnené započítanie doby tejto služby musí mať oporu v

Musel ju vykonávať, pretože dostal na to písomný rozkaz od svojho vojenského veliteľa, musel sa mu podriadiť a rešpektovať ho. Opisovaný výkon služby v uvádzaných funkciách pri výkonných rádiolokátoroch je zaradený do funkcií zvláštnej povahy a stupňa nebezpečnosti.

neskúseného jednotlivca z MO SR, nar. 1991 (až po páde režimu). Preto tvrdíme, že sú to tendenčné rozhodnutia, vynášané bez dokazovania, s vedomím porušovania rovnosti strán.“. Opakovane uviedol, že skutočná doba vojenskej služby je 44 rokov 2 dni a nie ako to mylne uvádza prvostupňový orgán a žalovaný - 43 rokov, 4 mesiace a 2 dni.

12. 1991 nie je nikde započítaná. Túto nezrovnalosť naďalej žiadal odstrániť a do dôchodku riadne započítať a to aj v príslušnej kategórii funkcií. 14. Vo vzťahu k výkonu obsluhy rádiolokátorov, t. j. obdobie od 01. 09. 1959 do 30. 07. 1969 uviedol, že „by sa mala počítať dvojnásobne, pretože žalobca slúžil 3621 dní, t. j. 9 rokov a 336 dní u výkonných vojenských rádiolokátorov rôzneho typu napr.: P-8, P-12, P-15, PRV-10 a P-30 v armádnom letectve v súhrnnej dobe od 01.09.1959 do 30.07.1969. Každá obsluha rádiolokátorov mala okrem ostatných náležitostí aj nárok na dodatočnú dovolenku na zotavenie v trvaní 2 týždne ročne. Zo svojvôle a ľubovôle tento benefit vojaci nedostávali. Iní vojaci z povolania na to nárok nemali, ale iba tí, čo slúžili u armádnych rádiolokátorov.“ Žalobca žiadal obsluhu rádiolokátorov zohľadniť v rozhodnutí o priznaní oveľa vyššieho výsluhového dôchodku, pretože reálne obsluhoval rádiolokátory v ČSĽA a žalovaného po určitú dobu služobného pomeru v rokoch 1959-1969 pri vykonávaní zjavne nebezpečných prác, ktoré tvorili viac ako 50% pracovných činností denne. Toto obdobie malo byť podľa žalobcu započítané dvojnásobne, čo má vyplývať z Rozkazu Ministra národnej obrany ČSSR č. 1/1976, ktorým boli realizované ustanovenia § 120 zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení. Ako dôkaz chcel žalobca predložiť čestné vyhlásenia ako svedkov jeho služby - S.. S.. V., S.. S.. Ž., S.. S.. A., S.. Z.. G. B. S.. S.. Ľ.. 15. V IV. časti kasačnej sťažnosti sa žalobca rozsiahlo venoval problematike následkov elektromagnetického žiarenia, tiež nervovému systému - elektrická inštalácia v ľudskom tele, mikrovlnné žiarenie okolo nás, mikrovlny, mobilné telefóny, vedenie vysokého napätia - syndróm „Fishpond“. 16. V závere kasačnej sťažnosti navrhol, aby najvyšší správny súd zmenil napadnutý rozsudok tak, „že rozhodnutia Ministerstva obrany SR, čís. j.: SEĽUZ-424-3/2018-OdSP zo dňa 26.06.2018, a VÚSZ čís. j.: VÚSZ-65101002233601/2018-2 zo dňa 19.04.2018 sa zrušujú a vec sa vracia späť Krajskému súdu v Bratislave na nové konanie a nové rozhodnutie.“

IV. Konanie pred kasačným súdom

V. Právne posúdenie kasačným súdom

27. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 28. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov.

29. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 31. Podľa § 105 ods. 4 zák. č. 328/2002 Z.z., dávka nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia sa prizná alebo sa zvýši odo dňa, od ktorého dávka alebo jej zvýšenie patrí, najviac tri roky spätne odo dňa zistenia, že sa dávka priznala alebo sa vyplácala v nižšej sume, ako patrí, alebo najviac tri roky spätne od uplatnenia nároku na dávku alebo nároku na jej zvýšenie, ak sa dodatočne zistí, že sa dávka a/ priznala v nižšej sume, ako patrí, b/ vypláca v nižšej sume, ako patrí, c/ neprávom odoprela alebo d/ priznala od neskoršieho dátumu, než od ktorého patrí.

33. Podľa § 105 ods. 11 zákona č. 328/2002 Z.z., dávka nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia sa odníme alebo zníži, alebo jej výplata sa zastaví odo dňa nasledujúceho po dni, ktorým uplynulo obdobie, za ktoré sa už vyplatila.

O povinnosti vrátiť dávku sociálneho zabezpečenia poskytnutú neoprávnene alebo v nesprávnej výške rozhoduje orgán, ktorý je príslušný rozhodovať o priznaní, znížení alebo odňatí dávky alebo jej časti. 35. Podľa § 32 ods. 1, 2 zákona č. 71/1967 Zb., správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Údaje z informačných systémov verejnej správy a výpisy z nich, okrem údajov a výpisov z registra trestov, sa považujú za všeobecne známe skutočnosti a sú použiteľné na právne účely. Tieto údaje nemusí účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu preukazovať dokladmi.

37. Podľa § 47 ods.1 písm. d/ zákona č. 114/1998 Zb., dobou výkonu služby rozhodujúcou pre vznik nároku na výsluhový príspevok, odchodné, úmrtné, výsluhový dôchodok a invalidný výsluhový dôchodok a pre výšku týchto dávok je doba hodnotená ako doba služby podľa predpisu o súdnych rehabilitáciách a podľa predpisu o mimosúdnych rehabilitáciách.

39. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., ak je skončenie pracovného vzťahu neplatné podľa § 21 zákona alebo ak bola v konaní podľa § 22 zákona určená neplatnosť právneho úkonu, na ktorého základe sa skončil pracovný vzťah, považuje sa na účely dôchodkového zabezpečenia doba od skončenia tohto pracovného vzťahu do dňa vzniku nároku na starobný, invalidný alebo čiastočný invalidný dôchodok, najdlhšie však do dňa účinnosti tohto zákona,

12_ 1980 do 31. 03. 1991, čo žalobcovi potvrdil Vojenský úřad sociálního zabezpečení Praha, listom č. 2322/634 zo dňa 26. 03. 1992. Celková doba služobného pomeru žalobcu, po súčte s dobou hodnotenou ako doba služby podľa zákona č. 87/1991 Zb. bola v trvaní 43 rokov, 4 mesiace a 2 dni. Prvýkrát žalovaný v rozpore s § 24 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. započítal pre výsluhový dôchodok žalobcovi nesprávne ako dobu služby aj dobu od 01. 04. 1991 do 30. 11. 1991, t.j. odo dňa účinnosti zákona č. 87/1991 Zb. od 01. 04. 1991 do jeho opätovného nástupu do služobného pomeru dňom 01. 12. 1991. Z uvedených dôvodov sa celková doba služby žalobcu znížila o toto obdobie, keďže najdlhšie sa na účely dôchodkového zabezpečenia považuje táto doba (§ 22 zákona č. 87/1991 Zb.) za dobu výkonu služby do dňa účinnosti tohto zákona.

. Zároveň podľa § 105 ods. 14 a § 113 ods. 2 písm. g/ zákona č. 328/2002 Z.z. rozhodol aj o tom, že žalobca nie je povinný vrátiť časť dávky sociálneho zabezpečenia, ktorá mu bola poskytnutá v nesprávnej výške. 41. Žalobca v kasačnej sťažnosti smeroval svoje hlavné námietky najmä vo vzťahu k požiadavke o zvýhodnené započítanie doby, počas ktorej pôsobil ako dôstojník z povolania.

42. V súvislosti so zvýhodneným zápočtom doby v rozsahu za službu, ktorú žalobca vykonával v období od 01. 09. 1959 do 31. 07. 1969 kasačný súd uvádza, že zvýhodnený zápočet doby služby povoľoval vo svojom rozkaze nadriadený na návrh náčelníka.

Doba výkonu týchto služieb (prác) sa pre účely dôchodkového zabezpečenia vojakov z povolania súčasne považuje za výkon funkcií zvláštnej povahy alebo zvláštneho stupňa nebezpečnosti. Podľa časti B. článok 2 Smernice zvýhodnený zápočet možno povoliť len za celé kalendárne mesiace. K zlomkom mesiacov sa neprihliada. Podľa časti B. článok 3 písm. c/ Smernice nárok na zvýhodnený zápočet doby služby podľa článku 1 majú: - pyrotechnici a pomocníci pyrotechnikov, ktorí vykonávali nebezpečné práce pri - vyhľadávaní, odstraňovaní a ničení nevybuchnutej munície, zlyhanej, odistenej, alebo inak neistej munície, pyrotechnických imitačných prostriedkov a mín, starých súčastí munície a mín a pri trhacích prácach - študijnej a pokusnej deadjustácií ostrej munície, narábaní s ňou, alebo s jej nebezpečnými súčasťami

V zmysle časti B. článok 5 Smernice zvýhodnený zápočet bolo možné povoliť najskôr dňom prijatia do služobného pomeru vojaka z povolania (prijatie za vojaka, ktorý bol po dobu činnej služby hmotne zabezpečený ako vojak z povolania), a to len za dobu výkonu funkcie, ktorá bola v tabuľkách mierových počtov zaradená ako funkcia I. kategórie. Podľa časti C. článok 10 Smernice, pre zvýhodnený zápočet dôb pred 01. 10. 1988 platili predpisy, za účinnosti ktorých bola vykonávaná služba (práce), ktorá sa započítavala zvýhodnene. O zápočte týchto dôb rozhodoval náčelník príslušnej správy (samostatného oddelenia) Federálneho ministerstva národnej obrany, pokiaľ o ňom nebolo už rozhodnuté. Rovnako v týchto prípadoch platil už vyššie zmieňovaný článok 5 časti B.

Odhliadnuc od skutočnosti, že doba služby výkonného letca a výkonu funkcií postavených na roveň službe výkonného letca sa v zmysle článku 10 príslušnej smernice Fin-6-1 započítavala zvýhodnene len v prípade, ak výkonní letci a vojaci z povolania, ktorí vykonávali funkcie postavené na roveň službe výkonného letca, nezískali pre vznik nároku na starobný dôchodok potrebných 20 rokov služby v I. kategórii, z obsahu administratívneho spisu žalovaného, konkrétne z príslušných Vložiek k záznamu o služobných príjmoch za roky 1959 až 1969, mal kasačný súd za preukázané, že žalobca nepoberal žiaden príplatok za prácu v nebezpečných podmienkach.

Dôležitým v tomto prípade bolo to, že žalobcovi v spornom období od 01. 09. 1959 do 31. 07. 1969 nepatrili žiadne príplatky za prácu v nebezpečných alebo zdraviu škodlivých podmienkach, alebo zdraviu škodlivom prostredí, táto skutočnosť nevyplynula ako bolo vyššie uvedené ani zo záznamov o služobných platoch, zároveň ani žiadna zastávajúca funkcia žalobcom v spornom období nebola uvedená medzi funkciami zvláštnej povahy a stupňa nebezpečnosti.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (rozsudok vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, č. 16034/90, § 61). Vo svetle takto prezentovaných záverov možno potvrdiť, že správny súd konal v medziach svojej právomoci, primerane rozumným a v okolnostiach veci (dajúc zreteľ na charakter súdneho prieskumného konania v rámci správneho súdnictva) postačujúcim spôsobom reflektoval na žalobcom vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov a svoje rozhodnutie, ktorým správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, dostatočne

Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Obdobne tak treba pristúpiť aj k námietke žalobcu k čestným vyhláseniam od jeho navrhovaných svedkov. Kasačný súd opätovne upriamuje pozornosť žalobcu, tak ako to urobil už predtým aj správny súd, ale aj žalovaný, že sporným v tomto konaní nie je, že žalobca vykonával v období od 01. 09. 1959 do 31. 07. 1969 službu pri vojenských rádiolokátoroch. Sporným bolo, či mu za toto obdobie prináležala zvýhodnená doba služby alebo nie. Táto skutočnosť však musí mať podklad v právnych predpisoch a nie v čestných vyhláseniach „svedkov“ žalobcu.

sťažovateľa na VSOŠ pred desiatkami rokov. Tieto okolnosti ako také nemajú žiadnu súvislosť s napadnutým rozsudkom najvyššieho správneho súdu. V súvislosti s námietkami týkajúcimi sa nedodržiavania viacerých medzinárodných zmlúv ústavný súd uvádza, že niektoré v rozhodnom čase neexistovali, prípadne štát nimi nebol viazaný alebo ich jednoducho nedodržiaval.

47. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom súdneho spisu a s prihliadnutím na § 461 SSP dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti kasačný súd námietky sťažovateľa proti rozsudku správneho súdu považoval za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

49. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 ( § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.